znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 363/06-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6. decembra 2007 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti G., spol. s r. o., T., zastúpenej advokátkou JUDr. K. R., T., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č. k.   4   Co   161/2006-121 z 31. júla 2006 v časti výroku o náhrade trov konania takto

r o z h o d o l :

Základné právo obchodnej spoločnosti G., spol. s r. o., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č. k.   4 Co 161/2006-121   z 31. júla   2006   v časti výroku o náhrade trov konania p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. I. ÚS 363/06 z 30. novembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti G., spol. s r. o., T. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   K.   R.,   T.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), resp. práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 161/2006-121 z 31. júla 2006 v časti výroku o náhrade trov konania.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených základných práv vyplývajúcich z ústavy a dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 161/2006-121 z 31. júla 2006, a to jeho výrokom o náhrade trov konania vzniknutých sťažovateľke s tým, aby bol označený výrok uznesenia krajského súdu zrušený   a vec   mu   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Napokon   žiada   priznať   aj   náhradu   trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom v sume 2 628 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou v 2. rade v súdnom konaní vedenom   Okresným   súdom   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp. zn. 6 C 9/2005.   Predmetom   súdneho   konania   bola   žaloba,   ktorou   sa   žalobca   domáhal nahradenia súhlasu žalovaného (prejavu vôle) v 1. rade, ako aj sťažovateľky s vydaním predmetu úschovy, ktorú predstavovala peňažná suma 69 589,60 Sk. Žalobca vzal podanú žalobu späť, a preto okresný súd uznesením č. k. 6 C 9/2005-107 z 2. marca 2006 uvedené konanie zastavil.   Vzhľadom   na   to,   že   zastavenie   konania   z   procesnoprávneho   hľadiska zavinil svojím postupom žalobca, okresný súd uvedeným uznesením v súlade s ustanovením § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zaviazal žalobcu nahradiť sťažovateľke   trovy   jej   právneho   zastúpenia   v celkovej   sume   29   984   Sk.   Na   základe odvolania   žalobcu   krajský   súd   č. k.   4 Co 161/2006-121   z   31. júla 2006   (právoplatným 7. septembra 2006) zmenil uznesenie okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu   medzi   žalobcom   a sťažovateľkou   tak,   že   žalobca   bol   zaviazaný   zaplatiť sťažovateľke z dôvodu   náhrady   trov   prvostupňového konania celkovú   sumu 12 056 Sk. Zmenu výroku týkajúceho sa náhrady trov konania zdôvodnil krajský súd tým, že predmet sporu   (nahradenie   chýbajúceho   prejavu   vôle   na   vydanie   predmetu   úschovy   v sume 69 589,60 Sk) nemožno oceniť peniazmi, a preto bolo potrebné pri výpočte náhrady trov právneho   zastúpenia   vychádzať   z neurčitej   hodnoty   sporu.   Okresný   súd   priznal sťažovateľke za každý úkon právnej služby podľa hodnoty sporu 69 589,60 Sk odmenu vo výške 2 750 Sk, na rozdiel od neho krajský súd priznal odmenu za jeden úkon právnej služby   len   vo   výške   vyplývajúcej   z   ustanovenia   § 11   ods. 1   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“). Okrem toho rozdiel medzi sumami náhrady trov konania priznanými okresným súdom a krajským súdom bol daný aj tým, že okresný súd priznal sťažovateľke odmenu aj za úkon vykonaný 16. septembra 2005 [porada a rokovanie s klientom v trvaní dvoch hodín podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.] a za úkon vykonaný 24. januára 2006 [porada a rokovanie s klientom v trvaní jednej hodiny podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.]. Krajský súd odmenu sťažovateľke za tieto úkony nepriznal napriek tomu, že vykonanie týchto úkonov bolo okresnému súdu riadne písomne preukázané.   Rozdielnu   výšku   odmeny   za   jeden   úkon   krajský   súd   odôvodnil   potrebou vychádzať z neurčitej hodnoty sporu a nepriznanie odmeny za uvedené dva úkony nijako nezdôvodnil.   Podľa   názoru   sťažovateľky   výrok   uznesenia   krajského   súdu   týkajúci sa náhrady trov konania je porušením označených práv sťažovateľky. Nemôžu byť totiž pochybnosti   o tom,   že   sťažovateľka   mala   jednoznačný   nárok   na   náhradu   trov   konania, keďže zastavenie konania zavinil z procesnoprávneho hľadiska žalobca.

