znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 366/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. O., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 81/2012 a jeho uznesením z 2. augusta 2012, ako aj postupom Krajského súdu   v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co   321/2012   a   jeho   uznesením z 30. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. O.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2013 doručená sťažnosť M. O. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 81/2012 a jeho uznesením z 2. augusta 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 321/2012 a jeho uznesením z 30. januára 2013.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je v konaní pred   okresným   súdom   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   81/2012   v   procesnom   postavení odporkyne.   Okresný   súd   uznesením   z 2.   augusta   2012   predbežnej   povahy   zakázal sťažovateľke   disponovať   s v   ňom   uvedenými   (špecifikovanými)   nehnuteľnosťami,   ktoré sťažovateľka nadobudla titulom darovacej zmluvy. O odvolaní sťažovateľky z 11. augusta 2012 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 321/2012 z 30. januára 2013, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „Predmetom tejto sťažnosti sú rozhodnutia tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu vzhľadom k tomu, že ani v odvolacom konaní odvolací súd neodstránil vady rozhodnutia súdu prvého stupňa a vykonaný zásah do základných práv sťažovateľa. Naviac rozsudok odvolacieho súdu ešte viac poškodzuje samotného sťažovateľa tým, že je v plnom rozsahu podľa nášho názoru úplne arbitrárny bez toho,   aby   zodpovedal   dôležité   skutočnosti   prezentované   sťažovateľom   v   podanom odvolaní...

Rozsudok odvolacieho súdu v tejto vecí je nielen nepreskúmateľný, ale aj zároveň nesprávny. Odvolací súd nemal za potrebné v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadať ani s tak závažnými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v podanom odvolaní...“.

4.   Podľa   názoru   sťažovateľky „všeobecné   súdy   postupom,   ktorým   nerešpektovali najmä   platný   Občiansky   súdny   poriadok   ako   aj   ustanovenia   príslušných   právnych predpisov   (hmotné   právo),   tým   porušili   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa,   tak   aj   pred odvolacím súdom došlo k takým zásahom do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   ako   aj   odvolacieho   súdu   sú   arbitrárne. Nevychádzajú   zo   skutkových   zistení,   dôkazné   bremeno   zo   strany   navrhovateľa   nebolo unesené, pričom z hľadiska právneho posúdenia veci sa poprela podstata a účel použitých noriem občianskeho procesného práva...“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné   právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplývajúce   z čl.   6 ods. 1 Dohovoru...

... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...... na ochranu podľa článku 36 ods. 1 Listiny...... na ochranu vlastníckeho práva a jeho obsahu podľa článku 20 ods. 1 Ústavy... uznesením   Okresného   súdu...   sp.   zn.   13   C/81/2012-190   a   uznesením   Krajského   súdu... 6 Co/321/2012-147 zo dňa 30. 01. 2013 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu... 13 C/81/2012-190 zo dňa 02. 08. 2012 a Krajského súdu...   6   Co/321/2012-147   zo   dňa   30.   01.   2013   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   na   ďalšie konanie.

Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania v sume 275,94 EUR...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9. Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 81/2012 a jeho uznesením z 2. augusta 2012,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v odvolacom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Co 321/2012 a jeho uznesením z 30. januára 2013 boli porušené jej v sťažnosti označené práva (body 1 a 5).

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla postup   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 13   C 81/2012 a jeho uznesenie z 2. augusta 2012. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila a o jej odvolaní z 11. augusta 2012 rozhodol krajský súd ako súd odvolací   uznesením   sp.   zn. 6 Co 321/2012   z   30.   januára   2013.   Z   tohto   dôvodu   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Pokiaľ   ide   o   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 321/2012 z 30. januára 2013, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho uznesením, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto súdu.   Krajskému   súdu   najmä   vytýka,   že „neodstránil   vady   rozhodnutia   súdu   prvého stupňa...“, že odvolacie rozhodnutie „je nielen nepreskúmateľné, ale j zároveň nesprávne“, a tiež,   že   sa „v   odôvodnení...   nevysporiadal   ani   s tak   závažnými   skutočnosťami,   ktoré sťažovateľ uvádzal v podanom odvolaní“ (pozri tiež body 3 a 4).

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov, ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   (resp.   čl.   36   ods.   1   listiny)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky uznesením sp. zn. 6 Co 321/2012 z 30. januára 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. listiny) a dohovoru.

