znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 364/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia ich práva podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 24 C 102/2009-18 z 29. októbra 2009 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 6 Co 60/2010-114 z 31. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2010 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 C 102/2009-18 z 29. októbra 2009 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 60/2010-114 z 31. mája 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia sa podaním zo 17. júla 2009 označeným ako „Podnet na obnovu konania vedenom na Okresnom súde v Žiline pod č. 13 C 216/05, podľa § 228 ods. 1 písm. a, písm. b zák. č. 99/63 Zb. “ obrátili na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd postúpil podanie sťažovateľov okresnému súdu. Okresný súd návrh sťažovateľov na obnovu konania zamietol uznesením sp. zn. 24 C 102/2009 z 29. októbra 2009. Proti uzneseniu okresného súdu podali odvolanie sťažovatelia, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú: «Vzhľadom k tomu, že rodinný dom sťažovateľ s manželkou stavali, podľa kúpeného projektu, museli aj príjazdovú cestu do dvora a ku garáži, prispôsobiť tomuto projektu a vybudovať ju smerom k jestvujúcej miestnej účelovej komunikácii.   Nakoľko   táto   účelová   komunikácia   bola   veľmi   úzka   /cca   2m/,   museli samozrejme   ustúpiť   od   právnej   hranice   do   svojho   vlastníctva   aj   s   budovaním   zákonne povoleného oporného múru a oplotenia, /veľký terénny výškový rozdiel/ aby sa vôbec dostal do   svojho   RD   s   kúpeným   palivom   na   zimné   obdobie   a   iným   materiálom,   resp.   svojim motorovým vozidlom do garáže. I tak žiadny právny predpis nehovorí o tom, že oplotenie musí byť na právnej hranici. /napr. Kat. nehn. 2005 str. 14-15/...

Hoci oplotením uvoľnenú časť svojho pozemku sťažovatelia používali na uskladnenie rôzneho materiálu a v budúcnosti tam plánovali vybudovať okrasnú predzáhradku, obec S.- H.   v   zastúpení   starostky,   resp.   starostu   zaujatého   hlavne   voči   sťažovateľovi   v 1 rade, násilne, nezákonne v rozpore s § 123-127 OZ, čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 20 ods. 1, 3 a ďalších Ústavy SR, zabrala toto vlastníctvo pod čiernu nepovolenú stavbu trasy obecného vodovodu a následne aj pod čiernu nepovolená stavbu rozšírenia miestnej účelovej komunikácie, i keď bolo obcou sústavne proklamované, že uvedené stavby nebudú zasahovať do súkromného vlastníctva a budú umiestnené iba na obecnom majetku – viď posledný ods. na str. 3 a nasl. na str. 4 zápisnice o pojednávaní Krajského súdu v Žiline 6Co 131/08 zo dňa 29. 10. 08 z výsluchu samozvaného svedka, starostu obce S.-H. J. B., resp. prizvaného odporkyňou J. Ď., bez vedomia súdu k odvolaciemu konaniu proti nezákonnému, protiústavnému rozhodnutiu Okresného   súdu   v Žiline,   rozsudkom   č.   13C   216/05-105   zo   dňa   10.   1.   2008   v   ktorom odvolací súd rozhodoval iba na základe nepravdivého tvrdenia svedka – starostu obce, ale výsledky meraní v znaleckých posudkoch Ing. M. K. a Ing. J. V. Csc. vôbec nebral v úvahu a merania ktoré sa vlastne skoro zhodovali v rozsudku nezohľadnil...

Takýto,   nezákonný,   násilný   postup   na   uloženie,   resp.   vybudovanie   čiernej, nepovolenej stavby vodovodnej prípojky na pozemku sťažovateľov si zámerne zvolila aj odporkyňa J. Ď., len aby sťažovateľov poškodila a robila im schválnosti a obmedzenia, či už v užívaní ich vlastníctva, alebo výjazde motorovým vozidlom na rýchle zdravotné ošetrenie, ak niektorému zo sťažovateľov sa zhorší zdravotný stav natoľko /obaja sú ZŤP/, že budú na túto pomoc odkázaní, hoci svoju prípojku si mohla vybudovať legálne mimo ich pozemku a na svojom vlastníctve PKN 413.

