znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 367/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. C., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 10 C 7/2007 z 21. decembra 2009 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 141/2010 a jeho rozsudkom z 25. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2010   doručená   sťažnosť M.   C.,   t.   č.   vo   výkone trestu   (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 7/2007 z 21. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 141/2010 a jeho rozsudkom z 25. mája 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Rozsudkom Okresného súdu v Čadci č. k. 10C/7/2007 zo dňa 21. 12. 2009 bolo vysporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo mňa sťažovateľa a mojej bývalej manželky po rozvode manželstva…

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.   k.   5Co/141/2010 zo dňa 25.   5.   2010 bol rozsudok Okresného súdu v Čadci č. k. 10C/7/2007 zo dňa 21. 12. 2009 potvrdený... Svojou   sťažnosťou   na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky   namietam   rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k... 5Co/141/2010 zo dňa 25. 5. 2010 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Čadci č. k... 10C/7/2007 zo dňa 21. 12. 2009…

Ustanovenia § 149 a 150 Občianskeho zákonníka upravujú spôsob a podmienky vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva po jeho zániku. Ustanovenia vychádzajú zo zásahy rovnakých podielov účastníkov pri vyporiadaní a zásady spravodlivého a rovného vyporiadania. Súčasťou týchto zásad je aj predpoklad, že k vyporiadaniu a vyrovnaniu dôjde v primeranom čase.

Z rozsudkov Okresného súdu v Čadci a Krajského súdu v Žiline vyplýva, že došlo k vyporiadaniu   bezpodielového   spoluvlastníctva   po   rozvode   manželstva,   konkrétne nehnuteľnosť - byt bol prikázaný do výlučného vlastníctva odporkyne. Odporkyňa sa stala výlučnou vlastníckou bytu. ja som o vlastníctvo bytu prišiel. Odporkyňa môže užívať byt a požívať úžitky z toho vyplývajúce, ja som sa stal bezdomovcom, byt, ktorý mi slúžil na bývanie, už nie je mojim vlastníctvom. Súčasne z rozsudkov súdov vyplýva, že vyrovnanie mi bude poskytnuté v 84 mesačných splátkach, teda po 7 rokov. Na jednej strane som prišiel o vlastníctvo a vyrovnanie mi bude poskytnuté až po 7 rokoch. Vyrovnanie podiel má slúžiť na to, aby aj druhý účastník konania mohol pokračovať v primeranom živote, aký viedol pred   vyporiadaním.   Z   mesačných   splátok   si   nemôžem   dovoliť   kúpiť   primeraný   byt, napríklad garsónku, teda nemôžem po rozhodnutí súd viesť život, aký som viedol pred jeho rozhodnutím.

Súd má byť spravodlivý a má rozhodovať podľa zákona. Som hlboko presvedčený, že rozsudky Krajského súdu v Žiline č. k. č. k. 5Co/141/2010 zo dňa 25. 5. 2010 a Okresného súdu v Čadci č. k. 10C/7/2007 zo dňa 21. 12. 2009 takýmito nie sú…

Porušenie práva podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky vidím v tom, že   súdy   pri   svojom   rozhodovaní   nepostupovali   v   súlade   so   zákonmi,   predovšetkým Občianskym   zákonníkom,   ktorý   upravuje   pravidlá   pre   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva po jeho zániku, čím mi neposkytli právnu ochranu v konaní pred súdom. Súdy   majú   byť   garantmi   zachovávania   zákonnosti   a   spravodlivosti   v   spoločnosti.   Tak Občiansky súdny poriadok v časti upravujúcej postavenie účastníkov konania a ich práva v konaní pred súdmi ako aj Občiansky zákonník, konkrétne v časti upravujúcej bezpodielové spoluvlastníctvo,   vychádzajú   zo   zásady   rovnosti,   tak   rovnosti   v   konaní   ako   aj   rovnosti v právach a povinnostiach. Súdy základné právo sťažovateľa nerešpektovali.

