znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 365/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 1   a 2   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 32/2008 z 3. júla 2008 a sp. zn. 5 Tos 75/2008 z 3. júla 2008, ako aj nezákonnosti postupu Okresného súdu Trnava v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. Tp 184/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2008   doručená   sťažnosť   J.   P.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojho práva podľa čl. 5 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 32/2008 z 3. júla 2008 a sp. zn. 5 Tos 75/2008 z 3. júla 2008, ako aj nezákonnosť postupu Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 184/2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“)   sp.   zn. ČVS: PPZ-17/BOK-B-2007   z 27.   septembra   2007   bolo   voči   sťažovateľovi   vznesené obvinenie z účastníctva na trestnom čine brania rukojemníka formou organizátorstva podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) v spojení s § 234 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona.

Vyšetrovateľ uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-17/BOK-B-2007 z 27. septembra 2007 vylúčil uvedenú sťažovateľovu vec zo spoločného konania v trestnej veci obvinených Ľ. K., kpt. J. M. a P. K. stíhaných pre trestný čin brania rukojemníka podľa § 234a ods. 1 a 2 písm. a),   b)   a c)   Trestného   zákona   trestný   čin   lúpeže   podľa   §   234   ods.   1   a 2   písm.   a)   a b) Trestného zákona a trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 249a ods. 1 a 4 Trestného zákona na samostatné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod samostatnou sp. zn. ČVS: PPZ-60/BOK-B-2007.

Podľa   sťažovateľa   vylúčenie   veci   na   samostatné   konanie   bolo   vyšetrovateľom odôvodnené tým, že poukázal na skutočnosť, že uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-17/BOK-B-2007   z 21.   apríla   2007   bola   podľa   §   21   ods.   3   Trestného   poriadku   s poukázaním   na ustanovenie § 18 ods. 1 a 3 Trestného poriadku spojená trestná vec obvinených Ľ. K., kpt. J. M. a P. K. stíhaných pre trestný čin brania rukojemníka spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 234a ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 9 ods. 2 Trestného zákona s trestnou vecou obvinených Ľ. K. a práp. D. O. pre trestný čin brania rukojemníka podľa § 234a ods. 1 a ods. 2 písm. a), b) a c) a trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla formou spolupáchateľstva podľa § 249a ods. 1 a 4 Trestného zákona v spojení s § 9 ods. 2 Trestného zákona. Vyšetrovateľ v rámci ďalšieho odôvodnenia uznesenia poukázal na znenie § 21 ods. 1 Trestného poriadku a následne konštatoval, že „rozhodol takto na základe   toho,   že   ja   nie   som   a ani   som   nikdy   nebol   osobou,   ktorá   podlieha   pôsobnosti vojenských súdov podľa § 12 Trestného poriadku“.

Dôvody na vylúčenie veci na samostatné konanie sú ustanovené v § 21 Trestného poriadku a podľa sťažovateľa v jeho trestnej veci nikdy neexistovali, a ani skutočnosť, že on sám na rozdiel od ostatných obvinených nepodliehal pod právomoc vojenských súdov, nie je dôvodom na vylúčenie jeho veci na samostatné konanie. Tento argument navyše „stratil svoje   akékoľvek   opodstatnenie“ po   1.   marci   2008,   keď   nadobudol   účinnosť   zákon č. 61/2008   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 61/2008 Z. z.“), podľa ktorého boli príslušníci   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   vyňatí   spod   právomoci   vojenských súdov.

Napriek tomu, že sťažovateľ navrhol pri preštudovaní spisu spojenie uvedených vecí na spoločné konanie, 13. mája 2008 boli v oboch   trestných veciach podané samostatné obžaloby okresnému súdu. Hlavné pojednávanie v sťažovateľovej veci bolo nariadené na október 2008 a vo veci J. M. a spol. na august 2008, z čoho podľa neho vyplýva, že „ani podmienka urýchlenia veci nie je splnená, nakoľko obidve veci budú prebiehať paralelne vedľa seba v tom istom čase“.

Podľa sťažovateľa opodstatnený v tomto prípade nie je ani argument okresného súdu uvedený v uznesení sp. zn. 6 T 36/2008 zo 17. júna 2008, podľa ktorého „spojením veci by mohol vzniknúť problém s dĺžkou väzby“, pretože takýto argument je v rozpore s § 79 ods. 2 Trestného poriadku. Krajský súd sa navyše v uznesení sp. zn. 5 Tos 75/2008 z 3. júla 2008 ani jeho návrhom na spojenie vecí nezaoberal.

