znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 367/06-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. mája 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja Horvátha   a   Sergeja Kohuta o sťažnosti I. M., M., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., Advokátska kancelária, T., vo veci   porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 650/2002 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného súdu   Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 650/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. I. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trebišov p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. I. M. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 238 Sk (slovom jedenásťtisícdvestotridsaťosem slovenských korún).

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia v sume 11 238 Sk (slovom jedenásťtisícdvestotridsaťosem slovenských korún) na účet advokáta JUDr. J. F., Advokátska kancelária, T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Trebišov je p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 11 238 Sk (slovom jedenásťtisícdvestotridsaťosem slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 367/06-33   z 22. marca   2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť I.   M.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   F.,   Advokátska   kancelária,   T.,   vo   veci   porušenia   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 650/2002.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Dňa   4.   10.   2002   so   podala   na   Okresnom   súde   Trebišov   návrh   na   rozviazanie manželstva s V. M. (...). Dieťa (M. M.– dcéra; pozn.) bolo rozsudkom 8 Nc 202/02 (...) už v čase pred rozvodom zverené do výchovy a opatery mne a manžel mal prispievať na jej výchovu sumou 200,- SKK mesačne.

Dňa 29. 1. 2003 mi bol doručený rozsudok 10 C 650/02 (...) zo dňa 22. 11. 2002 o rozvedení nášho manželstva. Bývalý manžel sa proti tomuto rozsudku odvolal (...). Dňa 27. 2. 2004 rozhodol Krajský súd Košice uznesením č. 16 CoP 364/03 (...) o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa (...) o výživnom a vrátil prípad späť okresnému súdu (...). O 1,5 roka neskôr mi došlo uznesenie o prerušení konania 10 C 650/2002 (...), na ktoré som sa odvolala (...). Odvolanie (...) som osobne podala (...) dňa 30. 3. 2006. Nakoľko mi na toto odvolanie neprišla 3 mesiace žiadna odpoveď, podala som sťažnosť na Najvyšší súd Slovenskej republiky (...). Dňa 8. 8. 2006 som dostala list z Okresného súdu Trebišov (...), v ktorom mi oznamujú postúpenie sťažnosti z NS SR prednostovi okresného súdu (...). Ten sa však v liste nevyjadril ku všetkým bodom sťažnosti, na čo som reagovala listom zo 14. 8. 2006 (...) adresovaným JUDr. J. M.. Ten mi v liste zo dňa 15. 8. 2006 odpovedal na všetky body sťažnosti (...). Od tohto dátumu sa opäť vo veci nič nedeje. (...)“

Sťažovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   ustanoveného   ústavným   súdom sťažnosť   podaním   z 15.   januára   2007   doplnila   následovne: „Vec   je   v súčasnej   dobe právoplatne ukončená rozsudkom zo dňa 27. 10. 2006, ktorým bola mal. M. zverená do mojej výchovy a otec bol zaviazaný platiť na dcéru výživné. Rozsudok o výchove a výžive k mal. dieťaťu nadobudol právoplatnosť dňa 11. 11. 2006. Moja sťažnosť sa týka len časti konania o výchove a výžive k mal. M. na čas po rozvode. (...) Podľa   môjho   názoru   bolo   súdne   konanie   neúmerne   zdĺhavé   a prvostupňový   súd nekonal vo veci bez prieťahov, lebo nepostupoval v zmysle §§ 114 a nasl. OSP. (...) Zbytočné   prieťahy   súdu   vidím   v tom,   že   OS   Trebišov   rozhodol   dňa   22.   11.   2002 o výchove   a výžive   k mal.   M.   na   čas   po   rozvode   bez   zaobstarania   si   potrebných   listín a dôkazov o pomeroch účastníkov, t. j. ich zárobkoch a potrieb mal. M. Potom, čo OS Trebišov bolo doručené dňa 5. 4. 2004 zrušujúce uznesenie KS Košice zo dňa 27. 2. 2004 pod sp. zn. 16 CoP 364/03 zisťoval pobyt odporcu dňa 3. 5. 2004. Po zistení adresy odporcu bývajúceho v P., na ktorej sa aj zdržoval, súd pochybil ak odporcu na pojednávanie dňa 11. 10. 2004 predvolal z adresy M., kde už nebýval, hoci ho mal predvolať zo zistenej adresy z P.. Súd pochybenie zistil na pojednávaní dňa 11. 10. 2004, ktoré z tohto dôvodu odročil na deň 22. 11. 2004. Sestra odporcu súdu dňa 16. 11. 2004 oznámila, že odporca nie je schopný sám rozhodovať a doložila lekársku správu, z ktorej vyplývalo, že navrhuje odporcu zbaviť svojprávnosti. V spise chýba zápisnica zo dňa 22. 11. 2004. Súd podľa spisu nekonal v čase od 11. 10. 2004 do 1. 2. 2006. Súd potom zisťoval, či konanie na OS Poprad pod sp. zn. 14 Ps 23/04 o pozbavení odporcu na právne úkony je ukončené alebo nie. Po zistení, že nie je ukončené, OS Trebišov uznesením zo dňa 23. 3. 2006 prerušil konanie do právoplatného skončenia veci na OS Poprad pod sp. zn. 14 Ps 23/04. Uznesenie súdu som napadla odvolaním a KS Košice uznesením zo dňa 31. 7. 2006 pod sp. zn. 7 CoP 145/06 uznesenie o prerušení konania ako nezákonné zrušil. Spis bol doručený na OS Trebišov dňa 10. 8. 2006. V dôsledku mojich sťažností predsedovi OS Trebišov a na upozornenia predsedu OS Trebišov sudkyňa už konala a rozsudkom zo dňa 27. 10. 2006 zverila mal. M. do mojej výchovy a určila odporcovi platiť výživné. Rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť dňa 11. 11. 2006. Konajúca sudkyňa spôsobila nezákonným postupom subjektívne prieťahy minimálne v čase od 22. 11. 2002 do 3. 5. 2004 a nekonaním vo veci subjektívne prieťahy minimálne v čase od 11. 10. 2004 do 27. 9. 2006. (...)

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil tento nález:

„1. Okresný súd Trebišov v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k mal. M. na čas po rozvode vedenom pod sp. zn. 10 C 650/02 porušil základné právo I. M. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

2. Priznáva I. M. primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy v sume 200 000,- Sk, ktorú je povinný Okresný súd Trebišov zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trebišov je povinný zaplatiť I. M. trovy konania pozostávajúce z trov právneho   zastúpenia   (...)   ktoré   nech   OS   Trebišov   zaplatí   na   účet   právneho   zástupcu zriadený v S. a. s. pobočka T., č. účtu:....“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. 1 SprV 195/07 z 24. apríla 2007 a právny   zástupca   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu listom z 10. mája 2007.

2.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol: „(...) Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a s postupom Okresného súdu Trebišov zaznamenaným v súdnom spise spisovej značky 10C/650/2002 Okresný súd Trebišov žiada sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú a neopodstatnenú.

Návrh   sťažovateľky   na   rozvod   manželstva   a   úpravu   práv   a   povinností   rodičov k maloletému dieťaťu bol doručený Okresnému súdu Trebišov dňa 4. 10. 2002. Súd vo veci rozhodol   rozsudkom   dňa   22. 11. 2002,   teda   do   dvoch   mesiacov   od   podania   návrhu. Rozsudok bol doručený odporcovi dňa 4. 2. 2003. Dňa 20. 2. 2003 došlo súdu odvolanie odporcu len proti výroku rozsudku o určení výšky výživného, ktoré mu súd uložil platiť na maloleté dieťa pre čas po rozvode. Výrok rozsudku súdu o rozvode manželstva a o zverení maloletého   dieťaťa   do   starostlivosti   sťažovateľky   nadobudli   právoplatnosť   dňom 20. 3. 2003, teda do piatich mesiacov od začatia konania.