14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie   ako   vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia vychádzajúca   z   v   konaní   zisteného   skutkového   stavu   a   na   tomto   základe   vyvodených právnych záverov. Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   oboznámil   rozhodnutie okresného súdu v merite veci, podstatné časti okresným súdom zisteného skutkového stavu a   jeho   právne   názory   a   závery   vychádzajúce   z   výsledkov   v   prvostupňovom   konaní vykonaného   dokazovania.   Ďalej   oboznámil   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľky a vyjadrenie navrhovateľky k odvolaniu. Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:«Krajský   súd...   ako   súd   odvolací   prejednal   odvolanie   odporkyne   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., preskúmal uznesenie v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1; 3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné.

Odporkyňa v odvolaní namietala odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b), c), d), e), f) O. s. p...

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody, ktoré uviedla   odporkyňa   v odvolaní   nie   sú   naplnené.   Treba   zdôrazniť,   že   uvedené   odvolacie dôvody   možno   použiť   len   v   odvolaní   proti   rozsudku   alebo   uzneseniu,   ktorým   bolo rozhodnuté vo vecí samej. V danom prípade nejde o uznesenie, ktorým by bolo rozhodnuté vo veci samej.

Podľa § 74 O. s. p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je   potrebné,   aby   dočasne   boli   upravené   pomery   účastníkov   alebo,   ak   je   obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený...

Podľa § 76 ods. 1 písm. e), f) O. s. p. môže súd uložiť účastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami, alebo aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal, alebo niečo znášal.

Ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz,   pretože   je   obava,   že   neskôr   ho   nebude   možné   vykonať   alebo   len   s   veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz (§ 102 ods. 1 O. s. p.).

Súdna   prax   citované   ustanovenia   vykladá   tak,   že   pod   pojem   „dočasná   úprava pomerov“ možno zahrnúť aj dočasné obmedzenie dispozície s majetkom v priebehu konania z dôvodu ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia, ktoré bolo alebo bude v konaní vydané. Zmyslom   predbežného   opatrenia   je   dočasná   úprava   pomerov   účastníkov,   pričom   musí byť poskytnutá ochrana tomu, kto o nariadenie predbežného opatrenia žiada tak v rámci ústavných a zákonných pravidiel aj tomu, voči komu predbežné opatrenie smeruje. Ochrana toho, proti komu má navrhované predbežné opatrenie smerovať, však nemôže dosiahnuť takú intenzitu, aby prakticky znemožnila ochranu oprávnených záujmov druhej strany, teda toho,   kto   o   nariadenie   predbežného   opatrenia   žiada.   Pred   nariadením   predbežného opatrenia   nemusí   byť   nárok   dokázaný,   musí   byť   však   aspoň   osvedčený.   Osvedčenie (na rozdiel   od   dokazovania)   znamená,   že   súd   pomocou   ponúknutých   dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti), pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, že osvedčená   skutočnosť   sa   mu   vzhľadom   na   všetky   okolnosti   javí   ako   nanajvýš pravdepodobná.   Pri   nariadení   predbežného   opatrenia   teda   súd   poskytne   oprávnenému účastníkovi dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, že skutkový stav veci nie je ešte náležité zistený, a teda, že subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou urobenou vo forme predbežného opatrenia sa preto neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov, ani posúdenie   právneho   vzťahu   medzi   nimi.   To   znamená,   že   obsahom   dočasnej   úpravy v neskoršom konaní nie je súd viazaný a môže rozhodnúť aj inak. Tam, kde nebolo vôbec vydané rozhodnutie je treba, aby okrem skutočností, ktoré odôvodňujú obavu z ohrozenia exekúcie,   bolo   tiež   preukázané,   alebo   aspoň   osvedčené   (kumulatívne),   že   navrhovateľ má pohľadávku, alebo iný nárok a že tento jeho nárok bude priznaný súdnym rozhodnutím. Z uvedeného teda vyplýva, že zákonná úprava postupu pri nariaďovaní predbežných opatrení (§ 76 O. s. p. v spojení s § 102 O. s. p.) vyžaduje, aby navrhovateľ osvedčil jednak sám nárok a jednak, že je tu obava z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia.

