znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 368/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., T., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., T., pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 M Obdo 2/2004 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   spoločnosti   E., s. r. o.,   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 M Obdo 2/2004   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 368/08-11 z 5. novembra 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti E., s. r. o. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn.   4   M   Obdo   2/2004   o mimoriadnom   dovolaní   Generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len,,generálny prokurátor“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla, že Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len,,okresný súd“) rozsudkom z 20. mája 2002 č. k. 7Cb 126/00 zamietol jej žalobu proti spoločnosti K, a. s., o zaplatenie sumy 492 264 Sk s príslušenstvom. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom   Krajského súdu   v Banskej Bystrici   (ďalej len,,krajský súd“)   sp.   zn. 41 Cob 305/02 z 22. januára 2003

Generálny prokurátor podal na jej podnet 20. februára 2004 mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd ,,... vo veci mimoriadneho dovolania pod č. 4 M Obdo 2/2004 konanie prerušil podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní.“

Krajský súd na spoločnosť K., a. s., vyhlásil 16. septembra 2003 pod sp. zn. 36-24-K 30/2003 konkurz. Sťažovateľka si podľa vlastného vyjadrenia svoju pohľadávku v konkurze neprihlásila, pretože ,,.... podľa rozhodnutí súdov, ktoré sú predmetom dovolacieho konania pohľadávka neexistovala. Pohľadávka môže vzniknúť až po rozhodnutí najvyššieho súdu, ak by vyhovel mimoriadnemu dovolaniu.“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že následne sa obrátila na správcu úpadcu so žiadosťou, aby ako správca podstaty spoločnosti K., a. s., podal návrh na pokračovanie v prerušenom   konaní   o mimoriadnom   dovolaní.   Správca   však   na   výzvu   sťažovateľky nereagoval.

Sťažovateľka sa obrátila aj na generálneho prokurátora, aby požiadal najvyšší súd, aby vo   veci   prehodnotil   svoj   právny   záver   o prerušení   konania,   avšak   tento   požiadavku sťažovateľky odmietol, pretože by tým zasiahol do nezávislosti súdu garantovanej ústavou.

Preto sa obrátila priamo na najvyšší súd, aby tento vo veci konal a rozhodol, lebo podľa sťažovateľky nie je dôvod na prerušenie konania v zmysle § 14 ods. 1 písm. d) zákona č.   328/1991   Zb.   o   konkurze   a vyrovnaní   (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“). V podaní najvyššiemu súdu sťažovateľka okrem iného uviedla, že ,,konanie o mimoriadnom dovolaní z 20.2.2004... sa začalo po vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného (16.9.2003) až dňa 23.2.2004, pričom ide o konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa OSP, ktorého predmetom nie je rozhodnutie o majetku patriaceho do podstaty, resp. o nárokoch, ktoré majú byť z podstaty uspokojené, ale rozhodnutie o tom, či preskúmavaným rozhodnutím súdu   bol   porušený   zákon,   resp.   práva   alebo   zákonom   chránené   záujmy   fyzických   osôb, právnických osôb alebo štátu“. Najvyšší súd na toto podanie podľa sťažovateľky nereagoval.

Následne   sa   obrátila   so   sťažnosťou   na   prieťahy   v konaní   priamo   na   predsedu najvyššieho   súdu,   ktorý   jej   odporučil,   aby   sa   obrátila   na   konkurzný   súd   so   žiadosťou o uloženie   správcovi   podať   návrh,   aby   sa   v prerušenom   dovolacom   konaní pokračovalo. Konkurzný súd sťažovateľke oznámil, že nie je účastníkom konkurzného konania, a preto žiadosti nemôže vyhovieť.

Správca   podstaty   neskôr   oznámil sťažovateľke,   že   nedáva   súhlas na pokračovanie v prerušenom konaní, lebo by to bolo v rozpore s § 14 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní. S týmto stanoviskom sťažovateľka nesúhlasila a oznámila to aj správcovi.

Najvyšší súd oznámil, že podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní sa súdne konanie prerušuje zo zákona a súd rozhodnutie o prerušení konania nevydáva. Tento právny názor sťažovateľka nezdieľa.

Sťažovateľka argumentuje tým, že ,,pri prerušení konania, či už zo zákona, na návrh alebo inak (§ 109 OSP) súd je povinný vydať uznesenie o prerušení konania, odôvodniť ho, doručiť účastníkom konania s možnosťou podať proti nemu odvolanie v lehote 15 dní...“.

