SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 366/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ , zastúpenej advokátskou kanceláriou Legal Counsels s. r. o., konajúcou advokátom JUDr. Gabrielom Havrillom, Tallerova 10, Bratislava, ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp.zn. 12 Cb 156/2006 z 25. októbra 2007, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cob 332/2011, 3 Cob 331/2011 z 21. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 27/2013 z 31. júla 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola20. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorounamietala porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Okresného súduBratislava IV (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 12 Cb 156/2006 z 25. októbra 2007 (ďalejlen ,,rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 331/2011 a sp. zn. 3 Cob 332/2011 z 21. novembra 2012 (ďalejlen,,rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen ,,najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 27/2013 z 31. júla 2014 (ďalej len ,,uznesenienajvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola ako žalovanáúčastníkom občianskeho súdneho konania o vydanie veci (osobný automobil, notebook).Žalobu podala spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj ,,žalobkyňa“), v ktorej jesťažovateľka spoločníčkou a určitú dobu pôsobila aj ako štatutárny orgán. Žalobepredchádzali rozhodnutia valného zhromaždenia žalobkyne, ktorými bolo sťažovateľkeuložené vrátiť v žalobe špecifikované hnuteľné veci (osobný automobil, notebook)z dôvodu, že tieto jej boli poskytnuté na výkon funkcie štatutárneho orgánu, ktorú prestalavykonávať. Okresný súd napadnutým rozsudkom sťažovateľku zaviazal vydať špecifikovanéhnuteľné veci (osobný automobil, notebook) žalobkyni a zaviazal ju nahradiť žalobkyni ajtrovy konania.
Na odvolanie sťažovateľky o veci rozhodoval krajský súd, ktorý napadnutýmrozsudkom:
(i) pripustil čiastočné späťvzatie žaloby v časti o vydanie osobného automobilu,rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil (dôvodomčiastočného späťvzatia bolo, že osobný automobil sa spolu s príslušenstvom cestou polícievrátil žalobkyni),
(ii) späťvzatie žaloby žalovanou sťažovateľkou nepripustil,(iii) potvrdil opravné uznesenie okresného súdu z 18. januára 2011,(iv) napadnutý rozsudok v znení opravných uznesení z 9. februára 2010a 18. januára 2011 vo zvyšku potvrdil,
(v) zaviazal sťažovateľku nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania.
3. Na dovolanie sťažovateľky o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý uznesením, tiežnapadnutým sťažnosťou, dovolanie vo veci samej odmietol a v časti náhrady trovodvolacieho konania rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľka vidí porušenie označenie práv v troch rovinách. Najskôr namieta, žejej nebola doručená ani žaloba a ani predvolanie na pojednávanie, keďže obidve písomnostisa súdu vrátili s doložkou, že si ich v odbernej lehote neprevzala. V týchto súvislostiachnamieta, že neboli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie fikcie doručenia. V druhomslede argumentovala tým, že súdy konanie nezastavili napriek tomu, že za žalobkyňu konalineoprávnené osoby – spoločníci, ktorí v čase podania žaloby neboli štatutárnymi orgánmi.V tomto smere namieta, že vo veci nešlo o nárok na náhradu škody, kedy žalobu môžepodať každý spoločník, ale o reivindikačnú žalobu, a štatutárnym orgánom, ktorý moholpodať konajúc za žalobkyňu žalobu, bola v rozhodnom čase len sťažovateľka. Napokonsťažovateľka namieta, že rozhodné právne normy boli nesprávne interpretované, keďkonaním ostatných spoločníkov došlo k zneužitiu práva, pretože bola vyzvaná na vrátenievecí, ktoré jej boli zverené do užívania pre účely vykonávania funkcie štatutárneho orgánu,kde nedošlo k jej platnému odvolaniu z tejto funkcie, a veci boli následne zverenédo užívania iného spoločníka, ktorý nevykonával činnosti, na ktorých realizáciu boli tietoveci potrebné.
5. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, tieto zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Požadovala priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € z dôvodu vážneho zásahu do jej práv, odopretia spravodlivosti a potreby nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi poškodeným záujmom a protiprávnym správaním.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavnýsúd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zrušítaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežnéhoprerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práva slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jehoodmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonomustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
8. Podstatné sťažnostné námietky sťažovateľky smerujú k tvrdenému zásahu do jejoznačených práv v konaní, ktoré vykazuje znaky typického sporového konania vyvolanéhospormi v rámci vnútorných vzťahov medzi spoločníkmi verejnej obchodnej spoločnosti.Pokiaľ ide o verejnú obchodnú spoločnosť, ktorá v predmetnom konaní vystupovalav procesnej pozícii žalobkyne, vzťahy medzi spoločníkmi boli už skôr predmetomrozhodovania vo viacerých súdnych sporoch, pričom tieto opakovane končili ažna ústavnom súde (porovnaj III. ÚS 269/2011 alebo II. ÚS 259/2014), sťažnostisťažovateľky však boli odmietnuté. V konaní, v ktorom bola sťažovateľka v pozíciineúspešnej žalovanej, išlo po čiastočnom späťvzatí žaloby v merite veci iba o vrátenienotebooku, ktorý bol pôvodne sťažovateľke zverený, avšak po zmene v osobe spoločníkapôsobiaceho ako štatutárny orgán mal byť tento zverený novému štatutárnemu orgánu.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu
9. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základnýchpráv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarityformulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomocrozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadnehoinštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania. Rovnaké závery všakvzhľadom na podstatu sťažnostných námietok – ktoré vychádzali z obsahu odvolaniaa najmä dovolania sťažovateľky – však možno učiniť aj vo vzťahu k namietanému rozsudkukrajského súdu. Tvrdené odňatie možnosti konať pred súdom, resp. absencia oprávneniaostatných spoločníkov konať za žalobkyňu, boli totiž sťažovateľkou subsumované podzákonné ustanovenia zakladajúce prípustnosť dovolania, čím bola súčasne založenáprávomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu poskytnúť ochranu sťažovateľke predprípadným porušením jej práv rozsudkom krajského súdu. Preto bola sťažnosť v tejto častiodmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
10. Sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podala proti rozsudkuodvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že ho vo veci samejodmietol pre neprípustnosť. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd po prepise dôvodovrozsudku okresného súdu a krajského súdu, obsahu dovolania a vyjadrení k nemu na vlastnéodôvodnenie uviedol:
,,Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, d/, e/ a g/ O. s. p. v dovolaní nenamietala a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
Žalovaná namietala nedostatok procesnej spôsobilosti na strane žalobcu, čo má vo veci zakladať vadu konania podľa § 237 písm. c/ O. s. p. Dovolací súd zdôrazňuje, že predpokladom procesnej nespôsobilosti účastníka konania je skutočnosť, že nemá vôbec spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva alebo brať na seba povinnosti alebo táto jeho spôsobilosť je obmedzená... Podľa § 19a ods. 1 Občianskeho zákonníka môže byť spôsobilosť právnickej osoby nadobúdať práva alebo povinnosti obmedzená len zákonom. Nejde však o také obmedzenie spôsobilosti, ktoré by odôvodňovalo povinnosť ustanoviť tejto právnickej osobe zástupcu. Dovolací dôvod uvedený v § 237 písm. c/ O. s. p. nemôže preto vzniknúť na strane účastníka konania, ktorým je právnická osoba... Existencia vady v zmysle § 237 písm. c/ O. s. p. preto neprichádza do úvahy.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd ďalej zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia žalovanej, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p...
Dovolací súd zdôrazňuje, že z hľadiska uvedeného ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. je rozhodujúce len to, či bol účastník v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných právach.
Žalovaná v dovolaní namietala, že súd prvého stupňa rozhodol v jej neprítomnosti s tým, že vôbec nevedela o súdnom konaní voči jej osobe z dôvodu, že nielenže jej nebolo riadne doručené predvolanie na pojednávanie, ale rovnako jej nebola doručená žaloba s výzvou na vyjadrenie. Z obsahu spisu ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu okrem iného vyplýva, že súdu prvého stupňa sa vrátili dve písomnosti, jedna 19.09.2007, v ktorej súd prvého stupňa zaslal žalovanej žalobný návrh, oznámil žalovanej termín pojednávania a vyzval ju na vyjadrenie k návrhu žalobcu zasielaná do vlastných rúk a druhá 29.10.2007, v ktorej jej bol oznámený termín pojednávania. V tomto prípade vzhľadom na skutočnosť, že sa tieto písomnosti vrátili na súd ako neprevzaté a adresy trvalého pobytu žalovanej boli podľa dovolacieho súdu naplnené všetky podmienky pre fikciu doručenia podľa § 47 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého sa predvolanie na pojednávanie považuje za doručené dňom, keď sa predvolanie na súdne pojednávanie vrátilo z adresy trvalého pobytu s poznámkou pošty, že adresátka písomnosť na uvedenej adrese neprevzala a písomnosť nevyzdvihla ani v odbernej lehote. Takýmto procesným postupom nebolo žalovanej odňaté právo konať pred súdom. Procesný postup doručovania písomností žalovanej odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite a riadne odôvodnil... nie je dôvodná ani námietka, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. Pre úplnosť dovolací súd konštatuje, že odvolaciemu súdu nemožno vytknúť ani skutočnosť, že na vec aplikoval aj ustanovenie právneho predpisu (§ 56a Obchodného zákonníka), ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité.... Pokiaľ preto odvolací súd potvrdil po právnej stránke správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp. doplnil jeho odôvodnenie nemožno mu vytknúť, že žalovanej odňal možnosť konať pred súdom. Zároveň dovolací súd zdôrazňuje, že na iné ustanovenie právneho predpisu sa poukázalo z dôvodu, aby sa odvolací súd podrobne zaoberal so všetkými námietkami vznesenými v podanom opravnom prostriedku.“
Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci samej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na dôvody odmietnutia dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrhide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javíako neopodstatnený. Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť jeabsencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednejstrane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva aleboslobody na strane druhej.