Pri naplnení zákonných podmienok spojenia vecí je podľa sťažovateľa vždy „nutné trvať   na   vykonaní   spoločného   konania,   nakoľko   jeho   účelom   je   prejednanie   všetkých trestných činov toho istého obvineného, resp. trestné činy rôznych obvinených, ktoré spolu súvisia v jednom konaní“. V danom prípade sa vylúčenie veci sťažovateľa na samostatné konanie podľa   neho „prieči   základným   zásadám   trestného   konania   –   zásade   účelnosti, hospodárnosti a účinnosti trestného konania. Taktiež výchovný vplyv by takýmto konaním mohol byť zmarený“.

Okresný súd podľa sťažovateľa porušuje svojím postupom v uvedenom konaní zákon „tým, že v čase, keď ešte ani jedna z vecí nie je právoplatne skončená núti obvineného v jednej trestnej veci vystupovať ako svedok v druhej a naopak“. Takýmto postupom sa okresný súd „dopúšťa závažných procesných pochybení a všetky dôkazy takto vykonané sú procesne nespôsobilé“. Vylúčením sťažovateľovej veci na samostatné konanie došlo podľa neho   aj   k porušeniu   jeho   práva   na   spravodlivý   proces,   pretože   jeho   vec „nemôže   byť posudzovaná   spoločne   vo   všetkých   jej   súvislostiach,   keďže   je   rozdelená   do   dvoch rozdielnych konaní, pričom sa jedná o jeden trestný čin rôznych obvinených“.

S poukazom na uvedené sťažovateľ dospel k záveru, že vzhľadom „na existenciu tzv. objektívnej súvislosti trestných vecí viacerých páchateľov je potrebné pri splnení zákonných podmienok vykladať vykonanie spoločného konania ako obligatórne, nie ako fakultatívne“.

Sťažovateľ bol uznesením okresného súdu   č. k. Tp 143/2007-10 z 28. septembra 2007 vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku, pričom väzba sa mu   začala   započítavať   od   26.   septembra   2007   od   15.30   h.   Sťažovateľ   proti   tomuto uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol uznesením č. k. 3 Tpo 43/2007-31 z 23. októbra 2007 tak, že ju zamietol. Okresný súd následne nevyhovel ani jeho ďalším žiadostiam   o prepustenie   z väzby   a sťažnosti   proti   týmto   rozhodnutiam   boli   krajským súdom   vždy   zamietnuté   s rovnakým   odôvodnením.   Uvedené   odôvodnenia   boli   totožné s odôvodneniami   uznesení   vydanými   v jeho   veci   vedenej   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 1 T 13/2002, v ktorej bol napokon sťažovateľ krajským súdom prepustený na slobodu.

Na verejnom zasadnutí 17. júna 2008 okresný súd uznesením sp. zn. 6 T 36/2008 rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa.   Sťažnosť   sťažovateľa   zahrňujúcu   súčasne návrh na spojenie vecí krajský súd opätovne uznesením sp. zn. 5 Tos 75/2008 z 3. júla 2008 zamietol s rovnakým odôvodnením ako v predchádzajúcich rozhodnutiach.

Sťažovateľ 13. mája 2008 pri preštudovaní spisu požiadal o prepustenie z väzby na slobodu   z dôvodu   odpadnutia,   resp.   neexistencie   dôvodov   väzby   a súčasne   požiadal o spojenie jeho trestnej veci s vecou J. M. a spol. na spoločné konanie. Okresný súd jeho žiadosť uznesením „pod sp. zn. Tp 58/08“ zamietol a potvrdil existenciu dôvodov väzby podľa § 71 písm. a) a b) Trestného poriadku. Sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu bola krajským súdom zamietnutá.

