znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 363/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 28. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. B., B.,   zastúpenej advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 24 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž 6/2009 zo 16. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2011 doručená sťažnosť Ing. I. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi   verejnej   správy   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženstva podľa čl. 24 ústavy a práv podľa čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž 6/2009 zo 16. februára 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Sťažnosť smeruje proti z pohľadu sťažovateľky nesprávnym skutkovým zisteniam a právnym záverom obsiahnutým v namietanom rozsudku najvyššieho súdu, ako aj proti nezákonnému procesnému postupu najvyššieho súdu, ktorý vydaniu napadnutého rozsudku predchádzal. Podstatou veci prerokovávanej najvyšším súdom v správnom súdnictve bola otázka   zákonnosti   rozhodnutia   Slovenskej   informačnej   služby   (ďalej   len   „SIS“) č. 77/37-69-14/2009, zn. 77/37-1158-67/2009-BS z 24. septembra 2009,   ktorým   SIS na   základe   ustanovenia   §   26   ods.   2   zákona   č.   215/2004   Z.   z.   o ochrane   utajovaných skutočnostiach o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.   215/2004   Z. z.“) rozhodla, že sťažovateľka nespĺňa predpoklad na vznik oprávnenia   na   oboznamovanie sa   s   utajovanými skutočnosťami so stupňom utajenia „Prísne tajné“ podľa   § 10 ods.   1 písm. g)   zákona č.   215/2004 Z.   z.,   a zároveň zrušila platnosť dovtedy platného osvedčenia č. p. 25/12-V1402-47/2004-PB z 19. októbra 2004 pre stupeň utajenia „Dôverné“.

3.   Zo   sťažnosti,   z   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   súvisiaceho rozhodnutia SIS ústavný súd zistil, že preskúmavané rozhodnutie SIS bolo odôvodnené predovšetkým tým, že sťažovateľka sa zúčastňovala na podujatiach organizovaných Školou osobného rozvoja, ktoré zastierala pod označenie Cvičenie jogy a relaxačné cvičenia. Podľa preskúmavaného   rozhodnutia   SIS   sťažovateľka   potvrdila   túto   skutočnosť   pri bezpečnostnom   pohovore   a   v rozhovore   s nadriadeným   výslovne   vyjadrila   vôľu   v tom zmysle, že keby si mala vybrať medzi aktivitami Školy osobného rozvoja, resp. kurzoch Cvičenia jogy a relaxačného cvičenia a služobným pomerom SIS, tak by volila účasť na kurzoch Školy osobného rozvoja pred zotrvaním v služobnom pomere k SIS.

SIS   označila   organizáciu,   ktorú   sťažovateľka   navštevovala,   ako   navonok prezentované neformálne zoskupenie združujúce osoby na účely sebazdokonaľovania sa prostredníctvom   meditácií.   Podľa   znaleckého   posudku   lekára   z odboru   psychiatrie   však Škola   osobného   rozvoja   bola   hodnotená   ako   sekta   deštrukčného   a donucovacieho   typu, ktorá   ohrozuje   psychické   zdravie   svojich   členov.   SIS   získala   aj   signály   o cudzom spravodajskom pozadí sekty, jej predstavitelia disponovali spravodajským vzdelaním. Potom, ako ich aktivity boli odhalené, sa organizácia presunula do Českej republiky. V roku 2005 sekta obnovila v Slovenskej republike svoju činnosť.

V závere   preskúmavaného   rozhodnutia   SIS   uviedla,   že   sťažovateľka   svojou pravidelnou   účasťou   na   podujatiach   Školy   osobného   rozvoja,   kurzoch   Cvičenia   jogy a relaxačného   cvičenia,   ako   aj   výslovným   prejavom   vôle,   že   podujatia   Školy   osobného rozvoja a kurzy Cvičenia jogy a relaxačného cvičenia majú pre ňu taký význam, že by ich uprednostnila   pred   zotrvaním   v služobnom   pomere SIS,   sa   nepovažuje za   bezpečnostne spoľahlivú   osobu   podľa   §   14   ods.   1   zákona   č.   215/2004   Z.   z.,   pretože   bolo   u nej identifikované   bezpečnostné   riziko   podľa   §   14   ods.   2   písm.   c)   bodu   9   zákona č. 215/2004 Z. z.

4. Sťažovateľka nesúhlasila s uvedenými skutočnosťami a argumentáciou SIS, najmä považovala požiadavku   SIS,   aby   upustila   od   svojho   kultúrneho   života   za   neoprávnenú, rozhodnutie SIS za nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené, a preto proti nemu podala žalobu,   o ktorej   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   ju   zamietol a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.

5. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a procesným postupom, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej označené práva podľa ústavy a dohovoru. Sťažovateľka ďalej podrobne uviedla okolnosti, ktoré podľa jej názoru znamenajú   porušenie   jej   práva   na   súdnu   a inú   ochranu,   spravodlivý   proces   a práva   na rovnosť   účastníkov   v konaní.   K   porušeniu   princípu   rovnosti   zbraní   malo   dôjsť predovšetkým tým, že právny zástupca sťažovateľky, ktorý mal umožnené nahliadnuť do utajovanej časti spisu, musel po celý čas zachovávať o utajených informáciách mlčanlivosť, nemohol   takéto   informácie   konzultovať   so   sťažovateľkou,   a teda   ani   náležite   pripraviť argumentáciu pre súdne konanie. Sťažovateľka namietala, že nesprístupnením časti spisu v konaní   pred   najvyšším   súdom   jej   nebolo   dovolené   relevantným   spôsobom   použiť   na obranu všetky procesné prostriedky, ktoré jej garantuje Občiansky súdny poriadok.  

6. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení v ďalšej časti sťažnosti interpretovala označený čl. 46 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu.

7. Napokon sťažovateľka napádala rozsudok najvyššieho súdu a v spojitosti s ním i preskúmavané   administratívne   rozhodnutie   SIS   aj   z toho   dôvodu,   že   zasiahli   do   jej základného práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva podľa čl. 24 ústavy a čl. 9 dohovoru,   a to   tým,   že   jej   neopodstatnene   vytýkali   zúčastňovanie   sa   na   meditačných cvičeniach.   V tejto   súvislosti   sťažovateľka   uvádza,   že «Sloboda   myslenia,   svedomia, náboženského vyznania a viery zahrnuje i právo vyberať si záujmové aktivity vo forme duchovných, meditačných cvičení. Tieto práva majú absolútny charakter v tom smere, že nikto nemôže byť podrobený takému opatreniu, cieľom ktorého je zmena procesu a spôsobu myslenia, ďalej, že nikoho nemožno nútiť, aby zmenil svoje myslenie. Pri ich ochrane ide o rešpektovanie „vnútorného“, „interného“ rozmeru týchto práv (fórum internum), ktorý vylučuje akýkoľvek nátlak alebo ovplyvňovanie myslenia, svedomia, náboženského vyznania alebo viery. Tieto práva (vzhľadom na ich absolútny charakter) nie je preto možné (a ani reálne) obmedziť zákonom a už vôbec nie je rozhodovacou činnosťou ako tomu spravila SIS.».

8.   V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie a sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

10.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu   však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich   sa   základných práv a slobôd.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom. Podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie sám   alebo spoločne s inými, či   už verejne alebo súkromne,   bohoslužbou, vyučovaním,   vykonávaním   náboženských úkonov a zachovávaním obradov. Podľa čl. 9 ods. 2 dohovoru sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti   v   záujme   verejnej   bezpečnosti,   ochrany   verejného   poriadku,   zdravia   alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

14. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv   v niekoľkých   aspektoch.   Najvyššiemu   súdu   vytýka   ústavne nekonformný   procesný postup v súdnom konaní a porušenie princípu rovnosti zbraní, ako aj neudržateľné právne posúdenie merita veci, ktoré má za následok arbitrárne rozhodnutie.

15. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu   ústavný   súd   v prvom   rade   pristúpil   ku   skúmaniu,   či   boli   dodržané   ústavou a dohovorom garantované procesné záruky v konaní. Podľa tvrdenia sťažovateľky ústavný princíp   spravodlivého   konania   bol   porušený   predovšetkým   tým,   že   najvyšší   súd   jej neumožnil oboznámiť sa s utajenou časťou spisu, pričom vo veci rozhodol aj na základe týchto   podkladov.   Iné   relevantné   skutočnosti,   ktoré   by   mali   za   následok   porušenie označených procesných princípov, sťažovateľka neuvádza.

16. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (rozsudok ESĽP, Komanický proti Slovenskej republike zo 4. júna 2002, sťažnosť č. 32106/96, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).

17. V prípade, keď pred sťažovateľkou boli zadržané dôkazy z dôvodu verejného záujmu, neprislúcha ústavnému súdu posudzovať to, či takéto zadržanie bolo, alebo nebolo striktne nevyhnutné, a ani hodnotiť vykonané dôkazy, keďže touto právomocou disponujú všeobecné   súdy.   Úlohou   ústavného   súdu   je   uistiť   sa   v tom,   či   napadnuté   konanie vyhovovalo   v najväčšej   možnej   miere   požiadavke   kontradiktórnosti   konania   a rovnosti zbraní   a či   obsahovalo   adekvátne   záruky   procesných   práv   sťažovateľky   (porovnaj rozhodnutie ESĽP vo veci Rowe a Davis proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, sťažnosť č. 27052/95, § 62).  

