znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 363/2013-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   júna   2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE 234/2012   z 28.   septembra   2012,   sp.   zn.   13   CoE   206/2012   zo   4.   októbra   2012, sp. zn. 13 CoE 228/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 496/2012 z 28. septembra 2012, sp. zn. 2 CoE 508/2012 z 28. septembra 2012 a sp. zn. 2 CoE 502/2012 z 28. septembra 2012   v spojení   s   postupom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   a   jeho   uzneseniami sp. zn. 5 Er 2436/2009   zo 16.   novembra   2011,   sp.   zn.   8   Er   409/2010   zo   4.   júna   2012, sp. zn. 5 Er 1439/2008 z 24. mája 2012, sp. zn. 5 Er 1279/2008 z 25. mája 2012, sp. zn. 5 Er 2390/2008   z 25.   mája   2012   a sp.   zn.   5   Er   1435/2008   z 28.   mája   2012   a zároveň postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   15   CoE   117/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 427/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 1 CoE 361/2012 z 30. októbra 2012 a sp. zn. 41 CoE 212/2012 z 30. októbra 2012 v spojení s postupom Okresného   súdu   Lučenec   a   jeho   uzneseniami   sp. zn. 14 Er 589/2008   z 20.   marca   2012, sp. zn. 13 Er 944/2007 z 3. februára 2012, sp. zn. 14 Er 264/2009 z 24. februára 2012 a sp. zn. 14 Er 1046/2008 z 26. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9979/2013 až sp. zn. Rvp 9988/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9979/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. januára 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE 234/2012 z 28. septembra 2012, sp. zn. 13 CoE 206/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 13 CoE 228/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 496/2012 z 28. septembra 2012, sp. zn. 2 CoE 508/2012 z 28. septembra 2012 a sp. zn. 2 CoE 502/2012 z 28. septembra 2012 v spojení s postupom a uzneseniami Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 5 Er 2436/2009 zo 16. novembra 2011, sp. zn. 8 Er 409/2010 zo 4. júna 2012, sp. zn. 5 Er 1439/2008 z 24. mája 2012, sp. zn. 5 Er 1279/2008 z 25. mája 2012, sp. zn. 5 Er 2390/2008 z 25. mája 2012 a sp. zn. 5 Er 1435/2008 z 28. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté   rozhodnutia   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš“)   a zároveň   postupom a ďalšími uzneseniami krajského súdu sp. zn. 15 CoE 117/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 427/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 1 CoE 361/2012 z 30. októbra 2012 a sp. zn. 41 CoE 212/2012 z 30. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom Okresného súdu Lučenec a jeho uzneseniami sp. zn. 14 Er 589/2008 z 20.   marca 2012,   sp.   zn. 13 Er 944/2007   z 3.   februára 2012, sp.   zn. 14 Er   264/2009 z 24. februára   2012   a   sp.   zn.   14   Er   1046/2008   z 26.   apríla   2012   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Lučenec“).

2.   Zo   sťažností   a z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Po   zročnosti pohľadávok   a   v   nadväznosti   na   rozhodcovské   doložky   v úverových   zmluvách   boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom Veľký Krtíš a Lučenec. Oba okresné súdy ako súdy exekučné rozhodli svojimi rozhodnutiami (pozri bod 1) o prebiehajúcom exekučnom   konaní/exekúcii   tak,   že   exekúciu   podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   aj   „Exekučný   poriadok“)   zastavili,   pričom   v prípade   uznesenia   Okresného   súdu Veľký Krtíš sp. zn. 8 Er 409/2010 zo 4. júna 2012 a uznesení Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Er 589/2008 z 20. marca 2012, sp. zn. 13 Er 944/2007 z 3. februára 2012, sp. zn. 14   Er   264/2009   z 24.   februára 2012 a sp.   zn. 14 Er   1046/2008 z 26.   apríla   2012   súdy exekúciu   vyhlásili   za   neprípustnú   a následne   zastavili   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g) Exekučného poriadku. Napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Veľký Krtíš a Lučenec boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne, a to predovšetkým   z dôvodu,   že všetky   súdy   vyhodnotili   rozhodcovskú   doložku   zakladajúcu právomoc zvoleného rozhodcovského súdu na konanie za nekalú zmluvnú podmienku, ktorá v   spojení   s   ďalšími   nekalými   podmienkami   obsiahnutými   v zmluvách   o   úvere   ako spotrebiteľských zmluvách spôsobovala značnú nerovnováhu v právnom postavení dlžníkov ako spotrebiteľov a sťažovateľky ako silnejšej zmluvnej strany v dôsledku aplikácie noriem spotrebiteľskej legislatívy.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   možno   zhrnúť do niekoľkých rovín.

