znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 364/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. S. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. A., B., vo veci namietaného porušenia práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Co 303/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. S. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 10. novembra 2006 a poštou 14. novembra 2006 doručená sťažnosť RNDr. S. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. A., B., vo veci namietaného porušenia práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Co 303/05.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 303/05-96 z 28. júna 2006 s tým, aby bol rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 Ct 26/03-74 z 23. mája 2005 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu na ochranu osobnosti. Rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 303/05-96 z 28. júna 2006 bol rozsudok   okresného   súdu   potvrdený.   Sťažovateľ   sa   domáhal   občianskoprávnej   ochrany svojej   osobnosti   v súvislosti   s dvoma   článkami   uverejnenými   v týždenníku   F.,   ktorý   už medzičasom zanikol. Išlo o články pod názvom „Čachre s cukrom“ a „Ako sa B. vrátili milióny“,   v ktorých   boli   uvedené   nepravdivé,   resp.   pravdu   skresľujúce   tvrdenia a difamujúce výroky týkajúce sa osoby sťažovateľa, ktorý v rozhodnom čase vykonával funkciu osoby poverenej vedením Správy štátnych hmotných rezerv. Okresný súd dospel po vykonanom   dokazovaní   k právnemu   názoru,   že   sťažovateľ   nie   je   vecne   aktívne legitimovaný na uplatnenie práva na ochranu osobnosti v súvislosti so zverejnením týchto článkov,   lebo   články   sa   kriticky   vyjadrujú   k činnosti   Správy   štátnych   hmotných   rezerv a neobsahujú tvrdenia o korupčnom správaní sťažovateľa. V rozpore s týmto argumentom však okresný súd v ďalšom dochádza k záveru, že sťažovateľ ako osoba v štátnej riadiacej funkcii musí strpieť verejnú diskusiu a záujem médií. Podľa názoru okresného súdu prístup autorky   článkov bol   korektný   a zodpovedá   aj zásade proporcionality,   lebo dala priestor na rozhovor   k daným   témam   aj   sťažovateľovi.   Článok   vyznieva   podľa   okresného   súdu kriticky opierajúc sa o verejne dostupné fakty. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu   odvolanie,   v ktorom   zdôraznil,   že   články   obsahujú   nepravdivé,   resp.   pravdu skresľujúce   tvrdenia   konkrétne   označené   sťažovateľom,   pričom   tieto   sa   týkajú v negatívnom zmysle jeho cti, povesti, bezúhonnosti, vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Okresný súd mal od žalovanej strany požadovať dôkazy pravdy o tvrdeniach napadnutých sťažovateľom,   čo   sa   však   nestalo.   Neboli   dokonca   vykonané   ani   dôkazy   navrhnuté, resp. predložené   sťažovateľom.   Právny   názor,   podľa   ktorého   sťažovateľ   nebol   vecne aktívne   legitimovaný,   je   nesprávny   a nezodpovedajúci   skutkovému   stavu   a skutkovým zisteniam   vyplývajúcim   z obsahu   napadnutých   článkov   vrátane   titulnej   strany   časopisu. Napokon   argumentácia   okresného   súdu   je   nelogická,   keď   na   jednej   strane   tvrdí, že sťažovateľ   nebol   vecne   aktívne legitimovaný, ale na druhej   strane argumentuje tým, že štátny zamestnanec v riadiacej funkcii ako osoba verejného záujmu je povinný strpieť oprávnenú verejnú kritiku svojej osoby, hoci v skutočnosti sťažovateľ by bol takúto kritiku povinný strpieť iba vtedy, keby sa opierala o pravdivé tvrdenia. Podľa názoru krajského súdu   vecná   aktívna   legitimácia   sťažovateľa   absentuje,   lebo   inkriminované   články   boli zamerané na kritiku Správy štátnych hmotných rezerv vrátane obdobia, v ktorom na čele tejto inštitúcie nestál sťažovateľ. Sťažovateľ ako verejne činná osoba musí strpieť oveľa väčší   rozsah   zásahu   do   svojich   osobnostných   práv   ako   občan,   ktorý   nie   je   verejným činiteľom. Články sú zo strany autorky korektné, pričom podklady a informácie získala z rôznych   zdrojov,   o hodnovernosti   ktorých   nebol   dôvod   pochybovať.   