znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 364/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej h&h PARTNERS, advokátska kancelária s. r. o., Mäsiarska 6, Košice, konajúcouprostredníctvom   JUDr.   Ivana   Humeníka,   PhD.,   konateľa   a JUDr. Tomáša   Husovského,konateľa, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešovsp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola26. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“)rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 10   C   156/2002z 15. decembra   2010   v spojení   s opravným   uznesením   zo 14. marca 2012,   rozsudkomKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra2012   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   (v   konanípred okresným   súdom   navrhovateľka,   pozn.)   pôvodným   žalobným   návrhom   podanýmna okresnom   súde   8.   júla   2002   požadovala   od   Fakultnej   nemocnice   s poliklinikouJ. A. Reimana v Prešove (ďalej len „odporca“) náhradu škody spôsobenej jej na zdravípri pôrode   a s ním   poskytnutou   zdravotnou   starostlivosťou   na   gynekologickom   oddeleníodporcu v čase od 5. augusta 1997 do 6. augusta 1997, v dôsledku ktorej sa po vykonanýchreparačných operáciách stala úplne invalidnou s trvalými následkami a obmedzeniami takv profesionálnom,   ako   aj   občianskom   živote,   v sume   405 167,60   Sk   s príslušenstvom,pričom svoje nároky špecifikovala na sumu 67 647,60 Sk z titulu straty na zárobku, na sumu58 720 Sk z titulu vecnej škody, na zakúpenie plienok, výživových doplnkov a vitamínovna sumu   200 000   Sk,   nákladov   na   hygienu   na   sumu   28 800   Sk   a nákladov   na dopravudo zdravotníckych zariadení na sumu 50 000 Sk.

Okresný   súd   medzitýmnym   rozsudkom   sp.   zn.   10   C   156/2002   z 2.   apríla   2008rozhodol,   že   odporca   zodpovedá   v plnom   rozsahu   za   škodu   na   zdraví,   ktorá   vzniklasťažovateľke   v súvislosti   s poskytovaním   zdravotníckej   starostlivosti   u odporcu   v časeod 5. augusta 1997 do 6. augusta 1997, pričom o nárokoch navrhovateľky bude rozhodnutév konečnom rozsudku. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 41/2008 z 9. decembra 2008medzitýmny rozsudok potvrdil. Okresný súd na pojednávaní 8. apríla 2009 pripustil zmenunávrhu sťažovateľky, ktorým žiadala zaviazať odporcu na zaplatenie sumy 1 350 000 Skz titulu 300-násobného zvýšenia odškodnenia za bolesť, na zaplatenie sumy 20 250 000 Skz titulu   300-násobného   odškodnenia   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   a zároveňtrvala na náhrade vecnej škody uplatnenej v pôvodnom návrhu. Okresný súd rozsudkomč. k. 10 C 156/2002-422 z 8. apríla 2009 v spojení s opravným uznesením z 15. apríla 2009zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 89 623,58 € z titulu zvýšenia sťaženia spoločenskéhouplatnenia, na zaplatenie sumy 3 734,32 € z titulu zvýšenia bolestného a na zaplatenie sumy9 546   €   z titulu   náhrady   vecnej   škody.   V prevyšujúcej   časti   návrh   zamietol   a odporcuzaviazal nahradiť navrhovateľke trovy konania v sume 2 204,09 € a trovy štátu v sume1 506,87 €. Proti tomuto rozsudku podali obaja účastníci odvolanie, o ktorých rozhodolkrajský   súd   uznesením   sp.   zn.   11   Co   42/2009   z 22.   septembra   2009   tak,   že   zrušilrozhodnutie   okresného   súdu   v spojení   s opravným   uznesením   vo   výroku   o zamietnutížaloby   a vo   výroku,   ktorým   bolo   priznané   mimoriadne   zvýšenie   bolestného   nad   sumu373,43 € (suma, s ktorou súhlasil odporca, pozn.), u sťaženia spoločenského uplatnenia nad11 202,95   €   (suma,   s ktorou   súhlasil   odporca,   pozn.)   a vo   výroku   o trovách   konania,a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V tomto   konaní   odporca,   s   výnimkou   časti,   v ktorej   rozhodnutie   nadobudloprávoplatnosť,   vzniesol   námietku   premlčania,   pričom   poukázal   na skutočnosť,   že   návrhna začatie   konania   bol podaný   v roku   2002   a skutok,   z ktorého   sťažovateľka   odvodzujesvoje nároky, sa stal v roku 1997. Rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 156/2002-647z 15.   decembra   2010   v spojení   s opravným   uznesením   zo 14. marca 2012   okresný   súdzamietol návrh na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 1 608 084,60 €,zamietol návrh na zvýšenie bolestného vo výške 136 426,57 €, zamietol návrh na náhraduvecnej škody a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške3 059,44 € a trovy štátu vo výške 1 718,11 €. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka13. apríla 2012 odvolanie, ktoré doplnila vyjadrením s uvedením argumentov, pre ktorénemôžu byť ňou uplatnené nároky premlčané, a poukazom na začiatok plynutia premlčacejlehoty.   Krajský   súd   rozsudkom   sp. zn. 11 Co 46/2012   z 13.   decembra   2012   potvrdilrozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku o zamietnutí žalobya vo   výroku   o trovách   konania   vo vzťahu   medzi   žalobkyňou   a   žalovaným   a odporcovinepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka   podala   5.   marca   2013   sťažnosť   ústavnému   súdu,   ktorou   namietalaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu.Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   140/2013   z 26.   marca   2013   sťažnosť   odmietolpre neprípustnosť, pretože vo veci sťažovateľky nebolo ukončené dovolacie konanie.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka 7. marca 2013 dovolanie, ktorénajvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014 odmietol a sťažovateľkuzaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania. Rozhodnutie najvyššiehosúdu bolo advokátskej kancelárii, ktorá sťažovateľku zastupuje v konaní, doručené 29. júla2014. Sťažovateľka podala 26. septembra 2014 sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím okresného súduč. k. 10 C 156/2002-647 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca2012, rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   46/2012   z 13.   decembra   2012a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014 pri rozhodovaní o jejnárokoch súvisiacich s ublížením na zdraví pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