3.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného   v   exekučnom   konaní   preskúmať   exekučný   titul,   ktorým   bol   rozsudok rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého   uznesenia   uviedol   všeobecný   súd,   nemalo   by   to   vplyv   na   vyššie   uvedené tvrdenie a to preto,   že v čase,   keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť   možnosť   podať   žalobu   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   príslušnému všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. §159 ods. 2 OSP).“.

3.2 V druhej rovine v prípade uznesení krajského súdu sp. zn. 13 CoE 206/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 15 CoE 117/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 427/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 1 CoE 361/2012 z 30. októbra 2012 a sp. zn. 41 CoE 212/2012 z 30. októbra 2012 a im predchádzajúceho postupu na prvostupňových súdoch poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe tak prvostupňových súdov, ako aj krajského súdu, keď obidva súdy podľa nej postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, k čomu   argumentovala,   že „Prvostupňový   súd...   nedodržal...   procesný   postup   upravený v... ustanovení   §   57   ods.   5   veta   druhá   Exekučného   poriadku   a odňal   tak   oprávnenému možnosť   konať   pred   súdom.   Súd   nenariadil   ústne   pojednávanie   a tento   nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j.   pred   účinnosťou   zákona   č.   230/2012   Z.   z.),   na   argumentácii   a legitimite   námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

3.3 V ďalšom sťažovateľka namieta v postupe napadnutých všeobecných súdov, že nepredložili   vec   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   konanie o prejudiciálnej   otázke,   keď   poukazuje   na   to,   že   «Vzhľadom   na   požiadavky   jednotnej aplikácie   a   jednotnej   interpretácie   úniového   práva   je   potrebné   text   úniového   predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu   a   cieľ   samotného   predpisu.   Pokiaľ   je   výklad   ustanovenia   práva   Únie v jednotlivých   jazykových   verziách   odlišný,   musí   byť   toto   ustanovenie   vykladané   podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.   Máme   za   to,   že   v   danom   prípade   je   nutné   požiadať   o   výklad   pojmu   „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor európskej únie.».

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   zruší   napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 9979/2013   a   sp.   zn.   Rvp   9988/2013   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia. II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Veľký Krtíš a Lučenec

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Veľký Krtíš a Lučenec, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané   sťažnosti   v   tejto   ich   časti   bolo   potrebné   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate   totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere   koncipovaných   formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel k záveru,   že   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľke   sú   známe dôvody   odmietnutia   sťažností v obdobných   prípadoch   a ustálený   právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej   argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   č.   k. I. ÚS 379/2012-19   z 22.   augusta   2012,   č.   k.   I.   ÚS   381/2012-26   z 22.   augusta   2012, I. ÚS 220/2011-16   z 9.   júna   2011,   III.   ÚS   242/2011   z 31.   mája   2011,   sp.   zn. II. ÚS 473/2011   z 20.   októbra   2011,   sp.   zn.   II.   ÚS   303/2011   z 24.   augusta   2012, IV. ÚS 467/2012   z 18.   septembra   2012...),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.

13. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa rozhodovacej činnosti tak okresného súdu, ako aj krajského súdu v prípade sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 9980/2013 a sp. zn. Rvp 9985/2013 až sp. zn. Rvp 9988/2013 v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (pozri   bod   3.2)   ústavný   súd   uvádza,   že   novelizácia   Exekučného   poriadku   zavedená zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia Exekučného   poriadku“),   zaviedla   povinnosť   prvostupňového   súdu   rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g)   Exekučného poriadku, nariadiť vo veci pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku má vzťahovať   na   konanie   prvostupňového,   nie   druhostupňového   súdu,   pričom   uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 8 Er 409/2010 bolo vydané 4. júna 2012 a uznesenie Okresného   súdu   Lučenec   sp.   zn.   14 Er 589/2008   bolo   vydané   20.   marca   2012,   sp.   zn. 13 Er 944/2007   bolo   vydané   3.   februára   2012,   sp.   zn.   14   Er   264/2009   bolo   vydané 24. februára 2012 a sp. zn. 14 Er 1046/2008 bolo vydané 26. apríla 2012, teda v čase pred účinnosťou sťažovateľkou namietanej novelizácie Exekučného poriadku.

14. Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní v zákonom uvedených prípadoch nariadiť pojednávanie vyplýva z § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Z ďalšieho znenia § 214 OSP, a to § 214 ods. 2 OSP, vyplýva fakultatívna,   a   nie   obligatórna   povinnosť   odvolacieho   súdu   nariadiť   na   prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu by aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí krajského súdu   ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia správneho, či nariadi alebo nenariadi pojednávanie na prejednanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia by sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. Na doplnenie a podporu svojej argumentácie ústavný súd poukazuje aj na právny názor   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vyjadrený   napr.   v   uznesení sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný   súd   nevykonáva   dokazovanie   (ako   procesnú   činnosť   osobitne   upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti   dostatočne osvedčené   okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu   vrátane do   neho založených   listín.   Ústavný   súd   uvedený   právny   názor   považuje   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú.

16.   K   sťažovateľkou   namietanému   konaniu   o   prejudiciálnej   otázke   ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa stabilizovanej   judikatúry   Súdneho   dvora   spolupráca   vnútroštátneho   súdu   so   Súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne   okolnosti   veci   nevyhnutnosť   rozsudku   o   prejudiciálnej   otázke   pre   vydanie rozsudku   vo   veci   samej,   ako   aj   relevantnosť   otázok,   ktoré   položí   Súdnemu   dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

17. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

18.   Ak   taký   súd,   ktorý   je   súdom,   proti   ktorého   rozhodnutiu   už   niet   žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c)   OSP   zabezpečiť   spravodlivú   ochranu   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 206/08).

19.   Povinnosť   predložiť   prejudiciálnu   otázku   nevzniká   v   každom   prípade.   Súdy, ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať prejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

20. V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaných prípadov ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať   právo   EÚ,   resp.   musí   mu   priznať   účinky   závislé   okrem   iného   aj   od   druhu prameňa,   v   ktorom   je   predmetné   pravidlo   vyjadrené,   bez   toho,   aby   sa   musel   obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

21.   Už   v   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   použitia   ustanovení smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách   (ďalej   len   „smernica   Rady“),   ktorá   podľa   jej   názoru „nemá   v   Slovenskej republike   povahu   prameňa   práva   a   preto   sa   ňou   exekučný   súd   nemohol   riadiť,   resp. nemohol   z   jej   aplikácie   vyvodzovať   určujúce   závery   formujúce   konečné   rozhodnutie“, ústavný súd poukázal na to, že z čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť,   pokiaľ   možno   s   prihliadnutím   na   znenie   a   účel   smernice   tak,   aby   sa   dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ [rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti   priamej   aplikácie   ustanovení   smernice   (za   ustanovených   podmienok)   majú ustanovenia smernice význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom.

22. Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

23. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   dostatočne   odôvodňuje   nepredloženie   prejudiciálnej   otázky Súdnemu   dvoru,   nepredstavuje   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (rozsudok   Ullens   de Schooten   a   Rezabek   proti   Belgicku   z   20.   septembra   2011,   sťažnosti   č.   3989/07 a č. 38353/07).

24. S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   v   prípade,   keď   súd   sám   o   interpretácii   práva   EÚ   mal   pochybnosti a predbežnú   otázku   nepredložil,   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola svojvoľne   popretá   právomoc   Súdneho   dvora   (II. ÚS   129/2010,   porovnaj   aj   rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

26. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

27.   V nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).

28. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

29.   Krajský   súd   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   2   CoE   496/2012   z 28.   septembra 2012 dôvodil,   že   «Odvolací   súd   po   preskúmaní   veci   zistil,   že   oprávnený   navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky,   ktorú   nie   je   v   tomto   konaní   oprávnený   riešiť.   Rovnako   postupuje,   ak   tu   pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci. je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v lom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny   dvor   Európskych   spoločenstiev   o   rozhodnutie   o   predbežnej   otázke   podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa   čl.   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie   (ďalej   ZFEU)   Súdny   dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom,   proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho   konania,   v   ktorom   iná   Súdny   dvor   Európskej   únie   právomoc   vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady   ĽS.   Konanie   o   predbežnej   otázke   pred   Súdnym   dvorom   je   inštitútom   pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor   Európskej   únie   vydáva   rozhodnutiu   o   určitých   čiastkových   otázkach   výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť   vnútroštátneho   súdneho   orgánu   požiadať   Súdny   dvor   o   vydanie rozhodnutia   o   predbežnej   otázke,   ktorá   je   zakotvená   v   druhej   vete   článku   267   ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j, že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej   judikatúry   Súdneho   dvora   predovšetkým   skutočnosť,   či   otázka   komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu líniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo   výlučnej   kompetencii   súdu   členskej   krajiny,   ale   zabezpečiť   jednotný   výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť   zjavne   neopodstatnená   a   irelevantná   vo   vzťahu   k   prebiehajúcemu   konaniu,   jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6, októbra 1982 vo vecí CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ)nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania   pred   vnútroštátnym   súdom.   Nepostačuje   teda   tvrdenie   niektorého   z   účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo vecí zistenia,   či   rozhodnutie   o otázke   práva   Spoločenstva   je   potrebné   na   vydanie   ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch: keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciám Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. Novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. žiadal   odvolací   súd.   aby   Súdnemu   dvoru   ES   na   základe   čl.   267   ZFEÚ   predložil   tri prejudiciálne   otázky.   Odvolací   súd   považuje   za   potrebné   k   tomu   zdôrazniť,   že   je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK.. Preto považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo vecí   samej.   Judikatúra   Súdneho   dvora   EU   mu   takýto   postup   umožňuje   (t   j.   upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t. j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie   neexistencie   potreby   zahájiť   prejudiciálne   konanie   je   plne   v   súlade s doktrínou acté éclaire ako   aj s doktrínou acte clairé.   Doktrína   acte   éclaire (konanie objasnené   alebo   konanie   už   rozsúdené)   je   pritom   založená   na   koherencii   a   vnútornej konzistencii   judikatúry   Súdneho   dvora   EÚ,   teda   na   judikatúre,   konštantnej,   ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili   sa   „problémy“,   ktoré   už   problémami   v   dôsledku   existencie   konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je   založená   na   postuláte,   že   začatie   konania   o   predbežnej   otázke   nie   je   potrebné   v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že y predmetnom konaní, nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. h) a e) O. s. p, pre prerušenie   konania   podľa   osobitného   zákona   a ani   nie   je   potrebné   obrátiť   sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, prelo odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému došiel Súdny dvor Európskej únie   pri   výklade   Smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o   nekalých   praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej   len „.Smernica“)   vo vecí C-40/08.   a to:   „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má   vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   rozhoduje   o   návrhu   na   výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý hol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel   môže   takéto   posúdenie   vykonať   v   rámci   obdobných   opravných   prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré   z   toho   podľa   daného   vnútroštátneho   práva   vyplývajú,   s   cieľom   zabezpečiť,   aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný“.»

30.   Krajský   súd   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   15   CoE   117/2012   z 31.   októbra 2012 dôvodil, že:

«V   priebehu   odvolacieho   konania   bolo   súdu   doručené   podanie   oprávneného datované dňa 26. 7. 2012, v ktorom oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. e/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Uviedol, že ak Smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica“ bola prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. Vzhľadom na to, že na splnenie požiadavky jednotnej aplikácie   a   jednotnej   interpretácie   úniového   práva   je   potrebné   text   úniového   predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu,   oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil nasledujúce prejudiciálne otázky.

Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že za každých okolností   zakazuje   rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol predložiť Súdneho dvora Európskej únie prejudiciálnu otázku., či je možné ustanovenie písm.   q)   ods.   1   prílohy   smernice   vykladať   tak,   že   mu   neodporuje   ustanovenie   takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na   súde   bola   podaná   žaloba   na   rozhodcovský   súd   vo   vecí,   v   ktorej   je   rozhodcovskou doložkou   v   súlade   vnútroštátnymi   predpismi   rozhodcovského   súdu   založená   právomoc rozhodcovského súdu“?