Podľa   názoru sťažovateľa   právoplatným   rozsudkom   bolo   zasiahnuté   do   označených   základných   práv. Sťažovateľ nepopiera, že v rozhodnom čase bol osobou verejného záujmu, ale ani v takom prípade nemôžu byť podkladom kritiky nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce tvrdenia, teda také tvrdenia, ktoré sú podrobne uvedené v podanej žalobe. Nemožno totiž tolerovať kritiku založenú   na   nepravdivých,   resp.   pravdu   skresľujúcich   tvrdeniach   s argumentom, že vydavateľ   periodickej   tlače   získal   tieto   informácie   z hodnoverných   zdrojov.   Kontext zverejnených článkov v spojení s palcovými titulkami na titulnej strane časopisu presviedča čitateľa,   že   sťažovateľ   ako   osoba   poverená   riadením   Správy   štátnych   hmotných   rezerv (zároveň   teda   zodpovedná   za   jej   činnosť)   sa   neodôvodneným   znížením   ceny   cukru pri predaji jeho zásob súkromnému sektoru dopustil korupčného správania. Už len samotné zverejnenie informácie o tom, že JUDr. J. H. ako riaditeľ Odboru boja proti korupcii Úradu vlády Slovenskej republiky podal pre netransparentný predaj cukru trestné oznámenie na štatutárneho   zástupcu   Správy   štátnych   hmotných   rezerv   (teda   na sťažovateľa)   v spojení s ďalšími nepravdivými informáciami vylučuje akékoľvek úvahy o tom, že sa predmetné články netýkali osoby sťažovateľa a že preto tento nemal byť vecne aktívne legitimovaný v súdnom konaní o ochrane osobnosti. V čitateľovi musel vzniknúť dojem, že sťažovateľ konal korupčne spôsobom odôvodňujúcim dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. Všeobecné súdy pochybili, keď netrvali na predložení dôkazov o pravdivosti sťažovateľom spochybnených   tvrdení   a bez   náležitého   zdôvodnenia   nevykonali   ani   dôkazy   navrhnuté v tomto smere sťažovateľom.

Zo žaloby sťažovateľa z 9. septembra 2003 vyplýva, že sa žalobca v rámci ochrany osobnosti   voči   žalovanému   vydavateľovi   zaniknutého   týždenníka   F.   domáhal   vydania rozsudku,   ktorým   by   bolo   vydavateľovi   inter   alia   uložené   uverejniť   ospravedlnenie nasledovného   znenia: «Vydavateľ   týždenníka   „F.“   sa   ospravedlňuje   RNDr. S.   R. za nepravdivé a pravdu skresľujúce výroky a znevažujúce tvrdenia vo vzťahu k jeho osobe, ktoré boli obsiahnuté v článkoch uverejnených pod názvami „Čachre s cukrom“ a „Ako sa B. vrátili milióny“ na stranách 21. až 24. v čísle 27/2003, zo dňa 7. júla 2003, týkajúce sa obchodov, ktorými Správa štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky predala v roku 2001   niekoľko   tisíc   ton   cukru,   ako   aj   nakladania   Správy   štátnych   hmotných   rezerv Slovenskej   republiky   s peňažnými   pohľadávkami.   Vydavateľ   týždenníka   F.   súčasne vyslovuje ľútosť nad týmto, že takto neoprávnene zasiahol do zákonom chráneného práva na   ochranu   osobnosti RNDr. S.   R.,   ktorý   bol v čase   zverejnenia týchto článkov   osobou poverenou   riadením   Správy   štátnych   hmotných   rezerv   Slovenskej   republiky». Podľa sťažovateľa v týždenníku F. zo 7. júla 2003 bola na stranách 21 až 24 uverejnená séria článkov na spoločnú tému. Hlavný, rozsahom najväčší článok bol uverejnený pod názvom „Čachre s cukrom“. Ďalej tam bol uverejnený rozhovor šéfredaktorky so sťažovateľom pod nadpisom „Uznesenie sme nedodržali, ale ani sme ho neobišli“. Napokon v spodnej polovici   strán   22   až   24   boli   uverejnené   dva   krátke   články   jednak   pod   nadpisom „Stámiliónové   tunely   v štátnych   rezervách“ a jednak   pod   nadpisom „Ako   sa   B.   vrátili milióny“.   