znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 364/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   júna   2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. T., N., vedenú pod sp. zn. Rvp 10245/2013, Bc. K. Š., J., vedenú pod sp. zn. Rvp 10247/2013, Ing. B. T., N., vedenú pod sp. zn. Rvp 10248/2013, Ing. Z. Š., J. vedenú pod sp. zn. Rvp 10249/2013 a Mgr. P. O., I., vedenú pod sp. zn. Rvp 10250/2013,   zastúpených   Mgr.   P.   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I č. k. 9 C/152/2004-122 z 10. júna 2010, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co/471/2010   z 25.   mája 2011   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 Cdo 243/2011 z 11. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť E. T., vedenú pod sp. zn. Rvp 10245/2013, Bc. K. Š., vedenú pod sp. zn. Rvp 10247/2013, Ing. B. T., vedenú pod sp. zn. Rvp 10248/2013, Ing. Z. Š., vedenú pod sp. zn. Rvp 10249/2013 a Mgr. P. O., vedenú pod sp. zn. Rvp 10250/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10245/2013.

2. Sťažnosti E. T., Bc. K. Š., Ing. B. T., Ing. Z. Š. a Mgr. P. O.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. februára 2013 doručené sťažnosti E. T., Bc. K. Š., Ing. B. T., Ing. Z. Š. a Mgr. P. O. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorými namietali porušenie svojich práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C/152/2004-122 z 10. júna 2010, Krajského súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   4 Co/471/2010   z 25.   mája   2011   a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 243/2011 z 11. decembra 2012.

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovatelia sú žalobcami „... v právnej veci proti   žalovanému   v   prvom   rade   Slovenská   republika,   Ministerstvo   spravodlivosti   SR... žalovanému   v   druhom   rade   Slovenská   republika,   Ministerstvo   vnútra   SR...   žalovanému v treťom rade Slovenská republika, Ministerstvo financií SR... a žalovanému v štvrtom rade Slovenská republika, Ministerstvo hospodárstva SR... o náhradu škody vedenej Okresným súdom...   pod   sp.   zn.   9   C/152/2004,   Krajským   súdom   pod   spis.   zn.   4   Co/471/2010 a v dovolacom konaní Najvyšším súdom... pod spis. zn. 3 Cdo/243/2011.

Okresný súd... rozhodol v právnej veci... o náhradu škody tak, že návrh zamietol... Proti predmetnému rozsudku bolo... podané odvolanie, ktoré bolo zdôvodnené tým, že v konaní došlo k vadám... konkrétne, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci,   pretože   nevykonal   dôkazy   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností,   ako   aj z dôvodu,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym skutkovým   zisteniam   a   takisto   z   dôvodu,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci...

Krajský   súd...   rozhodol   tak,   že   odvolanie   navrhovateľov   zamietol   a   rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Odporcom nepriznal náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konám dovolanie odmietol...“. V   tejto   súvislosti   sťažovatelia   krajskému   súdu   vyčítali,   že „na   odôvodnenú argumentáciu žiadnym spôsobom neprihliadol, ani sa s ňou v odôvodnení nevysporiadal. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje ani stopy po tom, že by sa pri rozhodovaní o odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového súdu odvolací súd argumentáciou navrhovateľov zaoberal.

Odvolací   súd   pristúpil   k   rozhodnutiu   o   odvolaní   navrhovateľov   arbitrárne a formalistický.

Súdy   oboch   stupňov   pri   posudzovaní   rozsahu   povinností   odporcov   vo   vzťahu k činnosti   nebankových   subjektov   podľa   zákona   o   investičných   spoločnostiach,   zákona o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku vymedzenia   pôsobnosti   daných   zákonov   a   zmluvnú   formu   a   povahu   právnych   vzťahov nebankových subjektov so svojim klientmi. Formalistický sa riadili sa len literou zákona, bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov.

Pokiaľ   súdy   oboch   stupňov   prišli   k   záveru,   že   extenzívny   výklad   relevantných zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý...“.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľov   napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené ich práva „na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...“.

4. Sťažovatelia na základe uvedeného navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu a krajského súdu boli porušené ich základné práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   a   zároveň   zruší   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu sp. zn. 9 C/152/2004,   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co/471/2010   a   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo/243/2011 a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovatelia   tiež   žiadali   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenie   každému   po 3 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Ak   sťažovateľ   má   alebo   v minulosti   mal   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich namietaných   práv   pred   všeobecným   súdom,   tak   to   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu konať o jeho sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1 a čl. 127a ods. 1) a ústavný súd ho nemôže prekonať postupom podľa § 53 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   sa   vzťahuje   len   na   neprípustnosť   sťažnosti spočívajúcu   v nevyužití   iných   ako   súdnych   prostriedkov   ochrany   označených sťažovateľových práv.

8.   O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

9. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

10.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 10245/2013,   Rvp   10247/2013,   Rvp   10248/2013,   Rvp   10249/2013 a sp. zn. Rvp 10250/2013   a z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C/152/2004-122 z 10. júna 2010

11.   Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   k   nej   pripojených   príloh   konštatuje,   že   na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie základného práva zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   9   C/152/2004-122 z 10. júna 2010, nie je daná jeho právomoc, a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol.

