znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 365/2015-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   Palestínčana,   posledný   trvalýpobyt ⬛⬛⬛⬛,   miesto   pobytu   v Slovenskej   republike ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Miroslavou   Mittelmannovou,advokátska kancelária, Hurbanovo námestie 5, Bratislava, vo veci namietaného porušeniajeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie a čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4, ako aj čl. 13 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky   sp.   zn.   10   Sža   24/2014   z 19.   augusta   2014   a rozhodnutiaÚradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru sp. zn. PPZ-HCP-BA6-99-018/2014-AV-TVO z 28. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola7. novembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorounamietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len„charta“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sža 24/2014 z 19. augusta 2014 (ďalejaj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) a rozhodnutia Úradu hraničnej a cudzineckejpolície   Prezídia   Policajného   zboru   (ďalej   len   „úrad   hraničnej   a   cudzineckej   polície“)sp. zn. PPZ-HCP-BA6-99-018/2014-AV-TVO   z   28.   mája   2014   (ďalej   aj   „napadnutérozhodnutie úradu hraničnej a cudzineckej polície“).

2.   Ako   uvádza   samotný   sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti, „Dňa   28.   5.   2014   sa... dostavil   na   Oddelenie   cudzineckej   polície   PZ   Bratislava...   so   žiadosťou   o   udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   predpisov...   z   dôvodu,   že   je   bez   štátnej   príslušnosti a je preto   daná   prekážka   jeho   administratívneho   vyhostenia.   Žiadosť   o   udelenie tolerovaného   pobytu   bola   oddelením   cudzineckej   polície   prevzatá,   ale   následne   bol... predvedený za účelom podania vysvetlenia k jeho neoprávnenému pobytu. Následne bolo v ten istý deň sťažovateľovi vydané rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BA6-100-009/2014-AV- TVO, ktorým oddelenie cudzineckej polície rozhodlo o jeho administratívnom vyhostení na územie Palestínskeho štátu a o uložení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na obdobie   3   rokov   od   právoplatnosti   rozhodnutia...   V   rozhodnutí   o   administratívnom vyhostení zároveň oddelenie cudzineckej polície rozhodlo o vylúčení odkladného účinku odvolania, čím rozhodnutie o administratívnom vyhostení nadobudlo vykonateľnosť. Vzápätí vydalo oddelenie cudzineckej polície rozhodnutie č. p.: PPZ-HCP-BA6-100-018/2014-AV- TVO zo dňa 28. 05. 2014 o zaistení sťažovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov..., teda na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia a o jeho umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov... Doba zaistenia bola stanovená do 28. 8. 2014.“.

Proti   napadnutému   rozhodnutiu   úradu   hraničnej   a   cudzineckej   polície   podalsťažovateľ na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) opravný prostriedok,ktorý svojím rozsudkom sp. zn. 12 Sp 57/2014 z 27. júna 2014 rozhodol o jeho potvrdení.Najvyšší   súd   na   odvolanie   sťažovateľa   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   10   Sža   24/2014z 19. augusta 2014 rozhodol o potvrdení rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Sp 57/2014z 27. júna 2014. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.

3.   1   K   meritu   podanej   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že „...   sa   dňa 28. 5. 2014   dostavil   dobrovoľne   na   oddelenie   cudzineckej   polície,   aby   podal   žiadosť o tolerovaný pobyt z dôvodu, že je osobou bez štátneho občianstva a existuje prekážka jeho administratívneho   vyhostenia...   Následne   bol   predvedený   na   oddelenie   za   účelom podania vysvetlenia a bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a rozhodnutie o   zaistení   a...   bol   umiestnený   do   útvaru   policajného   zaistenia.   Oddelenie   cudzineckej polície sa v týchto rozhodnutiach nezmieňuje o tom, že sťažovateľ bol zároveň žiadateľom o tolerovaný   pobyt.“. V   ďalšom   sťažovateľ   poukazoval   na   to,   že „...   tolerovaný   pobyt je pobytom podľa zákona o pobyte cudzincov a ako taký vyvoláva vážne právne následky na postavenie osoby, ktorej je povolený, v podobe toho, že pobyt takejto osoby je legálny a oprávnený po celú dobu jeho udelenia. To isté platí aj o tolerovanom pobyte, ktorého existenciu konštruuje zákon v § 58 ods. 4 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Je tiež potrebné zdôrazniť, že žiaden iný typ pobytu v SR nemá podobnú právnu úpravu - to znamená, že jedine v prípade tolerovaného pobytu zákon upravuje, že obdobie od podania žiadosti o pobyt až po posúdenie žiadosti sa považuje za tolerovaný pobyt... Je tomu tak práve preto, aby sa zabránilo a predišlo prípadom vyhostenia cudzincov (a ich následného zaistenia) u ktorých sú aktuálne a naliehavé dôvody oprávňujúce ich na pobyt na Slovensku. Z hľadiska systematiky zákona o pobyte cudzincov a jazykového výkladu je nevyhnutné uviesť, že tolerovaný pobyt je jedným z troch druhov pobytov udeľovaných podľa zákona cudzincom   (tolerovaný,   trvalý   a   prechodný),   čo   znamená,   že   je   to   typ   pobytu,   ktorý poskytuje cudzincovi oprávnenie na pobyt v SR, inými slovami, legalizuje jeho pobyt v SR... Je teda zrejmé, že v čase zaistenia bol pobyt sťažovateľa oprávnený a zákonný, a teda zákonná fikcia tolerovaného pobytu je jednoznačne dôvodom, ktorý bráni vyhosteniu, ako aj zaisteniu cudzinca. Toto by prichádzalo do úvahy až potom, ako dôjde k zrušeniu, resp. zániku tolerovaného alebo iného pobytu. Záver Najvyššieho súdu o tom, že v prípade osoby s tolerovaným pobytom môže, rovnako ako v prípade žiadateľov o azyl, prísť k zaisteniu teda zjavne nie je udržateľný a je v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov. Z tohto dôvodu považuje   sťažovateľ   právny   názor   a   závery   Najvyššieho   súdu   za   priečiace   sa   zákonu o pobyte   cudzincov   a   ako   také   zjavne   arbitrárne,   neodôvodnené   a   ako   také   vážne zasahujúce do práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, keďže zaistenie uplatnené voči osobe s legálnym a oprávneným pobytom zjavne nie je zákonné.“. Sťažovateľzároveň   nesúhlasí   s   posúdením   jeho   námietky   tolerovaného   pobytu   ako   oneskorenej   akonštatuje, že tým došlo k porušeniu jeho práv „... podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a tiež do jeho práva na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy“.

