SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 364/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej h&h PARTNERS, advokátska kancelária s. r. o., Mäsiarska 6, Košice, konajúcouprostredníctvom JUDr. Ivana Humeníka, PhD., konateľa a JUDr. Tomáša Husovského,konateľa, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešovsp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola26. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 156/2002z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012, rozsudkomKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka (v konanípred okresným súdom navrhovateľka, pozn.) pôvodným žalobným návrhom podanýmna okresnom súde 8. júla 2002 požadovala od Fakultnej nemocnice s poliklinikouJ. A. Reimana v Prešove (ďalej len „odporca“) náhradu škody spôsobenej jej na zdravípri pôrode a s ním poskytnutou zdravotnou starostlivosťou na gynekologickom oddeleníodporcu v čase od 5. augusta 1997 do 6. augusta 1997, v dôsledku ktorej sa po vykonanýchreparačných operáciách stala úplne invalidnou s trvalými následkami a obmedzeniami takv profesionálnom, ako aj občianskom živote, v sume 405 167,60 Sk s príslušenstvom,pričom svoje nároky špecifikovala na sumu 67 647,60 Sk z titulu straty na zárobku, na sumu58 720 Sk z titulu vecnej škody, na zakúpenie plienok, výživových doplnkov a vitamínovna sumu 200 000 Sk, nákladov na hygienu na sumu 28 800 Sk a nákladov na dopravudo zdravotníckych zariadení na sumu 50 000 Sk.
Okresný súd medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 10 C 156/2002 z 2. apríla 2008rozhodol, že odporca zodpovedá v plnom rozsahu za škodu na zdraví, ktorá vzniklasťažovateľke v súvislosti s poskytovaním zdravotníckej starostlivosti u odporcu v časeod 5. augusta 1997 do 6. augusta 1997, pričom o nárokoch navrhovateľky bude rozhodnutév konečnom rozsudku. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 41/2008 z 9. decembra 2008medzitýmny rozsudok potvrdil. Okresný súd na pojednávaní 8. apríla 2009 pripustil zmenunávrhu sťažovateľky, ktorým žiadala zaviazať odporcu na zaplatenie sumy 1 350 000 Skz titulu 300-násobného zvýšenia odškodnenia za bolesť, na zaplatenie sumy 20 250 000 Skz titulu 300-násobného odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia a zároveňtrvala na náhrade vecnej škody uplatnenej v pôvodnom návrhu. Okresný súd rozsudkomč. k. 10 C 156/2002-422 z 8. apríla 2009 v spojení s opravným uznesením z 15. apríla 2009zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 89 623,58 € z titulu zvýšenia sťaženia spoločenskéhouplatnenia, na zaplatenie sumy 3 734,32 € z titulu zvýšenia bolestného a na zaplatenie sumy9 546 € z titulu náhrady vecnej škody. V prevyšujúcej časti návrh zamietol a odporcuzaviazal nahradiť navrhovateľke trovy konania v sume 2 204,09 € a trovy štátu v sume1 506,87 €. Proti tomuto rozsudku podali obaja účastníci odvolanie, o ktorých rozhodolkrajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 42/2009 z 22. septembra 2009 tak, že zrušilrozhodnutie okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku o zamietnutížaloby a vo výroku, ktorým bolo priznané mimoriadne zvýšenie bolestného nad sumu373,43 € (suma, s ktorou súhlasil odporca, pozn.), u sťaženia spoločenského uplatnenia nad11 202,95 € (suma, s ktorou súhlasil odporca, pozn.) a vo výroku o trovách konania,a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
V tomto konaní odporca, s výnimkou časti, v ktorej rozhodnutie nadobudloprávoplatnosť, vzniesol námietku premlčania, pričom poukázal na skutočnosť, že návrhna začatie konania bol podaný v roku 2002 a skutok, z ktorého sťažovateľka odvodzujesvoje nároky, sa stal v roku 1997. Rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 156/2002-647z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 okresný súdzamietol návrh na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 1 608 084,60 €,zamietol návrh na zvýšenie bolestného vo výške 136 426,57 €, zamietol návrh na náhraduvecnej škody a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške3 059,44 € a trovy štátu vo výške 1 718,11 €. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka13. apríla 2012 odvolanie, ktoré doplnila vyjadrením s uvedením argumentov, pre ktorénemôžu byť ňou uplatnené nároky premlčané, a poukazom na začiatok plynutia premlčacejlehoty. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 potvrdilrozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku o zamietnutí žalobya vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným a odporcovinepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovateľka podala 5. marca 2013 sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietalaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 140/2013 z 26. marca 2013 sťažnosť odmietolpre neprípustnosť, pretože vo veci sťažovateľky nebolo ukončené dovolacie konanie.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka 7. marca 2013 dovolanie, ktorénajvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014 odmietol a sťažovateľkuzaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania. Rozhodnutie najvyššiehosúdu bolo advokátskej kancelárii, ktorá sťažovateľku zastupuje v konaní, doručené 29. júla2014. Sťažovateľka podala 26. septembra 2014 sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím okresného súduč. k. 10 C 156/2002-647 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca2012, rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014 pri rozhodovaní o jejnárokoch súvisiacich s ublížením na zdraví pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.
