znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 366/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ , zastúpenej advokátskou kanceláriou Legal Counsels s. r. o., konajúcou advokátom JUDr. Gabrielom Havrillom, Tallerova 10, Bratislava, ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp.zn. 12 Cb 156/2006 z 25. októbra 2007, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cob   332/2011,   3   Cob   331/2011   z   21.   novembra   2012   a uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 27/2013 z 31. júla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola20. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorounamietala porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súduBratislava IV (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 12 Cb 156/2006 z 25. októbra 2007 (ďalejlen  ,,rozsudok   okresného   súdu“),   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len,,krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 331/2011 a sp. zn. 3 Cob 332/2011 z 21. novembra 2012 (ďalejlen,,rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen  ,,najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2   Obdo   27/2013   z 31.   júla   2014   (ďalej   len  ,,uznesenienajvyššieho súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   bola   ako   žalovanáúčastníkom občianskeho súdneho konania o vydanie veci (osobný automobil, notebook).Žalobu   podala   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   aj  ,,žalobkyňa“),   v ktorej   jesťažovateľka   spoločníčkou   a určitú   dobu   pôsobila   aj   ako   štatutárny   orgán.   Žalobepredchádzali   rozhodnutia   valného   zhromaždenia   žalobkyne,   ktorými   bolo   sťažovateľkeuložené   vrátiť   v žalobe   špecifikované   hnuteľné   veci   (osobný   automobil,   notebook)z dôvodu, že tieto jej boli poskytnuté na výkon funkcie štatutárneho orgánu, ktorú prestalavykonávať. Okresný súd napadnutým rozsudkom sťažovateľku zaviazal vydať špecifikovanéhnuteľné veci (osobný automobil, notebook) žalobkyni a zaviazal ju nahradiť žalobkyni ajtrovy konania.

Na   odvolanie   sťažovateľky   o veci   rozhodoval   krajský   súd,   ktorý   napadnutýmrozsudkom:

(i)   pripustil   čiastočné   späťvzatie   žaloby   v časti   o vydanie   osobného   automobilu,rozsudok   okresného   súdu   v tejto   časti   zrušil   a konanie   v tejto   časti   zastavil   (dôvodomčiastočného späťvzatia bolo, že osobný automobil sa spolu s príslušenstvom cestou polícievrátil žalobkyni),

(ii) späťvzatie žaloby žalovanou sťažovateľkou nepripustil,(iii) potvrdil opravné uznesenie okresného súdu z 18. januára 2011,(iv)   napadnutý   rozsudok   v znení   opravných   uznesení   z 9.   februára   2010a 18. januára 2011 vo zvyšku potvrdil,

(v) zaviazal sťažovateľku nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania.  

3. Na dovolanie sťažovateľky o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý uznesením, tiežnapadnutým   sťažnosťou,   dovolanie   vo   veci   samej   odmietol   a v časti   náhrady   trovodvolacieho konania rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľka vidí porušenie označenie práv v troch rovinách. Najskôr namieta, žejej nebola doručená ani žaloba a ani predvolanie na pojednávanie, keďže obidve písomnostisa súdu vrátili s doložkou, že si ich v odbernej lehote neprevzala. V týchto súvislostiachnamieta, že neboli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie fikcie doručenia. V druhomslede argumentovala tým, že súdy konanie nezastavili napriek tomu, že za žalobkyňu konalineoprávnené osoby – spoločníci, ktorí v čase podania žaloby neboli štatutárnymi orgánmi.V tomto smere namieta, že vo veci nešlo o nárok na náhradu škody, kedy žalobu môžepodať každý spoločník, ale o reivindikačnú žalobu, a štatutárnym orgánom, ktorý moholpodať konajúc za žalobkyňu žalobu, bola v rozhodnom čase len sťažovateľka. Napokonsťažovateľka   namieta,   že   rozhodné   právne   normy   boli   nesprávne   interpretované,   keďkonaním ostatných spoločníkov došlo k zneužitiu práva, pretože bola vyzvaná na vrátenievecí, ktoré jej boli zverené do užívania pre účely vykonávania funkcie štatutárneho orgánu,kde   nedošlo   k jej   platnému   odvolaniu   z tejto   funkcie,   a veci   boli   následne   zverenédo užívania iného spoločníka, ktorý nevykonával činnosti, na ktorých realizáciu boli tietoveci potrebné.