Aj   keď   výrok   rozsudku   o   výživnom   otca   na   maloleté   dieťa   nenadobudol právoplatnosť, vzhľadom k právoplatnosti ostatných výrokov rozsudku zo dňa 20. 2. 2003 sa stal podľa § 162 ods. 1., ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku predbežne vykonateľným dňom 20. 2. 2003. Právo sťažovateľky na vymáhanie výživného pre maloleté dieťa bolo teda zabezpečené   rovnako   ako   v   prípade,   že   by   výrok   o   výživnom   na   maloleté   dieťa právoplatnosť nadobudol.

Podľa obsahu sťažnosti sťažovateľky zo dňa 11. 9. 2006 porušenie základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov malo mať za následok, že otcovi dieťaťa trvala aj po rozvode povinnosť uhrádzať výživné na dieťa iba po 200,- Sk mesačne na základe pôvodného rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 27. 2. 2002 č. k. 8 Nc 202/02. Toto tvrdenie sťažovateľky je nedôvodné a neopodstatnené. Už od 20. 2. 2003 totiž bol predbežne vykonateľný výrok rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 22. 11. 2002 č. k. 10C/650/02-18, ktorým bola otcovi pre čas po rozvode uložená povinnosť uhrádzať výživné po 500,- Sk mesačne.

Po vykonaní úkonov súdom prvého stupňa súvisiacich s podaním odvolania odporcu

- otca dieťaťa proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 22. 11. 2003 bol spis spisovej značky   10   C/650/02   predložený   dňa   12. 8. 2003   Krajskému   súdu   v   Košiciach   na rozhodnutie   o   odvolaní.   Odvolací   súd   vrátil   spis   prvostupňovému   súdu   dňa   5. 4. 2004. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 2. 2004 č. k.   16 CoP/364/03-33 bol zrušený výrok rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 22. 11. 2002 o výživnom otca na maloleté dieťa a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Po   5. 4. 2004   sudkyňa   bez   prieťahov   vykonávala   vo   veci   úkony   podľa   pokynov odvolacieho súdu. Postup súdu bol sťažený zistením, že pobyt otca v tom čase už nebol známy. Až 16. 11. 2004 došlo oznámenie príbuznej otca o tom, že tento sa dlhodobo lieči na psychiatrickom oddelení a jeho duševný stav mu nedovoľuje samostatne konať vo veci. Už   v   roku   2004   sa   na   Okresnom   súde   Poprad   začalo   konanie   o   pozbavenie spôsobilosti otca V. M. na právne úkony pod spisovou značkou 14 Ps/23/04. Keďže toto konanie   nebolo   do   roku   2006   ukončené   a   Okresný   súd   Poprad   nariadil   znalecké dokazovanie na vyšetrenie duševného stavu otca V. M., uznesením zo dňa 23. 3. 2006 súd podľa   §   109   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   konanie   spisovej   značky 10 C/60/02   prerušil   do   právoplatného   skončenia   veci   Okresného   súdu   Poprad   spisovej značky 14 Ps/23/04.

Na základe záväzného právneho názoru odvolacieho Krajského súdu v Košiciach vysloveného   v   uznesení   zo   dňa   31. 7. 2006   č.   k.   7 CoP/145/2006-77   prvostupňový   súd ustanovil   vo   veci   spisovej   značky   10   C/60/02   otcovi   maloletého   dieťaťa   opatrovníka a rozsudkom   zo   dňa   27. 10. 2006,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňa   11. 11. 2006 rozhodol meritórne o výživnom otca na maloleté dieťa pre čas po rozvode jeho rodičov. Z vyššie uvedených zistení je zrejmé, že ak súd od októbra 2004 do augusta 2006 nevykonával vo veci úkony zamerané na zistenie stavu veci a rozhodnutie vo veci, tak túto skutočnosť   nemožno   považovať   za   zbytočný   prieťah   v   konaní.   Úkony   sa   nevykonávali z dôvodu procesnej prekážky, ktorá vykonávanie úkonov nedovoľovala. Touto prekážkou bola: 1. nespôsobilosť otca ako účastníka konania konať pred súdom z dôvodu duševnej choroby, 2.   prebiehajúce   a   neskončené   konanie   na   Okresnom   súde   Poprad   spisovej   značky 14 Ps/23/04 o pozbavenie spôsobilosti otca na právne úkony.

