znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 366/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ndt 18/2008 z 28. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. septembra 2008   doručené   podanie   V.   Y.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Ndt 18/2008 z 28. júla 2008 (ďalej len „uznesenie z 28. júla 2008“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   z 28.   júla   2008   najvyšší   súd rozhodol,   že   trestná   vec   sťažovateľa   vedená   Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 To 11/2008 sa tomuto súdu neodníma. Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná, ani iný opravný prostriedok podľa Trestného poriadku.

Z odôvodnenia uznesenia z 28. júla 2008 vyplýva, že sťažovateľ 19. júna 2008 na verejnom zasadnutí krajského súdu vzniesol námietku zaujatosti voči „senátu JUDr. S.“, ako aj voči všetkým sudcom krajského súdu. V napadnutom uznesení najvyšší súd následne konštatuje,   že   krajský   súd   mu   predložil   trestnú   vec   sťažovateľa   na   rozhodnutie   po písomnom vyjadrení všetkých sudcov tohto súdu k vznesenej námietke. Žiadny zo sudcov krajského súdu sa v uvedenej veci necítil byť zaujatý.

Z úradného záznamu z 23. júla 2008 podpísaného predsedníčkou senátu JUDr. S. S. nachádzajúceho sa v spise sp. zn. 5 To 11/2008 pod číslom listu 2038 vyplýva, že v trestnej veci sťažovateľa sa z dôvodu dovolenky nevyjadrili štyria sudcovia krajského súdu. Tento úradný   záznam   bol   súčasťou   spisu,   ktorý   bol   spolu   s námietkou   zaujatosti   sťažovateľa predložený krajským súdom na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Podľa sťažovateľa je z uvedeného zrejmé, že najvyšší súd v uznesení z 28. júla 2008 vychádzal z „nedostatočne zisteného stavu a opiera sa   o nepravdivé zistenia,   o ktorých nesprávnosti   navyše   musel   mať   v čase   rozhodovania   vedomosť“.   Najvyšší   súd   vedome rozhodol o námietke zaujatosti sťažovateľa „bez toho, aby sa bez akýchkoľvek pochybností presvedčil o tom, že naozaj všetci sudcovia dotknutého krajského súdu nie sú v predmetnej trestnej   veci   zaujatí“.   Uvedeným   postupom   najvyššieho   súdu   bolo   podľa   sťažovateľa „hrubým spôsobom porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces pred nestranným a nezávislým súdom“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 28. júla 2008 sp. zn.: 5 Ndt 18/2008 porušil základné právo sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ndt 18/2008 z 28. júla 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 8.011,- Sk (2 úkony právnej pomoci á 3.176,- Sk + 2 x 190,- Sk režijný paušál + 19 %   DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že uznesením najvyššieho súdu z 28. júla 2008 bolo porušené jeho „základné právo sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd“.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   malo   podľa   sťažovateľa   dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd o jeho námietke zaujatosti voči všetkým sudcom krajského súdu   rozhodol   bez   toho,   aby   mal   k dispozícii   vyjadrenia   všetkých   sudcov   tohto   súdu k podanej námietke.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ na verejnom zasadnutí krajského súdu vzniesol 19. júna 2008 opätovne námietku zaujatosti voči senátu JUDr. S. S., a zároveň aj námietku zaujatosti voči všetkých sudcom krajského súdu, ktorú odôvodnil nesprávnym procesným postupom súdu. Krajský súd posúdil sťažovateľov procesný úkon v súlade s § 62 ods.   1   Trestného   poriadku   ako   návrh   na   odňatie   veci   krajskému   súdu   podaný   zároveň s návrhom na vylúčenie sudcov senátu JUDr. S. S. z prerokovania a rozhodnutia jeho veci.

Z preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd ním rozhodol o podanom návrhu na odňatie veci krajskému súdu. Vo svojom rozhodnutí najvyšší súd s poukazom na predchádzajúce rozhodnutie iného senátu krajského súdu, a to uznesenie zo 14. mája 2008, ktorým   rozhodol   o námietke   zaujatosti   vznesenej   sťažovateľom   v uvedenom   konaní 17. apríla   2008,   s poukazom   na   obsah   vznesenej   námietky   odôvodnenej   len   procesným postupom súdu, ako aj s poukazom na znenie § 32 ods. 7 v spojení s § 31 ods. 1 Trestného poriadku dospel k záveru, že „V posudzovanej veci ako bolo vyššie uvedené, obžalovaný opätovne   vzniesol   námietku   zaujatosti   procesného   charakteru,   pričom   o   jeho predchádzajúcej   námietke   bolo   riadne   rozhodnuté   a   senát   JUDr.   S.   nebol   vylúčený z vykonávania úkonov. Z toho dôvodu senát JUDr. S. postupoval v súlade so zákonom, keď nerozhodoval o námietke zaujatosti zo strany obžalovaného, ktorú vzniesol na ostatnom verejnom zasadnutí odvolacieho senátu. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že dôvodom na vylúčenie orgánov činných v trestnom konaní nie je procesný postup súdu. Obžalovanému treba pripomenúť, že krajský súd ako súd odvolací vykonáva súdnictvo prostredníctvom kolegiálnych orgánov - senátov a na rozhodovaní v konkrétnych trestných veciach sa môžu podieľať len sudcovia zaradení v určitom senáte na základe pravidiel určených rozvrhom práce   príslušného   súdu   na   príslušný   kalendárny   rok.   Po   dôjdení   veci   na   súd,   sa   vec prideľuje   na   rozhodovanie   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a programových prostriedkov schválených ministerstvom do jednotlivých senátov, pričom títo sudcovia sa stávajú zákonnými sudcami na prerokovanie veci v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V danom prípade sa zákonnými sudcami na rozhodovanie o odvolaní v trestnej veci obžalovaného stal senát pod vedením JUDr. S.“.

