SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 365/2015-32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, Palestínčana, posledný trvalýpobyt ⬛⬛⬛⬛, miesto pobytu v Slovenskej republike ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Miroslavou Mittelmannovou,advokátska kancelária, Hurbanovo námestie 5, Bratislava, vo veci namietaného porušeniajeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie a čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4, ako aj čl. 13 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 10 Sža 24/2014 z 19. augusta 2014 a rozhodnutiaÚradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru sp. zn. PPZ-HCP-BA6-99-018/2014-AV-TVO z 28. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola7. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len„charta“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sža 24/2014 z 19. augusta 2014 (ďalejaj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) a rozhodnutia Úradu hraničnej a cudzineckejpolície Prezídia Policajného zboru (ďalej len „úrad hraničnej a cudzineckej polície“)sp. zn. PPZ-HCP-BA6-99-018/2014-AV-TVO z 28. mája 2014 (ďalej aj „napadnutérozhodnutie úradu hraničnej a cudzineckej polície“).
2. Ako uvádza samotný sťažovateľ v podanej sťažnosti, „Dňa 28. 5. 2014 sa... dostavil na Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava... so žiadosťou o udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých predpisov... z dôvodu, že je bez štátnej príslušnosti a je preto daná prekážka jeho administratívneho vyhostenia. Žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu bola oddelením cudzineckej polície prevzatá, ale následne bol... predvedený za účelom podania vysvetlenia k jeho neoprávnenému pobytu. Následne bolo v ten istý deň sťažovateľovi vydané rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BA6-100-009/2014-AV- TVO, ktorým oddelenie cudzineckej polície rozhodlo o jeho administratívnom vyhostení na územie Palestínskeho štátu a o uložení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na obdobie 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia... V rozhodnutí o administratívnom vyhostení zároveň oddelenie cudzineckej polície rozhodlo o vylúčení odkladného účinku odvolania, čím rozhodnutie o administratívnom vyhostení nadobudlo vykonateľnosť. Vzápätí vydalo oddelenie cudzineckej polície rozhodnutie č. p.: PPZ-HCP-BA6-100-018/2014-AV- TVO zo dňa 28. 05. 2014 o zaistení sťažovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov..., teda na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia a o jeho umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov... Doba zaistenia bola stanovená do 28. 8. 2014.“.
Proti napadnutému rozhodnutiu úradu hraničnej a cudzineckej polície podalsťažovateľ na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) opravný prostriedok,ktorý svojím rozsudkom sp. zn. 12 Sp 57/2014 z 27. júna 2014 rozhodol o jeho potvrdení.Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa svojím rozsudkom sp. zn. 10 Sža 24/2014z 19. augusta 2014 rozhodol o potvrdení rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Sp 57/2014z 27. júna 2014. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.
3. 1 K meritu podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že „... sa dňa 28. 5. 2014 dostavil dobrovoľne na oddelenie cudzineckej polície, aby podal žiadosť o tolerovaný pobyt z dôvodu, že je osobou bez štátneho občianstva a existuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia... Následne bol predvedený na oddelenie za účelom podania vysvetlenia a bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a rozhodnutie o zaistení a... bol umiestnený do útvaru policajného zaistenia. Oddelenie cudzineckej polície sa v týchto rozhodnutiach nezmieňuje o tom, že sťažovateľ bol zároveň žiadateľom o tolerovaný pobyt.“. V ďalšom sťažovateľ poukazoval na to, že „... tolerovaný pobyt je pobytom podľa zákona o pobyte cudzincov a ako taký vyvoláva vážne právne následky na postavenie osoby, ktorej je povolený, v podobe toho, že pobyt takejto osoby je legálny a oprávnený po celú dobu jeho udelenia. To isté platí aj o tolerovanom pobyte, ktorého existenciu konštruuje zákon v § 58 ods. 4 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Je tiež potrebné zdôrazniť, že žiaden iný typ pobytu v SR nemá podobnú právnu úpravu - to znamená, že jedine v prípade tolerovaného pobytu zákon upravuje, že obdobie od podania žiadosti o pobyt až po posúdenie žiadosti sa považuje za tolerovaný pobyt... Je tomu tak práve preto, aby sa zabránilo a predišlo prípadom vyhostenia cudzincov (a ich následného zaistenia) u ktorých sú aktuálne a naliehavé dôvody oprávňujúce ich na pobyt na Slovensku. Z hľadiska systematiky zákona o pobyte cudzincov a jazykového výkladu je nevyhnutné uviesť, že tolerovaný pobyt je jedným z troch druhov pobytov udeľovaných podľa zákona cudzincom (tolerovaný, trvalý a prechodný), čo znamená, že je to typ pobytu, ktorý poskytuje cudzincovi oprávnenie na pobyt v SR, inými slovami, legalizuje jeho pobyt v SR... Je teda zrejmé, že v čase zaistenia bol pobyt sťažovateľa oprávnený a zákonný, a teda zákonná fikcia tolerovaného pobytu je jednoznačne dôvodom, ktorý bráni vyhosteniu, ako aj zaisteniu cudzinca. Toto by prichádzalo do úvahy až potom, ako dôjde k zrušeniu, resp. zániku tolerovaného alebo iného pobytu. Záver Najvyššieho súdu o tom, že v prípade osoby s tolerovaným pobytom môže, rovnako ako v prípade žiadateľov o azyl, prísť k zaisteniu teda zjavne nie je udržateľný a je v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov. Z tohto dôvodu považuje sťažovateľ právny názor a závery Najvyššieho súdu za priečiace sa zákonu o pobyte cudzincov a ako také zjavne arbitrárne, neodôvodnené a ako také vážne zasahujúce do práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, keďže zaistenie uplatnené voči osobe s legálnym a oprávneným pobytom zjavne nie je zákonné.“. Sťažovateľzároveň nesúhlasí s posúdením jeho námietky tolerovaného pobytu ako oneskorenej akonštatuje, že tým došlo k porušeniu jeho práv „... podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a tiež do jeho práva na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy“.