Vzhľadom   na uvedené sťažovateľka   ústavnému súdu   navrhla, aby nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 161/2006-121 zo dňa 31. júla 2006,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   07. 09. 2006,   v   časti   výroku   o   náhrade   trov konania žalovanému 2), porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 161/2006-121 zo dňa 31. júla 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 09. 2006, sa v časti výrokov o náhrade trov konania   žalovanému   2)   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   na   ďalšie konanie...

Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vzniknuté v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške 2.628,- Sk, a to k rukám právneho zástupcu sťažovateľa, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Krajský súd ústavnému súdu na základe jeho výzvy 20. decembra 2006 doručil svoje vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky, v ktorom uviedol:

„Predmetná sťažnosť smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31. 7. 2006 sp. zn. 4 Co 161/2006-121 a to proti výroku, ktorým bolo zmenené uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici zo dňa 2. 3. 2006, sp. zn. 6 C 9/2005-107, vo výroku o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným v druhom rade. K zmene došlo len vo výške priznanej náhrady trov konania, keď súd prvého stupňa vzal za základ výpočtu odmeny právneho zastúpenia žalovaného v druhom rade hodnotu konania vyčíslenú sumou 69.589,- Sk podľa § 10 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a odvolací súd zaujal ten právny názor, že predmet konania – nahradenie prejavu vôle – sa nedá oceniť peniazmi podľa § 11 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí uviedol, za ktoré úkony odmena právneho zastúpenia žalovanému v druhom rade patrí.

Podľa   môjho   názoru   odvolací   súd   postupoval   správne,   keď   v danom   prípade nevychádzal pri výpočte odmeny právneho zastúpenia zo sumy 69.589,- Sk, keďže predmet konania a to nahradenie prejavu vôle sa skutočne oceniť peniazmi nedá. Ako mi uviedla predsedníčka odvolacieho senátu, priznali iba náklady účelne vynaložené.“

Vyjadrenie krajského súdu bolo následne doručené právnej zástupkyni sťažovateľky, ktorá   vo   svojom   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   25. januára 2007   uviedla, že „v plnom rozsahu zotrváva na svojich vyjadreniach uvedených v sťažnosti zo dňa 06. 11. 2006 a názor Krajského súdu v Trenčíne považuje za nesprávny...

V spore   prejednávanom   v prvostupňovom   konaní   Okresným   súdom   v Považskej Bystrici pod sp. zn. 6 C 9/2005 o nahradenie prejavu vôle bol teda prejav vôle sťažovateľky (hoci mal byť nahradený rozhodnutím súdu) základom pre ďalšie disponovanie s uloženou sumou vo výške 69.589,- Sk.

Hodnotu predmetu daného sporu teda v peniazoch vyčísliť možno... Máme za to, že nahradenie prejavu vôle, ktoré je základom pre ďalšie disponovanie so   sumou   69.589,60   Sk,   uloženou   v súdnej   úschove,   nespadá   ani   pod   jeden   z prípadov uvedených v ust. § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., pretože hodnota tohto prejavu vôle a jeho nahradenie jednoznačne a bez ťažkostí určiteľná je...

Máme teda za to, že odmena za poskytnutie tejto právnej služby v dňoch 16. 09. 2005 a 24. 01. 2006   bola   nákladom   účelne   vynaloženým   za   účelom   ochrany   práv   a záujmov sťažovateľky.