II.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta (zhodne, ako to uvádzala vo svojomdovolaní, pozn.) s odvolaním sa na judikáty ústavného súdu, že napadnuté rozhodnutia súarbitrárne, nepreskúmateľné, nepresvedčivé a riadne neodôvodnené, keďže nimi došlov rozpore s princípmi formálnej logiky k popretiu účelu a významu zákonnej normy,odôvodnenie nezodpovedá základným gramatickým, lexikálnym a štylistickým hľadiskám,nie je presvedčivé a súdy sa v nich jasne, korektne a zrozumiteľne nevyrovnali so všetkýmiskutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právnevýznamné, a nebola rešpektovaná požiadavka rovností zbraní oboch účastníkov konania.
3. 1 Podľa tvrdení sťažovateľky k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranudošlo predovšetkým v dôsledku nesprávnej právnej argumentácie okresného súdu ajkrajského súdu, ktoré vychádzali z nesprávneho výkladu právnej normy upravujúcejzačiatok plynutia premlčacej lehoty pri škode na zdraví. Sťažovateľka uvádza, že„Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka: o aké informácie sa musí jednať aby sa zodpovednosť určitej osoby javila dostatočne pravdepodobnou (a teda začala plynúť premlčacia lehota)“. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so záverom okresnéhosúdu o plynutí premlčacích lehôt u uplatnených nárokov a konštatoval, že sú premlčané.Podľa sťažovateľky sa však nezaoberal ňou uplatnenými argumentmi, ktoré predložilav odvolaní a samostatnom vyjadrení, kde poukázala na predpoklady začatia plynutiapremlčacej lehoty vedomosť nielen o̶ ⬛⬛⬛⬛ skutkovej udalosti, ale aj o protiprávnosti (čo vyplývaaj z rozhodnutia, ktoré vo svojej argumentácii použil krajský súd, a tiež gramatickéhovýkladu rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 477/2001), aktívnejobrany sťažovateľkiných práv u všetkých dostupných odborných subjektov, podania žalobyna základe predpokladu protiprávneho konania a jeho potvrdenia súdnym rozhodnutím,po ktorom začala plynúť premlčacia lehota, pričom zmyslom inštitútu premlčania je nútiťsubjekty práva aktívne brániť svoje práva, a nie byť prostriedkom jeho šikanózneho výkonu.Podľa názorov uvádzaných v sťažnosti tak krajský súd, ako aj okresný súdneproporcionálnym spôsobom zaťažili sťažovateľku pri pomerovaní jej povinnosti aktívnebrániť svoje práva na jednej strane a povinnosťou škodcu niesť zodpovednosť za protiprávnekonanie na strane druhej.
3. 2 Ďalším dôvodom porušenia práv sťažovateľky je absencia riadneho odôvodneniaa nízka presvedčivosť rozhodnutia, ktorú sťažovateľka odvodila zo skutočnosti, že krajskýsúd sa nevysporiadal s jej námietkou o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmivznesenú na poslednom pojednávaní. Krajský súd sa podľa tvrdení sťažovateľkynevysporiadal s detailným právnym interpretačným rozborom, prečo nárok nemá byťpremlčaný, ani s návrhom sťažovateľky, aby v prípade vydania potvrdzujúceho rozsudkupripustil dovolanie z dôvodu právnej otázky zásadného významu.
3. 3 Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv aj konaním dovolacieho súdu, ktorýdovolanie odmietol (sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uvádza, že zamietol, pozn.) napriektomu, že podľa názoru sťažovateľky išlo o otázku závažného právneho významu, a priznalžalovanému náhradu trov právneho zastúpenia napriek skutočnosti, že existovali dôvody nanepriznanie náhrady trov dovolacieho konania podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdnehoporiadku (ktorými sa okresný súd aj krajský súd zaoberali).
