znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 362/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. V., K., zastúpenej advokátom JUDr. L. M., P., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 4 T 1/2009 z 8. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tor 1/2009 zo 16. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2011   doručená   sťažnosť   D.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 T 1/2009 z 8. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tor 1/2009 zo 16. februára 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je neterou a jedinou dedičkou po nebohej E. Č., zomrelej... Sťažovateľka podala 6. marca 2009 na krajskom súde návrh na vyslovenie súdnej rehabilitácie E. Č. podľa § 33 ods. 2 zákona Federálneho zhromaždenia   Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   č.   119/1990   Zb.   o súdnej rehabilitácii   (ďalej   len   „zákon   o súdnej   rehabilitácii“).   Svoj   návrh   odôvodnila   tým,   že 8. januára   1960   bola   u E.   Č.,   vtedy   bytom   K.,   vykonaná   domová   prehliadka   kvôli podozreniu,   že   menovaná   má   u seba   doma   písomnosti   ohrozujúce   štátnobezpečnostné záujmy. Pri domovej prehliadke jej bolo odňatých 21 položiek podľa priloženého zoznamu. Ďalšia   domová   prehliadka   bola   u E.   Č.   nariadená   uznesením   vyšetrovateľa   Krajskej správy MV v Košiciach z 3. marca 1960. V tejto súvislosti bola E. Č. niekoľko dní vo väzbe.   Odsúdená   však   nebola.   Podľa   názoru   sťažovateľky   boli   splnené   materiálne   aj formálne   predpoklady   súdnej   rehabilitácie,   pretože   E.   Č.   bola   zbavená   slobody   a časti svojho   majetku   v súvislosti   s podozrením   z trestných   činov   velezrady,   sabotáže a vyzvedačstva podľa Trestného zákona č. 86/1950 Sb., ktoré sú vyslovene uvedené v § 2 ods.   1   písm.   c)   zákona   o súdnej   rehabilitácii.   Preto   sa   sťažovateľka   domnievala, že   na podanie   návrhu   na   vyslovenie   účasti   na   súdnej   rehabilitácii   podľa   §   33   ods.   2   zákona o súdnej rehabilitácii nie je stanovený žiaden termín, podobne ako nie je určený žiaden termín pre postup podľa § 30 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii.  

3. O návrhu sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 T 1/2009 z 8.   apríla   2009   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“),   ktorým   návrh   sťažovateľky zamietol.   Krajský   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   návrhu   a jeho   zhodnotení   dospel k záveru, že na prípad E. Č. je potrebné aplikovať ustanovenia tretieho oddielu zákona o súdnej rehabilitácii, ktorý predpokladá včasné podanie návrhu oprávnenou osobou, t. j. podanie návrhu do dvoch rokov odo dňa účinnosti zákona o súdnej rehabilitácii. Zákon o súdnej   rehabilitácii   nadobudol   účinnosť   1.   júla   1990,   sťažovateľka   podala   návrh krajskému   súdu   až   6.   marca   2009,   preto   bol   návrh   podľa   krajského   súdu   podaný oneskorene. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tor 1/2009 zo 16. februára 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)   tak, že sťažnosť sťažovateľky   zamietol. Najvyšší   súd   sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že v danom prípade bolo potrebné aplikovať ustanovenia tretieho oddielu zákona o súdnej rehabilitácii, ktorý vyžaduje včasné podanie návrhu.

4. Sťažovateľka nesúhlasí s názorom krajského súdu a najvyššieho súdu, že vo veci je   potrebné   aplikovať   ustanovenia   tretieho   oddielu   (§   6   ods.   1   a   2)   zákona   o súdnej rehabilitácii.   Sťažovateľka   uviedla,   že   „... aplikace   ustanovení   §   6   odst.   1   a   2 zákona č. 119/1990 Sb. je v dané veci nepřípadná. Uvedená Ihůta se vztahuje pouze na přezkumné řízení podlé § 4 cit. zákona. Ustanovení § 33 odst. 2 cit. zákona žádnou Ihůtu nemá. (Stejně tak nemá žádnou Ihútu ustanovení § 30 odst. 2 cit. zákona.) Jestliže obecné soudy   aplikovaly   Ihútu   podle   §   6   odst.   I,   2   cit.   zákona   neřípadně,   zmařily   tak   věcné projednání návrhu, a tudiž právo na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy a právo na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy.“.