5.   V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu,   rozsudkom   krajského   súdu   a uznesením najvyššieho súdu, tieto zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Požadovala priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € z dôvodu vážneho zásahu do jej práv, odopretia spravodlivosti a potreby nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi poškodeným záujmom a protiprávnym správaním.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavnýsúd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zrušítaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežnéhoprerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práva slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   alebo   o jehoodmietnutí,   a teda   vylúčení   z ďalšieho   konania   pred   ústavným   súdom   zo   zákonomustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

8. Podstatné sťažnostné námietky sťažovateľky smerujú k tvrdenému zásahu do jejoznačených práv v konaní, ktoré vykazuje znaky typického sporového konania vyvolanéhospormi   v rámci   vnútorných   vzťahov   medzi   spoločníkmi   verejnej obchodnej   spoločnosti.Pokiaľ   ide   o verejnú   obchodnú   spoločnosť,   ktorá   v predmetnom   konaní   vystupovalav procesnej   pozícii   žalobkyne,   vzťahy   medzi   spoločníkmi   boli   už   skôr   predmetomrozhodovania   vo   viacerých   súdnych   sporoch,   pričom   tieto   opakovane   končili   ažna ústavnom   súde   (porovnaj   III.   ÚS   269/2011   alebo   II.   ÚS   259/2014),   sťažnostisťažovateľky   však   boli   odmietnuté.   V konaní,   v ktorom   bola   sťažovateľka   v pozíciineúspešnej žalovanej, išlo   po čiastočnom   späťvzatí   žaloby   v merite   veci iba o vrátenienotebooku, ktorý bol pôvodne sťažovateľke zverený, avšak po zmene v osobe spoločníkapôsobiaceho ako štatutárny orgán mal byť tento zverený novému štatutárnemu orgánu.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu

9. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základnýchpráv   a slobôd   fyzických   osôb   a   právnických   osôb.   V zmysle   princípu   subsidiarityformulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomocrozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadnehoinštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania. Rovnaké závery všakvzhľadom   na   podstatu   sťažnostných   námietok   –   ktoré   vychádzali   z obsahu   odvolaniaa najmä dovolania sťažovateľky – však možno učiniť aj vo vzťahu k namietanému rozsudkukrajského súdu. Tvrdené odňatie možnosti konať pred súdom, resp. absencia oprávneniaostatných   spoločníkov   konať   za   žalobkyňu,   boli   totiž   sťažovateľkou   subsumované   podzákonné   ustanovenia   zakladajúce   prípustnosť   dovolania,   čím   bola   súčasne   založenáprávomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu poskytnúť ochranu sťažovateľke predprípadným porušením jej práv rozsudkom krajského súdu. Preto bola sťažnosť v tejto častiodmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

10.   Sťažovateľka pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podala   proti   rozsudkuodvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že ho vo veci samejodmietol   pre   neprípustnosť.   V odôvodnení   uznesenia   najvyšší   súd   po   prepise   dôvodovrozsudku okresného súdu a krajského súdu, obsahu dovolania a vyjadrení k nemu na vlastnéodôvodnenie uviedol:

,,Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, d/, e/ a g/ O. s. p. v dovolaní nenamietala a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalovaná   namietala   nedostatok procesnej   spôsobilosti na   strane   žalobcu,   čo má vo veci zakladať vadu konania podľa § 237 písm. c/ O. s. p. Dovolací súd zdôrazňuje, že predpokladom procesnej nespôsobilosti účastníka konania je skutočnosť, že nemá vôbec spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva alebo brať na seba povinnosti alebo táto jeho spôsobilosť je obmedzená... Podľa § 19a ods. 1 Občianskeho zákonníka môže byť spôsobilosť právnickej osoby nadobúdať práva alebo povinnosti obmedzená len zákonom. Nejde však o také obmedzenie spôsobilosti, ktoré by odôvodňovalo povinnosť ustanoviť tejto právnickej osobe zástupcu. Dovolací dôvod uvedený v § 237 písm. c/ O. s. p. nemôže preto vzniknúť na strane účastníka konania, ktorým je právnická osoba... Existencia vady v zmysle § 237 písm. c/ O. s. p. preto neprichádza do úvahy.