3.2 K postupu úradu hraničnej a cudzineckej polície sťažovateľ zhrnul, že „... účelom zaistenia sťažovateľa bolo administratívne vyhostenie a jeho realizácia. Nešlo však o realizáciu akéhokoľvek administratívneho vyhostenia sťažovateľa kamkoľvek. Podkladom pre účel zaistenia bolo konkrétne rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktoré určuje konkrétny štát vyhostenia - Palestínsky štát. Ak teda útvar policajného zaistenia, namiesto toho, aby sťažovateľa informoval a prepustil, začal vykonávať úkony smerujúce k vyhosteniu do štátu Libanon, išlo nesporne o svojvoľné a arbitrárne konanie útvaru policajného zaistenia, ktoré nemalo právny základ v existujúcom platnom a vykonateľnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení. Je tiež potrebné zdôrazniť, že o tomto postupe sťažovateľ nebol informovaný, nebolo s ním vedené konanie o vyhostení do Libanonu, a teda nemal možnosť sa k tomuto v konaní o vyhostení vyjadriť a uviesť prípadné skutočnosti, ktoré by mohli brániť jeho vyhosteniu do Libanonu (prekážky administratívneho vyhostenia). Preto podľa sťažovateľa zaistenie, ktoré pokračovalo po 17. 7. 2014 a trvalo až do 9. 10. 2014 nemohlo byť ospravedlnené vykonávaním úkonov smerujúcich k vyhosteniu do Libanonu, keďže tieto nemali zákonný podklad.“. Sťažovateľ je teda presvedčený, že„... už od 17. 7. 2014 bolo jeho zaistenie neúčelné, pretože rozhodnutie o zaistení zo dňa 28. 5. 2014 bolo vydané na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré konkrétne určuje, že... má byť vyhostený na územie štátu Palestína. Preto mal byť... po doručení verbálnej nóty Palestínskeho veľvyslanectva prepustený, keďže jeho zaistenie založené rozhodnutím o zaistení zo dňa 28. 5. 2014 tým stratilo svoj účel.“.V naznačených súvislostiach a s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 557/2012z 18. apríla 2014 ďalej konštatoval, že „... periodická kontrola dôvodnosti zaistenia je povinnosťou aj príslušného správneho orgánu, v danom prípade v súlade s § 90 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov ide o útvar policajného zaistenia. Keďže útvar policajného zaistenia preukázateľne neskúmal trvanie účelu zaistenia periodicky a jednoznačne tento neskúmal s ohľadom na doručenie verbálnej nóty palestínskeho veľvyslanectva a možného vplyvu na konanie o vyhostení, ktoré reálne vykonával, je možné jednoznačne skonštatovať, že došlo k porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru zo strany útvaru policajného zaistenia. Útvar policajného zaistenia, namiesto toho, aby rozhodol o tom, či trvá naďalej účel zaistenia, ponechal sťažovateľa v zaistení až do 9. 10. 2014, kedy bol sťažovateľ prepustený príkazom prokurátora.“.
3.3 Postupu najvyššieho súdu vytkol sťažovateľ to, že „... nepostupoval v konaní o zaistení s náležitou starostlivosťou, neprijatím jeho námietok vo vzťahu k jeho štátnemu občianstvu a krajine vyhostenia konal arbitrárne, odňal mu právo na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy a vážnym spôsobom zasiahol do práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, keďže zaistenie nemohlo byť uplatnené zákonne a nemohlo viesť k naplneniu stanoveného účelu“. Výslovne akcentoval to, že najvyšší súd mal „... v rámci starostlivého prístupu súdu k prieskumu zákonnosti zaistenia... - pod vplyvom informácií, ktoré mal... preukázateľne dostupné z azylového konania ako aj z konania o zaistení -... zisťovať a skúmať, akým spôsobom došlo k určeniu palestínskeho štátneho občianstva, aké dôkazy o tomto občianstve boli v konaní k dispozícii a či bolo kontaktované palestínske veľvyslanectvo, ktoré mohlo potvrdiť alebo vyvrátiť, či je sťažovateľ občanom Palestíny a či je reálne možné jeho vyhostenie na toto územie. Ak by tak bol Najvyšší súd spravil, mohol zistiť, že už 17. 7. 2014 veľvyslanectvo Palestíny zaslalo útvaru policajného zaistenia verbálnu nótu, z ktorej vyplýva, že vyhostenie sťažovateľa do Palestíny nebolo možné (Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu o zaistení až v auguste 2014). Tým by sa zároveň v konaní potvrdili námietky sťažovateľa, že nebol daný účel zaistenia, pretože vyhostenie do Palestíny nebolo možné.“. Zároveň podotkol, že „Najvyšší súd sa ale stotožnil s odôvodnením rozsudku Krajského súdu zo dňa 27. júna 2014, podľa ktorého je námietka sťažovateľa o tom, že je osobou bez štátneho občianstva účelová a dodal, že ani v konaniach prebiehajúcich v minulosti pred Najvyšším súdom nemal sťažovateľ uvedenú inú štátnu príslušnosť ako palestínsku. Tieto závery Najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za jednoznačne arbitrárne a v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj Dohovorom z roku 1954.“.
4. Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhol, aby nálezom taktorozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn.: 10Sža/24/2014 porušil základné právo sťažovateľa na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, v článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov Úradu hraničnej a cudzineckej polície PPZ Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v konaní o zaistení č. p. PPZ-HCP-BA6-99-018/2014-AV-TVO porušil základné právo sťažovateľa na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, v článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 10Sža/24/2014 zo dňa 19. augusta 2014 sa zrušuje.
4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20 000 EUR, ktoré je povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky v sume 10 000 EUR a útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov v sume 20 000 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je nutné zaplatiť na účet advokátky Miroslavy Mittelmannovej do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.A
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.
II. B K namietanému porušeniu práv napadnutým rozhodnutím úradu hraničnej a cudzineckej polície
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberaťsťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich právpred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôdteda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavnýsúd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
8. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie úradu hraničnej a cudzineckej polície, ústavnýsúd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že toto rozhodnutie bolo predmetompreskúmania v správnom súdnictve podľa § 250l a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), a preto bolo potrebnév tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
II. C
K namietanému porušeniu práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
10. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj zadodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4). Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie sústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať arozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnoumedzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípomsubsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by nímvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 268/05).
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bolna svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Podľa čl. 47 charty každý, koho právaa slobody garantované právom Únie sú porušené, má právo na efektívny opravnýprostriedok pred súdom... Každý má právo na spravodlivé a verejné pojednávaniev primeranom čase pred nezávislým a nestranným súdom, ktorý bol predtým ustanovenýzákonom. Každý má možnosť získať poradenstvo, obhajobu a zastúpenie... Podľa čl. 5 ods. 1písm. f) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožnopozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konanímustanoveným zákonom:... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby,... protiktorej prebieha konanie o vyhostenie... Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bolpozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, vktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadilprepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho právaa slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedkynápravy pred národným orgánom...
12. Článok 5 ods. 4 dohovoru sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobodyvymenované v čl. 5 ods. 1, teda aj na zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnejslobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie podľa čl. 5 ods. 1 písm. f)dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody niektorýmzo spôsobov uvedených v čl. 5 ods. 1 dohovoru, má právo podať návrh na konanie, v ktoromby súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, akje pozbavenie slobody nezákonné. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť zatknutýmalebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia,ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán,čl. 5 ods. 4 dohovoru nepochybne zaväzuje štát poskytnúť osobe pozbavenej slobodymožnosť obrátiť sa na súd. Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobe pozbavenej slobodyjednak právo na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody, ale tiež aj právona periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania tohto obmedzenia. Z hľadiska rýchlostikonania o pozbavení slobody by malo ísť o lehoty rátané na dni, resp. týždne, nie však už namesiace [(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Sanchez Reisse̶v. Švajčiarsko z 21. 10. 1986, sťažnosť č. 9862/82, rozsudok ESĽP Bezicheri v. Talianskoz 25. 10. 1989, sťažnosť č. 11400/85)].
13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobneaj podľa čl. 47 charty, pozn.) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojichpráv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo vecikonať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziachzákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnuochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnejprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republikyalebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bolivyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právona to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorýpredpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistenýstav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tierozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06).
14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnejjudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
15. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 10 Sža/24/2014 z 19. augusta 2014 v podstatnomuviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. augusta 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako krajský súd sa pri svojich úvahách a rozhodovaní opieral o ďalej citované ustanovenia Správneho poriadku a ZoPC.
Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku (ďalej len „SP“), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
Podľa § 3 ods. 4 prvá veta SP, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
Podľa § 34 ods. 1 SP, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu /§ 34 ods. 4 SP/.
Podľa § 47 ods. 3 SP, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, Odvolací súd preskúmajúc predchádzajúce konanie a napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie pred krajským súdom zistil, že krajský súd sa v rozsahu podaného opravného prostriedku vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa a nezistil pochybenie v konaní a rozhodnutí odporcu. Z tohto dôvodu s poukázaním na § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Krajský súd dôsledne a prehľadne uviedol dôvody, pre ktoré sa stotožnil so záverom, že navrhovateľ má palestínsku štátnu príslušnosť, a teda účel zaistenia je daný a administratívne vyhostenie môže byť realizované. Odvolací súd sa stotožňuje aj s vyjadrením odporcu k odvolaniu proti napadnutému rozsudku, v ktorom sa uvádza, že byť utečencom neznamená automaticky byť osobou bez štátnej príslušnosti, navyše ak sa aj samotný navrhovateľ, niekoľkokrát meniaci svoju identitu a bez dokladov totožnosti hlási k Palestínskemu štátu ako jeho občan. Ani v doteraz prebiehajúcich konaniach vedených vo veciach navrhovateľa pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky nemal navrhovateľ uvedenú inú než palestínsku štátnu príslušnosť.
