znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 364/2012-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. M., správcu konkurznej podstaty úpadcu P., a. s. v konkurze, D., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 75/2010, 3 Obo 76/2010 a jeho rozsudkom z 28. júla 2011 a v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo V/1/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   I.   M.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   P.,   a.   s. v konkurze (ďalej len „sťažovateľ“,   v citáciách   aj „odporca“,   resp.   „dovolateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 75/2010, 3 Obo 76/2010 a jeho rozsudkom z 28. júla 2011 a v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo V/1/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2012.

2.   Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol v procesnom   postavení   odporcu   v súdnom   spore   o vylúčenie   nehnuteľností   zo   súpisu konkurznej podstaty vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp.   zn.   10   Cbi/16/2008.   Krajský   súd rozsudkom   z 10.   marca   2010 uložil   sťažovateľovi povinnosť „vylúčiť   zo   súpisu   konkurznej   podstaty   úpadcu   P.,   a.   s.   v konkurze...   D., nehnuteľnosti   nachádzajúce   sa   v kat.   úz.   D.,   zapísané   v LV   č.   96...“. Na   odvolanie sťažovateľa z 3. mája 2010 najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Obo 75/2010, 3 Obo 76/2010 z 28. júla 2011 rozsudok krajského súdu z 10. marca 2010 potvrdil. Súčasne potvrdil aj uznesenie krajského súdu z 5. mája 2010, ktorým uložil sťažovateľovi zaplatiť poplatok za odvolanie.   Proti   predmetnému   (druhostupňovému)   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   podal sťažovateľ 20. októbra 2011 dovolanie, ktoré najvyšší súd (ako dovolací súd) uznesením sp. zn. 2 Obdo V/1/2012 z 28. februára 2012 ako neprípustné odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľa „postupom a rozsudkom najvyššieho súdu zo dňa 28. 07. 20111... ako aj uznesením... zo dňa 28. 02. 2012... boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... čl. 36 ods. 1 listiny... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“, lebo „právne závery súdu prvého stupňa, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, sú nesprávne“ a z toho dôvodu aj „rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci... odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil riadne... náležite (dostatočne)... rozsudok odvolacieho súdu   v spojení   s rozsudkom   súdu   prvého   stupňa   predstavuje   arbitrárne   a svojvoľné rozhodnutie... dovolací súd sa v odôvodnení svojho uznesenia k riadnemu vysporiadaniu s argumentáciou   sťažovateľa   nepristúpil   –   vôbec   nevysvetlil   prečo   sú   bez   právneho významu...“.

4.   Na   podporu   svojich   názorov   a tvrdení   sťažovateľ   obšírne   citoval   z judikatúry ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   119/03,   I.   ÚS   23/04,   IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   31/07, IV. ÚS 49/06), najvyššieho súdu (napr. 5 Cdo 88/99, 2 Cdo 170/2005), ako aj z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva.

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok krajského súdu č. k. Cbi 16/2008-112 z 10. marca 2010, jeho odvolanie z 3. mája 2010, odvolací rozsudok najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo   75/2010,   3   Obo   76/2010   z 28.   júla   2011,   dovolanie z 20. októbra   2011   proti   tomuto   rozsudku   a uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Obdo V/1/2012 z 28. februára 2012.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné práva JUDr. I. M... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 28. 07. 2011 spis. zn. 3 Obo 75/2010; 3 Obo 76/2010 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 28. 2. 2012 spis. zn. 2 ObdoV/1/2012 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 28. 07. 2011... a uznesenie... zo dňa 28. 02. 2012... sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd... je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľova...“

II.

7. Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 6) rozsudkom najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu) z 28. júla 2011 a uznesením najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho) z 28. februára 2012.

12. Proti odvolaciemu rozsudku z 28. júla 2011 podal sťažovateľ 20. októbra 2011 dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením z 28. februára 2012 odmietol (pozri tiež bod 2).

