znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 368/2011-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   septembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. P. – G. T., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Cob/17/2011 z 19. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 9 Cb 164/2009 z 26. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. P. – G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2011 doručená sťažnosť Ing. K. P. – G. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 31 Cob/17/2011 z 19. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Cb 164/2009 z 26. novembra 2010.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu žalobou doručenou okresnému súdu 21. októbra 2009 žiadal zaviazať žalovaného I. Š. (ďalej len „žalovaný“) zaplatiť mu 4 508,90 € s príslušenstvom, a to na základe zmluvy o dielo a aj výkonu ďalších prác navyše. Okresný súd rozsudkom č. k.   9   Cb   164/2009-154   z 26.   novembra   2010   žalobu   zamietol.   O odvolaní   sťažovateľa rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   31   Cob/17/2011   z 19.   apríla   2011   tak,   že prvostupňový rozsudok potvrdil.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľa „došlo   v   dôsledku   postupu   a   rozhodnutia   vyššie uvedených   súdov   k   porušeniu   jeho   základných   práv   a   slobôd   zakotvených   v   Ústave Slovenskej republiky, keď všeobecné súdy nesprávne aplikovali v konaní slovenské právne predpisy a pripísali na ťarchu sťažovateľa skutočnosť, že neexistovali písomné doklady preukazujúce dôvodnosť tvrdení uvádzaných v konaní sťažovateľom (navrhovateľom). Okresný súd v Trnave v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. V súdnom konaní však platí princíp kontradiktórnosti, pričom súd je povinný konanie viesť a usmerňovať a rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré nevykoná. Sťažovateľ navrhoval vykonať dôkazy, ktoré Okresný súd v Trnave nevykonal a v dôsledku nesprávneho postupu tohto súdu bolo rozhodnuté v neprospech sťažovateľa.“. (Uvedenú námietku k postupu okresného súdu je možné vzťahovať aj na postup odvolacieho súdu, ktorý   sa „v   celom   rozsahu   stotožnil   s dokazovaním   vykonaným   súdom   prvého   stupňa a podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok ako vecne správny potvrdil“; pozn. pozri bod 20). Ďalšie   skutočnosti   majúce   potvrdiť   tento   jeho   názor   („...   súdy   nesprávne   aplikovali... predpisy...“) však sťažovateľ v sťažnosti neuviedol a ani bližšie nešpecifikoval.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa zakotvené v článku 46 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Trnave,   č.   k.   9   Cb   164/2009   a rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. 31 Cob/17/2011, ako aj postupom uvedených súdov v konaní, porušené bolo.

2.   Rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 26.   11.   2010,   č.   k. 9 Cb 164/2009 a rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. 4. 2011, č. k. 31 Cob/17/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť k rukám advokáta...“

5.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   z obsahu   sťažnosti   nie   je   jednoznačne   zrejmé, porušenie ktorého zo základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ namieta.

6.   Sťažovateľ   k sťažnosti   pripojil   označené   rozsudky   menovaných   všeobecných súdov.

II.

7. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 9 Cb 164/2009 a požiadal okresný súd a krajský súd o vyjadrenie k opodstatnenosti sťažnosti.

a) Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. 1 Spr V/348/2011 zo 4. júla 2011 v podstatnom uviedla:

„Okresný súd Trnava vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 26. 11. 2010, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ v konaní nepreukázal svoje tvrdenia a to ani vykonaným dokazovaním pred súdom a tento rozsudok po odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Cob 17/2011-182 zo dňa 19. 4. 2011. Z obsahu spisu vyplýva, že vec prejednávajúca sudkyňa postupovala v konaní v zmysle   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Proti   rozsudku   Krajského   súdu v Trnave nebolo podané dovolanie...“

b) Predseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 443/11 z 11. júla 2011 okrem iného uviedol:

„Z rozhodnutia Okresného súdu Trnava č. k. 9 Cb/164/2009-154 zo dňa 26. 11. 2009 vyplýva, že žalobca - sťažovateľ bol v konaní neúspešný a súd jeho návrh, ktorým žiadal zaviazať žalovaného k povinnosti zaplatiť mu sumu 4,508,90 eur s príslušenstvom zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Žalobca sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy ako odmeny za poskytnuté plnenie pre žalovaného, ktorý nárok súd posúdil podľa príslušnej hmotnoprávnej   normy,   ale   je   na   žalobcovi,   aby   súdu   preukázal   vznik   a   splatnosť pohľadávky, ktorú si v konaní uplatňuje. Súd tiež konštatoval, že žalobca síce predložil dôkazy,   ale   z   následného   zisteného   skutkového   stavu   a   jeho   právneho   posúdenia   súd vyvodil,   že   dôvodonosť   žalobou   uplatneného   nároku   nimi   nepreukázal,   teda   neuniesol dôkazné bremeno, spôsobom, ktorým by svoj nárok skutkovo odôvodnil.