Je   v   súlade   s   čl.   17   a   čl.   47   Charty   základných   práv   EÚ   také   rozhodnutie vnútroštátneho   súdu,   ktoré   aplikujúc   vnútroštátne   procesné   a   aj   hmotné   ustanovenia s odkazom   na   smernicu,   zabráni   vymožiteľnosť   reálnej   pohľadávky   veriteľa   voči spotrebiteľovi?

Pokiaľ oprávnený nevrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odvolací súd uvádza :

Úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Únie (výkladu zmlúv; platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie)   a   nie   uplatňovať   právo   na   skutkový   stav   v   konaní   vo   veci   samej,   čo   je   úlohou vnútroštátneho   súdu.   Súdnemu   dvoru   neprislúcha   rozhodovať   o   skutkových   otázkach prejedávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

Z   ustálenej   judikatúry   Súdneho   dvora   Európskej   únie   vyplýva,   že   rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia je nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje   interpretačnú   pomoc   Súdneho   dvora   Európskej   únie.   Aj   v   prípade,   ak   ide o rozhodnutie, proti ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací   súd   poukazuje   aj   na   rozhodnutie   Súdneho   dvora   zo   dňa   6.   10,   1982   vo   veci CILF1T C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné   pochybnosti   (teória   acte   clair).   Odvolací   súd   nepovažuje   v   danom   prípade oprávneným   predložené   prejudiciálne   otázky   za   právne   relevantné   vo   vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ. Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru, že zmluvná podmienka obsiahnutá   v   spotrebiteľskej   zmluve   nebola   so   spotrebiteľom   dohodnutá   individuálne a zároveň   spôsobuje   značnú   nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach   zmluvných   strán vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých   v   prílohe   k   smernici,   resp.   v   exemplifíkatívnom   výpočte   neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.

Naviac   odvolací   súd   uvádza,   že   výklad   a   aplikácia   urnového   práva   (ohľadom aplikácie   Smernice   Rady   č.   93/13/EHS   z   5.   4.   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.

K   prvej   predkladanej   predbežnej   otázke,   odvolací   súd   uvádza,   že   okresný   súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc) rozhodovať spory   so   spotrebiteľom   v   rozhodcovskom   konaní.   Naopak,   procesný   postup   a   výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. Ide tak o otázku akademickú, ktorá nemá ani základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods.   1   prílohy   smernice   Rady   93/13/EHS   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných   dojednaniach.   Smernica   Rady   93/13/EHS   v čl.   3   uvádza,   že zmluvná   podmienka,   ktorá   nebola   individuálne   dohodnutá,   sa   považuje   za   nekalú,   ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých   na   základe   zmluvy,   ku   škode   spotrebiteľa.   Príloha   obsahuje   indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať,   do   akej   miery   prevezmú   smernicou   odporúčané   nekalé   klauzuly,   Zároveň   sa umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica (čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak   zoznam   obsahuje   určité   znenie   týkajúce   sa   rozhodcovskej   doložky.   Pre   slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži ani, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do iných jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy v jej znení. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský   zákonodarca   upravil   režim   súdnej   kontroly   neprijateľných   podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg.   slovo   „najmä“   v   §   53   ods.   4   Občianskom   zákonníku).   To   znamená,   že súdu   nič nebráni   judikovať   neprijateľnú   zmluvnú   podmienku   v   spotrebiteľskej   zmluve   podľa   tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods.   1 OZ,   čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe   smernice   alebo   okruhu   uvedeného   v   Občianskom   zákonníku.   Potom   nemožno napr. vylúčiť; že Súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna   rozhodcovská   doložka   a   priestor   pre   rozhodcovské   konanie   bude   len   pri preukázateľnom   individuálnom   vyjednaní   rozhodcovskej   zmluvy   zo   strany   spotrebiteľa. Pritom   individuálne   vyjednanie   treba   vykladať   z pohľadu   spotrebiteľa,   čo   znamená,   že nespočíva   iba   v   púhej   možnosti   výberu   medzi   štátnym   a   súkromným   súdom,   ale predovšetkým   je   o   dôsledkoch,   ktoré   zakladá,   a teda,   či   doložka   nenúti   spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.

