znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 365/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 5181/2012 až sp. zn. Rvp 5208/2012 vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 5 Er 472/2003 z 23. marca 2012, sp. zn. 2 Er 193/2007 zo 16. marca 2012, sp. zn. 4 Er 449/2003 zo 16. marca 2012, sp. zn. 4 Er 448/2003   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   4 Er   412/2003   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn.   4   Er 480/2003   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2 Er 465/2009   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn.   2   Er 622/2009   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2 Er 653/2009   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn.   4   Er 294/2003   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   4 Er 577/2005   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er 972/2009   zo 16. marca   2012,   sp.   zn. 2 Er   1051/2009   zo   16. marca   2012,   sp.   zn. 2 Er 1169/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1173/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1324/2009   zo 16. marca   2012,   sp. zn. 2   Er   23/2009   zo   16.   marca   2012,   sp. zn. 2 Er 127/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 149/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 5 Er 19/2007 z 23. marca   2012,   sp. zn. 5 Er 216/2004   z 23.   marca   2012,   sp. zn. 2 Er 613/2007 zo 16. marca   2012,   sp. zn. 2 Er   626/2010   zo   16.   marca   2012,   sp. zn. 2 Er   1253/2010 zo 16. marca   2012,   sp. zn. 2   Er   1255/2010   zo   16.   marca   2012,   sp. zn. 2   Er   1257/2010 zo 16. marca   2012,   sp. zn. 5   Er   186/2011   z 23.   marca   2012   a sp. zn. 5   Er   238/2011 z 23. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 5181/2012 až sp. zn. Rvp 5208/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5181/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K.   o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. mája 2012 doručené   sťažnosti   JUDr.   R.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorými   namietal   porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v záhlaví   vymenovanými   uzneseniami   Okresného   súdu   Kežmarok   (ďalej   len „okresný súd“).

2. Sťažovateľ uviedol, že od 6. júna 2007 začal vykonávať exekučnú činnosť ako exekútor podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   a   to   aj   pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. Okresný súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím zasiahol do ním označených základných práv; navrhol preto napadnuté uznesenia okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom.

3. Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prerokovania   ústavnej   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), a dospel k záveru, že ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania   pred   ústavným   súdom   dáva   tomuto   súdu   kompetenciu   posúdiť   „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte nemá charakter meritórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

4. Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa zákona Exekučného poriadku, keďže podľa § 2 ods. 1 je exekútor   štátom   určenou   a   splnomocnenou   osobou   na   vykonávanie   núteného   výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone   exekučnej   činnosti   ako   výkonu   verejnej   moci   postavenie   verejného   činiteľa.   Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky   moci   súdnej,   ktorej   súčasťou   je   aj   konanie   vykonávacie   –   na   súdnych exekútorov.   Nimi   sú   síce   fyzické osoby, avšak   táto skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu   moc,   resp.   moc   súdnu.   Preto   ak   exekútor   vykonáva   funkcie,   ktoré   by   inak   bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi (pozri napr. I. ÚS 480/2011).

5. Z uvedených skutočností vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu,   ktorým   ho   súd   vylúčil   z   vykonávania   exekúcie v daných   veciach,   pre   jeho   pomer   k   účastníkovi   konania   (oprávnenému)   v   zmysle ustanovenia   §   30   Exekučného   poriadku.   V   takomto   prípade   je   objektom   rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť štátnej, súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (bod 2 výroku).

6. Podľa § 31 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 5181/2012   až   sp.   zn.   Rvp 5208/2012   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia) a sťažnosti ako také odmietol (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012