3.2 K postupu úradu hraničnej a cudzineckej polície sťažovateľ zhrnul, že „... účelom zaistenia   sťažovateľa   bolo   administratívne   vyhostenie   a   jeho   realizácia.   Nešlo   však o realizáciu akéhokoľvek administratívneho vyhostenia sťažovateľa kamkoľvek. Podkladom pre účel zaistenia bolo konkrétne rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktoré určuje konkrétny štát vyhostenia - Palestínsky štát. Ak teda útvar policajného zaistenia, namiesto toho, aby sťažovateľa informoval a prepustil, začal vykonávať úkony smerujúce k vyhosteniu do   štátu   Libanon,   išlo   nesporne   o   svojvoľné   a   arbitrárne   konanie   útvaru   policajného zaistenia, ktoré nemalo právny základ v existujúcom platnom a vykonateľnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení. Je tiež potrebné zdôrazniť, že o tomto postupe sťažovateľ nebol informovaný, nebolo s ním vedené konanie o vyhostení do Libanonu, a teda nemal možnosť sa k tomuto v konaní o vyhostení vyjadriť a uviesť prípadné skutočnosti, ktoré by mohli brániť jeho vyhosteniu do Libanonu (prekážky administratívneho vyhostenia). Preto podľa sťažovateľa zaistenie, ktoré pokračovalo po 17. 7. 2014 a trvalo až do 9. 10. 2014 nemohlo byť ospravedlnené vykonávaním úkonov smerujúcich k vyhosteniu do Libanonu, keďže   tieto   nemali   zákonný   podklad.“.   Sťažovateľ   je   teda   presvedčený,   že„... už od 17. 7. 2014 bolo jeho zaistenie neúčelné, pretože rozhodnutie o zaistení zo dňa 28. 5.   2014   bolo   vydané   na   základe   vykonateľného   rozhodnutia   o   administratívnom vyhostení, ktoré konkrétne určuje, že... má byť vyhostený na územie štátu Palestína. Preto mal byť... po doručení verbálnej nóty Palestínskeho veľvyslanectva prepustený, keďže jeho zaistenie   založené rozhodnutím o   zaistení   zo   dňa 28. 5. 2014   tým   stratilo svoj   účel.“.V naznačených súvislostiach a s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 557/2012z   18.   apríla   2014   ďalej   konštatoval,   že „...   periodická   kontrola   dôvodnosti   zaistenia je povinnosťou aj príslušného správneho orgánu, v danom prípade v súlade s § 90 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov ide o útvar policajného zaistenia. Keďže útvar policajného zaistenia preukázateľne neskúmal trvanie účelu zaistenia periodicky a jednoznačne tento neskúmal s ohľadom na doručenie verbálnej nóty palestínskeho veľvyslanectva a možného vplyvu na konanie o vyhostení, ktoré reálne vykonával, je možné jednoznačne skonštatovať, že došlo k porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru zo strany útvaru policajného zaistenia. Útvar policajného zaistenia, namiesto toho, aby rozhodol   o   tom,   či   trvá   naďalej   účel   zaistenia,   ponechal   sťažovateľa   v   zaistení   až do 9. 10. 2014, kedy bol sťažovateľ prepustený príkazom prokurátora.“.

3.3 Postupu najvyššieho súdu vytkol sťažovateľ to, že „... nepostupoval v konaní o zaistení s náležitou starostlivosťou, neprijatím jeho námietok vo vzťahu k jeho štátnemu občianstvu a krajine vyhostenia konal arbitrárne, odňal mu právo na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy a vážnym spôsobom zasiahol do práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, keďže zaistenie nemohlo byť uplatnené zákonne a nemohlo viesť k naplneniu stanoveného účelu“. Výslovne akcentoval to, že najvyšší súd mal „... v rámci starostlivého prístupu súdu k prieskumu zákonnosti zaistenia... - pod vplyvom informácií, ktoré mal... preukázateľne dostupné z azylového konania ako aj z konania o zaistení -... zisťovať a skúmať, akým spôsobom došlo k určeniu palestínskeho štátneho občianstva, aké dôkazy o tomto občianstve boli v konaní k dispozícii a či bolo kontaktované palestínske veľvyslanectvo, ktoré mohlo potvrdiť alebo vyvrátiť, či je sťažovateľ občanom Palestíny a či je reálne možné jeho vyhostenie na toto územie. Ak by tak bol Najvyšší súd spravil, mohol zistiť, že už 17. 7. 2014 veľvyslanectvo Palestíny zaslalo útvaru policajného zaistenia verbálnu   nótu,   z   ktorej   vyplýva,   že   vyhostenie   sťažovateľa   do   Palestíny   nebolo   možné (Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu o zaistení až v auguste 2014). Tým by sa zároveň v konaní potvrdili námietky sťažovateľa, že nebol daný účel zaistenia, pretože vyhostenie do Palestíny nebolo možné.“. Zároveň podotkol, že „Najvyšší súd sa ale stotožnil s odôvodnením rozsudku Krajského súdu zo dňa 27. júna 2014, podľa ktorého   je   námietka   sťažovateľa   o   tom,   že   je   osobou   bez   štátneho   občianstva   účelová a dodal,   že   ani   v   konaniach   prebiehajúcich   v   minulosti   pred   Najvyšším   súdom   nemal sťažovateľ uvedenú inú štátnu príslušnosť ako palestínsku. Tieto závery Najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za jednoznačne arbitrárne a v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj Dohovorom z roku 1954.“.

4. Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhol, aby nálezom taktorozhodol:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   sp.   zn.:   10Sža/24/2014   porušil základné právo sťažovateľa na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   základné   právo   na   spravodlivé   súdne konanie a účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, v článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Útvar   policajného   zaistenia   pre   cudzincov   Medveďov   Úradu   hraničnej a cudzineckej polície PPZ Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v konaní o zaistení č. p. PPZ-HCP-BA6-99-018/2014-AV-TVO porušil základné právo sťažovateľa na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, v článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 10Sža/24/2014 zo dňa 19. augusta 2014 sa zrušuje.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20 000 EUR, ktoré je   povinný   vyplatiť   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   sume   10   000   EUR   a   útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov v sume 20 000 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je nutné zaplatiť na účet advokátky Miroslavy Mittelmannovej do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.A

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

II. B K namietanému porušeniu práv napadnutým rozhodnutím úradu hraničnej a cudzineckej polície

7.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená,že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberaťsťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   právpred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôdteda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavnýsúd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   fyzickej osoby alebo právnickej   osoby   zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

8.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie úradu hraničnej a cudzineckej polície, ústavnýsúd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že toto rozhodnutie bolo predmetompreskúmania v správnom súdnictve podľa § 250l a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   a preto   bolo   potrebnév tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

II. C

K namietanému porušeniu práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

10. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj zadodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4). Úloha ústavnéhosúdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   sústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať arozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnoumedzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   kvalifikovaná   princípomsubsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   nímvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 268/05).

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bolna svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Podľa čl. 47 charty každý, koho právaa slobody   garantované   právom   Únie   sú   porušené,   má   právo   na   efektívny   opravnýprostriedok   pred   súdom...   Každý   má   právo   na   spravodlivé   a verejné   pojednávaniev primeranom čase pred nezávislým a nestranným súdom, ktorý bol predtým ustanovenýzákonom. Každý má možnosť získať poradenstvo, obhajobu a zastúpenie... Podľa čl. 5 ods. 1písm. f) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožnopozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konanímustanoveným zákonom:... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby,... protiktorej   prebieha   konanie   o vyhostenie...   Podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   každý,   kto   bolpozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, vktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadilprepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho právaa slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedkynápravy pred národným orgánom...

12. Článok 5 ods. 4 dohovoru sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobodyvymenované v čl. 5 ods. 1, teda aj na zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnejslobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie podľa čl. 5 ods. 1 písm. f)dohovoru.   Podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   každý,   kto   bol   pozbavený   slobody   niektorýmzo spôsobov uvedených v čl. 5 ods. 1 dohovoru, má právo podať návrh na konanie, v ktoromby súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, akje pozbavenie slobody nezákonné. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť zatknutýmalebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia,ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán,čl.   5   ods.   4   dohovoru   nepochybne   zaväzuje   štát   poskytnúť   osobe   pozbavenej   slobodymožnosť obrátiť sa na súd. Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobe pozbavenej slobodyjednak právo na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody, ale tiež aj právona periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania tohto obmedzenia. Z hľadiska rýchlostikonania o pozbavení slobody by malo ísť o lehoty rátané na dni, resp. týždne, nie však už namesiace [(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Sanchez   Reisse̶v. Švajčiarsko z 21. 10. 1986, sťažnosť č. 9862/82, rozsudok ESĽP Bezicheri v. Talianskoz 25. 10. 1989, sťažnosť č. 11400/85)].

13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobneaj podľa čl. 47 charty, pozn.) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojichpráv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo vecikonať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziachzákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnuochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnejprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republikyalebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bolivyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právona to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorýpredpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistenýstav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tierozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci samej   alebo   aj   extrémnenelogické   so   zreteľom   na preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06).

14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnejjudikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

15. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 10 Sža/24/2014 z 19. augusta 2014 v podstatnomuviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. augusta 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako krajský súd sa pri svojich úvahách a rozhodovaní opieral o ďalej citované ustanovenia Správneho poriadku a ZoPC.

Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku (ďalej len „SP“), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 3 ods. 4 prvá veta SP, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

Podľa § 34 ods. 1 SP, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno   zistiť   a   objasniť   skutočný   stav   veci   a   ktoré   sú   v   súlade   s   právnymi   predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu /§ 34 ods. 4 SP/.

Podľa   §   47   ods.   3   SP,   v   odôvodnení   rozhodnutia   správny   orgán   uvedie,   ktoré skutočnosti   boli   podkladom   na   rozhodnutie,   akými   úvahami   bol   vedený   pri   hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval,   a   ako   sa   vyrovnal   s   návrhmi   a   námietkami   účastníkov   konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, Odvolací súd preskúmajúc predchádzajúce konanie a napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie pred krajským súdom zistil, že krajský súd sa v rozsahu podaného opravného prostriedku   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   navrhovateľa   a   nezistil   pochybenie v konaní a rozhodnutí odporcu. Z tohto dôvodu s poukázaním na § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd dôsledne a prehľadne uviedol dôvody, pre ktoré sa stotožnil so záverom, že   navrhovateľ   má   palestínsku   štátnu   príslušnosť,   a   teda   účel   zaistenia   je   daný a administratívne   vyhostenie   môže   byť   realizované.   Odvolací   súd   sa   stotožňuje   aj s vyjadrením odporcu k odvolaniu proti napadnutému rozsudku, v ktorom sa uvádza, že byť utečencom   neznamená   automaticky   byť   osobou   bez   štátnej   príslušnosti,   navyše   ak   sa aj samotný navrhovateľ, niekoľkokrát meniaci svoju identitu a bez dokladov totožnosti hlási k Palestínskemu štátu ako jeho občan. Ani v doteraz prebiehajúcich konaniach vedených vo veciach navrhovateľa pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky nemal navrhovateľ uvedenú inú než palestínsku štátnu príslušnosť.

