znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 364/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. E., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč 7/2009 z 23. júla 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. E. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2009 doručená sťažnosť M. E. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžnč 7/2009 z 23. júla 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   v   podstatnom   vyplýva,   že   sťažovateľ   si   žiadosťou zo 7. januára 2009 uplatnil od Sociálnej poisťovne, pobočky P., nárok a náhradu za sťaženie spoločenského   uplatnenia   z   dôvodu   zistenej   choroby   z   povolania.   Sociálna   poisťovňa, pobočka   P.,   pri   posudzovaní   jeho   žiadosti   podaním   z   9.   marca   2009,   ktoré   bolo sťažovateľovi doručené 12. marca 2009, oznámila, že v súlade s ustanovením § 210 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) predlžuje lehotu na vydanie rozhodnutia zo 60 dní o ďalších 60   dní   z   dôvodu   nutnosti   posúdenia   správnosti   výšky   bodového   ohodnotenia   sťaženia spoločenského uplatnenia uvedeného v lekárskom posudku.

Sťažovateľ s uvedeným postupom nesúhlasil a svojou odpoveďou z 13. marca 2009 adresovanou Sociálnej poisťovni, pobočke P., poukazoval na skutočnosť, že podľa § 210 ods. 2 zákona o sociálnom poistení je predĺženie 60-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia umožnené len v mimoriadne zložitých prípadoch, pričom svoj prípad považoval za úplne bežný,   ktorý   nezakladá   právnu   možnosť   predĺženia   lehoty   na   rozhodnutie.   Sťažovateľ zároveň podal žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy datovanú dňom 20. februára 2009. Konanie bolo vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Sžnč 7/2009.

3. Zo spisu ďalej vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka P., rozhodnutím č. 310-2/2009   z   30.   marca   2009   priznala   sťažovateľovi   náhradu   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ vzdal odvolania, čím sa rozhodnutie stalo právoplatným a následne 24. apríla 2009 bol nárok sťažovateľovi vyplatený.

4. Po priznaní nároku sťažovateľ procesným úkonom z 22. júna 2009 zobral svoju žalobu   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   späť   a žiadal,   aby   súd   konanie zastavil a priznal mu náhradu trov konania. Svoj nárok na náhradu trov konania sťažovateľ dôvodil ustanovením § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého, ak pre správanie odporcu bol vzatý návrh späť, ktorý bol daný dôvodne, trovy konania je povinný uhradiť odporca. Sťažovateľ pritom opätovne zdôraznil, že predĺženie 60-dňovej lehoty na rozhodnutie o ďalších 60 dní je podľa zákona o sociálnom poistení umožnené len v mimoriadne zložitých prípadoch, pričom v jeho prípade boli splnené všetky podmienky, aby nárok bol priznaný v riadnej 60-dňovej lehote.

5. Najvyšší súd uznesením konanie zastavil, avšak nestotožnil sa s právnym názorom sťažovateľa a náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že najvyšší súd návrh proti Sociálnej poisťovni, pobočke P., ktorá v konaní vystupovala ako žalovaná, nehodnotil   ako   dôvodný,   keďže   žalovaná   listom   z   9.   marca   2009   sp.   zn.   310-2/2009 oznámila sťažovateľovi v súlade s ustanovením § 210 ods. 2 zákona o sociálnom poistení predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia o ďalších 60 dní. Počas tejto lehoty 30. marca 2009 žalovaná rozhodnutie vydala.

6. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených článkov ústavy, ktoré garantujú základné právo na súdnu ochranu, došlo uznesením najvyššieho súdu v tej časti, ktorou mu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Sťažovateľ dodáva, že najvyšší súd nemal dôvod na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania, keď z predložených dôkazov bolo zrejmé, že žaloba bola dôvodná a opodstatnená.

7. Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   práv   podľa   ústavy   výrokom   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorým   sa   právo na náhradu   trov   nepriznáva,   s   tým,   aby   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   vo   výroku o náhrade trov zrušené. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Z   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   podstate   požaduje   revíziu napadnutého uznesenia vo výroku o trovách konania, podľa ktorého nemá právo na náhradu trov konania. Ústavný súd k tomu konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov,   či   právneho posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným súdom   a   ani ochrancom   zákonnosti   (II.   ÚS   1/95).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam zákonného predpisu (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

11. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu vo svojom odôvodnení jasne   a   zrozumiteľne   podáva   výklad,   z   akého   dôvodu   a   na   základe   akých   právnych predpisov   náhradu   trov   konania   sťažovateľovi   nepriznal,   preto   ho   možno   považovať za ústavne   akceptovateľné,   ktoré   nie   je   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle konajúceho všeobecného súdu a nie je ani arbitrárne.

12. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II.   ÚS   101/03   alebo IV. ÚS 136/05).

13. Keďže   sťažnosť   je   zjavne   neopodstatnená,   ústavný   súd   rozhodol   tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009