18. Ústavný súd konštatuje, že právo na odhalenie relevantných dôkazov   nemôže byť absolútnym právom. V prípade sťažovateľky možno v súdnom konaní identifikovať konkurujúci   záujem,   akým   je   ochrana   utajovaných   skutočností,   resp.   ochrana   národnej bezpečnosti,   ktorý   vyvažuje procesné   práva   sťažovateľky.   Uvedené   ústavne relevantné úvahy berie pri svojej rozhodovacej činnosti do úvahy aj ESĽP (pozri rozhodnutia ESĽP vo veci Fitt proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, sťažnosť č. 29777/96; vo veci Jasper proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, sťažnosť č. 27052/95 alebo aj novšie   rozhodnutie   ESĽP   vo   veci   McKeown   proti   Spojenému   kráľovstvu   z 11.   januára 2011, sťažnosť č. 6684/05). Ústavný súd poukazuje na to, že aj keď najvyšší súd v danom prípade   nesprístupnil   sťažovateľke   časť   spisu   obsahujúcu   utajované   skutočnosti,   svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým takými vykonanými dôkazmi, ktoré boli sťažovateľke známe   a voči   ktorým   mala   možnosť   použiť   a napokon   aj   použila   relevantnú   obranu. Najvyšší súd nerozhodoval na základe žiadneho takého dôkazu, o ktorom by sťažovateľka nemala   vedomosť.   Utajované   skutočnosti   sa   týkali   hodnotenia   organizácie,   ktorú sťažovateľka   navštevuje,   kde   má   SIS   právo   voľnej   správnej   úvahy.   Najvyšší   súd v následnom   konaní   posudzoval   jej   oprávnenosť   a zákonnosť.   Na   základe   uvedeného ústavný súd uvádza, že pri existencii dvoch protichodných záujmov, a to záujmu Slovenskej republiky na ochrane utajovaných skutočností a práva sťažovateľky na spravodlivý proces, najvyšší   súd   poskytol   sťažovateľke   s ohľadom   na   potrebu   ochrany   verejného   záujmu adekvátne procesné záruky a v najväčšej možnej miere zabezpečil jej právo na spravodlivý proces. Skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľky, nemôže sama osebe zakladať porušenie označených základných práv.

19. Ústavný súd je oboznámený aj s rozhodnutiami ESĽP, ktoré vo svojej sťažnosti označila   sťažovateľka.   Pri   svojom   rozhodovaní   však   vychádzal   zo   skutkového   stavu predloženej   veci   a   rozhodovacej   praxe   ESĽP,   ktorá   sa   vzťahuje na skutkovo   obdobné prípady.   S   ohľadom   už   na   citovanú   judikatúru   ESĽP   ústavný   súd   konštatuje,   že nesprístupnenie časti spisu sťažovateľke v okolnostiach daného prípadu nemalo za následok porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20. Ústavný súd ďalej skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o sudcovskej svojvôli a porušení základných práv sťažovateľky.

21. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že   najvyšší   súd   sa   vysporiadal   s podstatou   žaloby,   nastolenými skutkovými   a právnymi otázkami, pričom v odôvodnení rozsudku zhrnul: „Oblasť povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) je v správnom práve pomerne široká. Správny orgán nemôže rozhodovať celkom podľa svojej ľubovôle. Súd preskúmava správne uváženie v tom smere, či nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Ak je v súlade s pravidlami logického uvažovania, ak podmienky takej úvahy boli zistené riadnym procesným postupom, potom súd nemôže z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo by tým zasiahol do voľnej úvahy (správneho uváženia) príslušného správneho orgánu (napríklad Boh. admin. 589/20, Boh. admin. 949/21). Voľná úvaha je obmedzená určitými zákonnými hranicami a môže   sa   pohybovať   len   v   určitom   zákonom   vymedzenom   rozsahu.   Prekročením   tohto rozsahu sú dotknuté subjektívne práva účastníkov konania, ktorí sa môžu dovolávať právnej ochrany. Účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť, aby vedel, o ktorý zákonný predpis správny orgán svoje rozhodnutie opiera, ale aj z ktorých skutkových zistení správny orgán vychádzal. Rozhodnutie správneho orgánu preto musí obsahovať skutkové a právne závery, ktoré viedli správny orgán k vydaniu napadnutého rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu (§ 26 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.).