Rovnako   je   namieste   odmietnutie   odvolacej   námietky,   týkajúcej   sa   nahradenia zaistenia hlásením pobytu, či zložením peňažnej záruky. Ani tu krajský súd nepochybil, keď rozhodol,   že   napadnuté   rozhodnutie   je   správne,   pretože   policajné   orgány   výsluchom navrhovateľa, ktorý opakovali, zistili, že nemá finančné prostriedky na nájom v mieste, kde sa doposiaľ zdržiaval ( ⬛⬛⬛⬛ ) a nemá taktiež žiadne príbuzné ani blízke osoby, ktoré by ho počas pobytu na území Slovenskej republiky mohli finančne podporovať a navyše odpadli akékoľvek dôvody, pre ktoré by sa navrhovateľ mal zdržiavať na území Slovenskej republiky.

Navyše, keďže voči navrhovateľovi prebieha príprava administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. b/ ZoPC, nie je podľa § 89 ods. 2 veta druhá možné nahradiť zaistenie hlásením pobytu alebo peňažnou zárukou.

Krajský súd napokon správne reagoval i na námietku, prednesenú na pojednávaní Krajského súdu v Bratislave 27. júna 2014 právnou zástupkyňou navrhovateľa, že nebolo možné zaistiť navrhovateľa po tom, čo požiadal o tolerovaný pobyt, pretože i posúdenie takej žiadosti sa považuje za tolerovaný pobyt žiadateľa. Nielenže krajský súd správne vyhodnotil námietku, ako oneskorene podanú, a z toho dôvodu sa ňou nezaoberal, ale navyše odvolací súd dopĺňa, že i v prípade jej včasného uplatnenia už v návrhu, by nebola dôvodná, pretože rovnako   ako po   podaní žiadosti   o azyl nemožno   automaticky   vylúčiť zaistenie   žiadateľa   o   azyl,   ani   pri   podaní   žiadosti   o   tolerovaný   pobyt   za   podmienok preukázaných u navrhovateľa (bez financií a väzieb na Slovenskú republiku, bez dokladov a s niekoľkými identitami uvádzanými počas pobytu na Slovensku) nie je možné automaticky vylúčiť   zákonnú   možnosť   zaistenia   takého   žiadateľa,   najmä   ak   sú   splnené   podmienky pre jeho administratívne vyhostenie (viď ustanovenie § 59 ods. 12 písm. b/ a § 58 ods. 1 písm. a/ ZoPC).

Z týchto všetkých dôvodov poukazujúc na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP potvrdil ako vecne správny nezistiac dôvody pre prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.»

16. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolaciehosúdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právnehonázoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretožeprvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.Taktiež v zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziťi na prevzatie   odôvodnenia   nižšieho   súdu   (rozsudok   ESĽP   vo   veci   Helle   v.   Fínskoz 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS350/09). V dôsledku uvedeného považoval ústavný súd za potrebné odcitovať aj z rozsudkukrajského súdu sp. zn. 12 Sp 57/2014 z 27. júna 2014, z ktorého v podstatnom vyplýva:«Krajský   súd   v   Bratislave   ako   súd   vecne   a   mieste   príslušný   na   konanie   preskúmal rozhodnutie odporcu v rozsahu a dôvodov podaného opravného prostriedku navrhovateľa ako   aj   konanie,   ktoré   vydaniu   rozhodnutia   predchádzalo   na nariadenom   pojednávaní konanom dňa 27. 06. 2014, oboznámil sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu odporcu a musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie odporcu je vydané v súlade so zákonom.

Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj   orgánov   záujmovej   samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzicky osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi správnom konaní,   ako   aj   ďalšie   rozhodnutia   ktoré   zakladajú,   menia   alebo   zrušujú   oprávnenia a povinnosti alebo právnických z osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 250l ods. 1, 2 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v   ktorých   zákon   zveruje   súdom   rozhodovanie   o   opravných   prostriedkoch   proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.

Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.

Podľa § 89 ods. 1 zákona číslo 404/2011 Z. z. Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho   vyhostenia,   môže   štátnemu   príslušníkovi   tretej   krajiny   namiesto   jeho zaistenia uložiť povinnosť

a) hlásenia pobytu alebo

b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie,   ktoré   skutočnosti   boli   podkladom   na   rozhodnutie,   akými   úvahami   bol   vedený pri hodnotení   dôkazov,   ako   použil   správnu   úvahu   pri   použití   právnych   predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami   účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, pričom vychádzal z jednotlivých námietok   uvedených   v   opravnom   prostriedku   navrhovateľa   a   musí   konštatovať,   že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a navrhovateľom podané námietky voči nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku neobstoja.

Podľa presvedčenia súdu neobstojí navrhovateľova námietka o spoľahlivo nezistenom stave veci. Odporca riadne zistil skutkový stav, vyhodnotil postavenie navrhovateľa ako osoby s neoprávneným pobytom na území Slovenskej republiky (konanie o udelenie azylu navrhovateľovi   bolo   právoplatne   skončené   zamietnutím   jeho   žiadosti)   a z výpovede navrhovateľa   mal   za   preukázané,   že   tento   nedisponuje   potrebnými   finančnými prostriedkami na vycestovanie do svojej domovskej krajiny. Ohľadom námietky správne nezistenej štátnej príslušnosti navrhovateľa a nesprávne určenej jeho domovskej krajiny a s tým   súvisiacej   nezrealizovateľnosti   vyhostenia   do   Palestíny,   ako   aj   nezisťovania skutočností   o   mieste   vyhostenia   súd   uvádza,   že   z   listinných   dôkazov   zhromaždených odporcom pred vydaním rozhodnutí o vyhostení a zaistení navrhovateľa nemohla vyplynúť opodstatnená pochybnosť odporcu o štátnej príslušnosti navrhovateľa (Palestína) a z toho vyplývajúceho miesta jeho vyhostenie. Taktiež súd nemá opodstatnenú pochybnosť o štátnej príslušnosti   navrhovateľa   a   jeho   tvrdenie   o   tom,   že   je   osobou   bez   štátnej   príslušnosti považuje za účelové (udáva ju v žiadosti o tolerovaný pobyt). Palestínska štátna príslušnosť navrhovateľa vyplýva z jeho preukazu žiadateľa o udelenie azylu číslo, rozhodnutia Migračného   úradu   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   zo   dňa   21.   06.   2013 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, z odpisu karty osoby - navrhovateľa z informačného systému, ako aj zo zápisníc o podaní vyjadrenia spísaných odporcom dňa 28. 05. 2014 s navrhovateľom a poučeniach navrhovateľa odporcom zo dňa 28. 05. 2014 a to napriek tomu, že navrhovateľ tieto listiny odmietol podpísať. Všetky tieto listiny   ako   aj   rozhodnutia   o   vyhostení   a   zaistení   navrhovateľa   boli   navrhovateľovi pretlmočené pribratím oficiálnym tlmočníkom z jazyka arabského do jazyka slovenského a súd nemohol mať bez ďalších dôkazov pochybnosti o nenáležitom pretlmočení poučení navrhovateľa, ako   aj otázok a   odpovedí v spísaných   zápisniciach o   podaní vyjadrenia uskutočnených s navrhovateľom.

