znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 368/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. B., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. L. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 18 ods. 1 až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/28/2012 a jeho uznesením z 28. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2012   doručená   sťažnosť   V.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných práv podľa čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 18 ods. 1 až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), ako aj čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/28/2012 a jeho uznesením z 28. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. 3 T 253/73 zo 14. decembra 1973   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   zo   spáchania   trestného   činu   nenastúpenia   služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka Jehovovho   odmietol   vykonať   vojenskú   základnú   službu.   Uznesením   vojenského obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 170/90 z 15. februára 1991 v rámci prieskumného konania podľa   zákona   č. 119/1990   Zb.   o   súdnej   rehabilitácii   v   znení   neskorších   predpisov   bol zrušený výrok o treste sťažovateľa a následným rozsudkom sp. zn. 3 T 107/91 z 29. mája 1991   bolo   pri   nezmenenom   výroku   o vine   upustené   od   potrestania   sťažovateľa,   teda v obidvoch prípadoch vojenský obvodový súd nerozhodol o oslobodení sťažovateľa spod obžaloby/nezrušil výrok o jeho vine. Na návrh sťažovateľa Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 6 Nt 3/2011 zo 17. januára 2012 povolil obnovu konania   a   výrok   o   vine   a   treste   v rozsudku   vojenského   obvodového   súdu   sp.   zn. 3 T 253/1973 zo 14. decembra 1973 zrušil, rovnako tak zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce. Krajský súd na podklade okresným prokurátorom Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I podanej   sťažnosti   rozhodol   svojím   napadnutým rozhodnutím o zrušení uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 Nt 3/2011 zo 17. januára 2012 a zamietnutí návrhu na obnovu konania z dôvodu nezistenia podmienok na tento postup.

3. Podľa názoru sťažovateľa „... usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 28. 3. 2012   č.   j.   3   Tos/28/2012-29   byla   závažným   zpusobem   porušena   jeho   ústavní   práva. Ustanovení   čl.   4   odst.   2   Protokolu   č.   7   k Úmluvě...   garantuje   právo   na   znovuotevření případu, jestliže vyvstanou nové skutečnosti nebo se prokáže podstatná vada v předchozím řízení. Stížnostní soud to v napadeném rozhodnutí vysvětluje tak, že takové právo existuje, ale že jde pouze o mimořádné opravné prostředky... z nichž podle platného trestního řádu připadá v úvahu v případě a) procesních a hmotněprávních vad dovolání a b) skutečností či nových   důkazu   obnova   řízení.   Možnost   ad   a)   je   ale   fakticky   nerealizovatelná,   neboť stěžovatel dovolání v roce 1992 dát nemohl. O možnosti ad b) pak stížnostní soud tvrdí, že pro ni nejsou splněny předpoklady. Jinými slovy, stížnostní soud podmínky pro aplikaci čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutí fakticky vylučuje.   Tím   ovšem   dochází   k porušení   čl.   4   odst.   4   Listiny,   neboť   vykládat   nějaké ustanovení tak, že není možné ho prakticky aplikovat, znamená nešetřit podstatu a smysl základních   práv   a   slobod.“. Sťažovateľ svoju   argumentáciu   podporil   aj   poukazom   na konkrétnu rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, Ústavného súdu Českej republiky a rozhodovaciu prax všeobecných súdov.

4.   Vychádzajúc   z   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 28. 3. 2012 č. j. 3 Tos/28/2012-29 bylo porušeno právo stěžovatele na

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy šetření základních práv a svobod podle čl. 4 odst. 4 Listiny soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy

- znovuotevřění případu podle čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě

- rovnost podle čl. 1 Listiny

- posouzení věci podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny a čl. 50 odst. 6 Ústavy

- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 3 Listiny a čl. 25 odst. 2 Ústavy

- svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, čl. 15 odst. 1 Listiny a čl. 24 odst. 2 Ústavy a čl. 9 Úmluvy.

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 28. 3. 2012, č. j. 3 Tos/28/2012-29 se zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000 Euro... IV.   Stěžovateli   se   podle   advokátního   tarifu   přiznávají   náklady   právního zastupování...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská   republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať,   aby   ten,   kto   porušil   práva   alebo   slobody   podľa   odseku   1,   obnovil   stav   pred porušením. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7

8.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Inak povedané, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je   kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch rozhoduje buď v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. K preskúmaniu rozhodnutia všeobecného súdu ústavný súd pristúpi vtedy, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

9.   Z   týchto hľadísk   pristúpil   ústavný súd aj k posúdeniu   napadnutého   uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tos/28/2012 z 28. marca 2012, z obsahu ktorého v podstatnom vyplýva:

