znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 364/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. januára 2009 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti A. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B., vo veci namietaného porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Tpo 40/08 z 9. júna 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva A. N. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Tpo 40/08 z 9. júna 2008 p o r u š e n é b o l i.

2. Krajský   súd   v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   N.   trovy   právneho zastúpenia v sume 223,53 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a päťdesiattri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. C., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. I. ÚS 364/08   z   5. novembra 2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 5 Tpo 40/08 z 9. júna 2008 (ďalej len „uznesenie z 9. júna 2008“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej   republiky,   Úradu   hraničnej   a cudzineckej   polície   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“) sp. zn.   ČVS:   UHCP-12/OVZTC-2008   bolo   proti   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   pre zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Konanie proti sťažovateľovi je v súčasnosti vedené pod sp. zn. ČVS: UHCP-17/OVZTC-2007.

Sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 107/08 zo 17. februára 2008 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 323/08 zo 16. mája 2008 prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu. Krajský súd uznesením z 9. júna 2008 rozhodol o sťažnosti prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V podľa § 194 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a sťažovateľovu žiadosť o prepustenie zamietol. Zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal písomný sľub sťažovateľa.

Sťažovateľ však vo svojej žiadosti o prepustenie z 28. apríla 2008 okrem písomného sľubu „žiadal aj prijatie ponúknutej peňažnej záruky, ako aj prijatie dohľadu probačného a mediačného úradníka ako náhradu mojej väzby. S týmito žiadosťami sa však Krajský súd v Bratislave vôbec nezaoberal a ani o nich nerozhodol. Čím podľa môjho názoru Krajský súd v Bratislave porušil čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že krajský súd uznesením z 9. júna 2008 porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, zruší toto uznesenie krajského súdu a   prikáže   krajskému   súdu   prepustiť   ho   z väzby   na   slobodu   a prizná   mu   náhradu   trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa podaním doručeným 20. novembra 2008 vyjadril krajský súd, ktorý uviedol: „senát Krajského súdu v Bratislave 5 Tpo konštatuje, že vo výrokovej časti uznesenia, došlo k pochybeniu v tom, že senát opomenul   uviesť   výrok   o   tom,   že   podľa   §   81   Tr.   por.   ponúkaná   peňažná   záruka,   sa neprijíma.

Krajský súd sa však jednoznačne pri rozhodovaní zaoberal skúmaním podmienok na prijatie inštitútu na nahradenie väzby a dospel k záveru, ktorý uviedol i v odôvodnení rozhodnutia, že na použitie žiadneho inštitútu, nahrádzajúceho väzbu, nie je záruka v osobe obvineného   tak,   ako   to   predpokladajú   ustanovenia   Trestného   poriadku,   hoci   vo výroku uznesenia odvolacieho súdu, rozhodoval iba o sľube obvineného.

Senát   odvolacieho   súdu,   riadiac   sa   týmito   úvahami,   je   toho   názoru,   že   jeho pochybenie   vo   vzťahu   k   chýbajúcemu   výroku   o   ponúknutej   peňažnej   záruke,   resp. o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, by neznamenalo, že ak by   sa   ho   nebol   dopustil,   bol   by   sťažovateľa   prepustil   z   väzby   na   slobodu.   Potreba ponechania   obvineného   vo   väzbe   bola   zdôvodnená   i   v   rozhodnutí   odvolacieho   súdu 5 Tpo 18/2008 zo dňa 06. 03. 2008, pričom tieto dôvody sa do dňa 09. 06. 2008 nezmenili. Ani okolnosti, ktoré uviedol sťažovateľ v podaní zo dňa 25. 04. 2008, ohľadne svojich majetkových   pomerov,   nezakladajú   reálnu   možnosť   prípadného   stanovenia   takej   výšky peňažnej záruky, ktorá by vzhľadom na osobu obvineného a okolnosti prípadu mohla byť adekvátna.

Základným hľadiskom, ktoré treba brať do úvahy pri rozhodovaní o prijatí peňažnej záruky aj pri stanovení jej výšky, je otázka, či a aká výška sumy, ktorá tvorí peňažnú záruku, dostatočne, odstráni odôvodnenú obavu z konania obvineného, uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 Tr. por. a či so zreteľom na jeho majetkové pomery, resp. majetkové pomery osoby, ktorá peňažnú záruku ponúka, by bola strata peňažnej záruky takou citeľnou ujmou, ktorá odôvodňuje predpoklad, že preváži nad obavou z konania obvineného, uvedeného v § 71 ods. 1 Tr. por.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov   a   verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 40/08 z 9. júna 2008. Týmto uznesením krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 323/08 zo 16. mája 2008 (uznesenie, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu),   zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu   a rozhodol o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa.

K namietanému   porušeniu   sťažovateľových   práv   malo   dôjsť   v dôsledku   toho,   že krajský   súd   nerozhodol   o sťažovateľových   návrhoch   na   nahradenie   jeho   väzby   ďalšími prostriedkami, a to peňažnou zárukou a dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Ústavný   súd   vyslovil,   že   obsahom   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou (III. ÚS 38/01).

