znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 367/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. S. a V. S., obaja bytom N., zastúpených advokátkou JUDr. M. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 240/2010 a jeho uznesením   zo   14.   októbra   2010   v spojení   s uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 67/2011 z 27. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. a V. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2011 doručená   sťažnosť   J.   S.   a V.   S.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 240/2010 a jeho uznesením zo 14. októbra 2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 67/2011 z 27. apríla 2011.

2.   Z obsahu sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva, že sťažovatelia   sú žalovanými (odporcami) v právnej veci žalobcu (navrhovateľa) Ing. Ľ. Ď. zo Ž. o určenie vlastníckeho práva vedenej na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18   C   11/2006.   Žalobca   sa   žalobou   z 20.   januára   2006   domáhal,   aby   súd   určil,   že   je výlučným   vlastníkom   v žalobe   špecifikovaných   nehnuteľností   popísaných   na   liste vlastníctva č. 6411 Správy katastra Ž., ktoré „nadobudol počas manželstva s E. Ď., rod. Z. do bezpodielového spoluvlastníctva...“. Toto manželstvo bolo rozvedené v roku 2003 a ich bezpodielové   vlastníctvo   nebolo   vyporiadané.   Sťažovatelia   uviedli,   že   vzhľadom   na ustanovenie „§   149   ods.   4   Občianskeho   zákonníka   ak   do   troch   rokov   od   zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vysporiadaniu... o nehnuteľných veciach   platí,   že   sú   v podielovom   spoluvlastníctve   a že   podiely   oboch   vlastníkov   sú rovnaké... navrhovateľ stále zotrvával na svojom podanom návrhu o určenie jeho výlučného vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam... a to nielen označením účastníkov konania bez zmeny, ako aj nezmeneným petitom, a to aj po poučení prvostupňového súdu..., ako aj po uznesení námietky nás ako odporcov ohľadom nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie...“.

3.   Z obsahu   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že „Okresný   súd   Žilina   rozsudkom   č.   k. 18 C/11/2006-189 zo dňa 29. 4. 2010 žalobu zamietol... Krajský súd v Žiline v odvolacom konaní uznesením sp. zn. 9 Co/240/2010 zo dňa 14. 10. 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd zdôvodnil svoje rozhodnutie tým, že prvostupňový súd pochybil tým, že skôr než začal rozhodovať o návrhu bol povinný skúmať otázku   naliehavého   právneho   záujmu   v   zmysle   § 80   písm.   c/   O.   s.   p.   Odvolací   súd   sa otázkou   skúmania   podmienok   tohto   konania   v   zmysle   § 103   a   §   104   O.   s.   p.   vôbec nezaoberal   a naliehavý   právny   záujem   uprednostnil   pred   otázkou   skúmania   aktívnej   či pasívnej legitimácie navrhovateľa.

Najvyšší súd SR v dovolacom konaní uznesením sp. zn. 6 Cdo 67/2011 zo dňa 27. 4. 2011 odmietol naše dovolanie ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.“.

4. Sťažovatelia tvrdia, že ich základné právo „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru... postupom Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/240/2010 a jeho rozhodnutím zo 14. októbra 2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 67/2011 z 27. apríla 2011 bolo porušené...“