Zverejnenie   hlavného   článku   pod   názvom „Čachre   s cukrom“ bolo   ešte zvýraznené ako téma na titulnej strane uverejnením nadpisu „Kšefty s cukrom“, karikatúry predsedu   vlády   Slovenskej   republiky   a ďalšieho   nadpisu „Zakrýva   si   vláda   oči   pred korupciou?“.   Uverejnením   týchto   článkov,   ich   obsahom   a v spojení   s ich   zvýraznenou propagáciou na titulnej strane došlo k hrubému neoprávnenému zásahu do práv sťažovateľa na ochranu osobnosti. V článku nadpísanom „Čachre s cukrom“ bolo uverejnených viacero nepravdivých   údajov.   Predovšetkým   ide   o vetu „Vylučovať   niekoho   z práva   nakupovať na komoditnej   burze   (už   nehovoriac   o tom,   že   dôvodom   bolo   vlastne   len   úspešné nakupovanie   v predošlom   kole),   je   slušne   povedané   nevídané,   neslýchané.“ Táto   veta je nepravdivá,   lebo   Správa   štátnych   hmotných   rezerv   žiadnym   svojím   konaním   nikoho neobmedzovala v práve nakupovať na komoditnej burze. Ďalej ide o vetné spojenie „V tom čase bol na komoditnej burze podľa dostupných informácií záujem kúpiť cukor za 18 korún za kilogram, SŠHR však predávala za nižšiu cenu. Dvaja záujemcovia získali cukor iba za 16,40 Sk za kilogram. Pri treťom predaji išla správa dolu s cenou cukru oproti burzovej hodnote   o 30   halierov“. V skutočnosti   na   komoditnej   burze   v tom   čase   nikto transparentným spôsobom neprejavil záujem kúpiť cukor za cenu 18 Sk za kilogram. Nie je pravdou   ani   tvrdenie   o cenách,   za   ktoré   mal   byť   cukor   predaný   v uvedených   troch prípadoch. Sťažovateľ tieto tvrdenia o cenách skutočne vykonaných obchodov v rozhovore so   šéfredaktorkou, ktorý   bol   uverejnený na strane   23,   poprel,   avšak šéfredaktorka   tieto nepravdivé tvrdenia napriek tomu uviedla na tej istej dvojstrane, teda na strane 22, čím umocnila v čitateľovi dojem, že sťažovateľ ako osoba poverená vedením Správy štátnych hmotných   rezerv   zámerne   klame.   Aj   v článku   nadpísanom „Ako   sa   B.   vrátili   milióny“ je viacero nepravdivých údajov. Ide o tvrdenie, podľa ktorého „Pri vymáhaní pohľadávok nie je Správa štátnych hmotných rezerv (SŠHR) príliš úspešná. A o peniaze prišla aj vtedy, keď jej firma zaplatila“. Toto tvrdenie je pravdu skresľujúce. Správa štátnych hmotných rezerv v čase, keď ju viedol sťažovateľ, stav vymáhania pohľadávok zlepšila a nevykonala žiaden obchod, za ktorý by kupujúci riadne nezaplatil. Počas tohto obdobia ani neprišla o žiadne   peniaze,   ktoré   jej   nejaká   firma   zaplatila.   Ďalej   ide   o tvrdenie,   podľa   ktorého „Správa vrátila 45,57 milióna vlani v apríli, podľa všetkého B., prečo?“. V skutočnosti totiž Správa štátnych hmotných rezerv B žiadne peniaze nepoukázala, teda ani nevrátila, pričom   toto   nepravdivé   tvrdenie   je   obsiahnuté   aj   v nadpise   článku.   Nepravdivé a zavádzajúce   je   tvrdenie,   podľa   ktorého „Máme   informácie   o tom,   že existuje   zmluva o budúcej zmluve, v ktorej sa štatutárny zástupca SŠHR (bol ním S. R.) zaväzuje, že na ministerstve financií odpustenie penále vybaví. Keď sa mu to nepodarilo, peniaze vrátil“. V skutočnosti žiadna zmluva podpísaná sťažovateľom neobsahuje jeho záväzok, že niečo na Ministerstve financií Slovenskej republiky vybaví. Napokon je nepravdivé tvrdenie, podľa ktorého „Dlžobu za B. firmu teda môžu – opäť – zaplatiť daňoví poplatníci“. V skutočnosti však   ani   v tomto   prípade   nikto   nič   nemusí   platiť.   