Poukazujeme   súčasne   na   to,   že   Okresný   súd   v   Považskej   Bystrici   o   správnosti k náhrade   uplatnených   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   pochybnosti   nemal a sťažovateľke priznal jednak náhradu odmeny (+ režijného paušálu) za jednotlivé úkony právnej služby vo výške z hodnoty vecí 69.589,60 Sk a jednak jej priznal aj náhradu odmeny (+   režijného   paušálu)   za   úkony   spočívajúce   v poradách   a rokovaní   sťažovateľky a jej advokátky...“.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 30. novembra 2006 na ďalšie konanie I. senát ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi spravodajcovi, ktorému bola vec ústavným súdom pridelená. Po schválení rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej   republiky   na   rok   2007   a   prerozdelení   vecí   novovymenovaným   sudcom sa sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci stala členka IV. senátu. Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol IV. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96,   I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu   môžu byť teda   predmetom   kontroly   zo strany   ústavného súdu   vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj pri posudzovaní danej veci.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 161/2006 z 31. júla 2006   v   časti   výroku   o   náhrade   trov   konania   sťažovateľke   ako   žalovanej   v   2. rade. K porušeniu uvedených práv malo podľa nej dôjsť tým, že krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov predmetného konania nesprávne aplikoval vyhlášku č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom   v relevantnom   čase,   pretože   pri   určovaní   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny za jeden   úkon   právnej   služby   vychádzal   z ustanovenia   §   11   ods.   1 tejto   vyhlášky,   t.   j. zo záveru, že tarifnú hodnotu (výšku peňažného plnenia alebo hodnotu veci alebo práva) v danom   prípade   podľa   neho   nemožno   zistiť.   Uvedený   záver   je   podľa   sťažovateľky nesprávny, pretože v predmetnom konaní mal krajský súd vychádzať pri určovaní základnej tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z § 10 ods. 1 uvedenej vyhlášky, t. j. určiť základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty, ktorou je výška peňažného plnenia, resp. cena predmetu úschovy.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že vykladá a aplikuje čl. 20 ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00) i s jeho výkladom a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Preto aj v tomto prípade ústavný súd námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1 ústavy posudzoval spoločne, a to aj z toho dôvodu,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   týchto   práv   rovnakým   skutkovým   stavom, resp. uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 161/2006-121 z 31. júla 2006.

Predmetom ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu je len „existujúci majetok“, avšak z judikatúry ústavného súdu, ako aj ESĽP pod tento pojem   možno zahrnúť tiež majetkové hodnoty   vrátane pohľadávok,   na základe   ktorých môže   sťažovateľka   tvrdiť,   že   má   prinajmenšom   „legitímnu   nádej“   na   ich   zhodnotenie (napr. nález   ústavného   súdu   III. ÚS 60/04,   rozsudok   ESĽP   vo   veci   Pine   Valley Developments LTD. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991).

Náhrada trov konania predstavuje finančné prostriedky, ohľadne ktorých má účastník súdneho   konania   legitímnu   nádej   na   ich   navrátenie   za   splnenia   zákonných   podmienok, napr. pri priaznivom rozhodnutí v merite veci, a preto ich   možno podriadiť pod pojem majetok, resp. vlastnícke právo, ktorému je v súlade s judikatúrou ústavného súdu i ESĽP poskytovaná ochrana podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu [k pojmu „legitímna nádej“ pozri rozsudok z 28. septembra 2004 vo veci K. v. Slovenská republika (No 44912/98)].

Zo spisového materiálu v tejto veci ústavný súd zistil, že na okresnom súde žalobca inicioval konanie o vydanie predmetu úschovy vedené pod sp. zn. NcD 1535/98. Ďalšou žalobou doručenou okresnému súdu 22. marca 2004 sa žalobca domáhal, aby bol súdnym rozhodnutím nahradený súhlas žalovaného v 1. rade a sťažovateľky k vydaniu predmetu úschovy - sumy 69 589,60 Sk, ktorá bola žalovaným v 1. rade zložená do súdnej úschovy na splnenie   záväzku   (zloženia   nájomného   za   prenájom   nebytových   priestorov,   ktorých vlastníkom bol žalobca). Okresný súd uznesením č. k. 6 C 9/2005-107 z 2. marca 2006 konanie v tejto veci zastavil v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom podľa § 96 ods. 1 OSP. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 OSP s poukazom na to, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania. Sťažovateľke priznal náhradu trov konania vo výške 29 981 Sk, ktoré spočívali v odmene za právne zastupovanie za sedem úkonov po 2 750 Sk   vychádzajúc   z   hodnoty   sporu   69 589,60 Sk   podľa   § 10   ods. 1   vyhlášky č. 655/2004   Z.   z.,   päťkrát   režijný   paušál   po   150   Sk,   trikrát   režijný   paušál   po   164   Sk, náhrady za stratu času štyri polhodiny po 250 Sk, štyri polhodiny po 273 Sk a náhrady cestovného v sume 1 897 Sk. Proti rozhodnutiu okresného súdu (proti zastaveniu konania aj proti výroku o náhrade trov konania) podal včas odvolanie žalobca a žalovaný v 1. rade.

Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v tejto veci vo vzťahu k výroku týkajúceho sa   náhrady   trov   konania, ktorým   bolo rozhodnuté,   že žalovanému v   1. rade sa náhrada   trov   konania   nepriznáva   a   sťažovateľke   bola   priznaná   vo   výške   29 981 Sk, uviedol: „K zastaveniu konania došlo teda zavinením žalobcu, ktorý vzal podanú žalobu späť,   a preto   je   povinný   zaplatiť   žalovaným   podľa   §   146   ods.   2   veta   prvá   O.   s.   p. náhradu trov konania. Súd prvého stupňa správne posúdil zavinenie na strane žalobcu, a preto   aj správne   postupoval   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania.   Žalovaný   1) trovy konania nežiadal,   preto   mu   náhrada   trov   nebola   priznaná.   Žalovanému   2) (sťažovateľka, pozn.) priznal náhradu trov konania v nesprávnej výške, keď predmet sporu

-   nahradenie   prejavu   vôle   nemožno   oceniť   peniazmi,   preto   bolo   potrebné   vychádzať z neurčitej hodnoty sporu. Žalovanému 2) (sťažovateľke, pozn.) preto patrí náhrada trov konania   za   právne zastupovanie advokátom podľa   § 11   ods.   1   vyhl.   č.   655/2004   Z.   z. za 4 úkony právnej pomoci (prevzatie veci, písomné vyjadrenie k žalobe zo dňa 25. 5. 2005, účasť na pojednávaní 26. 5. 2005, písomné vyjadrenie zo dňa 30. 9. 2005) á 1.154,- Sk =

4.616,- Sk za účasť na pojednávaní dňa 12. 1. 2006 a písomné vyjadrenie k veci samej, patrí žalovanému odmena á 1.260,- Sk, t. j. 2 x 1.260,- Sk = 2.520,- Sk, 4 x 150,- Sk režijný paušál + 2 x 164,- Sk, náhrada za stratu času na pojednávanie 26. 5. 2005 4 polhodiny á 250,-   Sk,   na   pojednávanie   dňa   12. 1. 2006   4   polhodiny   á   273,- Sk,   spolu   2.092,- Sk, náhrada cestovného T. – P. a späť motorovým vozidlom (...), 2 x 43 km x 12,70 Sk/1 km na pojednávanie 26. 5. 2005 = 1.092,- Sk, cestovné T. – P. a späť motorovým vozidlom EČV: (...), 2 x 43 km x 9,40 Sk/1 km na pojednávame 12. 1. 2006 = 808,- Sk, spolu odmena 12.056,- Sk.“

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   slovné   spojenie   „právo na ochranu“,   ktoré   je   použité   aj   v   čl. 20   ods. 1   ústavy,   implikuje   v   sebe   aj   potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Rovnako   ESĽP   pri   rozhodovaní   o   porušení   čl.   1   dodatkového   protokolu   skúma okrem   iného   i   dodržiavanie   procesných   pravidiel   príslušnými   orgánmi.   [napr.   rozsudok z 21. mája 2002 vo veci Jokela v. Fínsko (No 28 856/95) hovorí tiež o „inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách) označeného ustanovenia].