Z judikatúry   ústavného súdu   taktiež   vyplýva, že   zo   základného   práva   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. z práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru vyplýva, že v prípade, ak osoba, ktorej osobná sloboda je pozbavená väzbou, požiada o nahradenie väzby   sľubom,   súd   rozhodujúci   o   väzbe   je   povinný   sa   s   touto   žiadosťou   náležite vysporiadať,   pretože   v   opačnom   prípade   dochádza   k   porušeniu   označených   práv (m. m. I. ÚS 87/04, III. ÚS 240/06).

Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom   prepustenie   môže   byť   v zákonom   určených   prípadoch   podmienené   zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 8/04).

Z listinných   dôkazov   v predmetnej   veci   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu 29. apríla 2008 doručil Okresnej prokuratúre Bratislava V podanie označené ako „Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu“. V tomto podaní sťažovateľ navrhol, aby okresný súd „po posúdení a zohľadnení všetkých uvedených skutočností,   prijal   ako   náhradu   väzby   môj   písomný   sľub   alebo   prijal   mnou   ponúknutú peňažnú záruku alebo nariadil dohľad probačného a mediačného úradníka,   ktorému sa podrobím   aj   s prípadnými   primeranými   povinnosťami   a obmedzeniami,   ktoré   mi   budú zároveň určené“.

Okresný súd o tejto žiadosti rozhodol uznesením sp. zn. 0 Tp 323/08 zo 16. mája 2008, ktorým sťažovateľa prepustil na slobodu.

Krajský súd svojím uznesením z 9. júna 2008 o sťažnosti okresného prokurátora proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 323/08 zo 16. mája 2008 rozhodol tak, že prvým výrokom tohto uznesenia podľa § 194 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zrušil uznesenie okresného súdu, druhým výrokom podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   na   slobodu   a tretím   výrokom   podľa   §   80   ods.   1   písm.   b) Trestného poriadku neprijal písomný sľub sťažovateľa.

V rámci svojho vyjadrenia podaného k tejto sťažnosti krajský súd, resp. v tejto veci rozhodujúci   senát   krajského   súdu   priznal,   že „vo   výrokovej   časti   uznesenia,   došlo k pochybeniu v tom, že senát opomenul uviesť výrok o tom, že podľa § 81 Tr. por. ponúkaná peňažná   záruka,   sa   neprijíma“. Krajský   súd   však   v tejto   veci   skúmal,   či   v prípade sťažovateľa nie sú splnené podmienky na nahradenie väzby inými prostriedkami, o čom svedčí skutočnosť, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „na použitie žiadneho inštitútu, nahrádzajúceho väzbu, nie je záruka v osobe obvineného tak ako to predpokladajú ustanovenia   Trestného   poriadku“. Podľa   krajského   súdu „pochybenie“ spočívajúce v nerozhodnutí o ďalších sťažovateľom navrhovaných prostriedkoch nahradenia väzby „by neznamenalo,   že   ak   by   sa   ho   nebol (krajský   súd,   pozn.) dopustil,   bol   by   sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu“. Z obsahu vyjadrenia krajského súdu tiež vyplýva, že podľa neho v danej veci neexistovala reálna možnosť, že by v prípade sťažovateľa v danom štádiu konania   krajský   súd   rozhodol   o nahradení   väzby   niektorým   z miernejších   prostriedkov obmedzenia osobnej slobody.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti   a   že   splní   povinnosti   a   dodrží   obmedzenia,   ktoré   sa   mu   uložia,   a   súd   alebo v prípravnom   konaní   sudca   pre   prípravné   konanie   považuje   sľub   vzhľadom   na   osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho, alebo

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa § 81 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy, ak obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme.

Podľa § 81 ods. 2 Trestného poriadku s prihliadnutím na osobu a majetkové pomery obvineného   alebo   toho,   kto   za   neho   zloženie   peňažnej   záruky   ponúka,   na   povahu spáchaného činu a výšku spôsobenej škody rozhodne súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

a) o výške peňažnej záruky a spôsobe jej zloženia; súčasne môže obvinenému uložiť splnenie primeraných povinností a dodržanie obmedzení, alebo

b) že ponuku peňažnej záruky neprijíma.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že právny poriadok Slovenskej republiky   pozná   ako   samostatný   inštitút   žiadosť   o prepustenie   na slobodu,   ktorou   sa obvinený môže domáhať prepustenia na slobodu argumentujúc neexistenciou väzobných dôvodov, a súčasne popri tomto inštitúte v Trestnom poriadku existujú prostriedky, ktorými možno väzbu nahradiť. Medzi uvedené prostriedky patrí aj peňažná záruka (§ 81 Trestného poriadku) a dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným [§ 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. V týchto prípadoch obvinený vôbec nemusí spochybňovať existenciu dôvodov   väzby,   ale   tvrdí,   že   účel   jeho   väzby   je   možné   dosiahnuť   aj   miernejšími prostriedkami, napr. zárukou záujmového združenia občanov alebo dôveryhodnej osoby, písomným   sľubom,   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka,   alebo   peňažnou zárukou.