Napokon   v článku   nadpísanom „Stámiliónové tunely v štátnych rezervách“ je nepravdivé tvrdenie v záverečnom odseku článku pod medzititulkom „Škandalózne ceny“, podľa ktorého „Posledná kontrola NKÚ zistila,   že   správa   hmotných   rezerv   porušila   všeobecne   záväzné   právne   predpisy v 32 prípadoch v škandalózne vysokej cene. Ide totiž o 195 miliónov korún“. Ku hrubému neoprávnenému   zásahu   do   práva   sťažovateľa   na ochranu   osobnosti   došlo   popri nepravdivých   výrokoch   aj   niektorými   hodnotiacimi   úsudkami.   Text   na   titulnej   strane „Kšefty   s cukrom“ a „Zakrýva   si   vláda   oči   pred   korupciou“ vytvára   v čitateľovi presvedčenie,   že   Správa   štátnych   hmotných   rezerv   pod   vedením   sťažovateľa   kšeftovala s cukrom,   pričom   došlo   k nejakým   korupčným   praktikám.   Tento   dojem   utvrdzuje   ešte citácia výrokov JUDr. J. H. ako šéfa Odboru boja proti korupcii Úradu vlády Slovenskej republiky o tom, že na sťažovateľa podal v týchto súvislostiach trestné oznámenie. Ďalšie výroky ako „Pokus, ale pochybný“, ďalej „Neštandardnosť zakrytá ešte väčšou“ alebo „Ak by napokon R. hovoril v denníku Pravda naozaj pravdu, musel by peniaze B. vrátiť nie v apríli   2002,   ale   potom,   ako reagovalo   ministerstvo   financií   na   otázku   SŠHR,   teda v októbri 2001“, ďalej „Krátka šéfova pamäť“, ako aj „R. si už dnes svoje slová pre denník Pravda nepamätá a nepamätá si ani list, ktorý správa napísala ministerstvu financií. Dnes už má iné vysvetlenie,...“ treba považovať za spojenia hodnotiacich úsudkov, ktoré majú hrubo znevažujúci charakter a ktoré zásadným spôsobom zasiahli do vážnosti sťažovateľa v spoločnosti, pretože množstvo ľudí z jeho okolia na pracovisku, ako aj v privátnej sfére nadobudlo   dojem,   resp.   presvedčenie,   že   sa   sťažovateľ   pri   riadení   Správy   štátnych hmotných rezerv správal korupčne, resp. toleroval také správanie svojich podriadených, vykonal pre Správu štátnych hmotných rezerv nevýhodné obchody s cukrom a pri nakladaní s pohľadávkami   Správy   štátnych   hmotných   rezerv   nepostupoval   podľa   stanovísk Ministerstva financií Slovenskej republiky, ba dokonca pripravil Správu štátnych hmotných rezerv o čiastku vyššiu ako 45 miliónov Sk, keď túto čiastku vrátil podnikateľovi B.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 19 Ct 26/03-74 z 23. mája 2005 vyplýva, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu výroky, ktoré sťažovateľ označil za   objektívne   spôsobilé   vyvolať   ohrozenie   alebo   narušenie   jeho   chránených   práv ako fyzickej   osoby,   nenaplnili   skutkovú   podstatu   ustanovení   §   11   a   §   13   Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľa, pretože tieto tvrdenia sa dotýkajú Správy štátnych hmotných rezerv ako právnickej osoby. Sťažovateľ uviedol, že čitateľ mohol nadobudnúť presvedčenie, že sa on správal pri riadení úradu korupčne. Takéto tvrdenie však v inkriminovanom texte nie je obsiahnuté, pričom sťažovateľ žiada ospravedlnenie   nie   za   tvrdenie   uvedené   v článku,   ale iba   za   dojem,   ktorý   tento   článok u neho   vyvolal.   Vyvolaný   dojem   však   nie   je   možné   odvolať   a rovnako   nie   je   možné požadovať, aby sa vydavateľ za vyvolaný dojem ospravedlnil, pretože interpretácia článku je vždy vecou subjektívneho pohľadu čitateľa. Inkriminovaný text nebol spôsobilý vyvolať zásah do integrity sťažovateľa pre nedostatok jeho aktívnej legitimácie, keďže jeho ako fyzickej   osoby   sa   netýkal.   