znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 365/06-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2006   predbežne prerokoval   sťažnosť   H. K.,   S.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   V.   S.,   P., vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 5/95 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2006 doručená sťažnosť H. K., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 5/95 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že návrhom z 27. septembra 1994, podanom okresnému súdu 29. septembra 1994, sa právny predchodca sťažovateľky domáhal v napadnutom konaní zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam. Dňa 7. januára 2003   právny   predchodca   sťažovateľky   zomrel   a jeho   právnou   nástupkyňou   sa   stala sťažovateľka.

Sťažovateľka namieta, že okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 5/95 z 5. marca 1996 nariadil znalecké dokazovanie a uložil znalcovi podať znalecký posudok v lehote 60 dní. Znalec podal znalecký posudok až 18. decembra 1997. Pojednávanie vo veci bolo nariadené na 22. apríl 1998, teda takmer tri a pol roka po podaní návrhu na začatie napadnutého konania. Dňa 3. februára 1999 bol vylúčený na samostatné konanie protinávrh žalovanej o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom podielového spoluvlastníctva. Urgenciou   z 1.   júna   1999   právny   predchodca   sťažovateľky   upozornil   okresný   súd na skutočnosť, že vylúčený protinávrh nebol zaevidovaný v príslušnom registri okresného súdu. Po právoplatnom skončení konania v právnej veci protinávrhu na určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v podielovom spoluvlastníctve právny predchodca sťažovateľky žiadal o pokračovanie v napadnutom konaní, a to listom zo 7. júna 2001 a 11. decembra 2001, ako aj listom z 19. novembra 2001, ktorý adresoval predsedovi okresného súdu. Dňa 25. apríla 2003 sťažovateľka oznámila okresnému súdu, že jej právny predchodca zomrel. Podaním zo 4.   februára   2004   sťažovateľka   oznámila   okresnému   súdu   zmenu   pôvodného   návrhu. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 2. júla 2004, na ktorom okresný súd prerušil konanie s tým, že podľa § 111 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku bude v konaní pokračovať na návrh po uplynutí 3 mesiacov alebo aj skôr, ak budú pre to splnené závažné dôvody. Dňa 13. júna 2005 okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom, proti ktorému žalovaná podala odvolanie. Na pojednávaní konanom 9. novembra 2006 Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) potvrdil prvostupňový rozsudok. Podľa tvrdenia sťažovateľky tento rozsudok dosiaľ nebol účastníkom doručený.

Vzhľadom   na uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„Ústavný súd: 1. zisťuje, že v spore sp. zn. 8 C 5/95 Okr. súdu v Prešove došlo k zavinene bezdôvodným   prieťahom v konaní,   čím   boli   porušené základné ľudské   práva navrhovateľky, resp. jej predchodcu.

2. podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 80.000,- Sk a tiež jej právnemu zástupcovi 20.000,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovateľka v sťažnosti z 13. novembra 2006, ktorá bola ústavnému súdu doručená 14.   novembra   2006,   namietala   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   5/95.   Z obsahu sťažnosti   jednoznačne   vyplýva,   že   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   tvrdené porušovanie označeného práva sťažovateľky na okresnom súde už netrvalo (pričom postup krajského súdu sťažovateľka nenapadla). Sama sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti výslovne uviedla: „Rozsudok vo veci samej bol vynesený až 13. 6. 2005, proti ktorému žalovaná 16. 8. 2005 podala odvolanie (...) V tomto prípade spor vo veci samej už skončil na pojednávaní Krajského súdu v Prešove dňa 9. 11. 2006 potvrdením prvostupňového rozsudku vo veci samej a vo výroku o trovách konania.“ Teda konanie, v ktorom podľa sťažovateľky malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo už skončené prvostupňovým rozhodnutím, proti ktorému bolo podané aj odvolanie, o ktorom už konal a rozhodol aj Krajský súd v Prešove.

Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať (kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky), bol základom pre záver, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, ústavný súd už o jej žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   konania nerozhodol, lebo ich poskytnutie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy (resp. § 56 ods. 4 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) viazané na vyhovenie sťažnosti.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2006