Rovnako je namieste odmietnutie odvolacej námietky, týkajúcej sa nahradenia zaistenia hlásením pobytu, či zložením peňažnej záruky. Ani tu krajský súd nepochybil, keď rozhodol, že napadnuté rozhodnutie je správne, pretože policajné orgány výsluchom navrhovateľa, ktorý opakovali, zistili, že nemá finančné prostriedky na nájom v mieste, kde sa doposiaľ zdržiaval ( ⬛⬛⬛⬛ ) a nemá taktiež žiadne príbuzné ani blízke osoby, ktoré by ho počas pobytu na území Slovenskej republiky mohli finančne podporovať a navyše odpadli akékoľvek dôvody, pre ktoré by sa navrhovateľ mal zdržiavať na území Slovenskej republiky.
Navyše, keďže voči navrhovateľovi prebieha príprava administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. b/ ZoPC, nie je podľa § 89 ods. 2 veta druhá možné nahradiť zaistenie hlásením pobytu alebo peňažnou zárukou.
Krajský súd napokon správne reagoval i na námietku, prednesenú na pojednávaní Krajského súdu v Bratislave 27. júna 2014 právnou zástupkyňou navrhovateľa, že nebolo možné zaistiť navrhovateľa po tom, čo požiadal o tolerovaný pobyt, pretože i posúdenie takej žiadosti sa považuje za tolerovaný pobyt žiadateľa. Nielenže krajský súd správne vyhodnotil námietku, ako oneskorene podanú, a z toho dôvodu sa ňou nezaoberal, ale navyše odvolací súd dopĺňa, že i v prípade jej včasného uplatnenia už v návrhu, by nebola dôvodná, pretože rovnako ako po podaní žiadosti o azyl nemožno automaticky vylúčiť zaistenie žiadateľa o azyl, ani pri podaní žiadosti o tolerovaný pobyt za podmienok preukázaných u navrhovateľa (bez financií a väzieb na Slovenskú republiku, bez dokladov a s niekoľkými identitami uvádzanými počas pobytu na Slovensku) nie je možné automaticky vylúčiť zákonnú možnosť zaistenia takého žiadateľa, najmä ak sú splnené podmienky pre jeho administratívne vyhostenie (viď ustanovenie § 59 ods. 12 písm. b/ a § 58 ods. 1 písm. a/ ZoPC).
Z týchto všetkých dôvodov poukazujúc na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP potvrdil ako vecne správny nezistiac dôvody pre prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.»
16. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolaciehosúdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právnehonázoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretožeprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.Taktiež v zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziťi na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínskoz 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS350/09). V dôsledku uvedeného považoval ústavný súd za potrebné odcitovať aj z rozsudkukrajského súdu sp. zn. 12 Sp 57/2014 z 27. júna 2014, z ktorého v podstatnom vyplýva:«Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie preskúmal rozhodnutie odporcu v rozsahu a dôvodov podaného opravného prostriedku navrhovateľa ako aj konanie, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom dňa 27. 06. 2014, oboznámil sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu odporcu a musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie odporcu je vydané v súlade so zákonom.
Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzicky osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti alebo právnických z osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 250l ods. 1, 2 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.
Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.
Podľa § 89 ods. 1 zákona číslo 404/2011 Z. z. Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, pričom vychádzal z jednotlivých námietok uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľa a musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a navrhovateľom podané námietky voči nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku neobstoja.
Podľa presvedčenia súdu neobstojí navrhovateľova námietka o spoľahlivo nezistenom stave veci. Odporca riadne zistil skutkový stav, vyhodnotil postavenie navrhovateľa ako osoby s neoprávneným pobytom na území Slovenskej republiky (konanie o udelenie azylu navrhovateľovi bolo právoplatne skončené zamietnutím jeho žiadosti) a z výpovede navrhovateľa mal za preukázané, že tento nedisponuje potrebnými finančnými prostriedkami na vycestovanie do svojej domovskej krajiny. Ohľadom námietky správne nezistenej štátnej príslušnosti navrhovateľa a nesprávne určenej jeho domovskej krajiny a s tým súvisiacej nezrealizovateľnosti vyhostenia do Palestíny, ako aj nezisťovania skutočností o mieste vyhostenia súd uvádza, že z listinných dôkazov zhromaždených odporcom pred vydaním rozhodnutí o vyhostení a zaistení navrhovateľa nemohla vyplynúť opodstatnená pochybnosť odporcu o štátnej príslušnosti navrhovateľa (Palestína) a z toho vyplývajúceho miesta jeho vyhostenie. Taktiež súd nemá opodstatnenú pochybnosť o štátnej príslušnosti navrhovateľa a jeho tvrdenie o tom, že je osobou bez štátnej príslušnosti považuje za účelové (udáva ju v žiadosti o tolerovaný pobyt). Palestínska štátna príslušnosť navrhovateľa vyplýva z jeho preukazu žiadateľa o udelenie azylu číslo, rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 21. 06. 2013 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, z odpisu karty osoby - navrhovateľa z informačného systému, ako aj zo zápisníc o podaní vyjadrenia spísaných odporcom dňa 28. 05. 2014 s navrhovateľom a poučeniach navrhovateľa odporcom zo dňa 28. 05. 2014 a to napriek tomu, že navrhovateľ tieto listiny odmietol podpísať. Všetky tieto listiny ako aj rozhodnutia o vyhostení a zaistení navrhovateľa boli navrhovateľovi pretlmočené pribratím oficiálnym tlmočníkom z jazyka arabského do jazyka slovenského a súd nemohol mať bez ďalších dôkazov pochybnosti o nenáležitom pretlmočení poučení navrhovateľa, ako aj otázok a odpovedí v spísaných zápisniciach o podaní vyjadrenia uskutočnených s navrhovateľom.