Vzhľadom   k   tomu,   že   týmto   nezákonným,   protiústavným,   násilným   postupom odporkyne došlo k hrubému porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľov zaručených v § 123-127 OZ, čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 3, Ústavy SR a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 a č1. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru...,   podávali   sťažovatelia   dňa   30.   8.   2005,   žalobu Okresnému súdu v Žiline na odstránenie tohto porušenia ich základných práv, ktorá však bola zamietnutá rozsudkom Okresného súdu v Žiline v konaní 13C 216/05-105 dňa 10. 1. 2008, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Žiline v konaní č. 6Co 131/2008, dňa 29. 10. 23008 v podstate z toho dôvodu, že „z výsluchu navrhovateľov mal súd preukázané, že pozemok pare, č. KN 414 v k. ú. S.-H., ktorého sú bezpodielovými spoluvlastníkmi ako manželia, majú oplotený oceľovým oplotením s podpornými, betónovými múrikmi, pričom predmetná   vodovodná   prípojka   vo   vlastníctve   odporkyne   sa   nachádza   pred   oplotením označeného pozemku parc. č – KN 414.

Takýmto postupom a konaním súdov v rozpore s čl. 2 odst. 2 Ústavy a dobrými mravmi, boli porušené základné ľudské práva a slobody sťažovateľov zaručené v čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 13 ods. 3, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 39 ods. 1, ods. 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 čl. 17 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 dodatkového protokolu k tomuto dohovoru, pretože podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona dôkazné bremeno spočíva na vlastníkovi nepovolenej stavby a nie na vlastníkovi pozemku a podľa čl. 13 ods. 3 Ústavy SR, tak zásada správneho konania ako i súdneho konania vychádza z ústavného princípu rovnosti osôb pred zákonom, čo v praxi znamená že tak správne orgány ako i súdy musia dodržiavať princíp materiálnej rovnosti vo vzťahu k osobám o ktorých právach, právom chránených záujmov, alebo povinnostiach rozhodujú, tak aby nedochádzalo k ich diskriminácii, tzn. že sú povinné objektívne zhodné prípady „rozhodovať zhodne“ t. j. podľa rovnakých pravidiel a dokazovanie o vlastníctve k pozemku na ktorom je umiestnená vodovodná prípojka mali vyžadovať aj od vlastnícky prípojky. Súdy svojím rozhodnutím nerešpektovali Ústavu SR a Európsky dohovor o ochrane majetku sťažovateľov i keď sa tento nachádza za oplotením. Súd pochybil, asi zámerne, aj v tom, že sťažovateľov diskriminoval zamietnutím ich požiadavky   na   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov,   hoci   v   iných   obdobných prípadoch oslobodení boli a aj napriek nezaplateniu požadovaného súdneho poplatku vo veci v rozpore s § 10 ods. 1, zákona č. 71/1992, konal, pravdepodobne z toho dôvodu, aby ich   šikanoval   a   pre   ich   zlú   sociálnu   situáciu   znemožnil   bránenie   svojich   základných ľudských práv a slobôd, hlavne však majetku, pred nezávislým a nestranným súdom o čom svedčí aj vyrubenie poplatku v sume 116,17 Eur /3 500.- Sk/ za podanie odvolania proti vyššie uvedenému rozsudku Okresného súdu v Žiline č. k. 13C 216/05-105 zo dňa 10. 12. 2008, na ktorý si museli finančné prostriedky vypožičať. Tým bolo porušené ďalšie ich právo o zákaze diskriminácie založenej na akomkoľvek základe, zaručené v čl. 12 ods. 2, ods. 4, Ústavy SR a čl. 13 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Sťažovateľom bola uznesením Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 92/09-8 zo dňa 24. 9. 2009, zamietnutá aj ich sťažnosť ÚS SR zo dňa 3. 2. 2009, podaná v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy SR...