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Pre rozhodnutie v tejto veci je podstatnou otázka, či krajský súd vo svojom uznesení č. k. 4 Co 161/2006-121 z 31. júla 2006 v časti týkajúcej sa náhrady trov konania správne aplikoval § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. či záver krajského súdu, ku ktorému vo svojom   rozhodnutí   dospel   pri   výpočte   náhrady   trov   konania,   podľa   ktorého   v tomto konaní nie je možné hodnotu veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, vyjadriť v peniazoch,   a preto   predmet   sporu   -   nahradenie   prejavu   vôle   -   možno   považovať za neoceniteľný peniazmi, je správny.

Z uvedeného spisového prehľadu je zrejmé, že preskúmavané konanie bolo vyvolané konaním o vydanie úschovy vedeným okresným súdom pod sp. zn. NcD 1535/98. Žalobca podľa § 185e OSP inicioval proti žalovanému v 1. rade a sťažovateľke konanie, v ktorom žiadal, aby ich súhlas s vydaním predmetu úschovy žalobcovi okresný súd nahradil svojím rozhodnutím.

Podľa ústavného súdu úlohou všeobecného súdu v konaní vedenom podľa § 185e OSP je zistiť, či u žalobcu existuje právo na vydanie predmetu úschovy, t. j. či mu patrí nárok na vyplatenie sumy zloženej do súdnej úschovy, a to z akéhokoľvek právneho titulu. Všeobecný   súd   v   danom   prípade   teda   nerozhoduje   o   povinnosti   zaplatiť   pohľadávku v určitej výške, ani nerozhoduje o vlastníckom práve k predmetu úschovy, ale len zisťuje, či na   strane   žalobcu   v konaní   o vydanie   predmetu   úschovy   existuje   právny   nárok, na základe   ktorého   by   mu   predmet   úschovy   mal   byť   vydaný,   resp.   vyplatený.   Účelom predmetného konania je len zistenie existencie alebo neexistencie nároku žalobcu vo vzťahu k   predmetu   úschovy.   Pozitívny   výsledok   tohto   konania   v prospech   žalobcu   je   len dosiahnutím splnenia podmienky nevyhnutnej k získaniu predmetu úschovy v rámci iného samostatne vedeného konania, a to konania o vydanie predmetu úschovy.

Podľa   ústavného   súdu   krajský   súd   v rámci   odôvodnenia   náhrady   trov   konania vo svojom rozhodnutí stručne špecifikoval predmet tohto konania, uviedol, ako ho posúdil z hľadiska jeho oceniteľnosti, a následne poukázal aj na ustanovenie príslušného právneho predpisu, ktorý v súlade so svojimi zisteniami pri výpočte trov aplikoval. Záver krajského súdu, z ktorého pri výpočte náhrady trov konania v preskúmavanom konaní vo svojom rozhodnutí vychádzal, týkajúci sa neoceniteľnosti nahradenia prejavu vôle ako predmetu tohto   konania,   vzhľadom   na   uvedené   taktiež   nemožno   považovať   za   arbitrárny, resp. nemajúci podklad v platnej zákonnej úprave.

K argumentácii sťažovateľky týkajúcej sa nedostatku odôvodnenia krajského súdu ohľadom nepriznania odmeny za dva vykonané úkony právnej služby (porady s klientom konané   16.   septembra   2005   a   24.   januára   2006)   ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní, v ktorom sťažovateľke náhrada trov konania krajským súdom priznaná bola, aj keď nie v ňou požadovanom rozsahu, uvedené pochybenie v odôvodnení rozhodnutia per se nemôže dosiahnuť takú intenzitu, aby spôsobilo zásah do označených práv uvedených v sťažnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   v predmetnom   konaní   nezistil existenciu dôvodov na vyslovenie porušenia sťažovateľkou v sťažnosti označených práv uznesením   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   161/2006-121   z   31.   júla   2006   v   časti   týkajúcej sa náhrady   trov   konania,   a preto   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

III.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. Podľa § 36 ods. 2 uvedeného zákona ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z uvedeného vyplýva, že ďalšie výroky, ktorých sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti domáhala, sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že v sťažnosti označené práva porušené neboli, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007