II.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta (zhodne, ako to uvádzala vo svojomdovolaní, pozn.) s odvolaním sa na judikáty ústavného súdu, že napadnuté rozhodnutia súarbitrárne,   nepreskúmateľné,   nepresvedčivé   a riadne   neodôvodnené,   keďže   nimi   došlov rozpore   s princípmi   formálnej   logiky   k popretiu   účelu   a významu   zákonnej   normy,odôvodnenie nezodpovedá základným gramatickým, lexikálnym a štylistickým hľadiskám,nie je presvedčivé a súdy sa v nich jasne, korektne a zrozumiteľne nevyrovnali so všetkýmiskutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právnevýznamné, a nebola rešpektovaná požiadavka rovností zbraní oboch účastníkov konania.

3. 1 Podľa tvrdení sťažovateľky k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranudošlo   predovšetkým   v dôsledku   nesprávnej   právnej   argumentácie   okresného   súdu   ajkrajského   súdu,   ktoré   vychádzali   z nesprávneho   výkladu   právnej   normy   upravujúcejzačiatok   plynutia   premlčacej   lehoty   pri   škode   na   zdraví.   Sťažovateľka   uvádza,   že„Neuralgickým bodom sporu sa stala   otázka: o aké informácie sa musí jednať aby sa zodpovednosť   určitej   osoby   javila   dostatočne   pravdepodobnou   (a   teda   začala   plynúť premlčacia lehota)“. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so záverom okresnéhosúdu o plynutí premlčacích lehôt u uplatnených nárokov a konštatoval, že sú premlčané.Podľa   sťažovateľky   sa   však   nezaoberal   ňou   uplatnenými   argumentmi,   ktoré   predložilav odvolaní   a samostatnom   vyjadrení,   kde   poukázala   na   predpoklady   začatia   plynutiapremlčacej lehoty   vedomosť nielen o̶ ⬛⬛⬛⬛ skutkovej udalosti, ale aj o protiprávnosti (čo vyplývaaj   z rozhodnutia,   ktoré   vo svojej   argumentácii   použil   krajský   súd,   a tiež   gramatickéhovýkladu rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 477/2001), aktívnejobrany sťažovateľkiných práv u všetkých dostupných odborných subjektov, podania žalobyna základe   predpokladu   protiprávneho   konania   a jeho   potvrdenia   súdnym   rozhodnutím,po ktorom začala plynúť premlčacia lehota, pričom zmyslom inštitútu premlčania je nútiťsubjekty práva aktívne brániť svoje práva, a nie byť prostriedkom jeho šikanózneho výkonu.Podľa   názorov   uvádzaných   v   sťažnosti   tak   krajský   súd,   ako   aj   okresný   súdneproporcionálnym spôsobom zaťažili sťažovateľku pri pomerovaní jej povinnosti aktívnebrániť svoje práva na jednej strane a povinnosťou škodcu niesť zodpovednosť za protiprávnekonanie na strane druhej.