Sťažovateľka   k sťažnosti   pripojila niekoľko   rozhodnutí   súdov   v Českej   republike, ktorými bola vyslovená účasť osôb na súdnej rehabilitácii bez toho, aby súdy požadovali zachovanie   lehoty   podľa   §   6   zákona   o súdnej   rehabilitácii.   Podľa   sťažovateľky   je neprípustné, aby jeden zákon bol vykladaný v jednej krajine Európskej únie v prospech jeho občanov   a v druhej   krajine   v ich   neprospech.   Zároveň   sťažovateľka   poukázala   aj   na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 So 143/2008 z 20. augusta 2009, kde išlo aj o výklad § 25 ods. 7 zákona o súdnej rehabilitácii.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„I.   Usnesením   Krajského   soudu   Košice   ze   dne   8.   4.   2009   sp.   zn.   4   T1/2009   a usnesením Nejvyššího soudu SR ze dne 16. 2. 2011 sp. zn. 1 Tor 1/2009 bylo porušená právo stěžovatelky na

spravedlivý proces podlé článku 6 odst. 1 Úmluvy,

soudní ochranu podlé čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy SR. II. Usnesení Krajského soudu Košice ze dne 8. 4. 2009 sp. zn. 4 T 1/2009 a usnesení Nejvyššího soudu SR ze dne 16. 2. 2011 sp. zn. 1 Tor 1/2009 se zrušují.

III. Stěžovatelce se přiznáva přiměřené zadostiučinění ve výši 200,- Euro, které je Nejvyšší soud SR povinen vyplatil k rukám stěžovatelky do dvou měsícu od doručení tohoto nálezu.

IV.   Stěžovatelce   se   podlé   advokátního   tarifu   přiznávají   náklady   právního zastupovaní,   které   je   Nejvyšší   soud   SR   povinen   vyplatil   na   účet   právního   zástupce stěžovatelky u... do dvou měsícú od doručení tohoto nálezu.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

8. Ústavný súd považuje v úvode za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, okrem prípadov výslovne uvedených v   tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu   domáha (§   20 ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným   advokátom   (m. m.   II. ÚS 19/05,   III.   ÚS   2/05).   Preto   tvrdenia   sťažovateľky o diskriminácii či nerovnom zaobchádzaní medzi občanmi Českej republiky a Slovenskej republiky považoval ústavný súd iba za súčasť jej argumentácie.

9. Sťažovateľka sa v sťažnosti domáhala ochrany svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

10. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu a následne aj najvyššieho súdu, podľa ktorého bolo potrebné postupovať pri rozhodovaní o jej návrhu podľa tretieho oddielu zákona o súdnej rehabilitácii, ktorý predpokladá včasné podanie návrhu (§ 4 až § 6 zákona o súdnej rehabilitácii). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podľa   sťažovateľky   mali   súdy   aplikovať   ustanovenia   druhého   oddielu   zákona   o súdnej rehabilitácii,   ktorý   neustanovuje   žiadnu   lehotu   na   podanie   návrhu   (§   2   až   §   3   zákona o súdnej rehabilitácii).

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   o súdnej   rehabilitácii   konanie   sa   začína   na   návrh odsúdeného, jeho príbuzných v priamom pokolení, jeho súrodenca, osvojiteľa, osvojenca, manžela alebo druha alebo na návrh osoby, ktorej práva alebo právom chránené záujmy boli rozhodnutím dotknuté.

Podľa § 6 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii návrh možno podať najneskôr do dvoch rokov odo dňa účinnosti tohto zákona.

Podľa   §   6   ods.   2   zákona   o súdnej   rehabilitácii   ak   oprávnená   osoba   z dôležitých dôvodov zmešká lehotu na podanie návrhu na začatie konania, môže požiadať o navrátenie lehoty do jedného mesiaca   od   pominutia prekážky, najneskôr však do troch rokov od účinnosti tohto zákona.

Podľa § 33 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii ustanovenia tohto zákona sa použijú obdobne na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a § 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov.