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla,aby sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví,že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012, ktorým potvrdilrozhodnutie okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 a rozhodnutím najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014, bolo porušené jej právo na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; zrušilrozhodnutie krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 a rozhodnutieokresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010 v spojení s opravnýmuznesením zo 14. marca 2012 v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšiekonanie; zaviazal krajský súd na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 408,82 €a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 €, alternatívne, aby vyslovil,že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012, ktorýmpotvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 a rozhodnutím najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014, bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; zrušilrozhodnutie krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 a vec mu v celomrozsahu vrátil na ďalšie konanie; zaviazal krajský súd na náhradu trov právneho zastúpeniav sume 9 408,82 € a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 €.
III.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom okresnéhosúdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesenímzo 14. marca 2012, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014 došlo k porušeniu jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
8. Sťažovateľka namietala v prvom rade porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru výrokom rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012, ktorým zamietol návrh na zvýšeniesťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 1 608 084,60 €, zamietol návrh na zvýšeniebolestného vo výške 136 426,57 €, zamietol návrh na náhradu vecnej škody a zaviazalodporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 3 059,44 € a trovy štátuvo výške 1 718,11 €.
V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, žesťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím jemudostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosťodmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Ústavný súd konštatuje, že výrok rozsudku okresného súdu z 15. decembra 2010o zamietnutí návrhu na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške1 608 084,60 €, zamietnutí návrhu na zvýšenie bolestného vo výške 136 426,57 €a zamietnutí návrhu na náhradu vecnej škody bol po podaní riadneho opravného prostriedku(odvolania) sťažovateľkou oprávnený preskúmať odvolací krajský súd. Z uvedenéhovyplýva, že vo vzťahu k napadnutej časti rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 sa uplatňujeprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, a pretoústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietolpre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
9. Sťažovateľka namietala porušenie svojich práv aj výrokom rozsudkukrajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 a uznesením najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014. V dovolaní podanom proti rozsudku krajského súdusťažovateľka namietala predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci a ako dôvodpodaného dovolania uviedla, že jej ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať predsúdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a konanie bolopostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle §241 ods. 2 písm. b) OSP.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd (zhodne ako okresný súd) nesprávne vykladalprávnu normu upravujúcu začiatok plynutia premlčacej lehoty pri škode na zdraví.Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka, aké informácie musí mať osoba uplatňujúcanáhradu škody na zdraví pre začatie plynutia premlčacej lehoty. Krajský súd svojímrozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením a dospelk záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože okresný súd žalobu čiastočne zamietolz dôvodu premlčania žalobou uplatnených práv – zvýšenia bolestného, zvýšenia náhradyza sťaženie spoločenského uplatnenia a vecnej škody. Nestotožnil sa s názorom okresnéhosúdu o prerušení plynutia premlčacej lehoty počas vyšetrovania trestného činu, začiatok jejplynutia u bolestného stanovil na 13. máj 1998 a u sťaženia spoločenskéhouplatnenia na 13. máj 1999. K uplynutiu premlčacej lehoty tak došlo 13. mája 2000,resp. 13. mája 2001. Sťažovateľka si nárok na mimoriadne zvýšenie bolestného a náhraduza mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnila podaním z 9. júna 2008, pričomposudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia bol vyhotovený 5. januára 2005(sťažovateľke doručený 10. januára 2005 a do spisu založený 1. februára 2005).Sťažovateľka si právo na mimoriadne zvýšenie bolestného a náhradu za mimoriadnesťaženie spoločenského uplatnenia uplatnila až 9. júna 2008, v dôsledku čoho krajský súdpoukázal na to, že sa tak stalo po uplynutí premlčacej lehoty, dospel k záveru o vecnejsprávnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, a preto ho potvrdil. Podľa tvrdenísťažovateľky sa krajský súd nevysporiadal s jej námietkou o premlčaní, ktoré bolo v rozpores dobrými mravmi, predloženým interpretačným rozborom, prečo nárok nemá byťpremlčaný, ani s návrhom, že dovolanie má byť prípustné z dôvodu, že ide o právnu otázkuzásadného významu.
10. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka svoj názor o porušení svojho základnéhopráva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu opiera o tvrdenie, že dovolací súd dovolanie odmietol (sťažovateľkav sťažnosti nesprávne uvádza, že zamietol, pozn.), hoci išlo o otázku závažného právnehovýznamu, a v rozpore s dobrými mravmi priznal odporcovi náhradu trov dovolaciehokonania, aj keď existovali dôvody na ich nepriznanie na základe ustanovenia § 150 ods. 1OSP, pričom poukázala aj na rozsudok krajského súdu v samotnej veci, v ktorom krajskýsúd videl dôvody hodné osobitného zreteľa v okolnostiach, za akých došlo k sporui v postoji odporcu k jeho celkovému riešeniu.