Súd konštatuje, že odporca sa v svojom rozhodnutí o zaistení navrhovateľa zaoberal aj možnosťou vyhostenia navrhovateľa za slobody, využijúc inštitút hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky (§ 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), avšak tieto skutočnosti vyhodnotil negatívne, a to s poukazom na vyjadrenie navrhovateľa v spísaných zápisniciach o podaní vyjadrenia, kde tento uviedol, že nemá žiadne finančné prostriedky a bývanie má zabezpečené len do konca mesiaca máj 2014.
Odporca sa v svojom rozhodnutí tiež zaoberal aj otázkou efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa s tým, že mal za preukázané, že prebieha konanie o vyhostení navrhovateľa a potom zaistenie navrhovateľa pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením osobnej slobody a k výkonu vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia. Súd považuje za potrebné uviesť, že predpokladom zaistenia cudzinca je, aby účel zaistenia mohol byť naplnený a preto je potrebné zvážiť potenciálnu možnosť výkonu rozhodnutia správneho vyhostenia cudzinca, pričom v danom prípade odporca nevzhliadol dôvod, pre ktorý by vyhostenie navrhovateľa do Palestíny sa nemohlo vykonať. Navrhovateľ v spísaných zápisniciach o podaní vyjadrenia žiadne dôvody brániace jeho vyhosteniu do Palestíny neuviedol. Zaistenie navrhovateľa v danom prípade bolo potom plne s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na námietku vznesenú právnou zástupkyňou navrhovateľa na súdnom pojednávaní o tom, že odporca nezákonne rozhodol o zaistení navrhovateľa, keďže tento sa v čase zaistenia zdržiaval na území Slovenska oprávnene (§ 58 ods. 4 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov), pretože sa považoval za osobu s udeleným tolerovaným pobytom, nakoľko o jeho žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu, ktorú odporca dňa 28. 05. 2014 prijal, rozhodol až dňa 29. 05. 2014, po rozhodnutí o navrhovateľovom zaistení súd nemohol prihliadnuť a to v zmysle § 250h ods. 1 O. s. p. Rozšíriť rozsah a dôvody preskúmavaného rozhodnutia je možné len do času, kedy je možné voči rozhodnutiu podať opravný prostriedok, čo v danom prípade bolo do 12. 06. 2014, kedy navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne voči rozhodnutiu o jeho zaistení podal opravný prostriedok, v ktorom však tento dôvod nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia uvedený nebol. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku), ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil ( § 250q ods. 2 O. s. p.).»
17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššiehosúdu (v kontexte aj dôvodov rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Sp 57/2014z 27. júna 2014, pozn.) konštatuje, že najvyšší súd ako súd odvolací konal v medziachsvojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovala aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušnýchna vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení jenapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, podľanázoru ústavného súdu je možné považovať právne závery, ku ktorým najvyšší súd dospelvo svojom napadnutom rozhodnutí, za určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporova poskytujúce primeranú odpoveď na sťažovateľom nastolené otázky, ktorých opakovanímje argumentácia sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti. Názorový postoj najvyššieho súduk otázke zaistenia sťažovateľa nachádzal oporu v zákone, ktoré tieto závery nemožnopovažovať za neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto aj z ústavného hľadiskaza neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného právaalebo slobody sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu teda nejestvuje príčinná súvislosťmedzi označenými právami sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovanív danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv,pretože napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, je dostatočneodôvodnené, jeho závery sú výsledkom myšlienkových postupov a hodnotení najvyššiehosúdu, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššiehosúdu.
18. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tierozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (m. m. I. ÚS 115/02,I. ÚS 176/03, I. ÚS 200/2012). Zo spisov zaslaných ústavnému súdu, a to predovšetkýmspisu úradu hraničnej a cudzineckej polície sp. zn. PPZ-HCP-BA6-25/2015-AV vyplýva, žesťažovateľ bol k okolnostiam jeho pobytu v Slovenskej republike počas 28. mája 2014niekoľkokrát vypočutý a sám deklaroval skutočnosti, z ktorých vychádzal policajný orgánpri jeho zadržaní predovšetkým v tom smere, že nemá dostatočné prostriedkyna zabezpečenie si ďalšieho ubytovania, resp. že je bez prostriedkov, a nenamietal ani svojevyhostenie do Palestíny, čo je v rozpore s jeho ďalším postupom hlavne v konanípred súdmi. Ako niekoľkonásobný žiadateľ o azyl, a to aj v zahraničí, musel dôkladnepoznať postup policajných orgánov Slovenskej republiky, a preto musel predpokladaťkladenie takýchto otázok pri posudzovaní jeho osoby či už v súvislosti so žiadosťouo tolerovaný pobyt alebo v súvislosti s jeho vyhostením do Palestíny, a preto jeaj pre ústavný súd ťažko pochopiteľné, aby nenamietal svoje vyhostenie do cieľovej krajinyna podklade skutočností neskôr deklarovaných, ako aj to, aby úmyselne zavádzal príslušnéštátne orgány nepravdivými tvrdeniami, v dôsledku ktorých bol napokon aj obmedzenýna osobnej slobode do zavŕšenia jeho vyhostenia, resp. z ktorých policajný orgán vychádzalpri svojom postupe. Napokon príslušné policajné orgány vyhodnotili osobu sťažovateľa akonedôveryhodnú, a to práve z dôvodu uvádzania rôznych krajín pôvodu, meniacich sadôvodov jeho žiadosti o udelenie azylu a úmyselného zavádzania štátnych orgánov, pričomtvrdenia sťažovateľa o tom, že tak na území Slovenskej republiky konal v obave o svojživot, považuje ústavný súd za rozporné vzhľadom na skutočnosť, že práve na územíSlovenskej republiky žiadal niekoľkonásobne o azyl ako bezpečnej krajiny, resp. krajiny,kde mienil získať oprávnenie na pobyt a zotrvať a v konečnom dôsledku ostať žiť a pracovať.V nadväznosti na tieto zistenia ústavný súd poukazuje na to, že postup policajného orgánu,ktorý bol predmetom posúdenia aj v rámci správneho súdnictva, sa odvíjal od sťažovateľomdeklarovaných postojov a toho, že v čase od právoplatného skončenia azylového konania (vporadí už štvrtého pre sťažovateľa neúspešného azylového konania, pozn.) do podaniažiadosti o tolerovaný pobyt sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky,v dôsledku čoho bolo pristúpené k jeho vyhosteniu, a teda postup orgánov verejnej moci saodvíjal od skutkových zistení, ku ktorým dospeli zákonom predpokladaným postupom pridodržaní všetkých nielen zákonných, ale aj ústavných noriem zohľadňujúc aj hľadiskoľudských práv (prítomnosť tlmočníka, osobné vypočutie, možnosť vyjadriť sa k podstatnýmokolnostiam svojej veci..., pozn.). V dôsledku uvedeného ústavný súd konštatuje, že postupúradu hraničnej a cudzineckej polície (ktorý bol predmetom posúdenia najvyšším súdom,resp. v rovine správneho súdnictva, pozn.), vychádzal z § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), pričom neopomenulskúmať aj citovaným zákonom o pobyte cudzincov dané možnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a)a b) zákona opierajúc svoj postup o ustanovenie § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Úradhraničnej a cudzineckej polície sa teda zaoberal aj alternatívou zaistenia a uloženia niektorejz uvedených povinností podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, alevzhľadom na to, že sťažovateľ nepreukázal zabezpečenie ubytovania na obdobie od júna2014 a ani nepreukázal, že disponuje dostatočnými finančnými prostriedkami nazabezpečenie pobytu vo výške uvedenej v § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, t. j. 56 €na osobu a deň (z dohody o pracovnej činnosti, ktorú predložila zástupkyňa sťažovateľanajvyššiemu súdu 18. augusta 2014, vyplýva suma mesačného zárobku vo výške 95 € a zozápisnice o podaní vyjadrenia spísanej so sťažovateľom 28. augusta 2014 vyplýva suma 500€, ktorou mal disponovať, pozn.), rozhodol v zmysle § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincovo tom, že niektorú z povinností predpokladaných § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincovnahradzujúcu zaistenie do času vyhostenia neuloží.
19. Napokon ani judikatúra ESĽP k čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru[porov. Chachal v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22414/93, rozsudok veľkého senátu z 15.11. 1996, ods. 112; rozsudok ESĽP Agnissan v. Dánsko zo 4. 10. 2001, sťažnosťč. 39964/98, s. 10; rozsudok ESĽP Abdolkhani a Karimnia v. Turecko z 22. 9. 2009,sťažnosť č. 30471/08, rozsudok ESĽP Saadi v. Spojené kráľovstvo, rozsudok veľkého senátuz 29. 1. 2008, sťažnosť č. 13229/03, ods. 72] nevyžaduje, aby bolo zaistenie osoby, protiktorej prebieha konanie o vyhostenie, nevyhnutné (necessary), ako to je napríklad v prípadeväzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ale postačuje, že ho príslušný orgán považuje zavhodné (appropriate).
20. V závere ústavný súd už len poukazuje na svoj nález sp. zn. II. ÚS 147/2013z 9. októbra 2013, v zmysle ktorého «Už podľa doslovného znenia ustanovenia čl. 5 ods. 1písm. f) dohovoru možno zaistiť osobu, proti ktorej „prebieha konanie“ o vyhostenie.Formulácia slovenského prekladu dohovoru vychádza pravdepodobne z francúzskehoznenia („une procédure d'expulsion... est en cours“), čím sa odlišuje od anglického znenia,ktoré v tejto súvislosti používa formuláciu „action is being taken with a view to deportation“, teda „sa podnikajú kroky s cieľom vyhostenia“. Z toho vyplýva, že sámdohovor predpokladá, že osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie jejednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. Postačuje, že prebiehakonanie o jej vyhostenie, teda také konanie, ktoré môže skutočne k vyhosteniu viesť. To aleznamená, že zaistený cudzinec nemusí byť z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru reálnea efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je právepredmetom onoho konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či cudzinec vyhostenýbude, alebo nie. Je totiž zrejmé, že počas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnejmoci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ktoré však v čase zaistenia známe neboli,rovnako ako môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustne sajaviace vyhostenie umožnia. Opačný výklad, teda že zaistenie je prípustné len u cudzinca, uktorého je ihneď v okamihu zaistenia bez ďalšieho zjavné, že ho je ihneď možné vyhostiť,by vlastne robil zaistenie na účely konania o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoruneprípustným, čo výslovne odporuje zneniu tohto ustanovenia.».
21. Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 9. októbra 2013v ďalšom uzavrel:
«7.3 Z hľadiska posúdenia vzťahu konania o žiadosti o udelenie azylu podľa zákonao azyle a konania o vyhostenie podľa zákona o pobyte cudzincov je tak kľúčovým výkladspojenia „proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie“ použitého v čl. 5 ods. 1 písm. f)dohovoru. Naopak, pojem „konanie o vyhostení“ podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru jepodľa názoru ústavného súdu a v súlade s praxou samotného ESĽP potrebné chápaťautonómne (porov. k iným pojmom čl. 5 ods. 1 dohovoru napríklad Charin proti Rusku,sťažnosť č. 37345/03, rozsudok z 3. 2. 2011, ods. 34 a 37) ako súbor takých úkonov orgánovštátu, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva potrebné na to, aby skutočne došlo k realizáciivyhostenia dotknutej osoby, teda jeho fyzickému odovzdaniu alebo odoslaniu do inéhoštátu. Z pohľadu dohovoru nemusí ísť nevyhnutne o konanie len jedného orgánu štátu, resp.len jednej sústavy orgánov, ale môže ísť aj o viacero vzájomne previazaných konaní, nakonci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby. Podľa názoru ústavného súdutak za takéto konanie, teda za súčasť „konania o vyhostení“ na účely čl. 5 ods. 1 písm. f)dohovoru možno a treba považovať aj konanie o žiadosti osoby, o ktorej vyhostenie ide, oudelenie azylu, ak takáto osoba takúto žiadosť podala. V tomto zmysle i ESĽP vo svojejjudikatúre uznáva za prípustné zaistenie i za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnomštáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadostipovažuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení“ v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f)dohovoru (porov. rozhodnutie Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 65, ale napríklad iGündogu proti Rakúsku, sťažnosť č. 33052/96, rozhodnutie Európskej komisie pre ľudsképráva zo 6. 3. 1997, časť „The Law“, ods. 4 alebo Longa Yonkeu proti Litve, sťažnosť č.57229/09, rozsudok z 15. 11. 2011, ods. 123), za predpokladu, že sú dodržané ostatnépodmienky, najmä zákonnosť, nearbitrárnosť a primeraná dĺžka zaistenia.
...
11.3 Hoci sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti nedovolával výslovne práva Európskejúnie, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že Súdny dvor Európskej únie v rozsudkuz 30. mája 2013 vo veci C-534/11, Mehmet Arslan proti Policii ČR, Krajskému ředitelstvípolicie Ústeckého kraje, odboru cizinecké policie, vyslovil, že smernica Rady 2003/9/ESz 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl,a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu príslušníkov tretíchkrajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, „nebránia tomu, aby bol štátnypríslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení... podal žiadosť o medzinárodnú ochranu vzmysle smernice 2005/85, ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátnehopráva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že tátožiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návratea že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohladefinitívne vyhnúť svojmu návratu.»
Inými slovami, ústavný súd teda v náleze sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 9. októbra 2013judikoval, že „... možno konanie o žiadosti o udelenie azylu považovať na účely čl. 5 ods. 1písm. f) dohovoru za súčasť prebiehajúceho konania o vyhostenie, nie za jeho prekážku.To platí o to viac, že podľa názoru ústavného súdu možno rozumne predpokladať,že cudzinec, ktorému hrozí vyhostenie, spravidla požiada o udelenie azylu, aby svojevyhostenie oddialil.“.
22. Ústavný súd pripúšťa aplikáciu prezentovaného názoru aj na okolnostisťažovateľovej veci, ktorý poukazuje na to, že obdobie posudzovania žiadosti o udelenietolerovaného pobytu je považované v zmysle § 58 ods. 4 zákona o pobyte cudzincovza obdobie tolerovaného pobytu, resp. teda za obdobie, kedy je jeho pobyt na územíSlovenskej republiky legálny, s tým, že nie je vylúčené, aby súbežne s týmto obdobímprebiehalo aj konanie o jeho vyhostení bez použitia povinností, resp. oprávnenívyplývajúcich z § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov nahrádzajúcichobmedzenie na osobnej slobode do doby vyhostenia. Navyše dodáva, že v čase, kedy sasťažovateľ dostavil pred úrad hraničnej a cudzineckej polície/policajný orgán, ktorý honásledne zaistil, sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene po tom, ako mubola zamietnutá jeho celkovo štvrtá žiadosť o udelenie azylu, v dôsledku čoho bolaj dôvodne podozrivý zo spáchania priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobytecudzincov, čím mal naplniť/naplnil dôvody svojho administratívneho vyhostenia podľa § 82ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Napokon sťažovateľ bol prepustený zo zaisteniapríkazom prokurátora Okresnej prokuratúry Dunajská Streda č. k. 2 Pn 635/14/2201-7z 9. októbra 2014 nie preto, že bol žiadateľom o tolerovaný pobyt, ale vychádzajúcz § 250sa ods. 3 OSP a rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Sp 75/2014 z 30. septembra2014, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa z dôvodu,že „... prepustenie cudzinca zo zaistenia nemôže byť viazané až na doručenie rozsudku krajského súdu, keďže tento nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť už jeho vyhlásením“.Ústavný súd na podklade uvedeného uzatvára, že zaistenie sťažovateľa 28. mája 2014 bolovykonané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a v súlade aj s čl. 5 ods. 1 písm. f)dohovoru.
23. Prípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodickykontrolovaná ospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru jeumožniť osobe pozbavenej slobody domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenieslobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie podmienok ustanovených zákonom sav čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a dostatočných dôvodovpozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly opakovanev určitých primeraných intervaloch. Podľa ESĽP čl. 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje procesnúzáruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré – hoci bolo pôvodne nariadenézákonným spôsobom – sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek opodstatnenie.Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu kontroluv primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržanáosoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom,ako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (rozsudok ESĽP Shishkovv. Bulharsko z 9. 1. 2003, § 88, Saadi v. Spojené Kráľovstvo, rozsudok Veľkej komory z 29.1. 2008, § 45, rozsudok ESĽP Amuur v. Francúzsko z 25. 6. 1996, § 43, rozsudok ESĽPAbdolkhani a Karimnia v. Turecko z 22. 9. 2009, ako aj rozsudok ESĽP Z.N.S. v. Turecko z19. 1. 2010, § 56 a § 63).
24. V predostretej argumentácii sťažovateľ poukazuje aj na to, že neboli podmienkytrvania jeho zaistenia počas doby jeho zaistenia od 28. mája 2014 do 9. októbra 2014periodicky kontrolované v závislosti od vyvíjajúcich sa okolností stavu jeho veci,v dôsledku čoho „... došlo k porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru zo strany útvaru policajného zaistenia“. V tejto súvislosti ústavný súdpo preštudovaní spisov úradu hraničnej a cudzineckej polície sp. zn. PPZ-HCP-BA6-25/2015-AV a súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 12 Sp 57/2014 konštatuje, že dôvodyzaistenia sťažovateľa boli predmetom niekoľkonásobného preskúmania tak v rovinesprávneho súdnictva, ako aj v rovine správneho konania, a to aj v dôsledku aktívnehoprístupu jeho právnych zástupkýň na základe nimi koncipovaných podaní, napr. podanieopravných prostriedkov proti rozhodnutiu úradu hraničnej a cudzineckej polície o zaistenísťažovateľa, proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia, podanie opravných prostriedkovv rámci správneho súdnictva, v dôsledku ktorých boli aj okolnosti zaistenia sťažovateľapreskúmané najvyšším súdom, 27. augusta 2014 bola s právnou zástupkyňou sťažovateľaspísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, následne 28. augusta 2014 žiadala právna zástupkyňapísomným podaním o okamžité prepustenie zaisteného cudzinca, k verbálnej nótepalestínskeho veľvyslanectva bol sťažovateľ osobne vypočutý úradom hraničneja cudzineckej polície 28. augusta 2014, v ostatnom aj podanie podnetu na preskúmaniezákonnosti zaistenia cudzinca zo 7. októbra 2014 adresovaného Okresnej prokuratúreDunajská Streda a faxom poslaného Krajskej prokuratúre v Trnave. Z uvedeného náčrtuprocesnej aktivity právnych zástupkýň sťažovateľa vyplýva, že otázka jeho zaistenia preúčely administratívneho vyhostenia a v konečnom dôsledku obmedzenia jeho osobnejslobody bola predmetom niekoľkonásobného preskúmania tak v rovine správneho konania,ako aj v rovine správneho súdnictva, čím tak námietku sťažovateľa o porušení jeho právana periodickú kontrolu zaistenia, resp. obmedzenia osobnej slobody a porušenia právgarantovaných podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a čl. 5 ods. 4 dohovoru považujeza neopodstatnenú.
25. V závere v súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnostis napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (v spojení aj s čl. 46 ods. 2ústavy a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47 charty, pozn.) nie jezáruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľnýa aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,a tak vyslovovať porušenia základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa užmnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (vspojení aj s čl. 46 ods. 2 ústavy a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.47 charty, pozn.) nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdynestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Inými slovami,obsahom základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanienie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (m. m. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS139/08). Obdobne ESĽP judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzaťdôvody, na ktorých sa zakladajú (rozsudok ESĽP García Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999).Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď vodôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok ESĽP Georiadis v.Grécko z 29. 5. 1997, rozsudok ESĽP Higgins v. Francúzsko z 19. 2. 1998), ako ajpovinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonaniedôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozsudok ESĽP Kraska v.Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06), ktorým týmto povinnostiam najvyšší súd v plnejmiere zastal.
26. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu nie je možnépovažovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnúsúvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom namietanýmporušením označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 47 charty a čl. 5ods. 1 písm. f) a ods. 4 a čl. 13 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadomna odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľav danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal (II. ÚS 214/03,IV. ÚS 244/04, III. ÚS 26/2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015