znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 365/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. Š., P., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Trenčíne sp. zn. 4 Co 280/2007 zo 17. apríla 2008 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola   11. septembra   2009   doručená   sťažnosť   P.   B.   (ďalej   len  ,,sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 280/2007 zo 17. apríla 2008 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“) a konaním, ktoré mu predchádzalo.

2. Sťažovateľ sa na základe podanej žaloby v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza   (ďalej   len  ,,okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   9   C   84/2003   domáhal   náhrady   škody spôsobenej   nesprávnym   určením   úpravy   priemerného   zárobku   rozhodného   pre   výpočet náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti spôsobenú pracovným úrazom. Okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 84/2003 z 5. januára 2005 konanie o časti žalovaného nároku týkajúceho sa náhrady škody za stratu na zárobku za mesiace december 2000, apríl až december 2001, za rok 2002 a za mesiace január až jún 2003 zastavil z dôvodu   prekážky   začatej   veci   podľa   ustanovenia   §   83   Občianskeho   súdneho   poriadku. Zároveň tým istým uznesením vylúčil sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu škody za stratu na zárobku za júl až november 2000, január až marec 2001 a za obdobie od 1. júla 2003 do 30. júna 2004 na samostatné konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 4 C 21/2005. Výrok   okresného   súdu,   ktorým   bolo   zastavené   konanie   o   časti   nároku,   bol   potvrdený uznesením krajského súdu sp. zn. 19 Co 49/05 zo 6. júla 2006.

Okresný súd v merite veci žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.   Krajský   súd   rozsudkom   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   vo   veci   samej,   ale zároveň pripustil dovolanie na otázku, ktorým opatrením Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vznikol sťažovateľovi prvýkrát nárok na úpravu náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom, ak jeho nárok na náhradu za stratu na zárobku vznikol 12. apríla 1999. Najvyšší súd Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolací   súd   sťažovateľom   podané   dovolanie uznesením sp. zn. 4 Cdo 160/2008 14. mája 2009 odmietol z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

3. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ nenamieta porušenie svojich ústavných práv a práv garantovaných dohovorom uznesením krajského súdu, ktorým bolo právoplatne zastavené konanie o časti návrhu. Rovnako sťažovateľ nenamieta protiústavnosť uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru došlo rozsudkom krajského súdu v merite veci tým, že úprava náhrady za stratu na zárobku bola vykonaná   až   po   27   mesiacoch   od   vzniku   nároku   na   náhradu   za   stratu   na   zárobku   po skončení   pracovnej   neschopnosti   a   v   porovnaní   s   rozsudkami   všeobecných   súdov   v obdobných   veciach   bola   rozsudkom   krajského   súdu   odlišne   právne   posúdená   otázka aplikácie ustanovenia § 1 ods. 1 in fine zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 320/1993 Z. z. o úprave náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej   pracovným   úrazom   alebo chorobou   z povolania   (ďalej   len   „zákon   o   úprave náhrady za stratu na zárobku“).

V   zmysle   dikcie   citovaného   ustanovenia   zákona   o   úprave   náhrady   za   stratu   na zárobku, ak nárok na náhradu za stratu na zárobku vznikol po 31. decembri 1998, úprava sa uskutoční až za najbližšie časové obdobie nasledujúce po období, v ktorom nárok vznikol. Sťažovateľ zákonnú úpravu vykladá tak, že v prípade ak nárok na náhradu za stratu na zárobku   preukázateľne   vznikol   12.   apríla   2009,   úprava   priemerného   zárobku   sa   má uskutočniť už na základe opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 194/2000 Z. z. počínajúc od 1. júla 2000, a nie až na základe opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 235/2001 Z. z. počínajúc od 1. júla 2001, tak ako to aplikoval žalovaný a vedľajšia účastníčka.

Svoju   argumentáciu   opiera   sťažovateľ   aj   o   právoplatné   rozsudky   vydané   v obdobných veciach, pričom dodáva, že právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ústavy prelína aj princíp právnej istoty (ako jeden z prvkov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy),   v   zmysle   ktorého   súdy   majú   v   rovnakých   alebo   analogických   situáciách rozhodovať rovnako.

4.   Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 4 Co 280/2007 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu zo 17. apríla 2008 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Z   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   podstate   požaduje   revíziu napadnutého rozsudku v merite veci, ktorým bola jeho žaloba zamietnutá. Ústavný súd k tomu   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom   zákonnosti   (II.   ÚS   1/95).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

8. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu vo svojom odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého zákona a dôvodí svoje meritórne   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   rozsudok   prvého   stupňa   ako   vecne   správny.   V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného   súdu.   Pokiaľ   teda   ide   o   namietaný   zásah   do   práv   sťažovateľa,   ústavný   súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo krajský súd rozhodol tak, ako rozhodol. Ústavný   súd   dodáva,   že   rozsudok   krajského   súdu   plne   zodpovedá   dikcii   predmetného zákonného predpisu.

9. K sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov ústavný súd dopĺňa, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu. Uvedené platí za predpokladu, že nejednotné názory všeobecných súdov možno považovať za legitímne a ústavne konformné.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009