Z odôvodnenia   napadnutých   rozhodnutí   podľa   sťažovateľa „nevyplýva   žiadna konkrétna skutočnosť, na základe ktorej by existovala dôvodná obava z môjho úteku, či skrývania sa alebo vyhýbania sa trestnému stíhaniu alebo trestu... ani vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn.: 1 T 13/2002 pre návod za dokonaný trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného zákona, nebol v mojom prípade nikdy daný dôvod tzv. útekovej väzby (hoci tieto tzv. kontakty by museli byť dané aj vted). Vždy som sa riadne dostavoval na úkony trestného konania a z vyšetrovacieho spisu i po jeho doplnení o ostatnom rozhodovaní o väzbe nevyplýva žiadna konkrétna skutočnosť, ktorá by zakladala dôvod tzv. útekovej väzby.“. Rovnako v odôvodnení napadnutých rozhodnutí „absentuje akákoľvek relevantná skutočnosť, ktorá by odôvodňovala obavu z mojej kolúznej činnosti“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Ústavný súd SR vyslovuje nezákonnosť celého doterajšieho postupu Okresného súdu Trnava, ktorý odmietol spojiť trestnú vec obv. J. P. s trestnou vecou M. a spol. a tiež vyslovuje všetky doteraz vykonané dôkazy za procesné nespôsobilé.

2. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Tpo/32/2008 zo dňa 03. 07. 2008 ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 5Tos/75/2008 zo dňa 03. 07. 2008 porušil základné právo J. P. zaručené v čl. 17 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR ako aj jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5Tpo/32/2008 zo dňa 03. 07. 2008 ako aj Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5Tos/75/2008 zo dňa 03. 07. 2008 sa zrušuje a Krajskému súdu v Trnave prikazuje, aby J. P. neodkladne prepustil z väzby na slobodu.“

II.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal,   že   jeho základné   práva   podľa   čl.   17   ods.   1   a 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru boli porušené uznesením krajského súdu sp.   zn.   5   Tos   75/2008   z 3.   júla   2007,   ktorým   zamietol   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu okresného súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 32/2008 z 3. júla 2007, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o nevyhovení jeho žiadosti o prepustenie na slobodu. Sťažovateľ taktiež v sťažnosti namietal nezákonnosť postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 184/2007, ktorým „odmietol spojiť trestnú vec obv. J. P. s trestnou vecou M. a spol...“.

II.A K namietanej nezákonnosti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 184/2007

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti argumentoval, že k nezákonnosti postupu okresného súdu došlo v súvislosti s nevydaním uznesenia o spojení jeho veci a veci J. M. a spol. na spoločné konanie. V dôsledku tohto postupu sú pritom podľa neho všetky dosiaľ vykonané dôkazy „procesne nespôsobilé“.

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ale aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť   objasnenie   veci   alebo   právo obhajoby.

Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd v prípade podania odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa v predmetnej veci je súdom s plnou jurisdikciou, v ktorého právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu, vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu okresného súdu.

Sťažovateľ   teda   prípadné   procesné   pochybenia   okresného   súdu,   resp.   prípadnú nezákonnosť postupu okresného súdu majúcu vplyv na rozhodnutie vo veci samej, resp. na realizáciu svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného proti nemu má možnosť účinným spôsobom namietať pred všeobecným súdom, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.B   K namietanému   porušeniu   sťažovateľových   práv   uznesením   krajského súdu sp. zn. 5 Tos 75/2008 z 3. júla 2008

K porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   malo   dôjsť   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 Tos 75/2008 z 3. júla 2007 tým, že sa v ňom návrhom sťažovateľa na spojenie vecí bližšie   nezaoberal   a nevyhovel   mu,   hoci   pri   splnení   zákonných   podmienok,   napr.   pri existencii tzv. objektívnej súvislosti trestných vecí viacerých páchateľov ako v uvedenom prípade, je podľa neho potrebné „vykladať vykonanie spoločného konania ako obligatórne, nie ako fakultatívne“.