S prihliadnutím   na   obsah   dovolania   sa   dovolací   súd   ďalej   zameral   na   otázku opodstatnenosti   tvrdenia   žalovanej,   že   jej   bola   postupom   súdu   odňatá   možnosť   konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p...

Dovolací súd zdôrazňuje, že z hľadiska uvedeného ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. je   rozhodujúce   len   to,   či   bol   účastník   v dôsledku   nesprávneho   postupu   súdu   ukrátený na svojich procesných právach.

Žalovaná v dovolaní namietala, že súd prvého stupňa rozhodol v jej neprítomnosti s tým, že vôbec nevedela o súdnom konaní voči jej osobe z dôvodu, že nielenže jej nebolo riadne doručené predvolanie na pojednávanie, ale rovnako jej nebola doručená žaloba s výzvou na vyjadrenie. Z obsahu spisu ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu okrem iného vyplýva, že súdu prvého stupňa sa vrátili dve písomnosti, jedna   19.09.2007,   v ktorej   súd   prvého   stupňa   zaslal   žalovanej   žalobný   návrh,   oznámil žalovanej   termín   pojednávania   a vyzval   ju   na   vyjadrenie   k návrhu   žalobcu   zasielaná do vlastných   rúk   a druhá   29.10.2007,   v ktorej   jej   bol   oznámený   termín   pojednávania. V tomto   prípade   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sa   tieto   písomnosti   vrátili   na   súd   ako neprevzaté a adresy trvalého pobytu žalovanej boli podľa dovolacieho súdu naplnené všetky podmienky pre fikciu doručenia podľa § 47 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého sa predvolanie na pojednávanie považuje za doručené dňom, keď sa predvolanie na súdne pojednávanie vrátilo z adresy trvalého pobytu s poznámkou pošty, že adresátka písomnosť na uvedenej adrese   neprevzala   a písomnosť   nevyzdvihla   ani   v odbernej   lehote.   Takýmto   procesným postupom nebolo žalovanej odňaté právo konať pred súdom. Procesný postup doručovania písomností žalovanej odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite a riadne odôvodnil... nie je dôvodná ani námietka, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. Pre   úplnosť   dovolací   súd   konštatuje,   že   odvolaciemu   súdu   nemožno   vytknúť   ani skutočnosť, že na vec aplikoval aj ustanovenie právneho predpisu (§ 56a Obchodného zákonníka), ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité.... Pokiaľ preto odvolací súd potvrdil po právnej stránke správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp. doplnil jeho odôvodnenie nemožno mu vytknúť, že žalovanej odňal možnosť konať pred súdom. Zároveň dovolací súd zdôrazňuje, že na iné ustanovenie právneho predpisu sa poukázalo z dôvodu, aby sa odvolací súd podrobne zaoberal so všetkými námietkami vznesenými v podanom opravnom prostriedku.“  

Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci samej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na dôvody odmietnutia dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrhide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javíako neopodstatnený. Dôvodom odmietnutia   návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť jeabsencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednejstrane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva aleboslobody na strane druhej.

12.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možnýchzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacichdo ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá   zásadne   ani oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bolalebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislostivo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôžezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikáciazákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivéhoprocesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedána konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetkykľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavouprípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverenálen ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušeniezákladných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovaneuviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranurozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretáciea aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudskýchprávach   a základných   slobodách   najmä   v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   súdostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne   s priamym   dopadom   na   niektorézo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

13. Ako   z   uvedeného   vyplýva,   ústavnému   súdu   v zásade   neprislúcha   hodnotiťsprávnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,ktorý   v konkrétnej   veci   aplikoval.   Sťažovateľka   však   túto   stabilizovanú   judikatúruústavného   súdu   opomína   a sťažnosť   uplatnila   v podstate   ako   ďalší   opravný   prostriedokv systéme   všeobecného   súdnictva.   Sťažnosť   v podstate   iba   kopíruje   dôvody,   ktoré   užsťažovateľka uplatnila v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a dovolaní proti rozsudkukrajského súdu a ktoré stručne dopĺňa iba všeobecnými tvrdeniami, z ktorých vyvodzujeporušenie   svojich   práv.   Účel   sťažnosti   je   však   v porovnaní   s opravnými   prostriedkamiv systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranuzákladných práv a slobôd.