13.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   predmetnými rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   (bod   12),   v sťažnosti   vychádzal   viac-menej   z dôvodov, ktoré   uviedol   v podanom   dovolaní   (pozri   tiež   bod   14),   ústavný   súd   predostiera,   že v posudzovanej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov a v jeho právomoci zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   právomoci   najvyššieho   súdu   (ako   súdu odvolacieho   a aj   súdu   dovolacieho)   v súvislosti   s ich   rozhodovaním   o odvolaní   a aj o dovolaní sťažovateľa sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

14. Ústavný súd vo vzťahu k dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti   ďalej vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

15.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať   a rozhodnúť   o veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia   §   236   a nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že   dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide   o prípady   uvedené   v písm.   a)   až   g)   tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch   uvedených   v   § 238   OSP. V posudzovanom   prípade   najvyšší   súd   dovolanie sťažovateľa „ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243 ods. 5 prvá veta O. s. p. ako neprípustné odmietol... Keďže v danom prípade dovolanie... nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada uvedená v § 237 písm. f) O. s. p. (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola...“.

16. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 14 a 15) preskúmal predmetné rozhodnutie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obdo   V/1/2012   z 28.   februára   2012,   ktorým   tento   súd sťažovateľovo dovolanie odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný   postup   tohto   súdu   nemajúci   oporu   v zákone.   Po   oboznámení   sa   s obsahom namietaného uznesenia najvyššieho súdu (dovolacieho) z 28. februára 2012 ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje aj jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Najvyšší súd v úvode odôvodnenia   svojho   uznesenia   oboznámil   prvostupňové   rozhodnutie   krajského   súdu (vrátane jeho skutkových zistení a z toho vyplývajúcich právnych záverov) a podstatné časti odvolacieho rozsudku: „Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 109 O. s. p., z ktorého vyplývajú podmienky, za ktorých súd konanie preruší a uviedol, že z odvolania nie je zrejmé, v čom spočíva nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, keď konajúci súd konanie neprerušil. Fakt, či konajúci súd konanie prerušil alebo neprerušil, sám o sebe dôvod pre posudzovanie nezákonnosti rozhodnutia nezakladá. Námietku žalovaného, že konajúci súd nezaručil právo náležitého poučenia o ukončení dokazovania,   odvolací súd označil pre posúdenie dôvodnosti odvolania za právne irelevantnú, a to z dôvodu, že žalovaný ani v odvolacom   konaní   neuviedol   žiadnu   inú   hmotnoprávnu   skutočnosť,   s   ktorou   by   sa prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal. Preto aj v prípade, ak by súd žalovaného ako účastníka konania náležité neupozornil o ukončení dokazovania, bola by táto námietka z hľadiska posúdenia dôvodnosti odvolania právne bezpredmetnou, pretože v predmetnom prípade nie je čo ďalšie dokazovať. Za právne irelevantnú označil odvolací   súd   aj   námietku   premlčania   vznesenú   žalovaným   dôvodiac,   že   žalobca   podal žalobu   postupom   podľa   ustanovenia   §   19   ZKV.   Rovnako   sa   nestotožnil   s   tvrdením žalovaného, že existuje dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho neurčitosť a nevykonateľnosť. Uviedol, že z výroku, ako aj odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, čoho sa predmet sporu týka a z akých dôvodov konajúci súd dospel k záveru, keď návrhu o vylúčenie sporných nehnuteľností z konkurznej podstaty vyhovel. Za absolútne bezpredmetnú   odvolací   súd   označil   skutočnosť   namietanú   žalovaným,   že   súd   predvolal správcu   konkurznej   podstaty   z nie   zákonnej   adresy   uvedenej   v   zozname   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Uviedol, že z obsahu veci nie je sporné, že správca konkurznej podstaty je celým obsahom konania oboznámený a fakt, z akej adresy bol súdom predvolaný,   je   pre   posúdenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   iba   nepodstatným formálnym   nedostatkom.   Odvolací   súd   konštatoval,   že   konajúci   súd   sa   s predbežnou otázkou,   či   nehnuteľnosti,   ktoré   je   žalovaný   povinný   na   základe   výroku   napadnutého rozhodnutia   vylúčiť   z konkurznej   podstaty,   sú vo   vlastníctve   žalovaného alebo žalobcu, riadne vysporiadal a dospel k správnemu záveru, že žalobca si sporné nehnuteľnosti riadne kúpil a v zmysle dohodnutých podmienok zaplatil. Rovnako správne konajúci súd uzavrel, že neexistovali zákonné dôvody na odstúpenie od kúpnej zmluvy a že dohliadací konkurzný súd prevod   nehnuteľnosti   z   konkurznej   podstaty   do   majetku   žalobcu   riadne   schválil.   Je nesporné, že krajský súd nebol oprávnený vydať opatrenie z 2. novembra 2008, č. k. 4 K 169/97-631, ktorým zrušil svoje opatrenie z 22. októbra 2002 o schválení predaja majetku úpadcu.   Odvolací   súd   sa   stotožnil   s právnym   názorom   vysloveným   žalobcom   v   jeho vyjadrení k odvolaniu, že predkladanie nového súhlasu súdu na ten istý prevod za tých istých podmienok, by bolo v rozpore s platnými právnymi predpismi.“ Potom oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľa: „Podanie dovolania žalovaný odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p., teda že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konkrétne k vade uvedenej v písm. f) O. s. p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Rovnako dôvodí dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie   vo   veci).   Žalovaný   odvolaciemu   súdu   vytýka,   že   svoj   rozsudok   riadne neodôvodnil, v dôsledku ktorej skutočnosti mu odňal možnosť konať pred súdom. Žalovaný opakovane poukázal na tvrdenia uvedené vo svojom odvolaní, v ktorom argumentoval, že otázku,   či   žalovaný   sporné   nehnuteľnosti   nadobudol   do   svojho   vlastníctva   počas konkurzného konania, nie je možné riešiť v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, pretože ide o spor o určenie vlastníctva... Žalovaný má za to, že odvolací súd sa s (jeho, pozn.) tvrdeniami nezaoberal, nechal ich bez povšimnutia, jeho argumentáciu nevyvrátil a ani nevysvetlil, prečo je jeho názor nesprávny. Žalovaný súčasne namietol, že rozsudok odvolacieho   súdu   predstavuje   veľmi   formalistické   posúdenie   odvolacích   tvrdení žalovaného, úplne v ňom chýba označenie použitých právnych predpisov a ich patričný výklad. Nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi nižších stupňov žalovaný vzhliadol v otázke posúdenia vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam.“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: Najvyšší súd... ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý má právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 218 ods. 1 písm. c) 0. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. odmietnuť.

Podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci   (§   238   ods.   2   O.   s.   p.),   alebo   rozsudok   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Dovolaním   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   znaky   vyššie   uvedených rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako súdu prvého stupňa, pričom však vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil.   Vzhľadom   na   uvedené   je   nepochybné,   že   dovolanie   žalovaného   v   zmysle ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné nie je.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník konania namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd... len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.. Uvedené zákonné ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené.

Vady vymenované v písm. a) až g) § 237 O. s. p., majú za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietol vadu konania podľa § 237 písm. f) O, s. p., v zmysle ktorého dovolanie je prípustné, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   a   týmto   postupom   odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. zakladá aj absencia riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, z dôvodu ktorého je toto nepreskúmateľné.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   konania,   ktoré   jeho   vydaniu predchádzalo, dovolací súd existenciu podmienky prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. namietanej dovolateľom, nezistil.

K   vade   konania   podľa   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   dovolateľ   namietal   znemožnenie realizácie   jeho   procesných   práv   absenciou   presvedčivého   odôvodnenia   rozhodnutia odvolacieho súdu nespĺňajúceho požiadavky na náležité odôvodnenie súdnych rozhodnutí podľa § 157 ods. 2 O. s. p. a nevysporiadanie sa odvolacieho súdu so všetkými uplatnenými námietkami žalovaného.   Odvolaciemu   súdu   vytkol,   že   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia posúdil   odvolacie   tvrdenia   žalovaného   len   veľmi   formalistický,   jeho   argumentáciu k jednotlivým tvrdeniam nevyvrátil a ani nevysvetlil, z akých dôvodov nie je jeho názor správny.   Prezentoval   názor,   že   pokiaľ   súd   dospeje   k   záveru,   že   nárok   žalobcu   je opodstatnený, je povinný sa vysporiadať s argumentáciou žalovaného,   z ktorého plynie opačný záver a túto dostatočným a výstižným spôsobom odôvodniť.