5. Podľa názoru sťažovateľov «Krajský súd v Žiline ako „primárny ochranca práva“ (ktorý   je   prvotne   povolaný,   ale   aj   zodpovedný   za   ochranu   a   dodržiavanie   základných ľudských práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľov... sa vôbec nezaoberal, či žalobu podala oprávnená osoba a svojim rozhodnutím tak nechránil základné práva sťažovateľov. Je nepochopiteľné, že odvolací súd aj keď vedel, že žalobu podala neoprávnená osoba, stanovil povinnosť prvostupňovému súdu prednostne skúmať naliehavý   právny   záujem   takéhoto   neoprávneného   navrhovateľa.   Pritom   naliehavosť právneho   záujmu   mal   preukazovať   a   dokazovať   navrhovateľ   v   priebehu   konania   pred rozhodnutím   prvostupňového   súdu...   Najvyšší   súd   SR   ako   dovolací   súd   podľa   tvrdení sťažovateľov rozhodol na podklade záverov, ktoré sú zjavne neopodstatnené, keď dovolanie sťažovateľov 1/ a 2/ odmietol ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. Pritom sa vôbec nezaoberal skúmaním argumentov sťažovateľov ako odporcov v rade 1/ a 2/, predovšetkým prípustnosťou podania dovolania v zmysle § 237 písm. b) O. s. p., keďže žalobu podala neoprávnená osoba...».

6. Sťažovatelia „vznášajú proti rozhodnutiam obidvoch uvedených súdov námietku na   ich   výklad   práva   v   tom   zmysle,   že výklad   nimi   aplikovaných   zákonných   ustanovení hodnotia ako neodôvodnené či nespravodlivé vybočenia (exces) zo štandardného výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.   Z   hľadiska   ľubovôle   sťažovatelia   namietajú   ľubovôľu   obidvoch   súdov v zmysle   materiálnom,   t.   j.   z   hľadiska   spravodlivosti   a   racionality   (účelu)   rozhodnutia vo veci samej a to v tom, že obidva súdy uprednostnili skúmanie naliehavého právneho záujmu navrhovateľa pred skúmaním aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa na podanie žaloby. Okrem toho sa vôbec nezaoberali podmienkami konania v zmysle § 103 a § 104 O. s.   p.,   predovšetkým   skúmaním   aktívnej   vecnej   legitimácie   navrhovateľa   hoci   už zo samotnej žaloby je preukázateľné, že ju podal podnikateľský subjekt ako neoprávnená osoba na podanie tejto žaloby.“.

7. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľov... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods.   1   Ústavy...   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru... postupom Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/240/2010 a jeho rozhodnutím zo 14. októbra 2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 6 Cdo 67/2011 z 27. apríla 2011 bolo porušené.

2. Rozhodnutie Krajského súdu... sp. zn. 9 Co/240/2010 zo dňa 14. októbra 2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 6 Cdo 67/2011 z 27. apríla 2011 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľom 1/ a 2/ trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 €...“

8. Sťažovatelia k sťažnosti pripojili „Žalobu navrhovateľa zo dňa 20. januára 2006, o určenie vlastníckeho práva, rozsudok OS..., č. k. 18 C/11/2006-189, zo dňa 29. apríla 2010, uznesenie KS..., č. k. 9 Co/240/2010, zo dňa 14. októbra 2010, dovolanie sťažovateľov z 25. februára 2011 proti uzneseniu krajského súdu, uznesenie NS..., sp. zn. 6 Cdo 67/2011 zo dňa 27. apríla 2011“.

II.

9.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o   takých   sťažnostiach,   o   ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

12.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

13. Sťažovatelia sa domáhali toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   9   Co   240/2010   zo   14.   októbra   2010   a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 67/2011 z 27. apríla 2011.

II. A

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 46 ústavy a čl. 1 dohovoru

14. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

15.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

16.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

17. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

18. Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie označených práv predmetným uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzali v zásade z dôvodov, ktoré uviedli v podanom dovolaní z 25. februára 2011 (pozri bod 2, 4 a 6) proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 240/2010 zo 14. októbra 2010 „... v zmysle ust. § 237 písm. b) Občianskeho súdneho   poriadku...   z dôvodu,   že   uznesenie   odvolacieho   súdu   spočíva   na   nesprávnom posúdení veci v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku“. Dovolací súd   dovolanie   posúdil   ako   také,   ktoré   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

19. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

20.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP.

21. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 67/2011 z 27. apríla 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť,   ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci oporu v zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľov, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení výsledkov   konania   odvolacieho   súdu,   ako   aj   dovolacej   argumentácie   sťažovateľov (nesprávne právne posúdenie veci, v konaní vystupoval účastník, ktorý nemal spôsobilosť byť   účastníkom   konania)   v podstatnom   uviedol: „Najvyšší súd...   preskúmal   podané dovolanie z hľadiska jeho prípustnosti a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa   (§   236   ods.   1   O.   s.   p.).   Podmienky   prípustnosti   dovolania   proti   uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 239 O. s. p. Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiž ani o jeden z prípadov prípustnosti dovolania uvedených v tomto ustanovení, teda nejde o zmeňujúce, ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie odvolacieho súdu, ktorým by   rozhodoval   vo   veci   postúpenia   návrhu   Súdnemu   dvoru...   na   zaujatie   stanoviska. Dovolací súd z úradnej povinnosti preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod   písmenami   a/ až   g/   ustanovenia   §   237   O.   s.   p.,   pričom   nezistil   existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaných podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako neprípustné odmietol“.

22. Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľom neodňala   možnosť   konať   pred   súdom   [§   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku] Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 67/2011 z 27. apríla 2011 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

23. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Sťažovatelia ďalej namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní sp. zn. 9 Co 240/2010 a jeho uznesením zo 14. októbra 2010, ktorým o odvolaní navrhovateľa (žalobcu) proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 18 C 11/2006 z 29. apríla 2010   rozhodol   tak,   že „rozsudok   okresného   súdu   zrušuje   a vec   mu   vracia   na   ďalšie konanie, (pozri body 3, 5, a 6)“.

25. Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy (pozri   bod   9)   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení   práv sťažovateľov   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými   sťažnosťami,   ak   sa   sťažovatelia   nemôžu v súčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   im   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovatelia môžu domôcť využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

26. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

27. Z výroku uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 Co 240/2010 zo 14. októbra 2010 vyplýva,   že   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   sa   predmetné   konanie vedené   na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 11/2006 neskončilo (bod 24). Ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením sp. zn. 9 Co 240/2010 „Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 O. s. p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie“.

28. Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietanie   nesprávnosti   a   nezákonnosti rozhodnutia krajského súdu (pozri body 5 a 6) ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na sťažovateľmi tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Krajský   súd   neodmietol   sťažovateľom poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovatelia budú mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred všeobecnými súdmi uplatniť ochranu označených práv aj svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že majú ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namietajú   vo   svojej   sťažnosti.   V   danej   veci   sa   súdne   konanie   nachádza   v   štádiu prvostupňového konania na okresnom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom odvolacieho súdu.

29. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto jej časti bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu zo 14. októbra   2010.   Sťažovatelia   budú   mať   možnosť   uplatniť   ochranu   svojich   práv v konaní pred   okresným súdom   (resp.   aj v konaní o riadnych   a mimoriadnych   právnych prostriedkoch). Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

II. B K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

30.   Sťažovatelia   súčasne   namietali   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu už uvedeným   postupom   a rozhodnutiami   všeobecných   súdov,   finálne   však   uznesením najvyššieho súdu. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právna osoba má právo pokojne užívať majetok.

31.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   tiež   aj   práva   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo porušené základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 23), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

32. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľov   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

33. Sťažovatelia namietali aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy („základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy... postupom krajského súdu... v spojení s uznesením najvyššieho súdu... bolo porušené...“, pozri body 4, 7).   V sťažnosti   však   bližšie   nešpecifikovali,   ktoré   zo   základných   práv   zaručených   touto právnou   normou   bolo   porušené,   pričom   tiež   neuviedli,   ktorý   (ktoré)   z v sťažnosti menovaných všeobecných súdov mali toto porušenie spôsobiť.

34. Keďže sťažovatelia boli kvalifikovane právne zastúpení a ústavný súd je podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania (bod 7), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh nemajúci náležitosti predpísané zákonom (§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011