Sťažovateľ   bol   v rozhodnom   období   štatutárnym   zástupcom Správy   štátnych   hmotných   rezerv,   teda   štátnym   pracovníkom   v riadiacej   funkcii,   ktorý si musel byť vedomý, že jeho činnosť, a to či už v pozitívnom, alebo v negatívnom zmysle bude predmetom rozsiahlych diskusií a záujmu masmédií. Limity záujmu o osobu poverenú riadením Správy štátnych hmotných rezerv sú širšie ako u súkromných osôb a na rozdiel od nich sa nevyhnutne a vedome musia tieto osoby podrobovať dôkladnej kontrole každého svojho   slova,   činu,   a to   tak   zo   strany   novinárov,   ako   aj   zo   strany   širokej   verejnosti. V dôsledku   tejto   skutočnosti   musia   preukazovať   vyššiu   mieru   tolerantnosti.   Keďže sa v článku   spomína   v rôznych   súvislostiach   Správa   štátnych   hmotných   rezerv   ako právnická   osoba,   mohla   by   sa   prípadne   táto   dovolávať   ochrany   svojho   dobrého   mena v zmysle   §   19b   Občianskeho   zákonníka.   Autorka   článku   sa   korektne   postavila   k celej koncepcii   predmetnej   témy.   Dala   priestor   na   vyslovenie   názoru,   obrany,   faktov   tak zástupcovi Správy štátnych hmotných rezerv, ako aj JUDr. J. H., šéfovi Odboru boja proti korupcii Úradu vlády Slovenskej republiky. Svedecká výpoveď autorky článku utvrdila súd v tom,   že   ťažiskom   témy   bol   predaj   cukru   zo   štátnych   rezerv   prostredníctvom   Správy štátnych hmotných rezerv a nie súkromná osoba sťažovateľa. Vyplýva to zo skutočnosti, že svedkyňa   vo   svojej   výpovedi   neoznačila   ani   jediný   údaj   o osobe   sťažovateľa.   Článok vyznieva kriticky, pričom sa opiera o verejne dostupné fakty. Kritika je vždy subjektívna, pretože je názorom toho, kto ju prednáša. Výkon práva kritiky prispieva k slobodnému vývoju spoločnosti. Z tohto dôvodu v súlade so stanoviskom judikatúry nepôjde pri výkone práva kritiky o protiprávny úkon zasahujúci osobnostnú sféru, pokiaľ neprekračuje medze vecnej a konkrétnej kritiky. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka poskytuje ochranu len   voči   takým   zásahom,   ktoré   sú   objektívne   spôsobilé   privodiť   ujmu   na   integrite oprávneného subjektu tým, že znižujú jeho vážnosť a dôstojnosť v očiach spoluobčanov a ohrozujú tak jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Okresný súd nezistil zásah, ktorý by vyššie uvedené atribúty spĺňal. Okresný súd sa v plnej miere stotožnil so stanoviskom vydavateľa, podľa   ktorého články sa   zaoberali Správou   štátnych   hmotných rezerv   a nie samotným sťažovateľom. Preto úspešnosti v konaní bráni nedostatok aktívnej legitimácie sťažovateľa viesť súdny spor o ochranu osobnosti za tvrdenia, ktoré sa priamo dotýkajú Správny štátnych hmotných rezerv. Navrhované dôkazy sú pri takomto výklade irelevantné, lebo ich vykonanie by nemohlo zvrátiť záver o neopodstatnenosti žaloby.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 303/05-96 z 28. júna 2006 vyplýva, že bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 19 Ct 26/03-74 z 23. mája 2005. Podľa názoru krajského   súdu   z obsahu   sťažovateľom   napadnutých   textov   jednotlivých   článkov jednoznačne vyplýva, že boli zamerané na problematiku činnosti Správy štátnych hmotných rezerv ako právnickej osoby a za obdobie širšie, teda nie len za pôsobnosti sťažovateľa, ktorý bol predsedom Správy štátnych hmotných rezerv od 13. júla 2000 do 17. decembra 2003. Konkrétne článok pod titulkom „Stámiliónové tunely v štátnych rezervách“ sa týka obdobia   pôsobenia   predchodcu   sťažovateľa,   pričom   naznačené   korupčné   správanie vyplývajúce z kontroly vykonanej Najvyšším kontrolným úradom a z poznatkov Slovenskej informačnej   služby   sa   netýka   obdobia   pôsobnosti   sťažovateľa.   Preto   treba   súhlasiť s právnym názorom okresného súdu, že v textoch článkov bola uvedená kritika, ktorá sa týkala Správy štátnych hmotných rezerv a nie sťažovateľa. Vyplýva to tak z obsahu týchto článkov, ako aj z dôkazov, z ktorých autorka pri písaní vychádzala. Preto sťažovateľ nemá aktívnu legitimáciu na konanie o ochranu osobnosti za texty týchto článkov, ktoré sa priamo dotýkajú   Správny   štátnych   hmotných   rezerv.   