12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možnýchzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacichdo ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislostivo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôžezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivéhoprocesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedána konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetkykľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavouprípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverenálen ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušeniezákladných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovaneuviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranurozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretáciea aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudskýchprávach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov súdostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektorézo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
13. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiťsprávnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúruústavného súdu opomína a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedokv systéme všeobecného súdnictva. Sťažnosť v podstate iba kopíruje dôvody, ktoré užsťažovateľka uplatnila v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a dovolaní proti rozsudkukrajského súdu a ktoré stručne dopĺňa iba všeobecnými tvrdeniami, z ktorých vyvodzujeporušenie svojich práv. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkamiv systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranuzákladných práv a slobôd.
14. Ako zo skôr uvedeného vyplýva, najvyšší súd dovolanie odmietol, pretoženezistil existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle § 237 OSP zakladajú prípustnosťdovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom sťažovateľke vysvetlil,že ňou formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť dovolania a z pohľadupodstaty jej dovolacej argumentácie nemožno považovať rozsudky nižších súdovza kolidujúce s dôvodmi zakladajúcimi prípustnosť dovolania. V tomto smere ústavný súdkonštatuje, že záver najvyššieho súdu o absencii prípustnosti dovolania nemožno považovaťza svojvoľný či neodôvodnený, a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel dovolania akomimoriadneho opravného prostriedku. Preto v tejto časti bolo namieste sťažnosť odmietnuťako zjavne neopodstatnenú.
15. Reagujúc na sťažnostné dôvody a v záujme materiálneho prístupu k ochraneústavnosti ústavný súd len stručne dodáva:
(i) žaloba s výzvou na vyjadrenie k nej a predvolaním na pojednávanie boli podľaobálky pripojenej k sťažnosti doručované sťažovateľke opakovane do vlastných rúk, tedafikcia doručenia, tak ako ju ustanovuje § 47 ods. 2 OSP v spojení s § 114 ods. 2 OSP, bolanaplnená,
(ii) predvolanie na ďalšie pojednávanie na okresnom súde bolo podľa obálkypripojenej k sťažnosti sťažovateľke doručované na adresu jej trvalého pobytu (v tomtoprípade zákon nevyžaduje doručenie do vlastných rúk), a teda fikcia doručenia, tak ako juustanovuje § 46 ods. 2 OSP v spojení s § 115 ods. 1 a 2 OSP, bola naplnená,
(iii) na prejednanie odvolania odvolací súd nariadil pojednávanie, čím vytvorilpre sťažovateľku ďalšiu možnosť zúčastniť sa súdneho konania a byť prítomnápri prejednávaní jej veci,
(iv) všeobecné súdy a napokon aj ústavný súd opakovane aj v iných konaniachrozhodli v neprospech sťažovateľky, pokiaľ išlo o jej oprávnenie vystupovať ako štatutárnyorgán žalobkyne (v prvom slede uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Cob 289/2008̶z 2. apríla 2009, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 21/2009 z 28. októbra 2010,uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 269/2011, v druhom slede uznesenie Okresného̶súdu Bratislava I sp. zn. 36 Exre 25/2010, Sr 385/B z 18. januára 2012, uznesenie krajskéhosúdu sp. zn. 2 Cob 83/2012 zo 17. septembra 2012, uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 2 Obdo 71/2012 z 29. januára 2013 a sp. zn. 2 M Obdo 6/2012 zo 16. mája 2013,uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 259/2014), na základe čoho nemožno považovaťkonanie so žalobkyňou, za ktorú v konaní vystupovali ostatní spoločníci, ktorí si vočisťažovateľke uplatňovali právo na vydanie veci, za ústavne nekonformné.
16. Zo všetkých uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súdsťažnosť prijal na ďalšie konanie. Chýba jej totiž akákoľvek ústavnoprávna relevancia, ktoráby takýto postup a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali. V okolnostiach prípadu pretoústavný súd považuje postup najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľný a primeraneargumentačne zdôvodnený. Napadnuté uznesenie preto nemožno považovať aniza svojvoľné či arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššiehosúdu (rovnako tak nižších súdov) nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).V uznesení najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistilnič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo stranyústavného súdu.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavnýsúd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, žesťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšiekonanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015