SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 367/2014-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 1830/2014 – sp. zn. Rvp 1841/2014, sp. zn. Rvp 1863/2014, sp. zn. Rvp 3227/2014 – sp. zn. Rvp 3241/2014 a sp. zn. Rvp 3358/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 4 CoE 152/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 3 CoE 144/2013 zo 4. decembra 2013, sp. zn. 15 CoE 33/2013 zo 6. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 158/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 21 CoE 123/2013 z 30. augusta 2013, sp. zn. 25 CoE 41/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 74/2013z 31. júla 2013, sp. zn. 15 CoE 38/2013 zo 6. novembra 2013, sp. zn. 19 CoE 154/2013 z 24. októbra 2013 a sp. zn. 25 CoE 77/2013 zo 14. novembra 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Bardejov sp. zn. 5 Er 185/2007 z 27. novembra 2012, sp. zn. 5 Er 214/2006 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 5 Er 968/2007 z 20. novembra 2012, sp. zn. 5 Er 36/2007 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 Er 483/2004 z 5. novembra 2012, sp. zn. 4 Er 556/2006 z 20. apríla 2012, sp. zn. 1 Er 328/2005 z 19. apríla 2012, sp. zn. 1 Er 208/2005 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 1 Er 439/2009 z 11. decembra 2012 a sp. zn. 2 Er 306/2006 z 26. novembra 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 147/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 1 CoE 121/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 4 CoE 157/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 8 CoE 157/2013 z 27. novembra 2013 a sp. zn. 19 CoE 158/2013 z 28. novembra 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn. 11 Er 180/2003 z 18. marca 2013, sp. zn. 11 Er 335/2006 z 10. januára 2013, sp. zn. 7 Er 85/2004 z 29. novembra 2011, sp. zn. 6 Er 288/2004 z 19. decembra 2011 a sp. zn. 6 Er 86/2005 z 20. februára 2013 ako aj postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 15 CoE 45/2013 z 15. januára 2014, sp. zn. 16 CoE 177/2013 z 19. decembra 2013, sp. zn. 1 CoE 182/2013 z 19. decembra 2013 a sp. zn. 9 CoE 91/2013 z 26. novembra 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Prešov sp. zn. 2 Er 66/2007 z 2. mája 2012, sp. zn. 26 Er 1186/2004 zo 16. mája 2012, sp. zn. 23 Er 3163/2006 z 20. júna 2012 a sp. zn. 26 Er 401/2005 z 29. apríla 2013, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 109/2013 z 10. júla 2013, sp. zn. 12 CoE 69/2013 zo 4. septembra 2013 a sp. zn. 3 CoE 138/2013 z 18. septembra 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Poprad sp. zn. 20 Er 255/2006 z 25. júna 2012, sp. zn. 20 Er 374/2005 z 27. novembra 2012 a sp. zn. 18 Er 110/2004 zo 7. februára 2013, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 13 CoE 69/2013 z 10. decembra 2013 a sp. zn. 14 CoE 66/2013 z 19. decembra 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2 Er 205/2003 z 21. marca 2013 a sp. zn. 2 Er 101/2004 z 21. marca 2013, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 17 CoE 149/2013 z 3. októbra 2013 a sp. zn. 16 CoE 160/2013 z 25. novembra 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Svidník sp. zn. 1 Er 179/2004 z 19. júla 2012 a sp. zn. 3 Er 118/2003 zo 7. septembra 2012 a napokon postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uznesením sp. zn. 13 CoE 80/2013 z 28. októbra 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 7 Er 73/2004 z 12. februára 2013 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1830/2014 – sp. zn. Rvp 1841/2014, sp. zn. Rvp 1863/2014, sp. zn. Rvp 3227/2014 – sp. zn. Rvp 3241/2014 a sp. zn. Rvp 3358/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1830/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. februára 2014, 24. februára 2014 a 24. marca 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 4 CoE 152/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 3 CoE 144/2013 zo 4. decembra 2013, sp. zn. 15 CoE 33/2013 zo 6. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 158/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 21 CoE 123/2013 z 30. augusta 2013, sp. zn. 25 CoE 41/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 74/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 15 CoE 38/2013 zo 6. novembra 2013, sp. zn. 19 CoE 154/2013 z 24. októbra 2013 a sp. zn. 25 CoE 77/2013 zo 14. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Bardejov sp. zn. 5 Er 185/2007 z 27. novembra 2012, sp. zn. 5 Er 214/2006 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 5 Er 968/2007 z 20. novembra 2012, sp. zn. 5 Er 36/2007 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 Er 483/2004 z 5. novembra 2012, sp. zn. 4 Er 556/2006 z 20. apríla 2012, sp. zn. 1 Er 328/2005 z 19. apríla 2012, sp. zn. 1 Er 208/2005 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 1 Er 439/2009 z 11. decembra 2012 a sp. zn. 2 Er 306/2006 z 26. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 147/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 1 CoE 121/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 4 CoE 157/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 8 CoE 157/2013 z 27. novembra 2013 a sp. zn. 19 CoE 158/2013 z 28. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn. 11 Er 180/2003 z 18. marca 2013, sp. zn. 11 Er 335/2006 z 10. januára 2013, sp. zn. 7 Er 85/2004 z 29. novembra 2011, sp. zn. 6 Er 288/2004 z 19. decembra 2011 a sp. zn. 6 Er 86/2005 z 20. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 15 CoE 45/2013 z 15. januára 2014, sp. zn. 16 CoE 177/2013 z 19. decembra 2013, sp. zn. 1 CoE 182/2013 z 19. decembra 2013 a sp. zn. 9 CoE 91/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Prešov sp. zn. 2 Er 66/2007 z 2. mája 2012, sp. zn. 26 Er 1186/2004 zo 16. mája 2012, sp. zn. 23 Er 3163/2006 z 20. júna 2012 a sp. zn. 26 Er 401/2005 z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 109/2013 z 10. júla 2013, sp. zn. 12 CoE 69/2013 zo 4. septembra 2013 a sp. zn. 3 CoE 138/2013 z 18. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Poprad sp. zn. 20 Er 255/2006 z 25. júna 2012, sp. zn. 20 Er 374/2005 z 27. novembra 2012 a sp. zn. 18 Er 110/2004 zo 7. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 13 CoE 69/2013 z 10. decembra 2013 a sp. zn. 14 CoE 66/2013 z 19. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2 Er 205/2003 z 21. marca 2013 a sp. zn. 2 Er 101/2004 z 21. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 17 CoE 149/2013 z 3. októbra 2013 a sp. zn. 16 CoE 160/2013 z 25. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Svidník sp. zn. 1 Er 179/2004 z 19. júla 2012 a sp. zn. 3 Er 118/2003 zo 7. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“) a nakoniec postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 13 CoE 80/2013 z 28. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 7 Er 73/2004 z 12. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“)
2. Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne sa opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.
3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP (ďalej len „OSP“) v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom vedené pod sp. zn. Rvp 1830/2014 – sp. zn. Rvp 1841/2014, sp. zn. Rvp 1863/2014, sp. zn. Rvp 3227/2014 – sp. zn. Rvp 3241/2014 a sp. zn. Rvp 3358/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresných súdov
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako aj rozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011, sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.
11. Na podporu svojej argumentácie iba upriamuje pozornosť sťažovateľky aj na rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.
12. Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.
13. V spojitosti s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorých bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd zistil, že tento zákonom predpísaný postup všeobecných súdov nachádzal svoje zákonné uplatnenie v postupe Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 208/2005 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3232/2014) a Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 118/2003 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3240/2014).
14. K tejto námietke sťažovateľky ústavný súd však poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03 a III. ÚS 201/04). V prípade sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3232/2014 týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE 38/2013 zo 6. novembra 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1 Er 208/2005 zo 16. októbra 2012 ústavný súd zistil, že sťažovateľka svoju argumentáciu smerujúcu k postupu okresného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku neuplatnila v konaní pred krajským súdom ako súdom odvolacím, a to aj napriek svojej veľmi rozsiahlej a podrobnej v odvolacom konaní predostretej argumentácie, a preto aj táto skutočnosť je dôvodom odmietnutia predmetnej sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
15. V prípade sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 3240/2014 týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 16 CoE 160/2013 z 25. novembra 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Svidník sp. zn. 3 Er 118/2003 zo 7. septembra 2012 ústavný súd zistil, že sťažovateľka svoju argumentáciu smerujúcu k postupu okresného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v odvolacom konaní pred krajským súdom uplatnila, čím splnila už uvedenú podmienku (princíp subsidiarity, pozn.). K nesplneniu tejto zákonnej podmienky ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy.
16. Inými slovami, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je inštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne zaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný súd nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatou spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07). V závere ústavný súd teda uzatvára, že z pohľadu materiálnej ochrany ústavnosti (a vo svetle už ustálených záverov ústavného súdu bod 10, pozn.) nedodržanie zákonom predpísaného postupu konania všeobecných súdov, teda predovšetkým Okresného súdu Svidník, podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku nepredstavuje také porušenie označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilé zasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie.
17. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podané sťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona o ústavnom súde). Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
18. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014