Obe   alternatívy   sú   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku.   Ak   sa   sudkyňa   rozhodla   pre   prvú   alternatívu   procesného   postupu,   konala   v súlade s procesným predpisom. Ani odvolací súd v odvolacom konaní nekonštatoval, že by rozhodnutia o prerušení konania spisovej značky 10 C/650/02 bolo v rozpore s príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Obmedzil   sa   iba   na   to,   že bolo   možné, vhodnejšie a účelnejšie využiť alternatívu ustanovenia opatrovníka pre účastníka konania. Ak prvostupňový súd vo veci nekonal od augusta 2004 do októbra 2006, pretože podľa jeho zistenia mu v tom bránila zákonná procesná prekážka a tento jeho postup je plne v   súlade   s   platným   procesným   predpisom,   nemožno   tento   stav   považovať   za   prieťah v konaní. Samotný právny názor odvolacieho súdu, že bolo vhodné využiť aj iný, taktiež zákonný procesný postup, nemožno považovať za také hodnotenie procesného postupu súdu prvého stupňa, ktorý viedol k prieťahom v konaní.

Otcovi   dieťaťa   bola   uložená   povinnosť   uhrádzať   výživné   na   dieťa   k   rukám sťažovateľky už právoplatným rozsudkom Okresného súdu Trebišov zo dňa 27. 2. 2002 č. k. 8 Nc/202/02. V sťažnosti a v iných podaniach sa sťažovateľka zmieňuje o tom, že otec určené   výživné   napriek   tomu   dobrovoľne   neplatí.   Ani   slovom   sa   nezmieňuje   o   tom,   či vykonala od roku 2002 úkony smerujúce k nútenému vymáhaniu výživného pre dieťa, a to podaním návrhu na výkon rozhodnutia alebo vykonanie exekúcie.

Aj   táto   skutočnosť   svedčí   o   tom,   že   sťažnosť   sťažovateľky   na   prieťahy   v   konaní a náhradu   nemajetkovej   ujmy   je   účelová.   Ak   totiž   nevykonala   žiadne   úkony   smerujúce k vymoženiu   určeného   výživného   pre   dieťa,   nepreukázala   vážny   záujem   na   odstránenie stavu, ktorý v skutočnosti poškodzuje sociálne postavenie a istoty maloletého dieťaťa. Týmto stavom nie je stav konania vo veci spisovej značky 10 C/650/02 od augusta 2004 do októbra 2006,   ale   zabezpečenie   prisúdeného   výživného   pre   dieťa.   Tento   postup   matka   doteraz nezvolila. Ústavnú sťažnosť však podala až po tom, čo v odpovedi na jej sťažnosť zo dňa 13. 8. 2006 jej predseda Okresného súdu Trebišov oznámil, že orgánom na rozhodovanie o prípadnej nemajetkovej ujme je Ústavný súd Slovenskej republiky. Po tomto oznámení sťažovateľka dňa 12. 9. 2006 aj ústavnú sťažnosť podala.

Sťažnosť sťažovateľky zo dňa 12. 9. 2006 je nedôvodná, neopodstatnená a účelová a z uvedeného dôvodu žiadame sťažnosť zamietnuť.

Súhlasíme   s   tým,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   upustil   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol:

„Ústavnému súdu SR oznamujem, že súhlasím s tým, aby ÚS SR upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

Súčasne   podávam   stanovisko   k   vyjadreniu   Okresného   súdu   Trebišov   zo   dňa 24. 4. 2007.