Aktívne   legitimovanou   by   bola   Správa štátnych hmotných rezerv, ktorá by sa mohla domáhať ochrany svojho dobrého mena podľa §   19b   ods.   2   a ods.   3   Občianskeho   zákonníka.   Pokiaľ   sťažovateľ   z výrokov   majúcich charakter hodnotiacich úsudkov, ako aj zo širšieho kontextu série článkov vyvodzuje zásah do   svojich   osobnostných   práv   tým,   že   v spojení   s výrokom   JUDr.   J.   H.   o tom, že na sťažovateľa   podal   trestné   oznámenie,   ako   aj   kritikou   neštandardného   postupu pri predaji   cukru   a hospodárenia   s finančnými   prostriedkami,   bol   u čitateľov   vyvolaný dojem korupčného správania sťažovateľa, i krajský súd posúdil vec z hľadiska konštantnej judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   Z nej   vyplýva   výnimočná   úloha   tlače pri informovaní verejnosti o veciach verejného záujmu a pri vykonávaní verejnej kontroly. Preto vyžaduje, aby sa tlači priznala určitá liberálnosť pri hodnotení záležitostí verejného záujmu.   Podľa   tejto   judikatúry   hranice   prípustnej   kritiky   sú   vo   vzťahu   k osobe   činnej vo verejnej funkcii širšie   ako vo vzťahu k súkromnej osobe (Oberschlick c/a Rakúsko). Novinárska sloboda zahŕňa tiež možné uchýlenie sa k určitému stupňu preháňania alebo dokonca   provokácie   (Prager   a Oberschlick   c/a   Rakúsko).   Sloboda   prejavu   sa   vzťahuje na informácie   alebo   myšlienky,   ktoré   sú   prijímané   priaznivo,   alebo   sú   považované za neurážlivé, či neutrálne, ale aj na tie, ktoré útočia, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva (Handyside c/a Spojené kráľovstvo). Sťažovateľ bol v období od júla 2000 do decembra 2003 poverený riadením Správy štátnych hmotných rezerv, teda vedúcim pracovníkom ústredného orgánu štátnej správy hospodáriacej so značným majetkom štátu zvereným mu do správy. Preto bolo vo verejnom záujme hodnotiť činnosť Správy štátnych hmotných   rezerv,   upozorňovať   na   nedostatky,   kritizovať   ich.   V európskom   právnom prostredí je právo na ochranu osobnosti považované za jedno z najsilnejších, pokiaľ ide o ochranu   osobnosti   a súkromia   bežného   občana.   U verejných   činiteľov   však   vystupuje do popredia právo na informácie, preto u verejne činných osôb je ochrana osobnosti menej intenzívna. Sťažovateľ nepochybne bol vo funkcii, ktorú zastával, verejne činnou osobou, a preto musel vopred počítať s tým, že vo verejnom záujme bude predmetom záujmu médií, širšej a ostrejšej kritiky než bežný občan a že bude musieť strpieť oveľa väčší rozsah zásahu do   osobnostných   práv   ako   občan,   ktorý   nie   je verejný   činiteľ.   Články   síce   vyznievajú kriticky,   ale   medze   právne   dovolenej   kritiky   neprekračujú.   Autorka   článkov   hodnotila záležitosti verejného záujmu a podklady pre články získala z informácií z rôznych zdrojov, a to aj od riaditeľa Odboru boja proti korupcii Úradu vlády Slovenskej republiky JUDr. J. H.,   o hodnovernosti   ktorej   nebol   dôvod   pochybovať.   Problematiku   konzultovala s pracovníkmi Najvyššieho kontrolného úradu a dala priestor aj odlišným názorom priamym rozhovorom   so   sťažovateľom,   ktorý   bol   publikovaný   v komplexe   článkov.   Sťažovateľ na viaceré informácie reagoval a vyjadril k nim svoje stanovisko. Články boli publikované v súlade   s povinnosťami   médií   upozorňovať na   nedostatky,   kritizovať ich,   pričom   proti takejto oprávnenej kritike sa nemožno brániť inštitútom ochrany osobnosti vyplývajúcim z ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ide totiž o činnosť, pre ktorú sú médiá povolané.   