Nestotožňujúc sa s dôvodnosťou tejto dovolacej námietky, dovolací súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p.. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú   námietku   alebo   argument   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05)...

Po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu, Najvyšší súd... ako súd   dovolací   konštatuje,   že   tento   je   náležité   odôvodnený,   do   odôvodnenia   svojho rozhodnutia pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých rozhodnutie Krajského súdu... potvrdil a z tohto dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ústavne akceptovateľné. Na margo námietky   žalovaného spočívajúceho v tvrdení,   že súd ho   ako   správcu konkurznej   podstaty   predvolával   z   adresy,   ktorá   nie   je   adresou   jeho   sídla   zapísanou v zozname správcov konkurznej podstaty vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, v dôsledku ktorej skutočnosti mal súd žalovanému uprieť možnosť konať pred súdom, dovolací súd uvádza, že súdne zásielky boli menovanému správcovi doručované tak na adresu V. (resp. K.), B. (doručenky pripojené k č. 1. 59, 63, 68, 135, 179, 201 spisu) ako aj   M.   B.   (ktorá   v   relevantnom   čase   bola   adresou   sídla   jeho   advokátskej   kancelárie   - doručenky pripojené k č. l. 90, 96, 100, 104, 119 spisu), pričom na obidvoch adresách si správca   zásielky   (osobne   alebo   prostredníctvom   splnomocnenca)   preberal.   Z korešpondencie správcu konkurznej podstaty so súdom vyplýva, že aj zásielky doručované na   adresu   vtedajšieho   sídla   jeho   advokátskej   kancelárie,   sa   do   jeho   osobnostnej   sféry dostali, keďže na ne reagoval (či už žiadosťami o odročenie termínu pojednávania alebo podaním odvolania voči rozsudku prvostupňového súdu).

Pokiaľ   dovolateľ   namieta,   že   napadnuté   rozhodnutie   spočíva   na   nesprávnom právnom posúdení veci, je potrebné uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.), je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.   Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   nemožno   podať   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu.   Pokiaľ   nie   sú   splnené   podmienky   prípustnosti   dovolania,   nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.   V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z § 238 ods. 3 O. s. p., v posudzovanom   prípade   však   odvolací   súd   vo   výroku   svojho   rozsudku   prípustnosť dovolania nevyslovil.

Keďže v danom prípade dovolanie žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada uvedená v § 237 písm. f) O. s. p. (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd... ako súd dovolací, dovolanie žalovaného podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., ako neprípustné odmietol.

So   zreteľom   na   odmietnutie   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť,   nezaoberal   sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu...“

17. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované rozhodnutie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených   v   dovolaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takého   rozhodnutie   nie   je neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   preto   nie   je z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

18. Ústavný súd pri preskúmaní dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, správne ustálil   skutkový   stav   veci   a relevantné   zákonné   ustanovenia   aplikoval   spôsobom,   ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   ustanovenými   princípmi   súdneho   rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

19. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, I.   ÚS   200/2012),   pričom   v konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   sa   tak   podľa   názoru ústavného súdu nestalo.

20.   Z uvedeného   dôvodu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   ani   príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho) pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom   označených   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   s právnym názorom   najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

21. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

22. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľa   o porušení   označených   práv   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   (ako   súdu odvolacieho) sp. zn. 3 Obo 75/2010, 3 Obo 76/2010 z 28. júla 2011.

23.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

24. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho)   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

25. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

26. Pretože namietané odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu   nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   aj I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

27. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

28. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   jej   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

29. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznaním mu náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012