Preto sťažovateľka navrhla, ,,aby najvyšší súd vydal uznesenie o prerušení konania s možnosťou odvolania a doručil ho účastníkom konania. Po doručení uznesenia je možné odvolaním napadnúť uznesenie o prerušení konania. Najvyšší súd pokiaľ uznesenie nevydal, nekoná   správne,   spôsobuje   prieťahy   vo   veci   a porušuje   naše   základné   práva   na   súdnu ochranu a prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, uvedené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

3.   V petite   prijatej   sťažnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom vyslovil, že ,,najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní vedenom pod sp. zn. 4 M Obdo 2/2004   porušil   základné   právo   spoločnosti   E.,   s.r.o.,   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Zároveň sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (3 319,39 eur) a zaviazal najvyšší súd nahradiť jej trovy konania v sume 23 419,-Sk (777,37eur).

II.

4.   Ústavný   súd   vyzval   najvyšší   súd,   aby   sa   k sťažnosti   sťažovateľky   vyjadril. Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 12.   novembra   2008   uviedla: ,,Nepovažujem za potrebné podrobnejšie sa zaoberať otázkou, či v konaní o mimoriadnom dovolaní po vyhlásení konkurzu na majetok spoločnosti K., a.s., sa konanie prerušilo zo zákona, alebo bolo potrebné o prerušení vydať uznesenie. Súdna prax a teória je jednotná v tom,   že   súdne   a iné   konania,   ktoré   začali   pred   vyhlásením   konkurzu   sa   prerušujú vyhlásením konkurzu zo zákona. Domnievam sa, že znenie § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní je v tomto jednoznačné...

Ak by bol správny názor sťažovateľky, že o prerušení musí súd rozhodnúť uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie vyvstala by otázka, kto by mal o odvolaní rozhodovať. Domnievam   sa,   že   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažnosti   je   významné,   či   konanie o mimoriadnom dovolaní (ale aj o riadnom dovolaní) malo byť prerušené, bez ohľadu na to, či k prerušeniu dochádza ex lege, alebo až vydaním uznesenia. V súdnej praxi, až na výnimky prevláda názor, že príkaz stanovený v § 14 ods. 1 písm. d), pokiaľ ide o konania, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo nárokov, ktoré sa majú uspokojiť z podstaty, je bezvýnimočný a vzťahuje sa na všetky súdne konania, bez ohľadu na štádium konania, teda aj na štádium dovolacieho konania...

Považujem za potrebné upozorniť na to, že konaním dovolacieho súdu sťažovateľ žiadnu   ujmu   neutrpel.   Ak mala   byť   pohľadávka   veriteľa   uspokojená   v konkurze   podľa zákona   č.   328/91   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní,   musel   ju   v stanovenej   lehote,   resp.   do skončenia   určite   etapy   konkurzného   konania   do   konkurzu   prihlásiť.   Podľa   informácie zo správneho   spisu,   ale   aj   podľa   znenia   sťažnosti,   sťažovateľ   tak   neurobil.   I keby   mal v dovolacom konaní úspech a v ďalšom konaní mu bola pohľadávka priznaná, nemohla by byť   v konkurznom   konaní   ako   neprihlásená   uspokojená.   Navrhujem   preto   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pre informáciu udávam, že po skončení konkurzu bol žalovaný K., a. s., 26. júna 2008 vymazaný v obchodného registra a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 9. júla 2008 dovolacie konanie zastavil.“

Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   ďalej   poukázala   na   osobitosť   predmetu dovolacieho konania a uviedla aj náčrt situácií, ktoré by mohli v takomto prípade nastať, a k akým ,,absurdným   dôsledkom   by   mohlo   viesť   prerušenie   dovolacích   konaní   v dôsledku konkurzu“.

5. Na ďalšiu výzvu ústavného súdu oznámila podpredsedníčka najvyššieho súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom, a zároveň zaslala ústavnému súdu zberný spis sp. zn. 4 M Obdo 2/2004.

6. Sťažovateľa prostredníctvom právneho zástupcu oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

7.   Ústavný   súd   sa   pred   rozhodnutím   oboznámil   s prílohami,   ktoré   sťažovateľka pripojila k sťažnosti, ako aj s vyžiadaným spisom najvyššieho súdu. Po prerokovaní veci na neverejnom zasadnutí senátu dospel ústavný súd k záveru, že postupom najvyššieho súdu v predmetnom konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora nebolo porušené označené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

9. Účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že ,,Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Neskôr ústavný súd ustálil, že pod konaním, na ktoré sa vzťahuje čl. 48 ods. 2 ústavy, treba rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj konanie odvolacieho súdu a dovolacieho súdu (napr. I. ÚS 70/1998). Z takéhoto prístupu   potom   nevyhnutne   vyplýva,   že   aj   konanie,   v ktorom   najvyšší   súd   rozhoduje o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, patrí medzi konania, pri ktorých ústava garantuje ich účastníkom právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Je však prirodzené,   a ústavný   súd   to   už   vo   svojej   judikatúre   zdôraznil,   že   každé   namietané porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   konania a postup súdu (napr. I. ÚS 3/00 alebo I. ÚS 7/02). Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet sporu v posudzovanom konaní a význam sporu pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02 alebo II. ÚS 32/02).