Z týchto   dôvodov   dospel   krajský   súd   k záveru,   že   nedošlo   k neoprávnenému zásahu do chránených práv sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože články sa týkali činnosti Správy štátnych hmotných rezerv a zároveň ani neboli objektívne spôsobilé narušiť alebo ohroziť osobnostné práva sťažovateľa vzhľadom na jeho funkciu verejne činnej osoby.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   303/05-96 z 28. júna 2006 nadobudol právoplatnosť 10. septembra 2006.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti predovšetkým namieta, že argumentácia všeobecného súdu, ktorá viedla k zamietnutiu jeho žaloby na ochranu osobnosti, je vo svojej podstate protirečivá,   keďže   na   jednej   strane   sa   tvrdí,   že   nešlo   o zásah   do   osobnostných   práv sťažovateľa, ale právnickej osoby, na čele ktorej stál, no na druhej strane sa argumentuje, že sťažovateľ   ako   osoba   verejného   záujmu   (public   figure)   požíval   iba   zníženú   ochranu svojich osobnostných práv, a preto v danom prípade nedošlo k zásahu do jeho práv.

V zásade   možno   súhlasiť   so   sťažovateľom,   že   uvedené   argumenty   sa   vzájomne vylučujú. Z analýzy rozsudku   krajského   súdu   je však zrejmé,   že   inkriminované články, resp. v nich obsiahnuté a sťažovateľom namietané tvrdenia boli krajským súdom rozdelené do dvoch častí. Časť namietaných tvrdení považoval krajský súd za také, ktoré nesmerovali osobne voči sťažovateľovi, ale voči právnickej osobe, na čele ktorej po určitú dobu stál. Ohľadom týchto namietaných tvrdení zaujal krajský súd stanovisko, že sťažovateľ nebol vecne   aktívne   legitimovaný.   Ohľadom   ďalšej   časti   namietaných   tvrdení   krajský   súd pripustil, že smerovali osobne voči sťažovateľovi, dospel však v tejto súvislosti k záveru, že zvýšená   miera   kritizovateľnosti   sťažovateľa   ako   osoby   verejného   záujmu   nebola prekročená. Pritom sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom sám uznáva, že ho bolo treba považovať   v inkriminovanom   čase   za   osobu   verejného   záujmu.   Preto   podľa   názoru ústavného súdu sťažovateľom namietaný rozpor v argumentácii všeobecného súdu nie je v skutočnosti daný.

Ďalej   sťažovateľ   vyčítal   všeobecným   súdom,   že   nevykonali   dôkazy,   na   základe ktorých   by   bolo   možné   preveriť   pravdivosť   niektorých   údajov   uvádzaných v inkriminovaných   článkoch.   Ani   tejto   námietke   nemožno   prisvedčiť.   Bolo   vecou všeobecných súdov posúdiť, v akom rozsahu budú akceptovať dôkazné návrhy účastníkov konania. Vzhľadom na právny názor, ku ktorému krajský súd dospel, vykonanie ďalších dôkazov   požadovaných,   resp.   navrhovaných   sťažovateľom   nepovažoval   za   potrebné. Vo všeobecnosti možno v tejto súvislosti povedať, že neakceptovanie návrhov účastníkov konania na vykonanie určitých   dôkazov   nemožno samé o sebe   bez ďalšieho považovať za porušenie práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Berúc do úvahy uvedené okolnosti ústavný súd nemohol dospieť k záveru o tom, že by rozsudok krajského súdu sa javil ako arbitrárny, resp. zjavne neodôvodnený.

Napokon   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poznamenať,   že   hoci   sťažovateľ v podanej   žalobe presne   označil   konkrétne vety, resp.   slovné   spojenia,   ktoré   považoval za zásah do svojich osobnostných práv, v požadovanom návrhu   rozsudku (petite) sa to neodzrkadlilo,   keďže   tam   sformulovaný   text   ospravedlnenia   nekonkretizuje   vety, resp. slovné   spojenia,   ktoré   v zmysle   ospravedlnenia   mali byť nepravdivé,   resp.   pravdu skresľujúce.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2006