Na základe vyššie uvedených skutočností a ďalších zistení, podávali sťažovatelia, tak ministrovi   spravodlivosti   SR,   ministerstvu   spravodlivosti   SR,   ako   aj   predsedovi   NS   SR a generálnemu   prokurátorovi   SR,   sťažnosti   a   podnety   na   obnovu   tohto   protiústavné zamietnutému   konaniu,   či   už   pre   nezákonné,   protiústavné   konanie   a   rozhodovanie zúčastnených   strán,   alebo   pre   zistenie   nových   skutočností,   avšak   bezúspešne,   pretože konajúci   Okresný   súd   v   Žiline   tieto   podania   uznesením   zo   dna   29.   10.   2009   č.   k. 24C 102/2009-18 v rozpore s ustanovením § 43 ods. 1 O. s. p. opätovne odmietol i napriek predloženiu nezvratnému dôkazu /predbežného vyhodnotenia zameraním právnej hranice pre potreby stavebného úradu obce S.-H., súdnym znalcom, Ing. J. V. Csc. zo dňa 17. 11. 2009   v   prílohe   odvolania   zo   dňa   18.   11.   2009/   a   odvolací   Krajský   súd   v Žiline   toto odmietnutie potvrdil uznesením č. k. 6Co 60/2010-114 zo dňa 31. 5. 2010, čo poukazuje na ďalšie šikanovanie sťažovateľov zo strany súdov a má veľmi negatívny dosah – ako i celý proces   –   na   zdravie   sťažovateľa   a   jeho   manželky   s   ohrozením   ich   životov,   ako   ZŤP občanov...

S poukázaním na uvedené skutočnosti, ktoré sťažovatelia uviedli v čl. I až V, sú presvedčení,   že   postupom   a   konaním   Okresného   súdu   v   Žiline,   ale   aj   Krajského   súdu v Žiline, súdy porušili ich ústavné práva a základné ľudské práva v zmysle čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 20 ods. 1 ods. 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až ods. 4, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 14, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd.   Taktiež   aj   tým,   že   sa   celé   konanie   predlžuje   a   navrhovatelia   sú postupom a konaním súdu šikanovaní s dopadom na ich zdravie...»

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„1/ základné právo J. Ď. a jeho manželky E. Ď. na pokojné užívanie svojho majetku s náhradou nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 čl. 19 ods. 1, 2, čl. 20 ods. 1, 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1-4, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 3 čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1, Dodatkového protokolu k dohovoru, postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 6Co 60/2010-114 zo dňa 31. 5. 2010, porušené – bolo.

2/ základné právo J. Ď. a jeho manželky E. Ď. na pokojné užívanie svojho majetku s náhradou nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 čl. 19 ods. 1, 2, čl. 20 ods. 1, 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1-4, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 3 čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, postupom Okresného súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 24C 102/2009-18 zo dňa 29. 10. 2009, porušené – bolo.

3/ Ústavný súd SR ruší uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 31. 5. 2010. sp. zn. 6Co 60/2010-114 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

4/ Ústavný súd SR ruší uznesenie Okresného súdu v Žiline zo dňa 29. 10. 2009 sp. zn. 24C 102/2009-18 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

5/ Sťažovateľovi J. Ď. a jeho manželke E. Ď., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR /slovom päťtisíc EUR/, ktoré je Krajský súd povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6/ J. Ď. a jeho manželke E. Ď. priznáva náhradu poplatku zaplateného justičnej pokladnici Krajského súdu v Bratislave vo výške 116,17 EUR, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť k rukám sťažovateľa a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   (sťažnosť)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v   rámci   predbežného prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojho práva zaručeného v čl. 2 ods. 2 ústavy a základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu a postupom a uznesením krajského súdu.