Súd konštatuje, že odporca sa v svojom rozhodnutí o zaistení navrhovateľa zaoberal aj možnosťou vyhostenia navrhovateľa za slobody, využijúc inštitút hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky (§ 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), avšak tieto skutočnosti vyhodnotil negatívne, a to s poukazom na vyjadrenie navrhovateľa v spísaných zápisniciach o podaní vyjadrenia, kde tento uviedol, že nemá žiadne finančné prostriedky a bývanie má zabezpečené len do konca mesiaca máj 2014.

Odporca sa v svojom rozhodnutí tiež zaoberal aj otázkou efektívnosti a účelnosti zaistenia   navrhovateľa   s   tým,   že   mal   za   preukázané,   že   prebieha   konanie   o   vyhostení navrhovateľa a potom zaistenie navrhovateľa pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným   pozbavením   osobnej   slobody   a   k   výkonu   vyhostenia   priamo   slúži   inštitút zaistenia. Súd považuje za potrebné uviesť, že predpokladom zaistenia cudzinca je, aby účel zaistenia   mohol   byť   naplnený   a   preto   je   potrebné   zvážiť   potenciálnu   možnosť   výkonu rozhodnutia správneho vyhostenia cudzinca, pričom v danom prípade odporca nevzhliadol dôvod, pre ktorý by vyhostenie navrhovateľa do Palestíny sa nemohlo vykonať. Navrhovateľ v   spísaných   zápisniciach   o podaní   vyjadrenia   žiadne dôvody brániace jeho   vyhosteniu do Palestíny   neuviedol.   Zaistenie   navrhovateľa   v   danom   prípade   bolo   potom   plne s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na námietku vznesenú právnou zástupkyňou navrhovateľa na súdnom pojednávaní o tom,   že   odporca   nezákonne   rozhodol   o   zaistení   navrhovateľa,   keďže   tento   sa   v   čase zaistenia zdržiaval na území Slovenska oprávnene (§ 58 ods. 4 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov),   pretože   sa   považoval   za   osobu   s   udeleným   tolerovaným   pobytom,   nakoľko o jeho žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu, ktorú odporca dňa 28. 05. 2014 prijal, rozhodol až dňa 29. 05. 2014, po rozhodnutí o navrhovateľovom zaistení súd nemohol prihliadnuť a to v zmysle § 250h ods. 1 O. s. p. Rozšíriť rozsah a dôvody preskúmavaného rozhodnutia   je   možné   len   do   času,   kedy   je   možné   voči   rozhodnutiu   podať   opravný prostriedok, čo v danom prípade bolo do 12. 06. 2014, kedy navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej   zástupkyne voči rozhodnutiu o   jeho zaistení podal   opravný prostriedok, v ktorom však tento dôvod nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia uvedený nebol. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne   zistil   skutkový   stav   (v   súlade   s   §   32   ods.   1   správneho   poriadku),   odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku), ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a taktiež   to,   ako   sa   vyrovnal   s   vyjadreniami   navrhovateľa   a   preto   preskúmavané rozhodnutie potvrdil ( § 250q ods. 2 O. s. p.).»

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššiehosúdu   (v   kontexte   aj   dôvodov   rozsudku   krajského   súdu sp.   zn.   12   Sp   57/2014z 27. júna 2014, pozn.) konštatuje, že najvyšší súd ako súd odvolací konal v medziachsvojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovala aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušnýchna   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   jenapadnuté rozhodnutie   najvyššieho súdu aj   náležite   odôvodnené. Inými slovami, podľanázoru ústavného súdu je možné považovať právne závery, ku ktorým najvyšší súd dospelvo svojom   napadnutom   rozhodnutí,   za   určité   a   zrozumiteľné,   bez   vnútorných   rozporova poskytujúce primeranú odpoveď na sťažovateľom nastolené otázky, ktorých opakovanímje argumentácia sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti. Názorový postoj najvyššieho súduk otázke   zaistenia   sťažovateľa   nachádzal   oporu   v zákone,   ktoré   tieto   závery   nemožnopovažovať   za   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a preto   aj   z   ústavného   hľadiskaza neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného právaalebo slobody sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu teda nejestvuje príčinná súvislosťmedzi   označenými   právami   sťažovateľa   a   postupom   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovanív danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv,pretože napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, je dostatočneodôvodnené, jeho závery sú výsledkom myšlienkových postupov a hodnotení najvyššiehosúdu, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššiehosúdu.

18. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tierozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci samej   alebo   aj   extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06).   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (m. m. I. ÚS 115/02,I. ÚS 176/03, I. ÚS 200/2012). Zo spisov zaslaných ústavnému súdu, a to predovšetkýmspisu úradu hraničnej a cudzineckej polície sp. zn. PPZ-HCP-BA6-25/2015-AV vyplýva, žesťažovateľ   bol   k okolnostiam   jeho   pobytu   v Slovenskej   republike   počas   28.   mája   2014niekoľkokrát vypočutý a sám deklaroval skutočnosti, z ktorých vychádzal policajný orgánpri   jeho   zadržaní   predovšetkým   v tom   smere,   že   nemá   dostatočné   prostriedkyna zabezpečenie si ďalšieho ubytovania, resp. že je bez prostriedkov, a nenamietal ani svojevyhostenie   do   Palestíny,   čo   je   v rozpore   s jeho   ďalším   postupom   hlavne   v   konanípred súdmi.   Ako   niekoľkonásobný   žiadateľ   o azyl,   a to   aj   v zahraničí,   musel   dôkladnepoznať   postup   policajných   orgánov   Slovenskej   republiky,   a preto   musel   predpokladaťkladenie   takýchto   otázok   pri   posudzovaní   jeho   osoby   či   už   v súvislosti   so   žiadosťouo tolerovaný   pobyt   alebo   v súvislosti   s jeho   vyhostením   do   Palestíny,   a   preto   jeaj pre ústavný súd ťažko pochopiteľné, aby nenamietal svoje vyhostenie do cieľovej krajinyna podklade skutočností neskôr deklarovaných, ako aj to, aby úmyselne zavádzal príslušnéštátne orgány nepravdivými tvrdeniami, v dôsledku ktorých bol napokon aj obmedzenýna osobnej slobode do zavŕšenia jeho vyhostenia, resp. z ktorých policajný orgán vychádzalpri svojom postupe. Napokon príslušné policajné orgány vyhodnotili osobu sťažovateľa akonedôveryhodnú,   a to   práve   z dôvodu   uvádzania   rôznych   krajín   pôvodu,   meniacich   sadôvodov jeho žiadosti o udelenie azylu a úmyselného zavádzania štátnych orgánov, pričomtvrdenia sťažovateľa o tom, že tak na území Slovenskej republiky konal v obave o svojživot,   považuje   ústavný   súd   za   rozporné   vzhľadom   na skutočnosť,   že   práve   na   územíSlovenskej republiky žiadal niekoľkonásobne o azyl ako bezpečnej krajiny, resp. krajiny,kde mienil získať oprávnenie na pobyt a zotrvať a v konečnom dôsledku ostať žiť a pracovať.V nadväznosti na tieto zistenia ústavný súd poukazuje na to, že postup policajného orgánu,ktorý bol predmetom posúdenia aj v rámci správneho súdnictva, sa odvíjal od sťažovateľomdeklarovaných postojov a toho, že v čase od právoplatného skončenia azylového konania (vporadí   už   štvrtého   pre   sťažovateľa   neúspešného   azylového   konania,   pozn.)   do   podaniažiadosti   o tolerovaný   pobyt   sa   neoprávnene   zdržiaval   na   území   Slovenskej   republiky,v dôsledku čoho bolo pristúpené k jeho vyhosteniu, a teda postup orgánov verejnej moci saodvíjal od skutkových zistení, ku ktorým dospeli zákonom predpokladaným postupom pridodržaní   všetkých   nielen   zákonných,   ale   aj   ústavných   noriem   zohľadňujúc   aj   hľadiskoľudských práv (prítomnosť tlmočníka, osobné vypočutie, možnosť vyjadriť sa k podstatnýmokolnostiam svojej veci..., pozn.). V dôsledku uvedeného ústavný súd konštatuje, že postupúradu hraničnej a cudzineckej polície (ktorý bol predmetom posúdenia najvyšším súdom,resp. v rovine správneho súdnictva, pozn.), vychádzal z § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), pričom neopomenulskúmať aj citovaným zákonom o pobyte cudzincov dané možnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a)a b) zákona opierajúc svoj postup o ustanovenie § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Úradhraničnej a cudzineckej polície sa teda zaoberal aj alternatívou zaistenia a uloženia niektorejz uvedených povinností podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, alevzhľadom na to, že sťažovateľ nepreukázal zabezpečenie ubytovania na obdobie od júna2014   a ani   nepreukázal,   že disponuje   dostatočnými   finančnými   prostriedkami   nazabezpečenie pobytu vo výške uvedenej v § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, t. j. 56 €na osobu a deň (z dohody o pracovnej činnosti, ktorú predložila zástupkyňa sťažovateľanajvyššiemu súdu 18. augusta 2014, vyplýva suma mesačného zárobku vo výške 95 € a zozápisnice o podaní vyjadrenia spísanej so sťažovateľom 28. augusta 2014 vyplýva suma 500€, ktorou mal disponovať, pozn.), rozhodol v zmysle § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincovo tom, že niektorú z povinností predpokladaných § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincovnahradzujúcu zaistenie do času vyhostenia neuloží.

19.   Napokon   ani   judikatúra   ESĽP   k čl.   5   ods.   1   písm.   f)   dohovoru[porov. Chachal v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22414/93, rozsudok veľkého senátu z 15.11.   1996,   ods.   112;   rozsudok   ESĽP   Agnissan   v.   Dánsko   zo   4.   10.   2001,   sťažnosťč. 39964/98,   s.   10;   rozsudok   ESĽP   Abdolkhani   a Karimnia   v.   Turecko   z 22. 9.   2009,sťažnosť č. 30471/08, rozsudok ESĽP Saadi v. Spojené kráľovstvo, rozsudok veľkého senátuz 29. 1. 2008, sťažnosť č. 13229/03, ods. 72] nevyžaduje, aby bolo zaistenie osoby, protiktorej prebieha konanie o vyhostenie, nevyhnutné (necessary), ako to je napríklad v prípadeväzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ale postačuje, že ho príslušný orgán považuje zavhodné (appropriate).

20. V závere ústavný súd už len poukazuje na svoj nález sp. zn. II. ÚS 147/2013z 9. októbra 2013, v zmysle ktorého «Už podľa doslovného znenia ustanovenia čl. 5 ods. 1písm.   f)   dohovoru   možno   zaistiť   osobu,   proti   ktorej   „prebieha   konanie“   o   vyhostenie.Formulácia   slovenského   prekladu   dohovoru   vychádza   pravdepodobne   z   francúzskehoznenia („une procédure d'expulsion... est en cours“), čím sa odlišuje od anglického znenia,ktoré   v   tejto   súvislosti   používa   formuláciu „action   is   being   taken   with   a   view to deportation“, teda „sa podnikajú kroky s cieľom vyhostenia“. Z toho vyplýva, že sámdohovor predpokladá, že osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie jejednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. Postačuje, že prebiehakonanie o jej vyhostenie, teda také konanie, ktoré môže skutočne k vyhosteniu viesť. To aleznamená, že zaistený cudzinec nemusí byť z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru reálnea efektívne   vyhostiteľný   ihneď   v   okamihu   zaistenia,   keďže   jeho   vyhostenie   je   právepredmetom onoho konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či cudzinec vyhostenýbude, alebo nie. Je totiž zrejmé, že počas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnejmoci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ktoré však v čase zaistenia známe neboli,rovnako ako môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustne sajaviace vyhostenie umožnia. Opačný výklad, teda že zaistenie je prípustné len u cudzinca, uktorého je ihneď v okamihu zaistenia bez ďalšieho zjavné, že ho je ihneď možné vyhostiť,by vlastne robil zaistenie na účely konania o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoruneprípustným, čo výslovne odporuje zneniu tohto ustanovenia.».