Rozhodnutie žalovaného tieto atribúty spĺňa. Je v ňom uvedené, z akých skutkových zistení vychádzal, pričom zohľadnil aj skutočnosť, že konkrétne informácie sú utajovanými informáciami (pozri rozsudok Európskeho   súdu   pre ľudské práva   vo veciach Fitt   proti Spojenému kráľovstvu zo 16.februára 2000, č. sťažnosti 29777/96.   Rowe a Davis proti Spojenému kráľovstvu zo 16.februára 2000, č. sťažnosti 27052/95 a F. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu z 25.septembra 2001, č. sťažnosti 44787/98), uviedol ustanovenia právnych predpisov, o ktoré svoje rozhodnutie oprel (§ 10 ods. 1 písm. g/, § 14 ods. 1, ods. 2 písm. c/ bod 9, § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z.). Žalovaný vo svojom rozhodnutí neprekročil zákonom povolené medze správnej úvahy, keď na základe svojich zistení, ktoré sú   zdokumentované   v   administratívnom   spise,   vyhodnotil   Školu   osobného   rozvoja   ako rizikovú skupinu, ktorej vplyv na navrhovanú osobu predstavuje bezpečnostné riziko podľa § 14 ods. 1, ods. 2 písm. c/ bod 9 zákona č. 215/2004 Z. z...

Napokon,   z   obsahu   spisu vyplýva, že žalobkyňa by pred služobným pomerom k žalovanému uprednostnila semináre organizované Školou osobného rozvoja ako rizikovou skupinou, čo je pre jej bezpečnostnú spoľahlivosť negatívnym znakom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s názorom žalobkyne. že by žalovaný od   nej   žiadal,   aby   od   svojho   kultúrneho   vyžitia   upustila.   Sám   žalovaný   uviedol,   že nespochybňuje   profesionalitu,   duševnú   vyspelosť   a   zrelosť   osobnosti   žalobkyne, bezpečnostné riziko nevidí v cvičení jogy, tai chi, ale bezpečnostné riziko spočíva v Škole osobného rozvoja. Ak by sa žalobkyňa rozhodla pokračovať v cvičení jogy prostredníctvom inej organizácie, žalovaný k tejto jej aktivite nemá námietky. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaný vidí bezpečnostné riziko v Škole osobného rozvoja, ktorú žalobkyňa navštevuje, a nie v cvičení jogy.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol, nakoľko rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom.“

22.   Pri   posudzovaní   sťažnosti   v tejto   časti   ústavný   súd   poukazuje   na   ustálenú judikatúru   a   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha ústavnému súdu hodnotiť správnosť skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom   zákonnosti   (II.   ÚS   1/95). Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

23. Sťažovateľka v časti sťažnosti, ktorou napáda arbitrárnosť záverov najvyššieho súdu opisuje také dôvody, ktoré uviedla aj v samotnej žalobe o preskúmanie zákonnosti administratívneho   rozhodnutia   SIS   č.   77/37-69-14/2009,   zn. 77/37-1158-67/2009-BS z 24. septembra 2009, a v podstate požaduje revíziu rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bola jej žaloba zamietnutá.

24. Ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   zvolená   interpretácia   relevantných právnych   noriem   by   bola   arbitrárna   alebo   svojvoľná.   Najvyšší   súd   svojím   postupom aplikoval zákony podľa ich obsahu a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry. Sťažnosťou napadnutý   rozsudok   je   vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a zrozumiteľným spôsobom podáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe. Ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená   procesný   úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

  25. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   teda   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   O taký   prípad   išlo   aj   v prerokúvanej   veci,   preto   ústavný   súd   z už   uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

26. V súvislosti s označeným porušením   základného práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva podľa čl. 24 ústavy a práva podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. III. ÚS 218/07,   I. ÚS 108/09) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplynie z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.   čl. 6 ods.   1 dohovoru.   V opačnom prípade by sa   ústavný súd stal opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa   čl. 124 ústavy v spojení s   čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

27. Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojich práv čl. 24 ústavy a čl. 9 ods. 1 dohovoru len z dôvodu arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne jednotlivými článkami ústavy a dohovoru, ktoré mali byť porušené. Sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   porušené nebolo a v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších ňou označených práv (mutatis mutandis IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).

28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

29. Pretože sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť ako celok, ústavný súd   o ďalších   nárokoch   na   ochranu   ústavnosti uplatnených sťažovateľkou v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011