znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 363/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., N., toho času vo výkone trestu, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Tdo 9/2009 zo 17. marca 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2009 doručená   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 9/2009 zo 17. marca 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ bol rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   z   30.   mája   2008 sp. zn. 3 T 4/2008 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom   stráženia.   Proti   tomuto   rozsudku   sťažovateľ   podal   odvolanie,   ktoré   bolo rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   4 To 41/2008 z 11. septembra   2008   zamietnuté.   Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ na najvyšší   súd   dovolanie,   ktorý   uznesením   napadnutým   touto   sťažnosťou   dovolanie odmietol.

3. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že „V uznesení okrem iného argumentuje tým, že prostredníctvom vytýkaných chýb sťažovateľ nepoukázal aj na právne posúdenie skutku zisteného súdmi prvého a druhého stupňa a ani nepoukázal na nesprávne použitej iného hmotnoprávneho ustanovenia a z tohto dôvodu sťažovateľ vytýkanými chybami tento dovolací dôvod nenaplnil. Čo sa však nezakladá na pravde.“.

V   samotnom   obsahu   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   (v   podstate   vo   vzťahu k odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu) použitie nezákonne vykonaného dôkazu proti nemu, keď tvrdí, že opakovaná obhliadka motorového vozidla vykonaná 22. augusta 2006, pri ktorej bolo zaistené také množstvo psychotropnej látky (extázy), ktoré zakladá kvalifikovanú skutkovú podstatu [§ 172 ods. 3 písm. c) Trestného zákona], nebola vykonaná zákonným spôsobom, pričom poukazuje na porušenie ustanovení §   101,   §   104   a   §   105   Trestného   poriadku.   Zákonnosť   vykonania   prvotnej   obhliadky motorového vozidla 14. augusta 2006, pri ktorej bolo nájdené a zaistené také množstvo psychotropnej látky (extázy), ktoré tiež zakladá kvalifikovanú skutkovú podstatu [§ 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona], však sťažovateľ nenamieta. V súvislosti s opakovanou obhliadkou   sťažovateľ   uzatvára,   že   tento   dôkaz   nebol   získaný   v   súlade   s   Trestným poriadkom a súdy na neho nemali prihliadať.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti predkladá vlastný pohľad na hodnotenie vykonaných dôkazov súdmi, najmä pokiaľ ide o výpoveď spoluobvineného (neskôr spoluodsúdeného) S. S.,   kde   sa   pýta,   prečo   okresný   súd   považoval   jeho   výpoveď   za   vierohodnú a sťažovateľovu za nevierohodnú. V závere na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa tvrdí, že je nevinný a s predmetnou trestnou činnosťou nemá nič spoločné.

4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd porušil   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v   sume   5 000 €.   V   závere   sťažnosti   požiadal   ústavný   súd   o   ustanovenie   obhajcu, čo odôvodnil vlastnou nemajetnosťou a potrebou prepracovať podanú sťažnosť.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podstatné sťažnostné námietky smerujú k poukazu na skutočnosť, že v trestnej veci   sťažovateľa   boli   použité   nezákonne vykonané dôkazy   a tieto   dôkazy   neboli   súdmi hodnotené spôsobom prezentovaným sťažovateľom. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu však sťažovateľ neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, prečo práve najvyšší súd svojím uznesením porušil jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

8. Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m. II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

9. Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov (vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté   sťažovateľovo   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bolo zamietnuté jeho odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu.

10. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371 ods. l písm. g), i) a j) Trestného poriadku spočívajúce v tom, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho   súdu   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom,   že   napadnuté   rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia a že odvolací   súd   zamietol   odvolanie   podľa   §   316   ods.   1   Trestného   poriadku,   hoci na to neboli   splnené   zákonné   dôvody.   Najvyšší   súd   na   vlastné   odôvodnenie   uznesenia v podstatnom uviedol:

«Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písmeno i) Tr. por. je daný vtedy, ak napadnuté rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku,   alebo na nesprávnom   aplikovaní   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia.   Správnosť   a   úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať ani meniť. V rámci takto vymedzeného dovolacieho   dôvodu   je   možné   účinne   namietať   právne   resp.   hmotnoprávne   chyby, ale nie je možné účinne namietať, že súdy prvej a druhej inštancie nesprávne alebo neúplne zistili skutok. Prostredníctvom dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení skutku je prípustné namietať, že skutok, tak ako bol v pôvodnom konaní zistený, bol nesprávne súdmi právne kvalifikovaný ako určitý trestný čin, napriek tomu, že išlo o iný trestný čin, alebo, že sa vôbec nejednalo o trestný čin. Dovolací dôvod spočívajúci v namietaní   nesprávneho   právneho   posúdenia   zisteného   skutku,   je   koncipovaný   tak, že prostredníctvom tohto dovolacieho dôvodu, nie je možné namietať správnosť a úplnosť vykonaného   dokazovania,   hodnotenia   dôkazov   a   správnosť   a   úplnosť   zistenia   skutku v prechádzajúcom konaní. Vyplýva to nielen z časti ustanovenia § 371 ods. 1 písmeno i) Tr. por. uvedenej za bodkočiarkou „...; správnosť a úplnosť zistenia skutku však dovolací súd nemôže skúmať ani meniť“ ako aj zo skutočnosti, že otázky úplnosti zistenia skutkového stavu,   zákonnosti   dôkazov,   hodnotenia   dôkazov,   nie   sú   otázkami   upravenými v hmotnoprávnych   predpisoch,   ale   sú   otázkami   upravenými   v   právnych   predpisoch procesnej   povahy.   Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   nie   je   preto   oprávnený   preskúmavať správnosť a úplnosť zistenia skutku súdmi prvého a druhého stupňa, naopak je povinný vychádzať z nimi zisteného skutku, a až v nadväznosti na zistenie skutku súdmi prvého a druhého stupňa zvažovať jeho právne posúdenie.

Chyby ktoré obvinený v záujme uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. vytýkal, t. j. že okrem výpovede obvineného S., žiadny iný priamy alebo nepriamy   dôkaz   nepreukazuje   jeho   účasť   na   trestnej   činnosti   za   ktorú   bol   odsúdený, že výpovede   obvineného   S.   sú   nevierohodné,   že   nemal   počas   pobytu   v   Holandsku v inkriminovanom   čase   k   dispozícii   vozidlo,   ktorým   boli   omamné   látky   dovezené, že z vykonaného   dokazovania   jednoznačne   nevyplýva,   že   sa   dopustil   skutku   kladeného mu za vinu,   sú   takými   okolnosťami   ktorými   obvinený   napádal   resp.   popieral   správnosť hodnotenia   vykonaných   dôkazov   a   správnosť,   a   úplnosť   zistenia   skutku   vyjadreného v skutkovej   vete   odsudzujúceho   rozsudku.   Prostredníctvom   vytýkaných   chýb   obvinený ale nenapádal   právne   posúdenie   skutku   zisteného   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa a ani nepoukázal na nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, a preto týmito vytýkanými chybami tento dovolací dôvod nenaplnil. Chyby, ktoré obvinený súdom vytýkal teda svojím obsahom napádali správnosť a úplnosť zistenia skutku a ak z § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. vyplýva, že správnosť a úplnosť zistenia skutku nemôže dovolací súd meniť ani skúmať, tak potom rovnako platí, že takýmito námietkami nemôže obvinený ani tento dovolací dôvod naplniť.

Naplnenie uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. j) Tr. por., t. j. že odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, obvinený bližšie nerozviedol. S ohľadom na túto skutočnosť, najvyšší súd dodáva,   že   dovolacie   konanie   je   konaním   návrhovým,   ktoré   je   možné   iniciovať   iba na podklade   návrhu   oprávnenej   osoby,   pričom   Trestný   poriadok   vymedzuje   obsahové náležitosti   dovolania.   Pre   naplnenie   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   s   ohľadom na návrhový   charakter   dovolacieho   konania,   nepostačuje   len   uvedie   uplatňovaného dovolacieho dôvodu, ale je nutné uviesť akými konkrétnymi okolnosťami (§ 374 ods. 1 Tr. por.)   je   príslušný   dovolací   dôvod   naplnený.   Dovolací   súd   však   musí   konštatovať, že tento   dovolací   dôvod   v   posudzovanej   veci   vôbec   neprichádza   do   úvahy.   Odvolanie obvineného   J.   K.   bolo   totiž   zamietnuté   po   vecnom   preskúmaní   obsahu   odvolania ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. a nie preto, že by bolo neskoro podané, prípadne podané   neoprávnenou   osobou   alebo   z   ďalších   formálno-právnych   dôvodov   uvedených v § 316 ods. 1 Tr. por.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., že napadnuté rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom je naplnený vtedy, ak by odvolací súd založil svoje rozhodnutie na dôkaze, ktorý by nebol vykonaný spôsobom, ktorý by pre konkrétny dôkaz predpisoval zákon. Obvinený vo svojom dovolaní v súvislosti s týmto dovolacím dôvodom nenapádal zákonnosť spôsobu vykonania dodatočnej obhliadky motorového vozidla zo dňa 22. augusta 2006, vyhotovenia fotodokumentácie a zaistenia vecného dôkazu v podobe 964 kusov tabliet a úlomkov tabliet obsahujúcich psychotropnú látku (MDMA), ale napádal opätovne správnosť a úplnosť zistenia skutku, pretože tvrdil, že súdy na tieto dôkazy nemali prihliadať vzhľadom na to, že k motorovému vozidlu mali prístup iné osoby.