10. Procesná situácia, v ktorej sa ocitla sťažovateľka, nepatrí medzi bežné situácie vyskytujúce sa   v rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   postupujúcich   v občianskom súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“). Osobitosť tejto situácie bola vyvolaná tým, že v čase medzi podaním podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania (11. marca 2003) a podaním mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora   najvyššiemu   súdu   (23.   februára   2004)   bol   vyhlásený   konkurz   na   druhého účastníka súdneho konania (16. septembra 2003), ktorý vystupoval na strane žalovaného a voči ktorému bola napadnutými rozsudkami žaloba sťažovateľky zamietnutá. Vyhlásenie konkurzu   na   subjekt   záväzkovo-právneho   vzťahu,   ktorý   sa   prípadne   neskôr   stane účastníkom súdneho konania, predstavuje bežné podnikateľské riziko, s ktorým sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti môže stretnúť každý podnikateľ.

11.   Ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľky   prihliadal vychádzajúc z vlastnej viazanosti obsahom sťažnosti [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] najmä na tieto relevantné ustanovenia právnych predpisov účinných v čase,   keď   najvyššiemu   súdu   bolo   doručené   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora vo veci sťažovateľky.

Podľa § 10a ods. 3 OSP o mimoriadnych dovolaniach proti rozhodnutiam súdov rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 13 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v uznesení o vyhlásení konkurzu sa musia veritelia vyzvať, aby prihlásili v lehote 60 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu všetky svoje nároky s uvedením ich výšky, právneho dôvodu vzniku a ich zabezpečenie. Výzva musí   obsahovať   upozornenie,   že   na   nároky,   ktoré   neboli   prihlásené,   sa   nebude   brať v konkurze zreteľ.

Podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní vyhlásenie konkurzu má tieto   účinky:   súdne   a   iné   konania   podľa   osobitného   predpisu   (napr.   Občiansky   súdny poriadok), ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené.

Podľa § 14 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní v konaniach prerušených podľa odseku 1 písm. d) s výnimkou konaní o pohľadávkach, ktoré treba prihlásiť v konkurze (§ 20),   sa   však   pokračuje   na   návrh   správcu,   úpadcovho   odporcu   alebo   nerozlučného účastníka konania. Správca sa stáva účastníkom konania namiesto úpadcu. Úpadca môže tento návrh podať, len ak tak neurobí správca v lehote určenej súdom, pričom v tomto prípade   úpadca   zostáva   účastníkom   konania.   Neprerušuje   sa   však   konanie   o   výživnom maloletých detí, trestné konanie a colné konanie. Procesné úkony uskutočnené v čase od vyhlásenia konkurzu do vydania rozhodnutia o prerušení konania podľa odseku 1 písm. d) sú neúčinné.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní veritelia dlžníka prihlásia svoje pohľadávky v lehote určenej v uznesení o vyhlásení konkurzu, a to aj vtedy, keď sa o nich vedie súdne alebo iné konanie podľa osobitných predpisov.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v prihláške pohľadávky, o ktorej sa vedie spor, veritelia označia súd a uvedú spisovú značku; pri vykonateľných pohľadávkach pripoja aj rovnopis rozhodnutia (exekučný titul).

IV.