3. 2 Ďalším dôvodom porušenia práv sťažovateľky je absencia riadneho odôvodneniaa nízka presvedčivosť rozhodnutia, ktorú sťažovateľka odvodila zo skutočnosti, že krajskýsúd sa nevysporiadal s jej námietkou o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmivznesenú   na   poslednom   pojednávaní.   Krajský   súd   sa   podľa   tvrdení   sťažovateľkynevysporiadal   s detailným   právnym   interpretačným   rozborom,   prečo   nárok   nemá   byťpremlčaný, ani s návrhom sťažovateľky, aby v prípade vydania potvrdzujúceho rozsudkupripustil dovolanie z dôvodu právnej otázky zásadného významu.

3. 3 Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv aj konaním dovolacieho súdu, ktorýdovolanie odmietol (sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uvádza, že zamietol, pozn.) napriektomu, že podľa názoru sťažovateľky išlo o otázku závažného právneho významu, a priznalžalovanému náhradu trov právneho zastúpenia napriek skutočnosti, že existovali dôvody nanepriznanie náhrady trov dovolacieho konania podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdnehoporiadku (ktorými sa okresný súd aj krajský súd zaoberali).

4. Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhla,aby sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie   a vo   veci   rozhodol   nálezom,   ktorým   vysloví,že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012, ktorým potvrdilrozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   156/2002   z 15.   decembra   2010v spojení s opravným   uznesením   zo   14.   marca   2012   a rozhodnutím   najvyššieho   súdusp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014, bolo porušené jej právo na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; zrušilrozhodnutie krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 a rozhodnutieokresného   súdu sp.   zn.   10   C   156/2002   z 15.   decembra   2010   v spojení   s opravnýmuznesením   zo 14. marca   2012   v celom   rozsahu   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšiekonanie;   zaviazal   krajský   súd   na náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   9 408,82   €a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 €, alternatívne, aby vyslovil,že   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   46/2012   z 13.   decembra   2012,   ktorýmpotvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   156/2002   z 15.   decembra   2010v spojení s opravným   uznesením   zo   14.   marca   2012   a rozhodnutím   najvyššieho   súdusp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014, bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; zrušilrozhodnutie krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 a vec mu v celomrozsahu vrátil na ďalšie konanie; zaviazal krajský súd na náhradu trov právneho zastúpeniav sume 9 408,82 € a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 €.

III.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   rozsudkom   okresnéhosúdu sp. zn.   10   C   156/2002   z 15.   decembra   2010   v spojení   s opravným   uznesenímzo 14. marca 2012, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014 došlo k porušeniu jejzákladného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   jej   právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

8. Sťažovateľka   namietala   v prvom   rade   porušenie   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru výrokom rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012, ktorým zamietol návrh na zvýšeniesťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 1 608 084,60 €, zamietol návrh na zvýšeniebolestného vo výške 136 426,57 €, zamietol návrh na náhradu vecnej škody a zaviazalodporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 3 059,44 € a trovy štátuvo výške 1 718,11 €.