V preskúmavanom   prípade   je   preukázané,   že   sťažovateľ   požiadal   podaním z 25. apríla   2008   o nahradenie   jeho   väzby   písomným   sľubom,   dohľadom   probačného a mediačného úradníka alebo peňažnou zárukou. Vo vzťahu k jeho žiadostiam o nahradenie väzby iným prostriedkom krajský súd v rozhodnutí z 9. júna 2008 uviedol: «Čo sa týka rozhodnutia   odvolacieho   súdu   v   zmysle   §   80   odsek   1   písm.   b)   Trestného   poriadku,   je potrebné uviesť, že prostriedky nahrádzajúce väzbu obsiahnuté v tomto ustanovení sú len možnosťami a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. V prípade sľubu musí byť splnená   podmienka,   že   súd   považuje   sľub   za   dostatočný,   a   to   vzhľadom   na   osobu obvineného   a   na   povahu   prejednávaného   prípadu.   Pod   pojmom   „vzhľadom   na   osobu obvineného“ pritom treba rozumieť okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, jeho osobných a rodinných pomerov, ktoré existujú v čase rozhodnutia.

Krajský súd preskúmal podmienky na prijatie daného inštitútu na nahradenie väzby a dospel k záveru, že prijatie sľubu neodôvodňujú žiadne okolnosti prípadu a na použitie týchto inštitútov nie je záruka ani v osobe obžalovaného tak, ako to predpokladá citované ustanovenie.   Jeho   písomný   sľub   v   týchto   intenciách   preto   nie   je   možné   považovať   za dostatočný.

Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd postupom podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. na podklade podanej sťažnosti zrušil napadnuté uznesenie a podľa § 79 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol o podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu tak, že túto zamietol a zároveň rozhodol v zmysle § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. o ponúknutom sľube obvineného, ktorý neprijal.»

Z uznesenia krajského súdu z 9. júna 2008 je zrejmé, že ním krajský súd nerozhodol o žiadostiach   sťažovateľa o nahradenie jeho väzby dohľadom   probačného a mediačného úradníka a o nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou. Táto skutočnosť je zrejmá jednak z výrokovej   časti   tohto   uznesenia,   vzhľadom   na   neexistenciu   samostatného   výroku týkajúceho   sa   uvedených   prostriedkov   náhrady   väzby,   a taktiež   aj   zo   samotného odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorom sa krajský súd splnením podmienok nahradenia väzby   inými   prostriedkami   navrhnutými   sťažovateľom   okrem   písomného   sľubu   vôbec nezaoberal.

Vzhľadom   na   to,   že   uznesením   krajského   súdu   nebolo preskúmané a rozhodnuté o sťažovateľom riadne v rámci konania uplatnených oprávneniach (o dvoch prostriedkoch nahradenia väzby), nemožno toto uznesenie, v ktorom krajský súd neaplikoval dôsledne § 194 ods. 1 Trestného poriadku, označiť za ústavne súladné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu z 9. júna 2008 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd zistil, že uznesením krajského súdu z 9. júna 2008 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru. Na okresnom súde bola v predmetnej veci podľa zistenia ústavného súdu podaná obžaloba, ktorá je vedená pod sp. zn. 1 T 112/08. Okresný súd v predmetnej veci o väzbe   sťažovateľa,   resp.   o jej   ďalšom   trvaní   rozhodol   rozhodnutím   4   T   112/08   zo 4. augusta   2008.   V dôsledku   skutočnosti,   že   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu o dôvodoch väzby sťažovateľa nad rámec nedostatkov zistených ústavným súdom obstojí, ako aj vzhľadom na to, že zákonnosť rozhodnutia v tejto časti (vo vzťahu k rozhodovaniu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu a o nahradení väzby písomným sľubom) nebola   sťažovateľom   vôbec   namietaná,   a súčasne   aj   so   zohľadnením   zmeny   jurisdikcie súdu v tejto veci, v ktorej už medzitým bolo vydané nové rozhodnutie o väzbe sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že návrhy rozhodnutia sťažovateľa v časti, v ktorej navrhoval zrušenie uznesenia z 9. júna 2008 a svoje prepustenie na slobodu, sa stali bezpredmetnými.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14 ods.   1 a § 16 ods.   3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu 191 Sk.

Ústavný   súd   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené v roku 2008 (príprava a prevzatie veci, písomné podanie súdu) priznal odmenu 6 352 Sk (2 x 3 176 Sk) vrátane úhrady režijného paušálu 382 Sk (2 x 191 Sk), teda spolu v sume 6 734 Sk, t. j. 223,53 €.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2009