Najvyšší súd na základe konštatácie správnosti procesného postupu krajského súdu v predmetnej   veci   pri   posúdení   jeho   námietky   na   vylúčenie   členov   senátu   JUDr. S.   S. (postup, ktorým vznesenú námietku posúdil ako založenú na tých istých dôvodoch, a preto o nej v súlade s § 32 ods. 7 Trestného poriadku nerozhodol) dospel k záveru, že v tomto prípade neexistuje „dôvod na postup upravený v ustanovení § 23 ods. 1 Tr. por.“, t. j. na odňatie veci krajskému súdu.

Podľa § 317 ods. 1) Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §   316   ods.   1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.   3,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo.   Na   chyby,   ktoré   neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Podľa   §   384   ods.   1   Trestného   poriadku   na   verejnom   zasadnutí   súd   preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie,   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu,   so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.

Podľa   § 386   ods.   1   a 2   prvej   vety   Trestného poriadku   ak bol   dovolacím   súdom zistený dôvod dovolania podľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera. Súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1 dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo.

Sťažovateľovi   prináleží   základné   právo   na   súdnu   ochranu   realizované   pred nezávislým a nestranným súdom. V konaní o námietke zaujatosti, ako aj o jeho návrhu na odňatie veci krajskému súdu má právo, aby o jeho podaní rozhodlo postupom v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku. Pokiaľ nie je o námietke zaujatosti alebo o návrhu na odňatie veci   rozhodnuté v súlade so   zákonom, nemožno urobiť záver,   že osoba, ktorej zaujatosť bola namietnutá, nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania. Takáto osoba   potom   nemôže ani vykonávať úkony   trestného   konania s   výnimkou   nariadeného úkonu (§ 32 ods. 4 Trestného poriadku). Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom   na   rozhodnutie   v   trestnom   konaní   s   výnimkou   neodkladného   alebo neopakovateľného úkonu (§ 31 ods. 4 Trestného poriadku).

Závažné procesné chyby v konaní, vrátane porušenia práva na nezávislý a nestranný súd, sú dôvodom na zrušenie rozsudku odvolacím súdom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, pričom   dovolací   súd   má   oprávnenie   podľa   §   386   Trestného   poriadku   zrušiť   napadnuté rozhodnutie,   ale i rozhodnutie,   ktoré   mu predchádzalo.   Pokiaľ teda   sťažovateľ   tvrdí,   že v jeho trestnej veci sú úkony vykonávané nezákonným spôsobom, môže tento argument predniesť v rámci trestného konania, zvlášť pred príslušným všeobecným súdom v rámci svojej obhajoby. Bude vecou všeobecného súdu, aby posúdil takúto argumentáciu a vyvodil z   nej   závery.   Sťažovateľ   môže   namietať   porušenie   svojich   základných   práv   následne v rámci   odvolacieho   konania,   prípadne   aj   v rámci   konania   o   mimoriadnom   opravnom prostriedku - dovolaní.

Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ má v trestnom konaní k dispozícii právne prostriedky, ktorými môže v rámci uplatnenia svojho práva na obhajobu účinne namietať porušenie svojich základných práv na nezávislý a nestranný súd v prebiehajúcom konaní v jeho trestnej veci. Nevyužitie uvedených možností ochrany základných práv sťažovateľa nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Vzhľadom na uvedené bola sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Nad rámec tohto   odôvodnenia   ústavný   súd   uvádza,   že   z rozhodnutia   najvyššieho súdu   vyplýva,   že   v ňom   rozhodoval   o návrhu   na   odňatie   veci   krajskému   súdu.   Výklad § 23 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého pokiaľ v predmetnej trestnej veci sťažovateľa nebol   z prejednávania a rozhodovania jeho trestnej   veci   vylúčený   senát krajského   súdu, ktorému bola vec pridelená, nemôže v danej veci ani existovať dôležitá okolnosť, ktorou by mohol odôvodniť odňatie uvedenej veci krajskému súdu, nemožno považovať za arbitrárny. Zároveň námietku sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší súd pri svojom rozhodovaní nemal k dispozícii   vyjadrenie   od   štyroch   sudcov   krajského   súdu   týkajúce   sa   ním   vznesenej námietky   zaujatosti,   možno   s ohľadom   na   predmet   uvedeného   konania,   považovať   za právne irelevantnú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008