12. Reagujúc na námietky sťažovateľky, ktoré boli obsahom jej sťažnosti, ústavný súd uvádza:

12.1 Predovšetkým neprislúcha ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), aby podával výklad zákona o konkurze a vyrovnaní k otázke   prerušenia   súdnych   konaní   v dôsledku   vyhlásenia   konkurzu.   Tvrdenie sťažovateľky v sťažnosti, že najvyšší súd konanie vo veci mimoriadneho dovolania prerušil je však nepresné. Ak pripustíme (pozri ďalej uvedené), že dôsledkom vyhlásenia konkurzu bolo prerušenie konania vo veci sťažovateľky na najvyššom súde, tak k prerušeniu konania došlo zo zákona (ex lege), a nie v dôsledku prejavu procesnej iniciatívy najvyššieho súdu. Dikcia zákona o konkurze a vyrovnaní ,,súdne konania... sa prerušujú“ neumožňuje urobiť ten záver, ktorý prezentuje sťažovateľka v sťažnosti, že ,,pri prerušení konania, či už zo zákona,   na   návrh   alebo   inak   (§   109   OSP)   súd   je   povinný   vydať   uznesenie   o prerušení konania...“. Tomu by napovedala dikcia zákona, ktorá je obsiahnutá v § 109 ods. 1, ods. 2 OSP, kde zákonodarca ustanovuje prípady, kedy ,,súd konanie preruší“, resp. kedy,,súd môže konanie prerušiť“. Je zrejmé, že zákon o konkurze a vyrovnaní bol v rozhodnom čase v pozícii   osobitného   zákona   vo   vzťahu   k všeobecnej   úprave   obsiahnutej   v Občianskom súdnom poriadku, čo aj explicitne vyjadroval (§ 66e ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní). Výraz ,,sa prerušujú“ takto vyjadruje zákonný imperatív,   ktorým je každý   konajúci súd (vrátane   najvyššieho   súdu   v konaní   o veci   sťažovateľky)   viazaný   a nemôže   sa   od   neho odchýliť   tak,   ako   to   požadovala   sťažovateľka.   Z toho   potom   vyplýva,   že   na   konanie najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora sa vzťahovala dikcia zákona o konkurze a vyrovnaní (lex specialis), teda že súdne konania sa prerušujú zo zákona.

12.2 Taktiež sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľky, že ,,konanie o mimoriadnom   dovolaní   z 20.2.2004...   sa   začalo   po   vyhlásení   konkurzu   na   majetok žalovaného (16.9.2003) až dňa 23.2.2004, pričom ide o konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku   podľa   OSP,   ktorého   predmetom   nie   je   rozhodnutie   o majetku   patriaceho   do podstaty, resp. o nárokoch, ktoré majú byť z podstaty uspokojené, ale rozhodnutie o tom, či preskúmavaným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, resp. práva alebo zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.“. Tým vlastne sťažovateľka predkladá právny názor, že konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora je novozačatým konaním s právne   relevantným začiatkom   (podanie mimoriadneho dovolania   najvyššiemu súdu) a právne relevantným koncom v podobe rozhodnutia najvyššieho súdu o ňom. S týmto názorom   sa   však   ústavný   súd   nestotožnil.   Občianske   súdne   konanie   v obchodnej   veci sťažovateľky sa začalo na okresnom súde a na základe ňou podaného odvolania pokračovalo na   krajskom   súde.   Mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   proti   právoplatnému rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu sa týkalo tej istej obchodnej veci   sťažovateľky,   ktorá   bola   predmetom   konania   na   okresnom   súde   a krajskom   súde a v konaní na strane žalobcu a žalovaného vystupovali tí istí účastníci. Totožnosť predmetu konania   a totožnosť   jeho   účastníkov   neumožňujú   urobiť   radikálny   záver   prezentovaný sťažovateľkou, že konanie na najvyššom súde sa neprerušuje, lebo sa začalo po vyhlásení konkurzu. Konanie na najvyššom súde po podaní mimoriadneho dovolania bolo súčasťou konania (etapou, štádiom) v obchodnej veci sťažovateľky, ktoré sa začalo na okresnom súde podaním jej žaloby proti spoločnosti K., a. s., o zaplatenie sumy 492 264 Sk s príslušenstvom a definitívne sa skončilo až uznesením najvyššieho súdu z 9. júla 2008, ktorým tento konanie o mimoriadnom dovolaní zastavil. Taktiež ústavný súd konštatuje, že predmetom konania na najvyššom   súde   bolo   v konečnom   dôsledku   rozhodovanie   o nároku   (pohľadávke) sťažovateľky, ktorý mal byť uspokojený z podstaty. Preto je ústavný súd toho názoru, že konanie pred najvyšším súdom vo veci sťažovateľky bolo v dôsledku vyhlásenia konkurzu na účastníka tohto konania v pozícii žalovaného ex lege prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní].  

12.3 Za   osobitne významnú z hľadiska rozhodnutia o porušení práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   v právnej   veci   sťažovateľky   považoval   ústavný   súd   skutočnosť,   že sťažovateľka   si   neprihlásila   svoju   pohľadávku   zákonom   predpísaným   spôsobom v konkurze.   Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   pohľadávku   si   neprihlásila   preto,   lebo podľa rozhodnutia okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu táto neexistovala a mohla vzniknúť len po rozhodnutí najvyššieho súdu. Uvedené tvrdenie sťažovateľky je nepresné.