Pred nariadením predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. e), písm. f) O. s. p. sa   vychádza   z   jeho   vymedzenia   uvedeného   v   návrhu   a   súd   skúma.,   či   je   dostatočne odôvodnený a ďalej skutkové okolnosti vzťahujúce sa na rozsah navrhovaného opatrenia. Zákaz nakladania s vecami alebo právami (alebo niečo vykonať alebo niečoho sa zdržať alebo   niečo   znášať)   uloží   takým   spôsobom,   aby   nenarušil   činnosť   účastníka,   ktorý je nevyhnutný   pre   jeho   povinností   voči   tretím   osobám,   alebo   aby   ho   neobmedzoval v ekonomickej činnosti, čo by v konečnom dôsledku mohlo negatívne ovplyvniť uspokojenie práv účastníka, ktorý podal návrh.

Nenakladáme   s   vecami   alebo   právami,   (zákaz   disponovať   s   nimi)   je   zásahom do vlastníckeho práva, ako aj do iných ústavou zaručených práv... Z tohto dôvodu je treba pred   nariadením   predbežného   opatrenia   venovať   pozornosť   tomu,   či   nenakladaním   s vecami alebo právami, alebo ak sa niečo ukladá vykonať, niečoho sa zdržať alebo niečo znášať,   nedochádza   k   zásahu   do   vlastníckych   práv   nad   nevyhnutnú   mieru,   prípadne až k znemožneniu   prípadného   podnikania   alebo   inej   zárobkovej   činností   odporkyne. O podnikaní ani inej zárobkovej činnosti sa odporkyňa v odvolaní nezmieňuje.

Ako vyplýva zo spisového materiálu navrhovateľom navrhované predbežné opatrenie sleduje (aj) zaistenie budúceho výkonu rozhodnutia. Aj keď samotná existencia dlhu ešte nemôže   byť   dôvodom   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia,   dôvodom   môžu   byť len skutočnosti   odôvodňujúce   obavu,   že   by   prípadný   výkon   rozhodnutia   mohol   byt' zmarený; u dlžníka môže byť takýmto dôvodom jeho konanie, ktorého dôsledkom je zníženie majetku, ktorý je možno postihnúť pri výkone rozhodnutia, alebo ktoré inak podstatnou mierou negatívne ovplyvňuje jeho majetkové pomery.   Všeobecne možno konštatovať,   že ohrozenie   výkonu   rozhodnutia,   môže   spočívať   nielen   v   tom,   že   sa   majetková   podstata potenciálneho povinného zmení kvantitatívne (t. j. zmenšuje sa napríklad rozpredávaním majetku) ale aj v tom, že sa jeho majetková podstata zmení aj kvalitatívne (zložením majetku napríklad tak, že sa znemožní, prípadne obmedzí ten spôsob exekúcie, ktorý by mohol v danom prípade viesť k rýchlejšiemu uspokojeniu pohľadávky veriteľa).

Z   obsahu   spisového   elaborátu   vyplýva,   že   navrhovateľ   sa   domáha   nariadenia predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. e), f) O. s. p. z dôvodu, že vedie konanie voči odporkyni o neúčinnosť právneho úkonu (M. O., bývajúceho v T.), a to darovacej zmluvy   zo   dňa   20.   januára   2012,   uzatvorenej   medzí   M.   O.,   bývajúcim   v T.   a S.   O., bývajúcou v T. ako darcami a odporkyňou M. O., bývajúcou v T. ako obdarovanou, ktorou bolo   na   odporkyňu   prevedené   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam,   špecifikovaným v žalobnom petite.

Odporovateľnosť   ako   procesný   inštitút   znamená,   že   veriteľ   sa   môže   návrhom domáhať,   aby   súd   vyslovil   (určil),   že   dlžníkove   právne   úkony   ukracujúce   uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky sú voči nemu právne neúčinné. Tento procesný inštitút teda už sám o sebe slúži tomu, čomu aj druhá skupina predbežných opatrení, t. j. zaistiť uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky.

V   konaní   o   odporovateľnosť   právneho   úkonu   je   pasívne   legitimovaná   tá   osoba, s ktorou   dlžník   (M.   O.)   odporovateľný   právny   úkon   urobil,   alebo   ktorej   z neho   vznikol prospech, proti ďalším právnym nástupcom tejto osoby právo odporovať možno uplatniť len vtedy,   ak   im   boli   okolnosti   odôvodňujúce   odporovateľnosť   právneho   úkonu   proti   ich predchodcovi známe.