1.   K   namietanému   porušeniu   práva   zaručeného   v   čl.   2   ods.   2   ústavy a základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, o čom vedeli, odvolanie aj podali a krajský súd o ňom uznesením rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje   právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv a iných práv uznesením okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS   8/01),   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľov však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   základných   práv,   ale   o   prípad,   keď   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v   celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   ich subjektívnych názorov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu sú v súlade s označeným článkom ústavy.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu, odvolaním proti uzneseniu okresného súdu a ďalšími listinami, ktoré predložili sťažovatelia, dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   neporušil   sťažovateľmi   označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by odvolanie odôvodnili. Celé odvolanie spočíva v citovaní uznesenia okresného súdu a z konštatovania, že sťažovatelia sú ťažko zdravotne postihnutí občania, ktorí si nemôžu dovoliť zaplatiť služby kvalifikovaného právnika. Napriek tejto skutočnosti krajský   súd   ako   odvolací   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu,   pričom v relevantnej   časti   svojho   odôvodnenia   uviedol: „Okresný   súd   napadnutým   uznesením návrh navrhovateľov na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp.   zn.   13C/216/2005   zamietol,   navrhovateľom   1/,   2/   uložil   povinnosť   spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet Okresného súdu Žilina súdny poplatok z návrhu na obnovu konania   vo   výške   99,50   €   a   odporkyni   náhradu   trov   konania   nepriznal.   V   odôvodnení uviedol, že návrh navrhovateľov na obnovu konania bol zjavne neopodstatnený a nespĺňal základné   kritériá   úpravy   obnovy   konania   do   tej   miery,   aby   sa   mohol   návrhom   aspoň meritórne   zaoberať.   S   poukazom   na   skutočnosti   uvádzané   navrhovateľmi   v   návrhu   na obnovu konania poznamenal, že títo nežiadali obnoviť konanie ako také, ale v podstate chceli revidovať poplatkové rozhodnutie. Toto však nie je možné dosiahnuť návrhom na obnovu   konania.   Aj   z   hľadiska   lehôt   išlo   o   zjavne   neopodstatnený   návrh,   nakoľko rozhodnutie   o   poplatkovej   povinnosti   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   2.   2.   2009 a navrhovatelia podali návrh na obnovu až dňa 22. 7. 2009. Odporkyni, ktorá bola v konaní o   obnove   úspešná,   náhradu   trov   konania   nepriznal,   nakoľko   jej   žiadne   nevznikli. Navrhovateľom   uložil   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   z   návrhu   na   obnovu   konania s poukazom na to, že podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. boli poplatníkmi tohto návrhu. Výšku poplatku určil podľa položky 16 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu vyššie označeného zákona.

Proti uzneseniu podali odvolanie navrhovatelia 1/, 2/. V dôvodoch poukázali na to, že sú občania bez právneho vzdelania, dôchodcovia, ťažko zdravotne postihnutí, a preto si v takejto sociálnej situácií nemohli dovoliť právne služby komerčného právnika. Mali za to, že boli konaním súdov poškodení a boli porušené ich základné práva a slobody. Preto podávali podnety Ministerstvu spravodlivosti SR a Najvyššiemu súdu SR, ktorí ich usmernili v ďalšom postupe pri odstránení pochybení súdov. Na základe týchto skutočností žiadali napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň podali žiadosť o odpustenie súdnych poplatkov za podané odvolanie.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľov nevyjadrila. Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, pretože je vecne správne.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že pokiaľ okresný súd   zamietol   návrh   navrhovateľov   1/,   2/   na   povolenie   obnovy   konania   vedeného   na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 13C/216/2005, postupoval správne a v súlade s ust. § 234 ods. 1, 2/ O. s. p.. Aj podľa zistení odvolacieho súdu návrh navrhovateľov 1/, 2/ na obnovu konania neobsahuje ani jeden z dôvodov uvedených v ust. § 228 ods. 1 O. s. p.. Nakoľko odvolací súd   sa v tomto smere   v celom   rozsahu stotožnil   s odôvodnením   napadnutého uznesenia, v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť dôvodov uvedených v odôvodnení písomného vyhotovenia uznesenia. Vychádzajúc z týchto zistení a zároveň konštatujúc, že aj výroky o trovách konania a o poplatkovej povinnosti navrhovateľov za podaný návrh bolí okresným súdom náležíte odôvodnené, napadnuté uznesenie ako vecne správne v celom rozsahu potvrdil.