Rozhodnutie Okresného súdu Trnava č. k. 9 Cb/164/2009-154 zo dňa 26. 11. 2009 bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 31 Cob/17/200I-182 zo dňa 19. 4. 2011, keď krajský súd ako súd odvolací vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 372p ods. 1 O. s. p., postupom podľa § 156 ods. 3 v znení účinnom od 15. 10. 2008, o odvolaní rozhodol   bez   nariadenia   ústneho   pojednávania,   keď   zistil,   že   odvolanie   žalobcu   nie   je dôvodné.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd poukázal nielen na skutkové zistenia, ktoré nárok žalobcu neodôvodňujú, ale naznačil i možnosť, na základe   akých   iných   skutočností   by   sa   mohol   svojho   práva   domáhať,   keď   existencia záväzkového   vzťahu   vzhľadom   na   žalované   plnenie   nebola   medzi   účastníkmi   v   konaní preukázaná.

Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR neznamená, že všeobecné súdy nemusia dať odpoveď na všetky otázky predkladané účastníkom konania, ale musí sa zaoberať tými, ktoré majú pre vec   podstatný   význam   a   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia. Občianske súdne konanie je založené nielen na povinnosti tvrdenia, ale aj na povinnosti preukázania   tvrdených   skutočností,   pričom   žalobca   mal   v   priebehu   konania   vytvorený dostatočný priestor na to, aby tvrdené skutočnosti preukázal, najmä vzhľadom na to, že ich existenciu žalovaný popieral. Zákonnou povinnosťou žalobcu bolo súdu preukázať, že tak na   základe   písomne   uzatvorenej   zmluvy   o   dielo   č.   4/GPA/05   zo   dňa   16.   12.   2005   a následných ďalších ústnych dohôd zhotovil pre žalovaného dielo a poskytol ďalšie plnenia, ktorých cenu si v tomto konaní nárokuje.

Vo vzťahu k základným dôvodom sťažnosti podanej sťažovateľom máme za to, že neakceptovanie   návrhov   na   vykonanie   dokazovania   tak   ako   predpokladal   vykonanie dokazovania žalobca, samo o sebe nevedie k záveru o porušení jeho práv, a pokiaľ došlo medzi   účastníkmi   k   ústnym   dohodám   a   skutkové   zistenia   ich   existenciu   tak,   ako   ju predkladal sťažovateľ nepreukázali, nemôže byť iba na základe svojich tvrdení žalobca v konaní úspešný. Zároveň ani nemožno mať za to, že by nevykonanie dôkazu, ktorý žalobca

- sťažovateľ žiadal vykonať a to oboznámenie sa so spisom Okresného súdu Trnava spis. zn. 31 Cb/71/2010, ktorým by mal súd preukázané, že si žalovaný neplní aj iné záväzky a tak koná v rozpore s dobrými mravmi, nie je z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia nároku na zaplatenie plnenia zo zmluvy o dielo relevantné a významné, ako v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval súd prvého stupňa...“

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a skúmal, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

11.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   sťažovateľom   označených   práv postupom a rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov (bod 4).

III.A K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu

12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti   (v   sťažnosti) namietanému rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 Cb 164/2009 z 26. novembra 2010 podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá   právomoc   na   konanie   o   tej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sa   namieta   porušenie   práv sťažovateľa predmetným rozsudkom okresného súdu.

III.B K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 31 Cob/17/2011 z 19. apríla 2011

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

14.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   preskúmavania vtedy,   ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné,   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

15.   Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

17. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

18. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 31 Cob/17/2011 z 19. apríla 2011.

19. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu z 19. apríla 2011 v spojení so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   9   Cb   164/2009   z 26.   novembra   2010   nezistil,   že   by skutkové a právne závery boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním a s na vec sa vzťahujúcou právnou úpravou, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnené   a súladné   s požiadavkami   ústavnej   ochrany vyplývajúcej   z právnej úpravy základného práva   na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 31 Cob/17/2011 z 19. apríla 2011 najskôr podrobne opísal skutkový a právny stav, z ktorého vychádzal okresný súd, oboznámil   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľa   a stanovisko   žalovaného   k nej.   Svoje faktické (skutkové) a právne závery po konštatovaní, že „vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 372p/ ods. 1 O. s. p. postupom podľa § 156 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom od 15.   10.   2008   o   odvolaní   rozhodol   bez   nariadenia   ústneho   pojednávania   keď   zistil,   že odvolanie žalobcu nieje dôvodné“, formuloval krajský súd takto:

«V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním   (§   212   ods.   1   O.   s.   p.)   podľa   ktorého   je   odvolací   súd   viazaný   návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody z ktorých má byť preskúmané.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   obmedziť   len   na   skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. II ÚS 78/2005 podľa ktorého „odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú   námietku   alebo   argument   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konaní“.

Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné,   v   ktorom   sa   prvostupňový   súd   podrobne   zaoberal   všetkými   účastníkmi tvrdenými   skutočnosťami   a   vznesenými   námietkami,   tieto   správne   jednotlivo   i   v   ich vzájomnej   súvislosti   vyhodnotil   a právny záver,   ku   ktorému   dospel   keď konštatoval,   že žalobca neuniesol bremeno dôkazu a opodstatnenosť žalovaného plnenia súdu nepreukázal, je správne.

Na   zdôraznenie   správnosti   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   v   súvislosti   so skutočnosťami,   na   ktoré   žalobca   poukazuje   odvolací   súd   uvádza,   že   plnenie,   ktoré   si uplatnil   faktúrou   č.   09/GP/06   vystavenou   dňa   23.   11.   2006   na   sumu   40   000,-   Sk   za vyhotovenie prevádzkovej dokumentácie je plnenie, ktoré ale nevyplýva zo zmluvy o dielo č. 4/GPA/05, v čl. I. - Predmet diela nie je uvedené, preto sa môže žalobca tohto nároku domáhať nanajvýš titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovanému pokiaľ by preukázal, že predmetné činnosti pre žalovaného vykonal, ale na základe plnenia, ktoré nevyplýva zo zmluvy. Rovnaké skutkové zistenie a právne posúdenie je i v prípade faktúry č. 02/GP/06 vystavenej dňa 20. 2. 2006 za vytýčenie „Hranice rybníkového hospodárstva v Š.“ Za   nárok   vyplývajúci   zo   zmluvy   č.   4/GPA/05   je   možné   považovať   iba   faktúru č. 10/GP/06 vystavenú dňa 23. 11. 2006 na sumu 80.000,- Sk, z ktorej 70.000,- Sk bolo žalobcovi preukázateľne uhradených.

Nárok   uplatňovaný   ako   plnenie   zo   zmluvy   č.   4/GPA/05   uzatvorenej   účastníkmi konania dňa 16. 12. 2005 na žalovanú sumu môže byť žalobcovi priznaný až po preukázaní riadneho   a   včasného   splnenia   povinností,   ku   ktorým   sa   konkrétnou   zmluvou   v rozsahu predmetu plnenia uvedeného v čl. I. body 1.- 4. zmluvy zaviazal, čo sa žalobcovi nepodarilo v   konaní   splniť,   súdu   nepredložil   dôkazy,   ktorými   by   potvrdil   a preukázal,   že   zmluvné plnenie v dohodnutom rozsahu aj vykonal a žalovaný ho prevzal. Okrem toho si účastníci konania pri uzatvorení zmluvy podľa čl. IX. bod 1. vymienili, že zmluvu možno meniť iba písomne, preto ak práce, za ktoré si žalobca uplatnil v konaní nárok na zaplatenie ceny mali byť plnením zo zmluvy, mali byť písomne dohodnuté. Žalobca takéto dôkazy neprodukoval, nepreukázal   ani   riadne   splnenie   dohodnutého   predmetu   zmluvného   plnenia,   preto   je rozhodnutie súdu prvého stupňa správne. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil s dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa a podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok ako vecne správny potvrdil...»

21.   Z obsahu   sťažnosti   (k nej   pripojených   písomností   a zistení   ústavného   súdu) vzťahujúceho   sa   na   túto   jej   časť   vyplýva,   že   jej   podstatnou   je   nesúhlas   sťažovateľa s nedostatočne vykonaným dokazovaním a právnym názorom krajského (okresného súdu), teda   s   jeho   (ich)   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení   v   jeho právnej   veci.   Sťažovateľ   predovšetkým   nesúhlasil   so   záverom   všeobecných   súdov   pri interpretácii a aplikácii § 120 ods. 1, § 153 ods. 1 a § 212 a v konečnom dôsledku aj § 219 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

22.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danej   veci   nezistil,   že   by   napadnutý   postup a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 31 Cob/17/2011 z 19. apríla 2011 boli svojvoľné a že by zasahovali do práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občianskeho súdneho poriadku) je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24. V závere ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie bližšie nekonkretizovaného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 5), ústavný súd vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   posudzoval   predmetnú   námietku   len   ako   súčasť sťažovateľovej argumentácie vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy týkajúcu sa najmä nevyhovenia návrhom na dokazovanie v ním požadovanom   rozsahu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že sťažovateľ   bol   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom (advokátom). Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05).

25. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 4 – 2, 3, 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011