V prípadoch,   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   žesťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím jemudostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosťodmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný súd konštatuje, že výrok rozsudku okresného súdu z 15. decembra 2010o zamietnutí   návrhu   na   zvýšenie   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   vo   výške1 608 084,60 €,   zamietnutí   návrhu   na   zvýšenie   bolestného   vo   výške   136 426,57   €a zamietnutí návrhu na náhradu vecnej škody bol po podaní riadneho opravného prostriedku(odvolania)   sťažovateľkou   oprávnený   preskúmať   odvolací   krajský   súd.   Z uvedenéhovyplýva, že vo vzťahu k napadnutej časti rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002z 15. decembra 2010   v spojení   s opravným   uznesením   zo 14.   marca   2012   sa   uplatňujeprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, a pretoústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietolpre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

9. Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   práv   aj   výrokom   rozsudkukrajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 a uznesením najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014. V dovolaní podanom proti rozsudku krajského súdusťažovateľka   namietala   predovšetkým   nesprávne   právne   posúdenie   veci   a ako   dôvodpodaného dovolania uviedla, že jej ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať predsúdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a konanie bolopostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle §241 ods. 2 písm. b) OSP.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd (zhodne ako okresný súd) nesprávne vykladalprávnu   normu   upravujúcu   začiatok   plynutia   premlčacej   lehoty   pri   škode   na   zdraví.Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka, aké informácie musí mať osoba uplatňujúcanáhradu   škody   na   zdraví   pre   začatie   plynutia   premlčacej   lehoty.   Krajský   súd   svojímrozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením a dospelk záveru,   že   odvolanie   nie   je   dôvodné,   pretože   okresný   súd   žalobu   čiastočne   zamietolz dôvodu premlčania žalobou uplatnených práv – zvýšenia bolestného, zvýšenia náhradyza sťaženie spoločenského uplatnenia a vecnej škody. Nestotožnil sa s názorom okresnéhosúdu o prerušení plynutia premlčacej lehoty počas vyšetrovania trestného činu, začiatok jejplynutia   u bolestného   stanovil   na   13.   máj   1998   a u sťaženia   spoločenskéhouplatnenia na 13. máj   1999.   K uplynutiu   premlčacej   lehoty   tak   došlo   13.   mája   2000,resp. 13. mája 2001. Sťažovateľka si nárok na mimoriadne zvýšenie bolestného a náhraduza mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnila podaním z 9. júna 2008, pričomposudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia bol vyhotovený 5. januára 2005(sťažovateľke   doručený   10.   januára   2005   a do   spisu   založený   1.   februára   2005).Sťažovateľka   si   právo   na   mimoriadne   zvýšenie   bolestného   a náhradu   za   mimoriadnesťaženie spoločenského uplatnenia uplatnila až 9. júna 2008, v dôsledku čoho krajský súdpoukázal na to, že sa tak stalo po uplynutí premlčacej lehoty, dospel k záveru o vecnejsprávnosti   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   a preto   ho   potvrdil.   Podľa   tvrdenísťažovateľky sa krajský súd nevysporiadal s jej námietkou o premlčaní, ktoré bolo v rozpores dobrými   mravmi,   predloženým   interpretačným   rozborom,   prečo   nárok   nemá   byťpremlčaný, ani s návrhom, že dovolanie má byť prípustné z dôvodu, že ide o právnu otázkuzásadného významu.

10. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka svoj názor o porušení svojho základnéhopráva   na súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   napadnutým   uznesenímnajvyššieho   súdu   opiera   o tvrdenie,   že   dovolací   súd   dovolanie   odmietol   (sťažovateľkav sťažnosti nesprávne uvádza, že zamietol, pozn.), hoci išlo o otázku závažného právnehovýznamu,   a v rozpore   s dobrými   mravmi   priznal   odporcovi   náhradu   trov   dovolaciehokonania, aj keď existovali dôvody na ich nepriznanie na základe ustanovenia § 150 ods. 1OSP, pričom poukázala aj na rozsudok krajského súdu v samotnej veci, v ktorom krajskýsúd   videl   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   v okolnostiach,   za   akých   došlo   k sporui v postoji odporcu k jeho celkovému riešeniu.

11. Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavyo namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvougarantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná   už   spomínaným   princípom   subsidiarity,v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   jevylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomocivšeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravouv príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadneoprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   privýklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo stranyústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02).

IV.

12. Ústavný   súd   sa   podrobne   oboznámil   s napadnutými   rozhodnutiami   krajskéhosúdu   a najvyššieho   súdu   a námietkami   uvádzanými   sťažovateľkou.   V súvislostis argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti považuje za potrebné poznamenať, žetáto je takmer identická s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní. Predmetom prieskumuústavného   súdu   sa   stali   rozhodnutia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu.   Ústavný   súdkonštatuje, že tak krajský súd ako súd odvolací, tak aj najvyšší súd ako súd dovolací konaliv medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   vecisprávne interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logickéa preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné   a ústavne   konformné.   Vzhľadomna aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnychzákonných   ustanovení   sú   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   ajnáležite odôvodnené.

13. Krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012uviedol, že okresný súd vec správne posúdil, ak návrh sťažovateľky z dôvodu premlčania jejnárokov zamietol, a to pokiaľ ide o mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatneniaa bolestného, ako aj náhrady vecnej škody. Začiatok plynutia premlčacej doby stanovilu bolestného na 13. máj 1998 (deň vykonania posledného operačného úkonu) a u sťaženiaspoločenského uplatnenia následne po roku od uplynutia tohto operačného úkonu na 13. máj1999, v dôsledku čoho premlčacia doba uplynula pri bolestnom 13. mája 2000 a pri náhradeza sťaženie spoločenského uplatnenia 13. mája 2001. Nestotožnil sa s názorom okresnéhosúdu, že počas vyšetrovania trestného činu došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby,pretože v uvedenom období neboli uplatnené žiadne uvedené nároky. Sťažovateľka si nárokna   mimoriadne   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   a mimoriadne   zvýšenie   bolestnéhouplatnila v prebiehajúcom konaní až podaním z 9. júna 2008. Krajský súd tiež zdôraznil,že nárok   na   odškodnenie   mimoriadneho   zvýšenia   sťaženia   spoločenského   uplatneniaa bolestného   je   osobitný   nárok,   u ktorého   premlčacia   doba   plynie   osobitne.V prebiehajúcom   konaní   v prípade   sťažovateľky   bol   posudok   o bolestnom   a sťaženíspoločenského uplatnenia (po vykonaní poslednej operácie a ustálení zdravotného stavu)podaný 5. januára 2005, sťažovateľke bol doručený 10. januára 2005 a táto ho súdu osobnedoručila   1.   februára   2005,   v dôsledku   čoho   krajský   súd   správne   ustálil,   že   k uplynutiupremlčacej doby pre uplatnenie nárokov na odškodnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženiaspoločenského uplatnenia a bolestného došlo 1. februára 2007. Keďže sťažovateľka svojenároky na okresnom súde uplatnila 9. júna 2008, stalo sa tak po uplynutí premlčacej lehoty.