Odvolací   súd   konštatuje,   že   prípadná   ďalšia   dispozícia   s   vecou, t. j. s nehnuteľnosťami uvedenými vo výrokovej častí uznesenia súdu prvého stupňa by teda mohla výrazne ovplyvniť, až zmariť účel takéhoto konania.

Vzhľadom   na   samotný   charakter   tohto   konania   bolo   dôvodné   nariadenie predbežného   opatrenia   o   zákaze   dispozície,   s   nehnuteľnosťami   tak,   ako   sú   označené vo výroku napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa.

S   prihliadnutím   na   vyššie   uvedené   odvolací   súd   uznesenie   súdu   prvého   stupňa o nariadení predbežného opatrenia ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p potvrdil. Tým   ale   nie   je   prejudikované   konečné   rozhodnutie   vo   veci   samej,   pretože   samotná neúčinnosť   odporovateľného   právneho   úkonu,   ktorá   je   hmotnoprávnou   stránkou odporovateľnosti nastúpi až pre prípad, že návrhu na začatie konania bude vyhovené. K odvolacím námietkam odvolateľky odvolací súd len poznamenáva, že predbežné opatrenie je zabezpečovacím prostriedkom, ktorým sa dočasne upravujú pomery účastníkov a   súd   nemusí   nariaďovať   pojednávanie,   nemusí   vypočuť   účastníkov   konania,   teda   ani vykonávať dokazovanie. Nemusí účastníkom umožniť, aby pred rozhodnutím o tomto návrhu sa   mohli   vyjadriť   k   obsahu   listín,   z   ktorých   bude   robiť   záver   o   tom,   či   sú   splnené predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia posudzuje len podľa obsahu návrhu a k nemu pripojených, prípadne dodatočne predložených listín. Takýto postup súdu predpokladá platná právna úprava (§ 115 ods. 1 O. s. p. a contrario, § 75 ods. 7, 8 veta prvá O. s. p., § 102 ods. 1 O. s. p., etc.).

Tvrdenia a navrhované dôkazy, ktoré odporkyňa uvádza v odvolaní proti uzneseniu o nariadení   predbežného   opatrenia   môže   uplatniť   vo   svojej   procesnej   obrane   v   rámci dokazovania   v konaní vo veci   samej,   t.   j.   o   určenie neúčinnosti   prevodu nehnuteľností darovacou zmluvou zo dňa 20. januára 2012.

Nariadené predbežné opatrenie trvá iba do právoplatnosti rozhodnutia v predmetnej veci,   t.   j.   o   určenie   neúčinnosti   právneho   úkonu   spomínanej   darovacej   zmluvy   zo   dňa 20. januára 2012.

Odvolaciemu súdu sa žiada poznamenať, že ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli. Rozhodne o tom na návrh súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie (§ 77 ods. 3 O. s. p.).

O trovách predbežného opatrenia a teda aj trovách tohto odvolacieho konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí vo veci samej (§ 145 O. s. p.).“

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010, I. ÚS 506/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

16.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 6 Co 321/2012   z   30. januára 2013   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové (relevantné) dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Zo stabilnej rozhodovacej praxe vyplýva, že „rozhodnutím o uložení predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania. Takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy... len vtedy, ak by účastníkovi súdneho konania nebolo možné poskytnúť ochranu   prostredníctvom   účinného   právneho   prostriedku   nápravy   dostupného pred všeobecnými súdmi. Predpokladom záveru o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 Občianskeho súdneho   poriadku),   resp.   ktoré   nemožno   napraviť   procesnými   prostriedkami,   ktoré   sú obsiahnuté   v Občianskom   súdnom   poriadku   v spojitosti   s predbežnými   opatreniami.“ (II. ÚS 81/07).

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

20. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (pozri tiež body 1 a 5) už uvedeným postupom a rozhodnutiami vo veci konajúcich všeobecných súdov.

21.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08,   I.   ÚS   208/2011)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl.   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Inak   povedané,   o   prípadnom   porušení základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   by   bolo   možné   v   danej   veci   uvažovať len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

22.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   a   záverov   odmietol sťažovateľkinu   sťažnosť   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

23. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013