Keďže   navrhovatelia   v   odvolaní   podali   i   žiadosť   na   oslobodenie   od   zaplatenia súdneho poplatku z odvolania, odvolací súd s prihliadnutím na ust. § 211 ods. 1 O. s. p. (nakoľko okresný súd o tejto žiadosti nerozhodol) posúdil túto žiadosť sám a rozhodol o nej tak,   že jej   nevyhovel.   V   tomto   smere   považuje   najskôr   za   potrebné   poznamenať,   že   sa zaoberal   len   podmienkami   na   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   za   podané   odvolanie, pretože navrhovatelia svoju žiadosť obmedzili len na tento poplatok. Zároveň konštatuje, že výška   poplatku   za   podané   odvolanie   proti   napadnutému   uzneseniu   predstavuje   podľa poznámky č. 1 k položke 16 Sadzobníka súdnych poplatkov sumu 99,50 €. Z potvrdení o príjmoch, ktoré zaslali navrhovatelia 1/, 2/ na výzvu odvolacieho súdu, bolo zistené, že navrhovateľ 1/ bol v období mesiacov február – apríl 2010 poberateľom dôchodku vo výške 457,20   €   mesačne   a   z   titulu   občana   s   ťažkým   zdravotným   postihnutím   poberal   aj kompenzačný príspevok súvisiaci so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla vo výške 30,93 € mesačne. Navrhovateľka 21 mala v období mesiacov február – apríl 2010 ako   dôchodkyňa   príjem   272,70   €   mesačne   a   taký   istý   kompenzačný   príspevok   ako navrhovateľ 1/. Vyššie uvedený príjem, ktorý u navrhovateľov 1/, 2/ predstavuje spolu sumu 791,76   €   mesačne,   potom   i   v   prípade   zaplatenia   jednorazového   súdneho   poplatku z odvolania vo výške 99,30 € neohrozí ich výživu, a to aj s prihliadnutím na zabezpečenie ďalších Štandardných životných potrieb navrhovateľov 1/, 2/.