Trvám na tom, že Okresný súd Trebišov subjektívne spôsobil prieťahy v súdnej veci pod   sp.   zn.   10   C   650/2006   a   nemám   pocit,   že by   som   ja   spôsobovala   prieťahy   alebo zanedbala svoje povinnosti ako účastník konania.

Okresným   súdom   Trebišov   mi   nebola   oznámená   skutočnosť,   že   existuje   nejaká prekážka v konaní, ktorú by som sa aj ja mohla pokúsiť odstrániť. Súd ako štátny orgán bol povinný z úradnej moci zistiť adresu, pobyt a majetkové pomery V. M.. Napriek tomu. že disponoval   s   týmto   oprávnením,   vo   veci   nekonal   tak.   ako   som   to   popisovala   vo svojej sťažnosti z 15. 1. 2007.

Svojich práv okrem súdu som sa domáhala aj podaním trestného oznámenia voči V. M.. Predkladám ÚS SR uznesenie Obvodného oddelenia PZ M. zo dňa 17. 6. 2003 pod ČVS:   ORP   -   134/2003,   ktorým   bolo   začaté   trestné   stíhanie   za   trestný   čin   zanedbania povinnej   výživy   podľa   §   213   ods.   1   tr.   zák.   Trestné   stíhanie   Okresná   prokuratúra   T. uznesením zo dňa 22. 9. 2003 pod sp. zn. 2 Pv 714/03 zastavila, lebo zanikla trestnosť činu. (...) Z uvedených dôvodov trvám na sťažnosti v celom rozsahu a vyjadrenie Okresného súdu Trebišov považujem len za výhovorku a nie seriózny prístup k veci.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02,   I.   ÚS   41/03, I. ÚS 65/04).

4. V tejto veci pôvodne ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom I. senát ústavného súdu, pretože v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 a 2007   bol   sudca   spravodajca   Juraj   Horváth   členom   I. senátu   ústavného   súdu.   Plénum ústavného súdu 28. februára 2007 Rozvrhom práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 sp. zn. Spr 140/07 rozhodlo, že s účinnosťou od 28. februára 2007 sa stal sudca spravodajca   Juraj   Horváth   členom   II. senátu   ústavného   súdu.   Plénum   ústavného   súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prerokujú v II. senáte ústavného súdu.   Z tohto dôvodu   sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Zo   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 650/2002:

Sťažovateľka podala 4. októbra 2002 okresnému súdu návrh na rozvod manželstva uzavretého s odporcom V. M., V. (ďalej len „odporca“), a zároveň navrhla zveriť maloletú M. M. [dcéra sťažovateľky a odporcu (ďalej len „maloletá“)] do jej výchovy a zaviazať odporcu,   aby   prispieval   na   výživu   maloletej.   Po   ustanovení   opatrovníka   maloletej   a po vykonaní dokazovania okresný súd na pojednávaní 22. novembra 2002 vyhlásil rozsudok, ktorý   vo   výroku   o rozvode   manželstva   a vo   výroku   o zverení   maloletej   do   výchovy a opatery matke (sťažovateľke) nadobudol právoplatnosť 20. februára 2003. Proti výroku o povinnosti odporcu prispievať na výživné maloletej a jeho výške sa odporca podaním zo 14. februára 2003, doručeného okresnému súdu 20. februára 2003, odvolal.

Po vyjadrení sa sťažovateľky k odvolaniu odporcu okresný súd predložil 12. augusta 2003 spis   na rozhodnutie Krajskému súdu   v Košiciach   (ďalej len „krajský súd“),   ktorý uznesením   sp.   zn.   16   CoP   364/03   z 27.   februára   2004   zrušil   rozsudok   okresného   súdu z 22. novembra 2002 vo výroku o výživnom a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie krajského súdu bolo doručené okresnému súdu 5. apríla 2004.