21.   Ústavný   súd   vo   svojom   náleze   sp.   zn.   II.   ÚS   147/2013   z 9.   októbra   2013v ďalšom uzavrel:

«7.3 Z hľadiska posúdenia vzťahu konania o žiadosti o udelenie azylu podľa zákonao azyle a konania o vyhostenie podľa zákona o pobyte cudzincov je tak kľúčovým výkladspojenia „proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie“ použitého v čl. 5 ods. 1 písm. f)dohovoru. Naopak, pojem „konanie o vyhostení“ podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru jepodľa   názoru   ústavného   súdu   a   v   súlade   s   praxou   samotného   ESĽP   potrebné   chápaťautonómne (porov. k iným pojmom čl. 5 ods. 1 dohovoru napríklad Charin proti Rusku,sťažnosť č. 37345/03, rozsudok z 3. 2. 2011, ods. 34 a 37) ako súbor takých úkonov orgánovštátu, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva potrebné na to, aby skutočne došlo k realizáciivyhostenia   dotknutej   osoby,   teda   jeho   fyzickému   odovzdaniu   alebo   odoslaniu   do inéhoštátu. Z pohľadu dohovoru nemusí ísť nevyhnutne o konanie len jedného orgánu štátu, resp.len jednej sústavy orgánov, ale môže ísť aj o viacero vzájomne previazaných konaní, nakonci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby. Podľa názoru ústavného súdutak za takéto konanie, teda za súčasť „konania o vyhostení“ na účely čl. 5 ods. 1 písm. f)dohovoru možno a treba považovať aj konanie o žiadosti osoby, o ktorej vyhostenie ide, oudelenie azylu, ak takáto osoba takúto žiadosť podala. V tomto zmysle i ESĽP vo svojejjudikatúre uznáva za prípustné zaistenie i za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnomštáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadostipovažuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení“ v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f)dohovoru (porov. rozhodnutie Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 65, ale napríklad iGündogu proti Rakúsku, sťažnosť č. 33052/96, rozhodnutie Európskej komisie pre ľudsképráva zo 6. 3. 1997, časť „The Law“, ods. 4 alebo Longa Yonkeu proti Litve, sťažnosť č.57229/09, rozsudok z 15. 11. 2011, ods. 123), za predpokladu, že sú dodržané ostatnépodmienky, najmä zákonnosť, nearbitrárnosť a primeraná dĺžka zaistenia.

...

11.3 Hoci sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti nedovolával výslovne práva Európskejúnie, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že Súdny dvor Európskej únie v rozsudkuz 30. mája 2013 vo veci C-534/11, Mehmet Arslan proti Policii ČR, Krajskému ředitelstvípolicie Ústeckého kraje, odboru cizinecké policie, vyslovil, že smernica Rady 2003/9/ESz 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl,a   smernica   Európskeho   parlamentu   a   Rady   2008/115/ES   zo   16.   decembra   2008o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu príslušníkov tretíchkrajín,   ktorí   sa   neoprávnene   zdržiavajú   na   ich   území,   „nebránia   tomu,   aby   bol   štátnypríslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení... podal žiadosť o medzinárodnú ochranu vzmysle smernice 2005/85, ponechaný v   zaistení na   základe ustanovenia   vnútroštátnehopráva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že tátožiadosť   bola   podaná   iba   s   cieľom   oddialiť   alebo   zmariť   výkon   rozhodnutia   o   návratea že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohladefinitívne vyhnúť svojmu návratu.»

Inými slovami, ústavný súd teda v náleze sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 9. októbra 2013judikoval, že „... možno konanie o žiadosti o udelenie azylu považovať na účely čl. 5 ods. 1písm. f) dohovoru za súčasť prebiehajúceho konania o vyhostenie, nie za jeho prekážku.To platí   o   to   viac,   že   podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   rozumne   predpokladať,že cudzinec,   ktorému   hrozí   vyhostenie,   spravidla   požiada   o   udelenie   azylu,   aby   svojevyhostenie oddialil.“.

22.   Ústavný   súd   pripúšťa   aplikáciu   prezentovaného   názoru   aj   na   okolnostisťažovateľovej veci, ktorý poukazuje na to, že obdobie posudzovania žiadosti o udelenietolerovaného   pobytu   je   považované   v zmysle   §   58   ods.   4   zákona   o pobyte   cudzincovza obdobie   tolerovaného   pobytu,   resp.   teda   za   obdobie,   kedy   je   jeho   pobyt   na   územíSlovenskej republiky legálny, s tým, že nie je vylúčené, aby súbežne s týmto obdobímprebiehalo   aj   konanie   o jeho   vyhostení   bez   použitia   povinností,   resp.   oprávnenívyplývajúcich   z   §   89   ods.   1   písm.   a)   a b)   zákona   o pobyte   cudzincov   nahrádzajúcichobmedzenie na osobnej slobode do doby vyhostenia. Navyše dodáva, že v čase, kedy sasťažovateľ   dostavil   pred   úrad   hraničnej   a cudzineckej   polície/policajný   orgán,   ktorý   honásledne zaistil, sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene po tom, ako mubola   zamietnutá   jeho   celkovo   štvrtá   žiadosť   o udelenie   azylu,   v dôsledku   čoho   bolaj dôvodne podozrivý zo spáchania priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobytecudzincov, čím mal naplniť/naplnil dôvody svojho administratívneho vyhostenia podľa § 82ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Napokon sťažovateľ bol prepustený zo zaisteniapríkazom   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Dunajská   Streda   č. k. 2 Pn 635/14/2201-7z 9. októbra   2014   nie   preto,   že   bol   žiadateľom   o tolerovaný   pobyt,   ale   vychádzajúcz § 250sa ods. 3 OSP a rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Sp 75/2014 z 30. septembra2014, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa z dôvodu,že „... prepustenie cudzinca zo zaistenia nemôže byť viazané až na doručenie rozsudku krajského súdu, keďže tento nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť už jeho vyhlásením“.Ústavný súd na podklade uvedeného uzatvára, že zaistenie sťažovateľa 28. mája 2014 bolovykonané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a v súlade aj s čl. 5 ods. 1 písm. f)dohovoru.