12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu č. k. 9 C/152/2004-122 z 10. júna 2010, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovatelia využili, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 4 Co/471/2010 z 25. mája 2011. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľov predmetným rozsudkom okresného súdu.

II. C K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co/471/2010 z 25. mája 2011

13.   Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co/471/2010 z 25. mája 2011, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia namietajú porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľov vyplývali z nesprávneho zistenia skutkového   stavu,   nesprávneho   aplikovania   platných   právnych   predpisov   a   následne nesprávneho posúdenia veci. Krajskému súdu v podstatnom vytýkali arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia.

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov rozsudkom sp. zn. 4 Co/471/2010 z 25. mája 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

16.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení okrem iného uviedol: „Zodpovednosť podľa § 18 ods. l zák. č. 58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo nesprávnym úradným postupom je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu /bez ohľadu na zavinenie/, keď štát zodpovedá za škodu, pokiaľ by boli splnené tri podmienky, t. j. existencia škody /majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch/nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 58/1969 Zb. bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu nekonkretizuje, podľa obsahu však môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu,   ak   pri   tomto   výkone   alebo   v   súvislosti   sním   dôjde   k   porušeniu   pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie, alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.

V   súvislosti   s   pojmom   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom a vzniknutou škodou ide vlastne o objasnenie príčin, ktoré viedli k vzniku určitého výsledku, t.   j.   v   danom   prípade   k   zisteniu,   či   by   navrhovateľovi   škoda   nevznikla,   nebyť   ním označovaného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, v dôsledku ktorého nemohla pri obvyklom priebehu veci docieliť návratnosť vložených finančných prostriedkov, a to preto, že odporca porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona. Pritom zmluva o pôžičke, či iná zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý vzniká súhlasným prejavom vôle jeho účastníkov a pre svoju platnosť vyžaduje, aby netrpeli vadami, ktoré by ich robili neplatnými, čo by bolo vtedy, keby neboli uzavreté slobodne a vážne, t.j. keby trpeli vadami vôle,   alebo   by   neboli   uzavreté   určite   a   zrozumiteľne,   t.   j.   keby   trpeli   vadami   prejavu vôle /§ 37 Obč. Zák./, alebo vtedy, keby boli urobené osobou konajúcou v duševnej poruche, hoci aj prechodnej, ktorá by ju pre tento právny úkon robila neschopnou /§ 38 ods.2 Obč. zák./, t. j. takou osobou, ktorá nedokáže posúdiť následky svojho konania.

V danom prípade navrhovateľka (sťažovatelia, pozn.) ničím nepreukázala, že by jej odporca svojou nečinnosťou spôsobil škodu, pretože na základe vlastnej vôle uzavrel s B., s. r. o. zmluvu o pôžičke z objektívneho hľadiska nevzbudzujúcu pochybnosti o zamýšľaných právnych účinkoch, ktoré zákon s takým prejavom vôle spája. Išlo o prejav vôle účastníkov, či do určitého právneho vzťahu vstúpia alebo nie, či na seba prevezmú právo alebo určitú právnu   povinnosť   a   aký   bude   obsah   a   forma   tohto   právneho   vzťahu.   Pokiaľ   zmluvne dohodnuté podmienky potom obe strany akceptovali a spočiatku zrejme aj plnili, nebolo možné, aby do týchto súkromno-právnych vzťahov zasahovali štátne orgány, t. j. odporca, nakoľko by tým porušil zmluvnú autonómiu účastníkov.

Z týchto dôvodov možno vylúčiť zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, podľa § 18 ods.1 zák. č. 58/1969 Zb. príčinnú súvislosť medzi škodou a postupom odporcov, ako aj ich zodpovednosť podľa § 415 Obč. zák., preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

17.   Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   (a   v   jeho   rozsahu   tiež   prvostupňové rozhodnutie,   keďže   bolo   potvrdené   odvolacím   súdom,   pozn.)   obsahuje   podľa   názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

18.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 4 Co/471/2010 z 25. mája 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   odvolacie   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

21.   Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie konania i ostatnými požadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí v prípadoch, v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

22. Ústavný súd v zmysle už uvedeného predovšetkým konštatuje, že sťažovatelia v petite sťažnosti, ktorú koncipoval ich právny zástupca (advokát), nenamietali porušenie svojich základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu už neposudzoval. Zrušiť takéto rozhodnutie môže ústavný súd prípadne iba vtedy, ak takémuto zrušeniu predchádza vyslovenie porušenia v petite označených práv.

23. Okrem už uvedeného nedostatku neušlo pozornosti ústavného súdu, že právny zástupca sťažovateľov nepripojil k sťažnostiam ani napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, hoci bol na to ústavným súdom upozornený. Tento procesný nedostatok sám   osebe   bol   dôvodom   na   odmietnutie   sťažností   z dôvodu   nesplnenia   zákonných náležitosti.

III.

24. Vzhľadom na to, že sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013