znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 368/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obdo 11/04 z 29. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2006 doručená sťažnosť Ing. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 11/04 z 29. júna 2006.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: „Dňa 30. 8. 2006 mi bolo doručené uznesenie NS SR č. k. 6 Obdo 11/04 zo dňa 29. 6. 2006, ktorým bolo prípustné dovolanie (...) odmietnuté. (...) Najvyšší súd SR (...) postupoval nesprávne pri výpočte 10-násobku minimálnej mzdy, ktorá v čase vzniku prípadu bola 2.200 Sk a teda spolu 22.000 Sk, takže suma 22.516 Sk je v norme a dovolanie bolo prípustné. Napriek tomu (...) NS SR dovolanie (...) odmietol. Týmto podaním sa (...) domáham, aby Ústavný súd rozhodnutím zrušil uznesenie NS SR zo dňa 29. 6. 2006, právoplatné 30. 8. 2006 a vrátil mu vec na ďalšie konanie s tým, že NS   SR   bude   následne   pokračovať   vo   veci   a zruší   nesprávne   rozsudky   KS   Bratislava a OS Bratislava II, nakoľko tieto súdy nepostupovali podľa skutočností, ktoré sa odohrali, ale svojvoľne na základe zásahov zo strany odporcu.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Vyslovuje sa, že právoplatným uznesením NS SR č. k. 6 Obdo 11/04 zo dňa 29. 6. 2006 bolo porušené základné právo Ing. R. K. na spravodlivé súdne konanie.

2. Vec sa vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu SR s tým, že sa mu zakazuje pokračovať v porušovaní Ústavou SR chránených práv na spravodlivé súdne konanie.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o porušení   základného   práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp.   zn. 6 Obdo 11/04 z 29. júna 2006.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch   nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05) a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   uznesenia   z 29.   júna   2006,   ktorým   odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k. 12 Cob 151/03-213 zo 6. novembra 2003 uviedol:

„(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal   najskôr,   či   dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   týmto opravným prostriedkom, pretože podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podmienky   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu sú upravené v § 237 a § 238 O. s. p.

Ustanovenie § 237 vyjadruje zámer, aby v prípade výskytu mimoriadne závažných procesných vád konania bolo dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku a uzneseniu) odvolacieho súdu. O vadu takejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   c)   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g)   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne   obsadený,   ibaže   namiesto samosudcu   rozhodoval   senát.   Uvedené   ustanovenie   neobmedzuje   výpočet   rozhodnutí odvolacieho   súdu,   ktoré   sú   spôsobilým   predmetom   dovolania.   Z   hľadiska   prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené.

V ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. sú vymedzené znaky rozsudkov, pri danosti ktorých (bez ohľadu na povahu prejednávanej veci alebo predmetu konania) vyjadril zákon svoj zámer,   aby určité rozsudky bolo možné napadnúť dovolaním.   Podľa § 238 ods.   3 písm. b) O. s. p., na ktoré sa žalobca v dovolaní odvoláva, je dovolanie prípustné proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak, než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.

Na   rozdiel   od   toho,   odseky   4   a   5   ustanovenia   §   238   O.   s.   p.,   ktoré   vo   vzťahu k predchádzajúcim odsekom majú povahu špeciálnej úpravy a obsahujú výnimky z nich, vyjadrujú zámer zákona, aby určité rozhodnutia so zreteľom na povahu prejednávanej veci alebo   vzhľadom   na   určité   špecifiká   predmetu   konania,   neboli   v   dovolacom   konaní prejednávané. V § 238 ods. 5 vyslovil neprípustnosť dovolania proti rozsudkom vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy (na príslušenstvo sa neprihliada).   Na   určenie   minimálnej   mzdy   je   rozhodujúci   deň   podania   návrhu na prvostupňovom súde.

V   prejednávanej   veci   je   dovolaním   napadnutý   potvrdzujúci   výrok   rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o peňažnom plnení 22 516 Sk (na príslušenstvo sa neprihliada).   Výrok prvostupňového súdu v časti o zaplatenie istiny 3 484 Sk nebol predmetom odvolacieho konania. Ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje § 238 ods. 5 O. s. p. pretože výška minimálnej mzdy v čase podania žaloby (6. 7. 1994) predstavovala sumu 2 450 Sk (§ 2 ods. 1 písm. b) nariadenia vlády č. 53/1992 Zb. v znení nariadenia vlády č. 248/1993 Z. z. platnom v čase podania žaloby). Žalobcom bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o   peňažnom   plnení   22 516 Sk,   ktoré   neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy (24 500 Sk), a preto dovolanie proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné.

So   zreteľom   na   zákonnú   povinnosť   skúmať   vždy,   či   napadnuté   rozhodnutie odvolacieho   súdu   nebolo   vydané   v   konaní   postihnutom   niektorou   z   procesných   vád uvedených v §   237 O.   s.   p.,   neobmedzil   sa   dovolací   súd   len na   skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Žiadna z týchto vád nebola však v dovolaní tvrdená, a ani nevyšla najavo v dovolacom konaní. Skutočnosť, že v záhlaví odvolacieho rozhodnutia nie sú uvedené mená sudcov rozhodujúcich v senáte predmetnú vec, nie je vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Jedná sa o chybu v písaní rozhodnutia, ktorú môže súd v zmysle § 164 O. s. p. kedykoľvek opraviť.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z   týchto   dôvodov   dospel   k   záveru, že v prejednávanej veci dovolanie žalobcu nie je procesne prípustné. Dovolanie podľa § 218   ods.   1   v   spojení   s   ust.   §   243b   ods.   4   O. s. p.   odmietol   a   nezaoberal   sa   vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. (...)“

Z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že najvyšší   súd   zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   rozsiahle   dôvody,   pre   ktoré   dovolaním   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   odmietol.   V každom   prípade   tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa tým, že „postupoval nesprávne“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.   V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných   súdov,   ktoré sú   „pánom   zákonov“,   v zmysle citovanej   judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 198/06). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2006