Rozhodnutím   súdov   (okresného   súdu,   krajského   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu) v obchodnej veci sťažovateľky totiž predmetná pohľadávka vzniknúť nemohla. Pohľadávka, ktorá bola predmetom konania, bola pohľadávkou na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar   a vznikla   (mohla   vzniknúť)   zo   záväzkovo-právneho   vzťahu   medzi   sťažovateľkou a spoločnosťou K., a. s.   Z tohto právneho vzťahu vznikla (mohla vzniknúť) sťažovateľke pohľadávka na zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny za dodaný tovar a spoločnosti K., a. s., záväzok na zaplatenie tejto kúpnej ceny.

Súdy potom v konaní nerozhodovali o vzniku tejto pohľadávky, ich rozhodovanie nemalo konštitutívny charakter, ale naopak ich rozhodovanie malo charakter deklaratórneho rozhodovania   o splnení   povinnosti,   ktorá   vyplýva   zo   zákona,   z právneho   vzťahu   alebo z porušenia práva [§ 80 písm. b) OSP]. Pohľadávka sťažovateľky teda nemohla vzniknúť ani rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý by mohol rozhodnúť (ak by vyhovel mimoriadnemu dovolaniu) len tak, že by napadnuté rozhodnutie (rozhodnutia) zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie odvolaciemu súdu alebo prvostupňovému súdu.

13. Neprihlásenie pohľadávky v rámci konkurzu potom ústavný súd považoval tiež za dôležitú okolnosť z   hľadiska namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov najvyšším súdom, a to vzhľadom na už vymedzené kritérium, ktorým je význam konania pre sťažovateľku. Neprihlásenie pohľadávky malo ten právny následok, že   sa   na   ňu   v konkurze   spoločnosti   K.,   a.   s.,   nemohol   brať   zreteľ.   Uvedené   správne konštatoval vo svojej odpovedi sťažovateľke aj správca konkurznej podstaty spoločnosti K., a. s.,   a napokon aj podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti. Ústavný súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou najvyššieho súdu, že aj keby mala sťažovateľka   v dovolacom   konaní   úspech   a v ďalšom   konaní   okresného   súdu,   resp. krajského súdu jej bola pohľadávka priznaná, nemohla by byť v konkurznom konaní ako neprihlásená uspokojená. Preto sťažovateľka v dôsledku postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Obdo 2/2004 neutrpela ujmu na svojich právach.

14.   V   závere   ústavný   súd   dodáva,   že   podanie   návrhu   správcu   na   pokračovanie v konaní, ktorého sa sťažovateľka voči správcovi opakovane domáhala, by nebolo v súlade s právnou úpravou konkurzu účinnou v rozhodnom čase. Táto totiž, ako bolo už uvedené, síce počítala s možnosťou, že správca podá návrh na pokračovanie v prerušenom konaní, avšak   táto   možnosť   sa   netýkala   konaní   o pohľadávkach,   ktoré   bolo   treba   prihlásiť v konkurze.

15. S ohľadom na uvedené ústavný súd uzavrel, že konaním najvyššieho súdu nebolo porušené ani právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (sťažovateľka sa nedomáhala vyslovenia porušenia tohto práva v petite sťažnosti, len v rámci jej obsahu na   toto   právo   poukazovala,   pozn.)   a ani   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. 4 M Obdo   2/2004   ústavný   súd   vzhľadom   na   všetky   relevantné   popísané   okolnosti   prípadu sťažovateľky nezistil zbytočné prieťahy, ktoré by signalizovali porušenie jej práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy.   Primárnym   dôvodom   rozhodnutia   ústavného   súdu   bola   existencia zákonnej prekážky (vyhlásenie konkurzu na účastníka konania a s tým spojené prerušenie konania),   ktorá   bránila   najvyššiemu   súdu   vo veci   sťažovateľky   konať.   Ak   najvyšší   súd podľa účinnej zákonnej úpravy konať vo veci sťažovateľky nemohol, nemohol ani porušiť jej   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ako   však   už   bolo   uvedené, ústavný súd za dôležitý faktor považoval aj neprihlásenie si pohľadávky sťažovateľkou v konkurze.   Totiž,   ak   by   aj   najvyšší   súd   meritórne   o mimoriadnom   dovolaní   rozhodol v prospech sťažovateľky a v jej prospech by následne rozhodol aj okresný súd, resp. krajský súd,   tieto   rozhodnutia   všeobecných   súdov   by   vzhľadom   na   nemožnosť   uspokojenia   jej pohľadávky v konkurze a následný výmaz spoločnosti K., a. s., z obchodného registra boli prakticky bezvýznamné.

16.   Keďže   sťažnosti   vyhovené   nebolo,   neprichádzalo   do   úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého sa sťažovateľka domáhala, a ani priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009