V priebehu mesiaca máj 2004 okresný súd zisťoval miesto pobytu odporcu a zistil, že ten sa v tom čase zdržiaval v P.. Predvolanie na pojednávanie nariadené na 11. október 2004 však   okresný   súd   zaslal   odporcovi   na   adresu   V.,   preto   bola   zásielka   okresnému   súdu vrátená. Pojednávanie 11. októbra 2004 okresný súd po vyjadrení sa sťažovateľky odročil na   22.   november   2004.   Dňa   16.   novembra   2004   H.   M.   –   sestra   odporcu   -   podaním z 12. novembra 2004 okresnému súdu oznámila, že odporca sa pojednávania nariadeného na 22. november 2004 nezúčastní zo zdravotných dôvodov.

Na   výzvu   okresného   súdu   z   1.   februára   2006   H.   M.   oznámila   (podaním   zo 14. februára 2006), že odporca   má trvalý pobyt na adrese P., ako aj skutočnosť,   že na Okresnom súde Poprad prebieha konanie o zbavenie spôsobilosti odporcu na právne úkony pod sp. zn. 14 Ps 23/04. Okresný súd následne uznesením z 23. marca 2006 konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej Okresným súdom Poprad sp. zn. 14 Ps 23/04. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 30. marca 2006 odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením z 31. júla 2006 sp. zn. 7 CoP 145/2006 tak, že napadnuté uznesenie okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   V priebehu   mesiacov   august a september 2006 okresný súd zisťoval osobné, rodinné, majetkové, zárobkové, sociálne a zamestnanecké pomery účastníkov konania a uznesením z 28. septembra 2006 ustanovil odporcovi opatrovníka. Na pojednávaní 27. októbra 2006 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. novembra 2006.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 650/2002 došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2   ústavy   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pretože   okresný   súd   v relatívne   krátkom   čase   právoplatne   rozhodol   o častiach návrhu sťažovateľky, ktorými sa   domáhala rozvodu   manželstva   a zverenia   maloletej   do výchovy   a opatery   matky   (tieto   výroky   rozsudku   nadobudli   právoplatnosť   20.   februára 2003), bolo v konaní pred ústavným súdom relevantným preskúmanie postupu okresného súdu v súvislosti s konaním o príspevku na výživu maloletej pre čas po rozvode.

Nároky   maloletých   detí   na   výživné   sú   takými   nárokmi,   ktoré   vo   všeobecnosti vyžadujú zvýšenú starostlivosť od všeobecného súdu pri rozhodovaní o ich priznaní alebo zmene. Všeobecný   súd   koná a rozhoduje v nesporovom   konaní, v ktorom   musí   prejaviť zodpovednosť   za   to,   že   ide   o konanie   starostlivosti   súdu   o maloletých,   urýchleným postupom   a rozhodovaním,   konajúc   bez   ohľadu   na   úkony   účastníkov   konania (II. ÚS 247/04).

Ústavný súd súčasne uvádza, že takéto konania nie sú právne zložité, hoci skutkovo zložité   byť   môžu.   V   posudzovanom   prípade   prebiehalo   proti   otcovi   maloletej   konanie o pozbavení spôsobilosti na právne úkony a navyše došlo k zmene jeho pobytu, ktorý bolo potrebné zisťovať, čo skutkovo komplikovalo rozhodovanie okresného súdu.

2.   V nesporovom   konaní   vo   veci   starostlivosti   súdu   o maloletých   ústavný   súd neskúmal správanie maloletej, ktorú zastupuje sťažovateľka, ale sústredil sa na to, či úkony a iné   správanie   sťažovateľky   spomalilo   postup   okresného   súdu   alebo vytvorilo   faktické prekážky   takého   postupu   bez   zákonom   uznaného   dôvodu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľka   nekonala   tak,   aby   vlastnými   úkonmi   pri   zastupovaní   maloletej   spomalila konanie alebo postup okresného súdu. Jej úkony sledovali len to, aby sa náležite zistil skutkový stav potrebný na správne právne závery okresného súdu pri rozhodovaní o rozsahu vyživovacej povinnosti odporcu.