«Krajský   súd   sa   však   osobitne   zaoberal   vzťahom   a   možnosťami   aplikovania ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Trestného poriadku, ktoré   sa   týkajú   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   vo   vzťahu   k   právoplatným rozhodnutiam súdov. Podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 Dohovoru je daná možnosť obnovy konania, ako výnimky z neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej samej veci už bolo právoplatne   rozhodnuté   (odsek   1).   Uvedený   článok   uvádza,   že   „ustanovenia predchádzajúceho   odseku   nie   sú   na   prekážku   obnove   konania   v   súlade   so   zákonom a trestným poriadkom príslušného štátu, ak nové, alebo novo odhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci“. Dohovor teda pod týmto pojmom (obnovy konania) naznačuje či pripúšťa obnovu konania v širšom merítku ako Trestný poriadok, čo konečne vyplýva aj z Ústavy a to čl. 50 ods. 5 podľa ktorého „nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený, alebo oslobodený   spod   obžaloby.   Táto   zásada   však   nevylučuje   uplatnenie   mimoriadnych opravných   prostriedkov   v   súlade   so   zákonom.“   Práve   pojem   „mimoriadne   opravné prostriedky“ dáva súdom možnosť opäť rozhodovať v tej istej veci. Citované ustanovenie Dohovoru   však   výslovne   odkazuje   na   zákon   a   trestný   poriadok   každého   štátu,   ktoré upravujú   nápravu   procesných   či   hmotnoprávnych   pochybení   formou   mimoriadnych opravných prostriedkov.

Medzi   tieto   prostriedky   patrí   aj   obnova   konania   v   prípade,   že   vyjdú   najavo skutočnosti skôr neznáme v predošlom konaní, avšak nie použitie právnej kvalifikácie či právneho názoru zodpovedajúceho vtedy platnému zákonu. Je pravdou, že skutočnosťou skôr neznámou v zmysle § 394 ods. 4 Tr. por. je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodnutiu súdu, avšak v konkrétnej veci takýto záver môže prijať len Európsky súd pre ľudské práva a okresný súd si nemôže prisvojiť jeho právo. Konečne nie je možno prehliadnuť ani rozhodnutia súdov v rehabilitačnom konaní podľa Zákona č. 119/1990 Zb.. Tu sa súdy zaoberali všetkými výrokmi rozsudkov a voči rehabilitačným rozhodnutiam boli prípustné riadne opravné prostriedky.»

10. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   predovšetkým procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   aj náležite odôvodnené.

11. Ústavný súd súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s právnymi závermi napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

12. Z   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu jednoznačne vyplýva, že pre zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania bolo pre krajský súd podstatné, že neboli zistené nové skutočnosti alebo nové dôkazy, ktoré by boli konajúcim všeobecným súdom predtým neznáme, a teda tento právny názor krajského súdu vychádza z podmienok ustanovených v platnom procesnom predpise (zákon č. 301/2005 Z. z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov;   ďalej   len   „Trestný   poriadok“). Z podmienok povolenia obnovy konania ustanovených v § 394 až § 395 Trestného poriadku taktiež nevyplýva, že tento mimoriadny opravný prostriedok možno uplatniť v prípade, ak nebolo možné vo veci podať dovolanie, ale len vtedy, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo   v   spojení   s   inými skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, prípadne o treste. Za skutočnosť skôr neznámu, ktorá by odôvodňovala povolenie obnovy konania krajský súd nepovažoval ani rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vydané v iných prípadoch   týkajúcich   sa   iných   odsúdených.   Krajským   súdom   formulované   dôvody zamietnutia   návrhu   sťažovateľa   na povolenie   obnovy   konania považuje ústavný   súd   za zákonné   a   ústavne   akceptovateľné.   Zároveň   je potrebné poukázať aj na   skutočnosť,   že sťažovateľ   nenamieta   nesprávny   procesný   postup   krajského   súdu,   resp.   porušenie konkrétnych procesných práv, namieta len nesprávnosť právnych záverov, pre ktoré krajský súd jeho návrh na povolenie obnovy trestného konania zamietol. Ústavný súd však v zhode so svojou už spomínanou judikatúrou zdôrazňuje, že samotné nestotožnenie sa sťažovateľa s právnym   názorom   krajského   súdu   nemôže   samo   osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

13. Argumentácia krajského súdu v jeho napadnutom rozhodnutí nesignalizuje ani porušenie práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, ktorý umožňuje povolenie obnovy konania „podľa zákona a trestného poriadku štátu“. Ak teda nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky na povolenie obnovy konania, nie je možné uvažovať ani o porušení tohto práva vyplývajúceho z protokolu č. 7.