23.   Prípady   pozbavenia   slobody   v   zásade   vyžadujú,   aby   bola   periodickykontrolovaná ospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru jeumožniť osobe pozbavenej slobody domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenieslobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie podmienok ustanovených zákonom sav čase   vyvíja   (najmä   pokiaľ   ide   o   existenciu   relevantných   a dostatočných   dôvodovpozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly opakovanev určitých primeraných intervaloch. Podľa ESĽP čl. 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje procesnúzáruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré – hoci bolo pôvodne nariadenézákonným spôsobom – sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek opodstatnenie.Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu kontroluv primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržanáosoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom,ako jej   pozbavenie   slobody   prestalo   byť   ospravedlniteľné   (rozsudok   ESĽP   Shishkovv. Bulharsko z 9. 1. 2003, § 88, Saadi v. Spojené Kráľovstvo, rozsudok Veľkej komory z 29.1. 2008, § 45, rozsudok ESĽP Amuur v. Francúzsko z 25. 6. 1996, § 43, rozsudok ESĽPAbdolkhani a Karimnia v. Turecko z 22. 9. 2009, ako aj rozsudok ESĽP Z.N.S. v. Turecko z19. 1. 2010, § 56 a § 63).

24. V predostretej argumentácii sťažovateľ poukazuje aj na to, že neboli podmienkytrvania jeho zaistenia počas doby jeho zaistenia od 28. mája 2014 do 9. októbra 2014periodicky   kontrolované   v závislosti   od   vyvíjajúcich   sa   okolností   stavu   jeho   veci,v dôsledku čoho „... došlo k porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru zo strany útvaru policajného zaistenia“. V tejto súvislosti ústavný súdpo preštudovaní   spisov   úradu   hraničnej   a cudzineckej   polície   sp.   zn. PPZ-HCP-BA6-25/2015-AV a súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 12 Sp 57/2014 konštatuje, že dôvodyzaistenia   sťažovateľa   boli   predmetom   niekoľkonásobného   preskúmania   tak   v rovinesprávneho   súdnictva,   ako   aj   v rovine   správneho   konania,   a to   aj   v dôsledku   aktívnehoprístupu jeho právnych zástupkýň na základe nimi koncipovaných podaní, napr. podanieopravných prostriedkov proti rozhodnutiu úradu hraničnej a cudzineckej polície o zaistenísťažovateľa, proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia, podanie opravných prostriedkovv rámci správneho súdnictva, v dôsledku ktorých boli aj okolnosti zaistenia sťažovateľapreskúmané najvyšším súdom, 27. augusta 2014 bola s právnou zástupkyňou sťažovateľaspísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, následne 28. augusta 2014 žiadala právna zástupkyňapísomným   podaním   o   okamžité   prepustenie   zaisteného   cudzinca,   k verbálnej   nótepalestínskeho   veľvyslanectva   bol   sťažovateľ   osobne   vypočutý   úradom   hraničneja cudzineckej polície 28. augusta 2014, v ostatnom aj podanie podnetu na preskúmaniezákonnosti   zaistenia   cudzinca   zo   7.   októbra   2014   adresovaného   Okresnej   prokuratúreDunajská Streda a faxom poslaného Krajskej prokuratúre v Trnave. Z uvedeného náčrtuprocesnej aktivity právnych zástupkýň sťažovateľa vyplýva, že otázka jeho zaistenia preúčely   administratívneho   vyhostenia   a v konečnom   dôsledku   obmedzenia   jeho   osobnejslobody bola predmetom niekoľkonásobného preskúmania tak v rovine správneho konania,ako aj v rovine správneho súdnictva, čím tak námietku sťažovateľa o porušení jeho právana periodickú   kontrolu   zaistenia,   resp.   obmedzenia   osobnej   slobody   a porušenia   právgarantovaných   podľa   čl. 5   ods.   1   písm.   f)   a   čl.   5   ods.   4   dohovoru   považujeza neopodstatnenú.

25. V závere v súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnostis napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (v spojení aj s čl. 46 ods. 2ústavy a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47 charty, pozn.) nie jezáruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania.Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľnýa aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,a tak vyslovovať porušenia základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa užmnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (vspojení aj s čl. 46 ods. 2 ústavy a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.47   charty,   pozn.)   nemôžu   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdynestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami   účastníka   konania.   Inými   slovami,obsahom základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanienie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (m. m. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS139/08). Obdobne ESĽP judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzaťdôvody, na ktorých sa zakladajú (rozsudok ESĽP García Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999).Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď vodôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na tento argument   (rozsudok   ESĽP   Georiadis   v.Grécko   z   29.   5.   1997,   rozsudok   ESĽP   Higgins   v.   Francúzsko   z 19. 2.   1998),   ako   ajpovinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonaniedôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozsudok ESĽP Kraska v.Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06), ktorým týmto povinnostiam najvyšší súd v plnejmiere zastal.

26. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu nie je možnépovažovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku   čoho nezistil príčinnúsúvislosť   medzi napadnutým rozhodnutím   najvyššieho súdu a sťažovateľom   namietanýmporušením označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 47 charty a čl. 5ods. 1 písm. f) a ods. 4 a čl. 13 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jejzjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde. Vzhľadomna odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľav danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal (II. ÚS 214/03,IV. ÚS 244/04, III. ÚS 26/2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015