V tejto   súvislosti   musel   ústavný   súd   preskúmať najprv   otázku,   či   je možné,   aby prípadné sťažovateľom namietané pochybenia, resp. nedostatky činnosti orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecného súdu) mohli dosiahnuť ústavnoprávny rozmer, t. j. aby v dôsledku   takéhoto   postupu   orgánu   verejnej   moci   došlo   aj   k zásahu   do   ústavou   alebo dohovorom   zaručených   práv   a slobôd.   V danej   veci   však   samotné   prípadné   procesné pochybenie krajského súdu pri rozhodovaní o procesom návrhu sťažovateľa na spojenie vecí, podľa ústavného súdu túto intenzitu nemôže dosiahnuť. V trestných veciach, v ktorých boli obžaloby podané samostatne, dáva v § 21 ods. 3 Trestný poriadok všeobecnému súdu možnosť,   a   nie   povinnosť,   pri   splnení   podmienok   spoločného   konania   spojiť   veci   na prejednanie   a rozhodnutie.   Z vyjadrenia   sťažovateľa   v sťažnosti   týkajúceho   sa „straty opodstatnenosti“ samostatného   prejednania   uvedených   trestných   vecí   po   nadobudnutí účinnosti   zákona   č.   61/2008   Z.   z.   je   zrejmé,   že   sám   sťažovateľ   uznáva,   že   dôvod   na vylúčenie jeho veci na samostatné konanie existoval minimálne v čase jej vylúčenia na samostatné konanie. Následné rozhodnutie o nevyhovení návrhu sťažovateľa na spojenie vecí,   resp.   prípadné   nerozhodnutie   o tomto   návrhu   je   rozhodnutím   v rámci   procesného postupu, ktoré vo svojich dôsledkoch nijako nemôže obmedziť, resp. ovplyvniť rozsah práv patriacich sťažovateľovi, resp. zasiahnuť do jeho v sťažnosti označených práv a slobôd.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

II.C   K namietanému   porušeniu   sťažovateľových   práv   uznesením   krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 32/2008 z 3. júla 2008

Sťažovateľ   v sťažnosti   taktiež   namietal,   že ním   označené práva   boli porušené   aj uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 32/2008 z 3. júla 2007, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o nevyhovení jeho žiadosti o prepustenie na slobodu, v ktorom podľa neho nie sú vymedzené konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvody jeho väzby.

Z obsahu   rozhodnutí   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v predmetnom   konaní vyplýva,   že   všeobecné   súdy   v tejto   veci   dosiaľ   uzavreli,   že   vo   vzťahu   k sťažovateľovi existuje dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti [trestného činu brania rukojemníka podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) spáchaného formou organizátorstva podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona] násilnej povahy s cieľom dosiahnuť majetkový a finančný prospech. Zistené skutočnosti podľa nich opodstatňovali záver, že stíhaná trestná činnosť sťažovateľa   sa   vyznačovala „vysokou   latenciou,   organizovanosťou,   brutalitou a identifikovanie jej páchateľov tvoriacich špecifickú (tzv. policajnú) organizovanú skupinu bolo možné až po uplynutí 8 rokov len na základe aktívnej spolupráce 2 členov skupiny s orgánmi   činnými   v trestnom   konaní“. Páchateľ   v pozícii   organizátora   mal   spáchať uvedený   trestný   čin   ako   člen   zločineckej   skupiny,   v ktorej   zrejme   zastával   jednu z významných   vodcovských   pozícií.   Vzhľadom   na uvedené   krajský   súd   pri   odôvodnení obavy   z toho,   že   sa   sťažovateľ   bude   vyhýbať   trestnému   stíhaniu,   poukázal   vo   svojom rozhodnutím na skutočnosť, že v tomto prípade ide o obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, za ktorý mu hrozí vysoký nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere od 8 do 12 rokov. Ako aj na to, že hrozba vysokého trestu, a tým aj intenzita obavy z jeho úteku alebo vyhýbania sa trestnému stíhaniu je navyše u sťažovateľa umocnená, resp. zvýšená aj tým, že je proti nemu na krajskom súde vedené ďalšie trestné stíhanie pod sp. zn. 1 T 13/2002 pre návod na dokonaný trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. h) Trestného zákona a iné.

Sudca   krajského   súdu   vo   svojom   rozhodnutí   zotrval   aj   na   závere   o existencii dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia na slobodu bude sťažovateľ pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku]. Vo vzťahu k tomuto záveru vo svojom rozhodnutí uviedol: „Trvanie dôvodu väzby u obvineného v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. vyplýva zo spôsobu vykonania samotnej trestnej činnosti, spôsobu jej utajenia pred odhalením ako aj z výpovedi samotného obvineného. Je nesporné, že obvinený disponoval a stále disponuje s kontaktmi na súčasných alebo bývalých príslušníkov policajného zboru v rôznom   služobnom   zaradení   a teda   aj   vedomosťami   o spôsobe,   formách   a metódach služobnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, ktoré skutočnosti odôvodňujú obavu z marenia objasňovania trestnej činnosti obvineným, najmä odstraňovaní existujúcich stôp, ovplyvňovaním poškodených, prípadne svedkov. V tomto smere treba poukázať napr. na činnosť M. Z., blízkeho spolupracovníka obvineného, ktorý o svojich výpovediach vo veci 1T/13/2002 jednoznačne uvádzal strach z obvineného a žiadal o ochranu svojej rodiny.“Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ústavný súd už rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že existencia zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nevyžaduje [na rozdiel   od   dôvodu   opätovného   vzatia   do   väzby   podľa   §   71   ods.   2   písm.   b)   Trestného poriadku]   preukázanie   dokonaného   kolúzneho   konania   obvineného,   ale   postačuje preukázanie takých   konkrétnych   skutočností,   ktoré sú   spôsobilé založiť rozumnú obavu (dôvodná   obava),   že   obvinený   by   sa   s veľkou   pravdepodobnosťou   mohol   v prípade ponechania na slobode konania kolúznej povahy dopustiť (m. m. III. ÚS 68/08).

Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 5 Tpo 32/2008 z 3. júla 2008 odôvodnil existenciu   dôvodného   podozrenia   sťažovateľa   zo   spáchania   trestného   činu   a súčasne poukázal na skutočnosti zakladajúce jeho obavu, čo sa týka existencie dôvodov útekovej, ako   aj   kolúznej   väzby   u neho.   Vo   vzťahu   k   útekovej   väzbe   oprel   krajský   súd   svoje rozhodnutie   o dôvody   predpokladané   zákonom,   zohľadňujúc   ďalšie   skutočnosti   spojené s osobou   sťažovateľa   (hrozba   vysokého   trestu   v spojení   s ďalším   trestným   konaním vedeným   proti   nemu).   Okrem   týchto   dôvodov   obavu   z kolúzneho   konania   sťažovateľa odôvodnil aj ďalšími konkrétnymi skutočnosťami (spôsob vykonania trestnej činnosti, jej utajenie   pred   odhalením,   existencia   väzieb   na   súčastných   a bývalých   príslušníkov Policajného zboru v súvislosti s faktom, že stíhaná trestná činnosť mala byť spáchaná spolu s osobami, ktoré boli v tom čase príslušníkmi Policajného zboru, ako aj o výpoveď blízkeho spolupracovníka sťažovateľa, ktorý   mal z neho strach a žiadal o ochranu svojej rodiny). Podľa   ústavného   súdu   krajský   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   v rámci   jeho   odôvodnenia vysporiadal   zo   všetkými   právne   významnými   skutočnosťami   dôležitými   pre   jeho rozhodnutie, ktoré podoprel konkrétnymi skutkovými závermi, pričom hodnotenie zistených skutkových   okolností   krajským   súdom   nepovažuje   za   arbitrárne   alebo   zjavne neodôvodnené.

Sťažovateľ namietal protiústavnosť napadnutého rozhodnutia aj vzhľadom na to, že toto   rozhodnutie   je   podobné,   resp.   obdobné   čo   sa   týka   dôvodov,   ako   predchádzajúce rozhodnutia   o jeho   väzbe.   Dôvody   väzby   sú   spravidla   úzko   späté   s osobou   páchateľa a charakterom trestnej činnosti, čo do istej miery určuje aj ich stálosť. Na druhej strane však intenzita   dôvodov   väzby   závisí   od   významu,   resp.   preukaznej   hodnoty   konkrétnych okolností prípadu, ktorými sú tieto dôvody podopreté. Nie je potrebné, aby v každom štádiu trestného   konania   museli   súdy   rozhodujúce   o väzbe   svoje   rozhodnutie   podložiť   vždy novými   okolnosťami,   pokiaľ   preukazná   hodnota   okolností   zrejmých   už   v počiatočných, resp. predchádzajúcich štádiách trestného konania je dostatočná na to, aby odôvodnila záver o aktuálnosti, resp. o pretrvávaní dôvodov väzby. Vzhľadom na dĺžku väzby sťažovateľa a intenzitu   dôvodov   väzby   uvedených   v rozhodnutí   krajského   súdu   ústavný   súd   tento argument   sťažovateľa   týkajúci   sa   podobnosti   rozhodnutí   o jeho   väzbe   nepovažoval   za relevantný.

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu znenie ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku aplikovaného všeobecnými súdmi v danej veci ani povaha a účel   väzby   ako   procesného   zaisťovacieho   inštitútu   dočasnej   a preventívnej   povahy nevylučujú interpretáciu a výklad označeného ustanovenia Trestného poriadku, ktoré použil krajský súd v sťažovateľovej veci.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008