Porušenie práva podľa článku 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky vidím v tom, že   súdy   pri   svojom   rozhodovaní   vykonali   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva spôsobom,   ktorým   ma   zbavili   vlastníctva   bez   primeraného   zadosťučinenia   poskytnutého v primeranej lehote, tak aby vyporiadanie nebolo na prospech iba jednému účastníkovi, respektíve aby druhý účastník nebol poškodený   v práve vlastniť   majetok   a   v práve na ochranu vlastníckeho práva. Súdy základné právo sťažovateľa nerešpektovali.“

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol: „Základné právo M. C. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo M. C. vlastniť majetok podľa článku 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/141/2010 zo dňa 25. 5. 2010 a rozsudkom Okresného súdu v Čadci č. k. 10C/7/2007 zo dňa 21. 12. 2009 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/141/2010 zo dňa 25. 5. 2010 a rozsudok Okresného sád u v Čadci č. k. 10C/7/2007 zo dňa 21. 12. 2009 a prikazuje, aby Okresnému súdu v Čadci v konaní č. 10C/7/2007 vec opätovne prejednať a rozhodnúť.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom s poukazom na svoje nepriaznivé osobné a majetkové pomery.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   ním   označených   základných   práv   rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu na základe sťažovateľom podaného odvolania. Predmetom súdneho konania, v ktorom boli   vydané   sťažovateľom   napadnuté   rozsudky,   bolo   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľa a jeho bývalej manželky (ďalej len „BSM“) po rozvode ich manželstva. Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas so spôsobom vyporiadania BSM napadnutými rozsudkami najmä v časti,   ktorou   bolo odporkyni uložené splácanie sumy 8 325,97 € z titulu vyrovnania hodnoty nadobúdaných podielov z BSM v prospech sťažovateľa v 84 mesačných splátkach.

K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu

Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie svojich práv rozsudkom okresného súdu napriek tomu, že okresný súd neoznačil ako porušovateľa svojich práv, čím je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej neprípustnosť.

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti je daný dôvod na jej odmietnutie aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu z dôvodu, že preskúmanie zákonnosti a ústavnosti označeného rozsudku okresného súdu bolo na základe prípustného opravného prostriedku (odvolania) preskúmateľné a aj preskúmané krajským súdom.

K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). K odopretiu súdnej ochrany preto nedochádza, ak osobe bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na príslušnom súde za predpokladu, že tento súd vo veci riadne konal a meritórne rozhodol (I. ÚS 62/97).

Ak   ide   o   základné   práva   a   slobody,   ústava   rozdeľuje   ochranu   ústavnosti   medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, III. ÚS 35/2010). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli rozhodujúce aj v okolnostiach tohto prípadu.

Ústavný   súd   preto   v   tomto   konaní   skúmal,   či   rozsudok   krajského   súdu   vydaný v odvolacom konaní je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

Ústavný súd konštatuje, že o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný výklad a následná aplikácia ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho   zákonníka   v   znení   neskorších   predpisov   o vyporiadanie   BSM   zo   strany krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, napadnutým rozhodnutím neboli porušené princípy   spravodlivého   procesu,   a   preto   nemohlo   dôjsť   ani   k namietanému   porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu procesný postup všeobecných súdov v predmetnej veci bol uskutočnený zákonom predvídaným spôsobom, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný a akceptovateľný.

Ústavou zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená aj právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   postupom   a rozhodnutím krajského súdu nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu garantovaných ústavných práv. Taktiež konanie nevykazuje znaky svojvôle, resp. nie je arbitrárne, čo neumožňuje stotožniť   sa   s   názorom   sťažovateľa   o   nespravodlivosti   konania   všeobecného   súdu konajúceho v jeho veci. Pritom podľa názoru ústavného súdu nemožno opomínať fakt, že samotná nespokojnosť sťažovateľa s postupom konajúceho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Aj v minulosti už ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov   môže   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02), preto nemôže rozhodovať o sporoch   súkromnoprávnych   tak,   ako   sa   toho   domáhal   sťažovateľ,   ktorý   ho   obsahom sťažnosti staval do bežnej prieskumnej inštancie krajského súdu.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v   časti   smerujúcej   proti   rozsudku   krajského   súdu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010