Ústavný súd preskúmal závery krajského súdu a konštatuje, že krajský súd zhodneso súdom prvého stupňa správne postupoval pri rozhodovaní o odškodnení sťažovateľkypodľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a záverečných ustanovení vyhláškyministerstiev   zdravotníctva   a spravodlivosti,   Štátneho   úradu   sociálneho   zabezpečeniaa Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenskéhouplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška č. 32/1965 Zb.), ktoré sa viažuna dátum vzniku škody na zdraví. Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka premlčanianárokov   sťažovateľky,   resp.   začiatok   plynutia   lehoty   pre   uplatnenie   jej   nárokov.Sťažovateľka namieta, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o premlčaní nárokuna odškodnenie odkázal na jediné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 49/2006.Ústavný súd poukazuje, že výklad plynutia premlčacej lehoty je v rozhodovacej praxi súdovustálený   a vyplýva   zo   záverov   najvyššieho   súdu   uvedených   v jeho   skorších   i   novšíchrozhodnutiach.   Podľa   rozhodnutia   sp.   zn.   1   Cz   23/83   publikovaného   pod   č.   R   9/1986„Poškodenému môže zo škodnej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného   stavu   vzniknúť   aj   ďalší   nárok   na   náhradu   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia. Takýto nárok z hľadiska premlčania treba posudzovať samostatne ako nárok so samostatnou   subjektívnou   premlčacou   dobou   s rozdielnym   začiatkom   jej plynutia.... Ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 OZ a škodca namieta premlčanie, právo sa premlčalo.“. V rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 160/2012najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženiespoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je právom majetkovejpovahy   a podlieha   premlčaniu   v zmysle   §   106   Občianskeho   zákonníka,   a následnejudikoval: „ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Za správny treba...   považovať   aj   právny   názor...,   podľa   ktorého   poškodenému   môže   vzniknúť zo škodovej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu aj ďalší   nárok   na   náhradu   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   ktorý   treba   posudzovať samostatne   ako   nárok   so   samostatnou   subjektívnou   premlčacou   dobou   a rozdielnym začiatkom jej plynutia.“

V rozsudku sp. zn. 4 Cdo 152/2010 z 28. februára 2011 najvyšší súd judikoval:„Zásadne je potrebné vychádzať z toho, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi, u ktorých bežia samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods.   2   Občianskeho   zákonníka   sa   v prípade   nároku   na   náhradu   škody   na   zdraví neuplatňuje. Počiatok subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaže na okamžik, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto   za   ňu   zodpovedá...   V tomto   zmysle   sa   poškodený   o škode   spočívajúcej   v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v čase, kedy sa po skončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia v živote a v spoločnosti   došlo   a kedy   je   možné   na   základe   skutkových   okolností,   ktoré   má k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   správne   odlíšil   začiatok   plynutiapremlčacej lehoty pre uplatnenie základných nárokov na odškodnenie bolestného a sťaženiespoločenského   uplatnenia   a plynutia   lehoty   pre   uplatnenie   mimoriadneho   zvýšeniabolestného   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   okolnostiprípadu   konštatuje,   že   v prípade   sťažovateľky   boli   splnené   podmienky   pre   poskytnutienáhrady za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného, poukazuje všakna skutočnosť,   že   napriek   právnemu   zastúpeniu   sťažovateľkine   nároky   neboli   uplatnenéna súde v zákonnej lehote, a v neposlednom rade aj na skutočnosť, že žalovaný po splnenízákladných nárokov z ublíženia na zdraví sťažovateľke aj po premlčaní jej nároku poskytol(aj keď iba v minimálnej miere) náhradu za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatneniaa bolestného.

14. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacomkonaní vyčerpávajúcim spôsobom a svoje rozhodnutie podrobne a starostlivo odôvodnil.V napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľky smerujeproti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je podľa § 238ods. 1 až 3 OSP procesne prípustný.

Poukázal na princíp právnej istoty ako ťažiskový princíp právneho štátu zakotvenýako v ústave, tak aj v Občianskom súdnom poriadku, z ktorého možno odvodiť potreburešpektovania   právoplatných   súdnych   rozhodnutí.   Uviedol,   že   dovolanie   má   v systémeopravných prostriedkov osobitné postavenie, pričom ide o mimoriadny opravný prostriedok,a s odkazom na početné rozhodnutia najvyššieho súdu konštatoval, že dovolanie nie je„ďalším   odvolaním“,   dovolací   súd   nie   je   treťou   inštanciou,   v ktorej   by   bolo   možnépreskúmať akékoľvek rozhodnutie, a v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudsképráva nesmie byť účastníkmi konania vnímané ako „skryté odvolanie“.

Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238OSP, ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Sťažovateľka tvrdila,že zo strany   odvolacieho   súdu   došlo   k procesnej   vade   uvedenej v   §   237   písm.   f)   OSPv dôsledku nesprávnej argumentácie a výkladu právnej normy upravujúcej začiatok plynutiapremlčacej lehoty pri škode na zdraví. Poukázal na skutočnosť, že nesprávnosť interpretáciealebo aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka o plynutí a premlčaní premlčacej dobypredstavuje činnosť označenú ako právne posudzovanie veci a z obsahového hľadiska sateda   netýka   nesprávneho   postupu   súdu.   Nesprávnym   právnym   posúdením   veci   saúčastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom sarozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie týchprocesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok(postup v rozpore so zákonom, resp. ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi,a týmto postupom odňatie procesných práv účastníkom konania). Najvyšší súd poukázalna to, že pod postupom súdu v zmysle § 237 písm. f) OSP možno rozumieť len faktickúprocesnú   (ne)činnosť,   teda   procedúru   prejednania   veci,   ktorá   predchádza   vydaniukonečného   rozhodnutia   a ktorá   má   za   následok   znemožnenie   realizácie   procesnýchoprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. Ak teda„postupom súdu“ nie je rozhodnutie vo veci samej, potom ním vôbec nemôže byť ani časťrozhodnutia   –   odôvodnenie   rozhodnutia   (jeho   obsah,   spôsob,   kvalita,   výstižnosť,presvedčivosť, úplnosť).

Dovolací   súd   skúmal   námietku   sťažovateľky,   že   v dôsledku   vady   konania   došlok porušeniu   jej   práva na spravodlivý súdny proces, a ustálil, že nemohol zohľadniť ibasťažovateľkou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to,aby   zachoval   ústavnoprávne   relevantnú   rovnováhu   medzi   týmto   právom   a ústavnýmprincípom   právnej   istoty,   ktorému   dal   prednosť,   pretože   sťažovateľkou   namietanýnedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom[§ 237 písm. f) OSP], pričom za vadu konania nemožno považovať to, že odvolací súdneodôvodnil   svoje   rozhodnutie   podľa   predstáv   sťažovateľky.   Dovolací   súd   sa   náležitevysporiadal s námietkou sťažovateľky, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočneodôvodnené,   je   nepreskúmateľné   a nepresvedčivé,   keď   odkázal   na   zásadný   judikátpublikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republikyč. R 111/1998, ktorý uplatňuje aj v súčasnosti a podľa ktorého „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP] aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Najvyšší súd (v zhode s početnými rozhodnutiami jednotlivých senátov,na   ktoré   sa   vo   svojom   rozhodnutí   odvoláva)   zastáva   názor,   že   nepreskúmateľnosťrozhodnutia súdu zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, nievšak   procesnú   vadu   konania   v zmysle   §   237   písm.   f)   OSP.   Ústavný   súd   uvedenúargumentáciu   v prípade   nepreskúmateľnosti   súdneho   rozhodnutia   a jej   dôsledkov   užpotvrdil v mnohých svojich rozhodnutiach, a tento názor najvyššieho súdu (podporený jehoobsiahlou   argumentáciou   k možnosti   a   podmienkam   využitia   riadnych   i mimoriadnychopravných prostriedkov) považuje za ústavne udržateľný. Z ďalšej argumentácie považujeústavný súd za správne poukázať na závery najvyššieho súdu, že bez splnenia zákonomustanovených predpokladov prípustnosti dovolania dochádza k prelomeniu právoplatnostinapadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, čím dochádza k porušeniu práva na súdnuochranu a spravodlivý proces.

Za   situácie,   keď   najvyšší   súd   dospel   ústavne   konformným   spôsobom   k záveru,že dovolanie je procesne neprípustné, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnutéargumenty   sťažovateľky   o nedostatočnom   odôvodnení,   resp.   údajnej   nepreskúmateľnostirozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa nevysporiadal s jej právnym rozborom o tom, ženároky sťažovateľky nemali byť premlčané, že vznesenie námietky premlčania odporkyňousa prieči dobrým mravom a že súd vo veci nepripustil dovolanie z dôvodu právnej otázkyzásadného významu.