11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavyo namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvougarantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity,v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že jevylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomocivšeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravouv príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo stranyústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02).
IV.
12. Ústavný súd sa podrobne oboznámil s napadnutými rozhodnutiami krajskéhosúdu a najvyššieho súdu a námietkami uvádzanými sťažovateľkou. V súvislostis argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti považuje za potrebné poznamenať, žetáto je takmer identická s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní. Predmetom prieskumuústavného súdu sa stali rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu. Ústavný súdkonštatuje, že tak krajský súd ako súd odvolací, tak aj najvyšší súd ako súd dovolací konaliv medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie vecisprávne interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logickéa preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadomna aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnychzákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu ajnáležite odôvodnené.
13. Krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012uviedol, že okresný súd vec správne posúdil, ak návrh sťažovateľky z dôvodu premlčania jejnárokov zamietol, a to pokiaľ ide o mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatneniaa bolestného, ako aj náhrady vecnej škody. Začiatok plynutia premlčacej doby stanovilu bolestného na 13. máj 1998 (deň vykonania posledného operačného úkonu) a u sťaženiaspoločenského uplatnenia následne po roku od uplynutia tohto operačného úkonu na 13. máj1999, v dôsledku čoho premlčacia doba uplynula pri bolestnom 13. mája 2000 a pri náhradeza sťaženie spoločenského uplatnenia 13. mája 2001. Nestotožnil sa s názorom okresnéhosúdu, že počas vyšetrovania trestného činu došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby,pretože v uvedenom období neboli uplatnené žiadne uvedené nároky. Sťažovateľka si nárokna mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia a mimoriadne zvýšenie bolestnéhouplatnila v prebiehajúcom konaní až podaním z 9. júna 2008. Krajský súd tiež zdôraznil,že nárok na odškodnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatneniaa bolestného je osobitný nárok, u ktorého premlčacia doba plynie osobitne.V prebiehajúcom konaní v prípade sťažovateľky bol posudok o bolestnom a sťaženíspoločenského uplatnenia (po vykonaní poslednej operácie a ustálení zdravotného stavu)podaný 5. januára 2005, sťažovateľke bol doručený 10. januára 2005 a táto ho súdu osobnedoručila 1. februára 2005, v dôsledku čoho krajský súd správne ustálil, že k uplynutiupremlčacej doby pre uplatnenie nárokov na odškodnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženiaspoločenského uplatnenia a bolestného došlo 1. februára 2007. Keďže sťažovateľka svojenároky na okresnom súde uplatnila 9. júna 2008, stalo sa tak po uplynutí premlčacej lehoty.
Ústavný súd preskúmal závery krajského súdu a konštatuje, že krajský súd zhodneso súdom prvého stupňa správne postupoval pri rozhodovaní o odškodnení sťažovateľkypodľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a záverečných ustanovení vyhláškyministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečeniaa Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenskéhouplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška č. 32/1965 Zb.), ktoré sa viažuna dátum vzniku škody na zdraví. Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka premlčanianárokov sťažovateľky, resp. začiatok plynutia lehoty pre uplatnenie jej nárokov.Sťažovateľka namieta, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o premlčaní nárokuna odškodnenie odkázal na jediné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 49/2006.Ústavný súd poukazuje, že výklad plynutia premlčacej lehoty je v rozhodovacej praxi súdovustálený a vyplýva zo záverov najvyššieho súdu uvedených v jeho skorších i novšíchrozhodnutiach. Podľa rozhodnutia sp. zn. 1 Cz 23/83 publikovaného pod č. R 9/1986„Poškodenému môže zo škodnej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu vzniknúť aj ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Takýto nárok z hľadiska premlčania treba posudzovať samostatne ako nárok so samostatnou subjektívnou premlčacou dobou s rozdielnym začiatkom jej plynutia.... Ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 OZ a škodca namieta premlčanie, právo sa premlčalo.“. V rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 160/2012najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženiespoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je právom majetkovejpovahy a podlieha premlčaniu v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, a následnejudikoval: „ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Za správny treba... považovať aj právny názor..., podľa ktorého poškodenému môže vzniknúť zo škodovej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu aj ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý treba posudzovať samostatne ako nárok so samostatnou subjektívnou premlčacou dobou a rozdielnym začiatkom jej plynutia.“
V rozsudku sp. zn. 4 Cdo 152/2010 z 28. februára 2011 najvyšší súd judikoval:„Zásadne je potrebné vychádzať z toho, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi, u ktorých bežia samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje. Počiatok subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaže na okamžik, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá... V tomto zmysle sa poškodený o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v čase, kedy sa po skončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia v živote a v spoločnosti došlo a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie.“
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd správne odlíšil začiatok plynutiapremlčacej lehoty pre uplatnenie základných nárokov na odškodnenie bolestného a sťaženiespoločenského uplatnenia a plynutia lehoty pre uplatnenie mimoriadneho zvýšeniabolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Ústavný súd vzhľadom na okolnostiprípadu konštatuje, že v prípade sťažovateľky boli splnené podmienky pre poskytnutienáhrady za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného, poukazuje všakna skutočnosť, že napriek právnemu zastúpeniu sťažovateľkine nároky neboli uplatnenéna súde v zákonnej lehote, a v neposlednom rade aj na skutočnosť, že žalovaný po splnenízákladných nárokov z ublíženia na zdraví sťažovateľke aj po premlčaní jej nároku poskytol(aj keď iba v minimálnej miere) náhradu za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatneniaa bolestného.
14. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacomkonaní vyčerpávajúcim spôsobom a svoje rozhodnutie podrobne a starostlivo odôvodnil.V napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľky smerujeproti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je podľa § 238ods. 1 až 3 OSP procesne prípustný.
Poukázal na princíp právnej istoty ako ťažiskový princíp právneho štátu zakotvenýako v ústave, tak aj v Občianskom súdnom poriadku, z ktorého možno odvodiť potreburešpektovania právoplatných súdnych rozhodnutí. Uviedol, že dovolanie má v systémeopravných prostriedkov osobitné postavenie, pričom ide o mimoriadny opravný prostriedok,a s odkazom na početné rozhodnutia najvyššieho súdu konštatoval, že dovolanie nie je„ďalším odvolaním“, dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možnépreskúmať akékoľvek rozhodnutie, a v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudsképráva nesmie byť účastníkmi konania vnímané ako „skryté odvolanie“.
Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238OSP, ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Sťažovateľka tvrdila,že zo strany odvolacieho súdu došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f) OSPv dôsledku nesprávnej argumentácie a výkladu právnej normy upravujúcej začiatok plynutiapremlčacej lehoty pri škode na zdraví. Poukázal na skutočnosť, že nesprávnosť interpretáciealebo aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka o plynutí a premlčaní premlčacej dobypredstavuje činnosť označenú ako právne posudzovanie veci a z obsahového hľadiska sateda netýka nesprávneho postupu súdu. Nesprávnym právnym posúdením veci saúčastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom sarozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie týchprocesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok(postup v rozpore so zákonom, resp. ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi,a týmto postupom odňatie procesných práv účastníkom konania). Najvyšší súd poukázalna to, že pod postupom súdu v zmysle § 237 písm. f) OSP možno rozumieť len faktickúprocesnú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza vydaniukonečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesnýchoprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. Ak teda„postupom súdu“ nie je rozhodnutie vo veci samej, potom ním vôbec nemôže byť ani časťrozhodnutia – odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,presvedčivosť, úplnosť).
Dovolací súd skúmal námietku sťažovateľky, že v dôsledku vady konania došlok porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces, a ustálil, že nemohol zohľadniť ibasťažovateľkou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to,aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavnýmprincípom právnej istoty, ktorému dal prednosť, pretože sťažovateľkou namietanýnedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom[§ 237 písm. f) OSP], pričom za vadu konania nemožno považovať to, že odvolací súdneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky. Dovolací súd sa náležitevysporiadal s námietkou sťažovateľky, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočneodôvodnené, je nepreskúmateľné a nepresvedčivé, keď odkázal na zásadný judikátpublikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republikyč. R 111/1998, ktorý uplatňuje aj v súčasnosti a podľa ktorého „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP] aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Najvyšší súd (v zhode s početnými rozhodnutiami jednotlivých senátov,na ktoré sa vo svojom rozhodnutí odvoláva) zastáva názor, že nepreskúmateľnosťrozhodnutia súdu zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, nievšak procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd uvedenúargumentáciu v prípade nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov užpotvrdil v mnohých svojich rozhodnutiach, a tento názor najvyššieho súdu (podporený jehoobsiahlou argumentáciou k možnosti a podmienkam využitia riadnych i mimoriadnychopravných prostriedkov) považuje za ústavne udržateľný. Z ďalšej argumentácie považujeústavný súd za správne poukázať na závery najvyššieho súdu, že bez splnenia zákonomustanovených predpokladov prípustnosti dovolania dochádza k prelomeniu právoplatnostinapadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, čím dochádza k porušeniu práva na súdnuochranu a spravodlivý proces.
Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru,že dovolanie je procesne neprípustné, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnutéargumenty sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení, resp. údajnej nepreskúmateľnostirozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa nevysporiadal s jej právnym rozborom o tom, ženároky sťažovateľky nemali byť premlčané, že vznesenie námietky premlčania odporkyňousa prieči dobrým mravom a že súd vo veci nepripustil dovolanie z dôvodu právnej otázkyzásadného významu.
Napriek uvedenému najvyšší súd k uplatnenej námietke nepripustenia dovolaniaz dôvodu právnej otázky zásadného významu zaujal stanovisko, že oprávnenie založiťprípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému byinak dovolanie nebolo prípustné, je ustanovením § 238 ods. 3 OSP zverená výlučneodvolaciemu súdu.
Najvyšší súd ustálene judikuje, že ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúcehorozsudku prípustnosť dovolania nevysloví, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či ideo vec zásadného právneho významu. Možnosť odvolacieho súdu vysloviť prípustnosťdovolania nie je závislá ani na návrhu účastníka a ak ju účastník uplatní, odvolací súd ho nieje povinný akceptovať a nevyhovením mu nedochádza k odňatiu žiadneho procesnéhooprávnenia účastníka, a teda ani k procesnej vade podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súduž opakovane judikoval, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadkunevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konaniana pripustenie dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadnéhovýznamu. Posúdenie prípustnosti dovolania z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolaciehosúdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená (napr. II. ÚS 348/08, II. ÚS 511/2011a iné).
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa náležite vysporiadal s námietkousťažovateľky o neúplnosti skutkových zistení, resp. nesprávnosti skutkových záverov, ktorénezakladajú dôvod na uplatnenie § 237 písm. f) OSP, a s námietkou nesprávneho právnehoposúdenia veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, a jeho záver, že dovolanie sťažovateľkybolo potrebné odmietnuť ako procesne neprípustné bez vecného skúmania napadnutéhorozsudku, je plne opodstatnený.
15. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho práva na spravodlivýproces aj postupom dovolacieho súdu, ktorý zaviazal sťažovateľku na náhradu trovdovolacieho konania žalovanej napriek tomu, že existovali dôvody na ich nepriznanie podľa§ 150 ods. 1 OSP. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka (právne zastúpenáadvokátskou kanceláriou) vo svojom dovolaní zo 7. februára 2013, ktorým sa na najvyššomsúde domáhala alternatívneho petitu, v ňom neuviedla žiadny návrh na náhradu trovdovolacieho konania, resp. uplatnenie § 150 ods. 1 OSP. Ako sama uvádza vo svojejsťažnosti, na existenciu tohto dôvodu poukázala až „... v podaní adresovanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky po doručení rozhodnutia o dovolaní“ s odkazom aj na názorkrajského súdu.
Ústavný súd pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti postupu najvyššieho súdu prirozhodovaní o trovách konania poukazuje predovšetkým na svoju zdržanlivosťpri posudzovaní problematiky náhrady trov konania. Odkazuje na svoju ustálenúrozhodovaciu činnosť, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trovkonania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušeniazákladných práv a slobôd a vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi máakcesorickú povahu. Ústavný súd preto v otázke trov konania postupuje nanajvýš zdržanlivoa k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keďzistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnymspôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ústavný súd poukazuje na to, že uplatnená námietka sťažovateľky síce smeruje protiporušeniu princípov spravodlivého procesu, týka sa však iba jeho časti, a to rozhodovaniao trovách konania, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch sícenegatívne dotklo sťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ich podľanázoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú relevanciuako námietkam proti procesnému postupu predchádzajúcemu rozhodnutiu vo veci samej(IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012 a iné).
16. Na základe uvedených skutočností ústavný súd uzatvára, že právne záverykrajského súdu a najvyššieho súdu nie je možné považovať za arbitrárne a neopodstatnenéa medzi napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a označenýmizákladnými právami sťažovateľky nezistil takú príčinnú súvislosť, ktorá by zakladalamožnosť vysloviť porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietolako zjavne neopodstatnenú.
17. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších nárokochsťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015