Na   základe   týchto   dôvodov   Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   dospel   k   záveru, že dovolaním   obvineného   J.   K.   neboli   naplnené   jednotlivé   uplatnené   dovolacie   dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. g), i), j), a preto podľa § 382 písm. c) Tr. por. jeho dovolanie odmietol na neverejnom zasadnutí.»

11. Ústavný súd vychádzajúc z už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných   súdov   vrátane najvyššieho súdu   uzavrel, že v   uvedenej   časti   odôvodnenia uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie   sťažovateľa   odmietol.   Podľa   ústavného   súdu   postup   najvyššieho   súdu pri odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať za zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny,   teda   najvyšší   súd v danom   prípade neporušil základné   právo   na   súdnu   ochranu   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   dal   sťažovateľovi v napadnutom uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g), i) a j) Trestného poriadku, pričom poukázal aj na prípady, kedy by   tieto   dôvody   dovolania   naplnené   boli.   Odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu nevykazuje   všeobecný   charakter,   naopak,   najvyšší   súd   primeraným   spôsobom   reagoval na konkrétne dovolacie námietky sťažovateľa. Najvyšší súd konštatoval, že ako dovolací súd   v   zásade   nie   je   skutkovým   súdom,   a   na   záver   uviedol,   že   vzhľadom   na   absenciu dôvodov   dovolania   podľa   §   371   Trestného   poriadku   dovolanie   odmietol   podľa   §   382 písm. c) Trestného poriadku.

12. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných   súdov,   ktoré sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle citovanej   judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa, ústavný súd   uvádza,   že   sťažovateľ   namieta   nezákonnosť   vykonanej   opakovanej   obhliadky motorového vozidla, pri ktorej boli zaistené psychotropné látky, odkazom na nedodržanie postupu podľa § 101, § 104 a § 105 Trestného poriadku, pričom z obsahu sťažnosti možno vyvodiť,   že   motorové   vozidlo   považuje   za   „iný   priestor“   podľa   citovaných   ustanovení Trestného poriadku. Za iné priestory Trestný poriadok v § 99 ods. 2 považuje priestory neslúžiace na bývanie, čo je potrebné vykladať v kontexte s § 99 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý ustanovuje, že domovú prehliadku možno vykonať... v byte alebo v inom priestore slúžiacom na bývanie alebo v priestore k nim patriacim. Z rovnakých dôvodov, ako možno vykonať domovú prehliadku, možno vykonať aj prehliadku iných priestorov a prehliadku pozemku, ktoré nie sú verejne prístupné. Inými priestormi sa podľa ustáleného výkladu rozumejú   najmä   miestnosti   alebo   súbory   miestností,   ktoré   sú   podľa   rozhodnutia stavebného úradu alebo svojou podstatou určené na iné účely ako na bývanie, prípadne môže   ísť   aj o byty,   ktoré   slúžia   na   nebytové   účely.   In   concreto,   inými   priestormi sú napr. obchodné priestory,   kancelárske   priestory,   haly   a   pod.,   teda   priestory,   ktoré sú súčasťou stavby (nehnuteľnosti). Vychádzajúc z uvedeného je preto podľa ústavného súdu   vylúčené,   aby   sa   za   iné   priestory   v   zmysle   citovaných   ustanovení   považovalo aj motorové vozidlo ako hnuteľná vec. Napokon námietku nezákonnosti takto vykonaného dôkazu sťažovateľ vzniesol už v odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu a krajský súd na ňu reagoval tak, že dodatočná obhliadka bola vykonaná v súlade s § 154 Trestného poriadku, ktorý upravuje obhliadku ako ostatný dôkazný prostriedok. Citované zákonné ustanovenie upravuje aj procesný postup vykonania obhliadky, ktorého porušenie nebolo   krajským   súdom   zistené.   Napokon   porušenie   procesného   postupu   vykonania obhliadky   podľa   §   154   Trestného   poriadku   nenamietal   sťažovateľ   ani   v   sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

14. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   to, že sťažnosti   by   bolo   vyhovené   (zrušenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   a   vrátenie   veci na ďalšie konanie, žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia). Rovnako ústavný súd nerozhodol o ustanovení advokáta sťažovateľovi, keďže takéto rozhodnutie je viazané o. i. na to, že sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009