3.   Pri   hodnotení postupu   okresného   súdu   je v prvom   rade   potrebné poukázať na okolnosť,   že   k zrušeniu   rozsudku   okresného   súdu   z 22.   novembra   2002   v odvolaním napadnutej časti došlo z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, pretože okresný súd rozhodol o výživnom na maloletú pre čas po rozvode bez náležite zisteného skutkového stavu veci (vyplýva   to   z rozhodnutia   krajského   –   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   16   CoP   364/03 z 27. februára 2004), čo   svedčí   o neefektívnej   činnosti   prvostupňového súdu.   Po podaní odvolania odporcom 20. februára 2003 bol postup okresného súdu poznačený nečinnosťou v období od 16. novembra 2004 do 1. februára 2006, t. j. viac ako rok a dva mesiace. Ako nesústredné vyhodnotil ústavný súd doručovanie predvolania odporcovi okresným súdom na nesprávnu adresu napriek predchádzajúcemu zisteniu jeho aktuálnej adresy, následkom čoho   bolo   odročenie   pojednávania.   Taktiež   neefektívnym   sa   javilo   prerušenie   konania uznesením   okresného   súdu   z   23.   marca   2006,   čo   napokon   vyplynulo   aj   z rozhodnutia odvolacieho   súdu   sp.   zn.   7   CoP   145/2006   z 31.   júla   2006.   Okresný   súd   teda   svojou nečinnosťou,   procesnými   pochybeniami   a   neefektívnou   činnosťou   spôsobil   predĺženie konania, preto jeho postup ústavný súd kvalifikuje ako postup, ktorého dôsledkom boli zbytočné prieťahy v konaní.

Pre   úplnosť   je potrebné   uviesť,   že   dobu   konania, počas   ktorej   sa   spis   z dôvodu odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde (od 12. augusta 2003 do 5. apríla 2004 a od 4. mája 2006 do 10. augusta 2006) a ktorej dĺžku, resp. trvanie nemohol okresný súd ovplyvniť, nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na jeho ťarchu.

V súvislosti s obranným tvrdením predsedu okresného súdu: „(...) výrok rozsudku o výživnom otca na maloleté dieťa (...) sa stal podľa § 162 ods. 1, ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   predbežne   vykonateľným   dňom   20.   2.   2003.   Právo   sťažovateľky   na vymáhanie výživného pre maloleté dieťa bolo teda zabezpečené rovnako ako v prípade, že by   výrok   o výživnom   na   maloleté   dieťa   právoplatnosť   nadobudol.   (...)“ ústavný   súd poznamenáva, že sťažovateľka síce mohla (a v záujme maloletej aj mala) vykonať všetky úkony smerujúce k nútenému vymáhaniu výživného pre maloletú, avšak právna neistota účastníkov   konania   vo   vzťahu   k určeniu   povinnosti   odporcu   prispievať   na   výživné a vo vzťahu k jeho výške v konečnom dôsledku odstránená nebola, a to až do právoplatnosti konečného rozhodnutia vo veci samej.