Odvolací   súd   sa   nakoniec   zaoberal   aj   námietkou   zaujatosti,   ktorú   vzniesli navrhovatelia 1/, 2/ voči sudcom Okresného súdu Žilina podaním doručeným označenému súdu dna 15. 4. 2010 a postúpenému odvolaciemu súdu dňa 19. 4. 2010. Navrhovatelia 1/, 2/   poukazovali   na   to,   že Z.   Š.,   ktorá   je   manželkou   P.   Š.   a tento   je   zároveň synovcom odporkyne, pracuje na Okresnom súde Žilina ako asistentka. Preto už táto skutočnosť je sama o sebe postačujúcim dôvodom na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Žilina. Podľa § 15a ods. 3 O. s. p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Nakoľko v podaní,   ktoré bolo doručené krajskému súdu dňa 19.   4.   2010,   nie je uvedená   jedna   z   podstatných   náležitostí   uvedených   v   ust.   §   15a   ods.   3   O.   s.   p. (navrhovatelia neuviedli, kedy sa o nimi uvedenom dôvode vylúčenia dozvedeli), odvolací súd na túto námietku neprihliadal. Pokiaľ navrhovatelia v námietke zaujatosti poukazovali na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline 5NcC/19/2005, 7NcC/32/2007 a 5NcC/137/2007, podľa ktorých mali byť prakticky vylúčení všetci sudcovia Okresného súdu Žilina, vrátane JUDr. Petra Hrnčiara, odvolací súd z pripojených zberných spisov Krajského súdu v Žiline zisti],   že   uznesením   7NcC/32/2007   zo   dňa   31.   5.   2007   boli   síce   vylúčení   sudcovia Okresného súdu Žilina, ale bolo to v súvislosti skonaním vedenom na Okresnom súde Žilina pod   sp.   zn.   16C/99/2003,   v   ktorom   vystupovala   Z.   Š.   priamo   ako   účastníčka   konania. Niektorí sudcovia Okresného súdu Žilina boli vylúčení aj z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14C/262/2002 (uznesenie Krajského súdu v Žiline 5NcC/137/2007 zo dňa 20. 12. 2007), ale tiež z dôvodu, že v tomto konaní bol účastníkom konania priamo manžel Z. Š. Uznesením Krajského súdu v Žiline 5NcC/19/2005 zo   dňa   23.   6.   2005   boli   síce   vylúčení   z prejednávania   a   rozhodovania   vecí   sp.   zn. 27C/301/2004 všetci sudcovia Okresného súdu Žilina, ale z toho dôvodu, že navrhovatelia 1/, 2/ viedli konanie o náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom v konaniach vedených na Okresnom súde Žilina.“

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom uznesení zaujal svoj názor k sťažovateľmi nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým   krajský   súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu   nestotožňujú,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Podľa § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) posudzuje súd každý   úkon   podľa   jeho   obsahu,   aj   keď   je   úkon   nesprávne   označený.   Ide   o   generálne pravidlo,   ktoré   znamená,   že   procesné   úkony   účastníkov   je   potrebné   posúdiť   podľa   ich obsahu, a nie podľa ich značenia.

Po preskúmaní návrhu na obnovu konania, ktorý podali sťažovatelia, sa ústavný súd stotožňuje   s   názorom   vyjadreným   v   uznesení   okresného   súdu,   ktoré   bolo   potvrdené uznesením   krajského   súdu   o   tom,   že   návrhom   na   obnovu   konania   žiadali   sťažovatelia v podstate   revidovať   uznesenie   o   poplatkovej   povinnosti   vydané   okresným   súdom   pod sp. zn. 13C   216/2005 z 24.   januára 2006   (potvrdené   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 23 Co 76/2006 z 28. februára 2006).

Z   uvedených   dôvodov   považuje   ústavný   súd   tvrdenia   sťažovateľov   uvedené v sťažnosti o tom, že žiadali obnoviť celé konanie, za účelové a v rozpore s obsahom návrhu sťažovateľov zo 17. júla 2009.

Ako   vyplýva   z   §   228   ods.   1   OSP,   návrhom   na   obnovu   konania   môže   účastník konania napadnúť právoplatný rozsudok. Právoplatné uznesenie môže v zmysle § 228 ods. 2 OSP   účastník   konania   napadnúť,   iba   ak   ide   o uznesenie,   ktorým   bol   schválený   zmier. Z citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   jasne   vyplýva,   že   uznesenie, ktorým sa rozhodlo o poplatkovej povinnosti sťažovateľov návrhom na obnovu konania, nie je možné napadnúť.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K namietanému   porušeniu   práva   zaručeného   v   čl.   2   ods.   2   ústavy a základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 40, čl. 46 ods. 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru uznesením krajského súdu

Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené viaceré základné a iné práva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietané   uznesenie   krajského   súdu   nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia už citovaných článkov ústavy a dohovoru, pretože chýba, resp.   z   argumentácie   sťažovateľov   nevyplýva,   príčinná   súvislosť   medzi   označenými článkami ústavy a dohovoru a uznesením krajského súdu.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010