14.   Ako   zo   skôr   uvedeného   vyplýva,   najvyšší   súd   dovolanie   odmietol,   pretoženezistil   existenciu   niektorej   z vád,   ktoré   v zmysle   §   237   OSP   zakladajú   prípustnosťdovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom sťažovateľke vysvetlil,že ňou formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť dovolania a z pohľadupodstaty   jej   dovolacej   argumentácie   nemožno   považovať   rozsudky   nižších   súdovza kolidujúce s dôvodmi zakladajúcimi prípustnosť dovolania. V tomto smere ústavný súdkonštatuje, že záver najvyššieho súdu o absencii prípustnosti dovolania nemožno považovaťza svojvoľný či neodôvodnený, a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel dovolania akomimoriadneho opravného prostriedku. Preto v tejto časti bolo namieste sťažnosť odmietnuťako zjavne neopodstatnenú.

15.   Reagujúc   na   sťažnostné   dôvody   a v záujme   materiálneho   prístupu   k ochraneústavnosti ústavný súd len stručne dodáva:

(i) žaloba s výzvou na vyjadrenie k nej a predvolaním na pojednávanie boli podľaobálky pripojenej k sťažnosti doručované sťažovateľke opakovane do vlastných rúk, tedafikcia doručenia, tak ako ju ustanovuje § 47 ods. 2 OSP v spojení s § 114 ods. 2 OSP, bolanaplnená,

(ii)   predvolanie   na   ďalšie   pojednávanie   na   okresnom   súde   bolo   podľa   obálkypripojenej   k sťažnosti   sťažovateľke   doručované   na   adresu   jej   trvalého   pobytu   (v   tomtoprípade zákon nevyžaduje doručenie do vlastných rúk), a teda fikcia doručenia, tak ako juustanovuje § 46 ods. 2 OSP v spojení s § 115 ods. 1 a 2 OSP, bola naplnená,

(iii)   na   prejednanie   odvolania   odvolací   súd   nariadil   pojednávanie,   čím   vytvorilpre sťažovateľku   ďalšiu   možnosť   zúčastniť   sa   súdneho   konania   a byť   prítomnápri prejednávaní jej veci,

(iv)   všeobecné   súdy   a napokon   aj   ústavný   súd   opakovane   aj   v iných   konaniachrozhodli v neprospech sťažovateľky, pokiaľ išlo o jej oprávnenie vystupovať ako štatutárnyorgán   žalobkyne   (v   prvom   slede   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cob   289/2008̶z 2. apríla 2009, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 21/2009 z 28. októbra 2010,uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 269/2011, v druhom slede   uznesenie Okresného̶súdu Bratislava I sp. zn. 36 Exre 25/2010, Sr 385/B z 18. januára 2012, uznesenie krajskéhosúdu   sp.   zn.   2   Cob   83/2012   zo   17.   septembra   2012,   uznesenie   najvyššieho   súdusp. zn. 2 Obdo 71/2012 z 29. januára 2013 a sp. zn. 2 M Obdo 6/2012 zo 16. mája 2013,uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 259/2014), na základe čoho nemožno považovaťkonanie   so   žalobkyňou,   za   ktorú   v konaní   vystupovali   ostatní   spoločníci,   ktorí   si   vočisťažovateľke uplatňovali právo na vydanie veci, za ústavne nekonformné.

16.   Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   neprichádzalo   do   úvahy,   aby   ústavný   súdsťažnosť prijal na ďalšie konanie. Chýba jej totiž akákoľvek ústavnoprávna relevancia, ktoráby takýto postup a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali. V okolnostiach prípadu pretoústavný   súd   považuje   postup   najvyššieho   súdu   za   ústavne   akceptovateľný   a   primeraneargumentačne   zdôvodnený.   Napadnuté   uznesenie   preto   nemožno   považovať   aniza svojvoľné či arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššiehosúdu (rovnako tak nižších súdov) nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani   oprávnenie   ústavnéhosúdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m.   II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).V uznesení najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistilnič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo stranyústavného súdu.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavnýsúd   nemohol   rozhodovať   o ďalších   návrhoch   sťažovateľky,   ktoré   sú   viazané   na   to,   žesťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšiekonanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015