Napriek   uvedenému   najvyšší   súd   k uplatnenej   námietke   nepripustenia   dovolaniaz dôvodu   právnej   otázky   zásadného   významu   zaujal   stanovisko,   že   oprávnenie   založiťprípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému byinak   dovolanie   nebolo   prípustné,   je   ustanovením   §   238   ods.   3   OSP   zverená   výlučneodvolaciemu súdu.

Najvyšší súd ustálene judikuje, že ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúcehorozsudku prípustnosť dovolania nevysloví, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či ideo vec   zásadného   právneho   významu.   Možnosť   odvolacieho   súdu   vysloviť   prípustnosťdovolania nie je závislá ani na návrhu účastníka a ak ju účastník uplatní, odvolací súd ho nieje   povinný   akceptovať   a nevyhovením   mu   nedochádza   k odňatiu   žiadneho   procesnéhooprávnenia účastníka, a teda ani k procesnej vade podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súduž opakovane   judikoval,   že zo   žiadneho   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadkunevyplýva   povinnosť   odvolacieho   súdu   vyhovieť   požiadavke   účastníka   konaniana pripustenie dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadnéhovýznamu. Posúdenie prípustnosti dovolania z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolaciehosúdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená (napr. II. ÚS 348/08, II. ÚS 511/2011a iné).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa   náležite   vysporiadal   s námietkousťažovateľky o neúplnosti skutkových zistení, resp. nesprávnosti skutkových záverov, ktorénezakladajú dôvod na uplatnenie § 237 písm. f) OSP, a s námietkou nesprávneho právnehoposúdenia veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, a jeho záver, že dovolanie sťažovateľkybolo potrebné odmietnuť ako procesne neprípustné bez vecného skúmania napadnutéhorozsudku, je plne opodstatnený.

15. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho práva na spravodlivýproces   aj   postupom   dovolacieho   súdu,   ktorý   zaviazal   sťažovateľku   na   náhradu   trovdovolacieho konania žalovanej napriek tomu, že existovali dôvody na ich nepriznanie podľa§   150   ods.   1   OSP.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľka   (právne   zastúpenáadvokátskou kanceláriou) vo svojom dovolaní zo 7. februára 2013, ktorým sa na najvyššomsúde   domáhala   alternatívneho   petitu,   v ňom   neuviedla   žiadny   návrh   na náhradu   trovdovolacieho konania, resp.   uplatnenie   § 150   ods. 1   OSP. Ako   sama uvádza vo   svojejsťažnosti, na existenciu tohto dôvodu poukázala až „... v podaní adresovanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky po doručení rozhodnutia o dovolaní“ s odkazom aj na názorkrajského súdu.

Ústavný súd pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti postupu najvyššieho súdu prirozhodovaní   o trovách   konania   poukazuje   predovšetkým   na   svoju   zdržanlivosťpri posudzovaní   problematiky   náhrady   trov   konania.   Odkazuje   na   svoju   ustálenúrozhodovaciu činnosť, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trovkonania   nedosahuje   spravidla   samo   osebe   intenzitu   predstavujúcu   možnosť   porušeniazákladných práv a slobôd a vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi máakcesorickú povahu. Ústavný súd preto v otázke trov konania postupuje nanajvýš zdržanlivoa k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keďzistí,   že   došlo   k porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnymspôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný súd poukazuje na to, že uplatnená námietka sťažovateľky síce smeruje protiporušeniu princípov spravodlivého procesu, týka sa však iba jeho časti, a to rozhodovaniao trovách   konania,   čo   sa   v okolnostiach   daného   prípadu   vo   svojich   dôsledkoch   sícenegatívne dotklo sťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ich podľanázoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú relevanciuako námietkam proti procesnému postupu predchádzajúcemu rozhodnutiu vo veci samej(IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012 a iné).

16. Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   uzatvára,   že   právne   záverykrajského súdu a najvyššieho súdu nie je možné považovať za arbitrárne a neopodstatnenéa medzi   napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   a označenýmizákladnými   právami   sťažovateľky   nezistil   takú   príčinnú   súvislosť,   ktorá   by   zakladalamožnosť vysloviť porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1   ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietolako zjavne neopodstatnenú.

17. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších nárokochsťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015