V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá   1.   je   obsiahnutá   v   štandardnej   formulárovej   zmluve,   2.   spôsobuje   značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Rozhodovacia   prax   je   jednotná   v   názore,   že   akceptovateľnosť   rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Takýto názor zastáva aj vo veci konajúci odvolací súd, pričom v argumentácii poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE 167/2012 zo dňa 30. 08. 2012, že: „Arbitráž môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca   na   neznalých   spotrebiteľov,   ale   za   transparentných   podmienok   ako   efektívny prostriedok   ochrany   a   keď   aj   spotrebiteľ   rozumie,   o   čo   v   prípade   rozhodcu   ide.   Na individuálne dojednanie je však potrebné náležito rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy   ustanovený   v   Občianskom   zákonníku.   Naproti   tomu   nevhodné   predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktik (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú náležitú pozornosť tejto časti formuláru, nemožno zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika   predkladania   -   inkorporovanie   doložky   do   všeobecných   zmluvných   podmienok resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera. Zbavenie   sa   zodpovednosti   za   nekalú   obchodnú   praktiku   pri   nevhodnom   predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd nielen že neprijíma, ale aj odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je   neakceptovateľné,   aby   porušovateľ   práva   presúval   zodpovednosť   na   slabšieho   a   je vylúčené, aby za takýchto okolnosti súd akceptoval rozhodcovskú doložku. Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže   výrazne   zasiahnuť   do   života   ľudí   a   ak   sa   majú   akceptovať   pri   poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to sa   ale   súd   musí   postarať,   pretože   štát   má   medzinárodný   záväzok   chrániť   hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ)“.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.

Ohľadom   predkladanej   tretej   prejudicialnej   otázky,   odvolací   súd   uvádzal,   že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milénium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98   až   C-244/98)   pripúšťa   aj   vo   fáze   výkonu   rozhodnutia   posudzovať   nekalosť podmienok   v   spotrebiteľských   zmluvách   s   tým,   že   v   prípade,   ak   konajúci   súd   dospeje k záveru o nekalostí takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné   dôsledky,   ktoré   z   toho   vyplývajú   z   vnútroštátneho   práva.   V   zmysle   práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybností o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím   rozhodnutím   zabrániť   vymožiteľnosti   pohľadávky   veriteľa   voči   spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.

Napokon dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke, je neprípustná a exekučný súd na to prihliada.

Vzhľadom   k uvedenému   odvolací   súd   odvolateľom   podaný   návrh   na   prerušenie konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. zamietol.».

31.   Ústavný   súd   sumarizujúc   dosiaľ   uvedené   dospel   k záveru,   že   krajský   súd postupoval   v predmetných   veciach   ústavne   konformným   spôsobom,   keď   v odvolacom konaní   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutia   tak   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš,   ako   aj Okresného súdu Lučenec ako vecne správne. Svoje rozhodnutie oprel o zistenia súvisiace s preskúmaním   rozhodcovskej   doložky   zakladajúcej   právomoc   vopred   zvoleného rozhodcovského   súdu   na   konanie,   ktoré   vyložil   v kontexte   podmienok   vnútroštátnej legislatívy   so   zameraním na ochranu spotrebiteľských   práv.   Ústavný   súd   takýto   postup všeobecného súdu hodnotí ako ústavne konformný/súladný a navyše aj s prihliadnutím na predostreté odôvodnenia krajského súdu konštatuje veľmi podrobnú a právne vyčerpávajúcu argumentáciu krajského súdu aj ku sťažovateľkou nastolenej požiadavke prejudiciálneho konania,   s ktorou   sa   v plnej   miere   stotožňuje.   Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné sťažovateľkou   podané   sťažnosti   v tejto   ich   časti   odmietnuť   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

32.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

33.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných   alebo   etických   povinností advokáta.

34.   Ústavný   súd   s poukazom   na   uvedené   skutočnosti   prihliadajúc   na   zásadu procesnej   hospodárnosti   konania   sťažovateľku   upozorňuje,   že   pokiaľ   aj   naďalej   bude ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe z jeho   rozhodovacej   činnosti   týkajúcej   sa   jej   obdobných   vecí,   môže   ústavný   súd   využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností neodôvodniť.

35. Pretože sťažnosti boli ako celok odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013