Vo vzťahu k námietke okresného súdu: „(...) Ak prvostupňový súd vo veci nekonal od augusta 2004 do októbra 2006, pretože podľa jeho zistenia mu v tom bránila zákonná procesná prekážka a tento jeho postup je plne v súlade s platným procesným predpisom, nemožno tento stav považovať za prieťah v konaní. Samotný právny názor odvolacieho súdu, že bolo vhodné využiť aj iný, taktiež zákonný procesný postup, nemožno považovať za také   hodnotenie   procesného   postupu   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   viedol   k   prieťahom   v konaní. (...)“ ústavný súd uvádza, že právo účastníka konania na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy predpokladá taký postup a správanie sa orgánov verejnej moci, ktorý zabezpečí rýchlu a účinnú súdnu, príp. inú právnu ochranu. Preto ak všeobecný súd, resp. orgán verejnej moci má možnosť voľby medzi viacerými zákonom   prípustnými   postupmi   je   jeho   povinnosťou   zvoliť   ten,   ktorý   je   ústavne konformnejší,   a teda   vedie   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania   v čo najkratšom možnom čase. Navyše obrana okresného súdu neobstojí ani z tohto dôvodu, že k zisťovaniu   skutočností,   ktoré   napokon   viedli   k postupu   podľa   §   109   ods.   2   písm.   c) Občianskeho   súdneho   poriadku   [ďalej   len   „OSP“   (prerušenie   konania)],   okresný   súd pristúpil až vo februári 2006, t. j. po viac ako ročnej absolútnej nečinnosti, pričom konanie o pozbavenie spôsobilosti odporcu na právne úkony bolo Okresným súdom Poprad vedené už od   roku   2004.   Podľa   §   111   ods.   1   OSP ak je konanie prerušené,   nevykonávajú   sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. (...) Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak je konanie prerušené   podľa   §   109,   súd   urobí   všetky   potrebné opatrenia,   aby sa   odstránili prekážky,   ktoré   spôsobili   prerušenie   alebo   pre   ktoré   prerušenie   trvá.   Len   čo   odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu. K prerušeniu konania došlo až uznesením z 23. marca 2006, preto pred týmto dátumom nebol žiaden zákonný dôvod na nečinnosť okresného súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že zo strany okresného súdu došlo v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 650/2002 k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   sa   domáhala   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 200 000 Sk, ktoré odôvodnila takto:„(...) Myslím si, že porušenie základného práva nie je už dosť možné napraviť. Odporca mi neplatil výživné. O dieťa som sa musela sama postarať a finančne ho aj zabezpečiť, aby prežilo. Výživné mohlo byť určené už v roku 2002 alebo   najneskoršie   začiatkom   roka   2003.   Výživné   bolo   určené   až   v   októbri   2006   t.   j. s prieťahmi vo veci cez 3 roky. Dieťa rástlo a časom sa zvyšovali jeho potreby, ktoré som nemohla nahradiť výživným zo strany otca pre prieťahy súdu. Som toho názoru, že súdy v konaní o výchove a výžive k mal. dieťaťu nemôžu mať prieťahy, lebo ide o existenčné zabezpečenie potrieb dieťaťa.“

K takto odôvodnenej požiadavke priznania primeraného finančného zadosťučinenia je   potrebné   pripomenúť,   že   sťažovateľka   nevyužila   zákonné   prostriedky   na   vymáhanie výživného pre maloletú v sume určenej rozsudkom okresného súdu z 22. novembra 2002. V tomto smere teda záležalo aj na správaní sťažovateľky v akej miere ovplyvní namietané porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom okresného súdu kvalitu života maloletej.

Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti porušenia základného práva okresným súdom, najmä vzhľadom na jeho nečinnosť, považuje za primerané v sume 20 000 Sk, tak ako je to uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   si   uplatnila   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   16 013 Sk vrátane DPH.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

Na základe výsledku konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za tri úkony právnej   služby   uskutočnené   v roku   2007   [prevzatie   a príprava   zastúpenia   (uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 367/06-21 zo 6. decembra 2006 o ustanovení právneho zástupcu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 5. januára 2007), doplnenie sťažnosti z 15. januára 2007 a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 10. mája 2007] v sume 8 910 Sk a trojnásobok režijného paušálu v sume 534 Sk, čo vrátane 19 % DPH predstavuje celkovo po zaokrúhlení sumu 11 238 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom   použijú   primerane   ustanovenia   OSP.   Podľa   §   148   ods.   1   OSP   štát   má   podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný   súd   zároveň   uložil   okresnému   súdu   povinnosť   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia   na   účet   Kancelárie   ústavného   súdu   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007