14.   Ústavný   súd   pre   úplnosť   svojej   argumentácie   k   sťažovateľom   namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov poznamenáva, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

15. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom napadnutý právny výklad krajského súdu nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, a vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu základného práva slobodne prejavovať náboženstvo a vieru podľa čl. 24 ods. 2 ústavy, slobody náboženského vyznania podľa čl. 15 ods. 1 listiny a slobody myslenia, svedomia a náboženstva podľa čl. 9 dohovoru a čl. 18 ods. 1 paktu, základného práva nebyť nútený vykonávať vojenskú službu podľa čl. 25 ods. 2 ústavy a čl. 15 ods. 3 listiny a práva nebyť podrobovaný donucovaniu narušujúcemu slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo podľa čl. 18 ods. 1 a 3 paktu

16. V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   v   zásade   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné v zásade uvažovať vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu   niektorého   z   uvedených   práv   zakotvujúcich   tieto   ústavnoprocesné   princípy, resp. v spojení s ich porušením.

17.   Ústavný   súd   ani   nenachádza   vecnú   súvislosť   medzi   obsahom   namietaného uznesenia krajského súdu a právami sťažovateľa vyplývajúcimi z čl. 24 ods. 2 ústavy, čl. 15 ods. 1 listiny, čl. 9 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 paktu, ktorých obsahom je v ich podstate   zaručenie   práva   jednotlivca   na   slobodu   myslenia,   svedomia   a   náboženského vyznania vrátane práva prejavovať svoju vieru. Inými slovami, ústavný súd nezistil, že by napadnutým uznesením bola porušená sloboda náboženského vyznania, ako táto vyplýva z označených ustanovenia ústavy, listiny, dohovoru a paktu.

18. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 25 ods. 2 ústavy, čl. 15 ods. 3 listiny a čl. 18 ods. 2 až 3 paktu ústavný súd uvádza, že v danom prípade   bola   sloboda   svedomia   a   náboženského   vyznania   sťažovateľa   obmedzená na základe   zákona   a   o   tomto   obmedzení   nemožno   tvrdiť,   že   by   bolo   úplne neospravedlniteľné   záujmom   štátu   na   zabezpečení   jeho   obranyschopnosti   a   zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ (m. m. II. ÚS 342/06). Ústavný súd aj v ďalšom obdobnom prípade (m.m. III. ÚS 165/05), v ktorom došlo k odsúdeniu za trestný čin   nenastúpenia   služby   v   ozbrojených   silách,   vo   vzťahu   k   slobode   svedomia   uviedol, že relevantná časť práva platného v čase rozhodovania o vine a treste nevykazuje ani podľa vtedy platných medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli, resp. museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v tom čase ani všetky členské štáty Rady Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko) a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách (pozri III. ÚS 165/05).

19.   Ústavný   súd   v   tomto   kontexte   poukazuje   na   to,   že   podrobnosti   o   spôsobe realizácie základného práva nebyť nútený vykonávať vojenskú službu, ak je v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním, ako je zakotvené v čl. 25 ods. 2 ústavy a čl. 15 ods. 3 listiny, ustanovuje zákon. Pokiaľ v súvislosti s uplatnením označených základných práv sťažovateľ nesplnil podmienky ustanovené zákonom, ktorý v danom čase upravoval výkon   tohto   práva,   a   z   toho   dôvodu   bol   v   demokratickej   spoločnosti   ústavne akceptovateľným   spôsobom   sankcionovaný,   nemôže   sa   úspešne   domáhať   zrušenia právoplatného rozhodnutia s poukazom na porušenie týchto základných práv.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nenachádza relevantnú príčinnú súvislosť ani medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľom označenými právami vyplývajúcimi z čl. 25 ods. 2 ústavy, čl. 15 ods. 3 listiny a čl. 18 ods. 2 a 3 paktu, a keďže nezistil porušenie označených práv, sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 4 ods. 4 a čl. 40 ods. 6 listiny a čl. 50 ods. 6 ústavy

21. V posudzovanom prípade sa sťažovateľ domáha aj vyslovenia porušenia čl. 1 a čl.   4   ods.   4   listiny,   ktoré   však   neobsahujú   garanciu   konkrétneho   základného   práva a slobody, ale sú akýmisi základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. Obdobne je to aj pri sťažovateľom namietanom porušení čl. 40 ods. 6 listiny a čl. 50 ods. 6 ústavy, ktoré predstavujú zásady aplikovania právnej úpravy za situácie zmeny právnej úpravy v čase posudzovania trestnosti činu a ukladaní trestu. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva   alebo   slobody   zakotveného   v   druhej   hlave   ústavy,   prípadne   práva   zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda   vyplýva,   že   porušenie   iného   článku   ústavy,   prípadne   listiny   možno   podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením   už konkrétneho   označeného základného   práva   alebo slobody   (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie sťažovateľom označených práv (čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 9 dohovoru, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 18 ods. 1 až ods. 3 paktu) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení čl. 1 a čl. 4 ods. 4 všeobecných ustanovení listiny a obdobne aj čl. 40 ods. 6 listiny a čl. 50 ods. 6 ústavy.

22. Na základe opísaných dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa (t. j. návrhom na zrušenie napadnutého uznesenia, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia a na úhradu trov konania) už nebol dôvod sa zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012