Podľa § 36 zákona o súdnej rehabilitácii tento zákon nadobúda účinnosť 1. júlom 1990.

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Z uvedeného dôvodu ústavný   súd   nemôže   zasahovať   do   skutkových   a právnych   záverov   týchto   všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS   93/08).   Z uvedeného   hľadiska   potom   ústavný   súd   podrobil   kontrole   uznesenie krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd a následne aj najvyšší súd konali v medziach svojej právomoci, príslušné ustanovenia zákona o súdnej rehabilitácii správne interpretovali a aplikovali.   Ústavný   súd   považuje   názor   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   že v prerokúvanej   veci   bolo   potrebné   postupovať   podľa   tretej   hlavy   zákona   o súdnej rehabilitácii, za legitímny a právne akceptovateľný. Ústavný súd poukazuje na to, že zákon o súdnej rehabilitácii v druhom oddiele určoval podmienky na rehabilitáciu a odškodnenie osôb, ktoré boli právoplatne odsúdené súdnymi rozhodnutiami za najťažšie trestné činy, kde preto bolo možné predpokladať aj prísne tresty či iné postihy. Keďže v takýchto prípadoch boli vydané odsudzujúce rozsudky, súdy o nich mali vedomosť, a preto sa konanie o súdnej rehabilitácii mohlo začať ex lege, z úradnej povinnosti, a teda aj bez návrhu. Zákonodarca v záujme zabezpečenia spravodlivej rehabilitácie čo najväčšieho rozsahu takto protiprávne odsúdených   osôb   neustanovil   lehotu,   ktorá   by   podmieňovala   včasnosť   takejto   súdnej rehabilitácie.   Navyše,   zákon   o súdnej   rehabilitácii   bol   prijatý   len   krátko   po   zmene spoločensko-politickej   situácie   (apríl   1990),   kedy   ešte   nebol   zrejmý   rozsah   a množstvo rozhodnutí, na ktoré sa zákon o súdnej rehabilitácii vzťahoval.

V prípade E. Č., ktorej súdnu rehabilitáciu navrhovala sťažovateľka, nebol vydaný odsudzujúci rozsudok. Súdy tak nemali vedomosť o postihu a zásahu do jej práv. Preto bolo potrebné podať návrh na súdnu rehabilitáciu, ktorý podala sťažovateľka ako neter nebohej E.   Č.   Takáto   situácia,   ako   aj   postup   presne   zodpovedá   ustanoveniam   tretieho   oddielu zákona o súdnej rehabilitácii (§ 5), ktorý sťažovateľka aj sama realizovala. Zákon o súdnej rehabilitácii však v tejto často požaduje aj včasnosť návrhu na súdnu rehabilitáciu – do dvoch rokov odo dňa jeho účinnosti. Zákon o súdnej rehabilitácii nadobudol účinnosť 1. júla 1990, sťažovateľka podala návrh na súdnu rehabilitáciu až 6. marca 2009, čo je zjavne po uplynutí tejto lehoty. Z uvedeného dôvodu potom dospel krajský súd k záveru, že návrh bol   podaný   oneskorene.   Krajský   súd   odôvodnil   postup   pri   rozhodovaní   o návrhu sťažovateľky takto:

„Zhodnotiac   obsah   podaného   návrhu,   konkrétne   charakter   a intenzitu   zásahu   do osobnej slobody a majetku, a výklad citovaných ustanovení senát krajského súdu dospel k záveru, že na preskúmavaný prípad bude potrebné aplikovať ustanovenia tretieho oddielu zákona   o súdnych   rehabilitáciách,   ktorý   na   začatie   konania   o vyslovenie   súdnej rehabilitácie predpokladá včasné podanie návrhu oprávnenou osobou.“

Najvyšší   súd   sa   stotožnil   s názorom   krajského   súdu,   že   v konaní   o návrhu sťažovateľky   bolo   potrebné   aplikovať   ustanovenia   tretieho   oddielu   zákona   o súdnej rehabilitácii, ktorý predpokladá včasné podanie návrhu oprávnenou osobou. K požiadavke sťažovateľky, že vo veci bolo potrebné postupovať podľa druhého oddielu zákona o súdnej rehabilitácii, najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 16. februára 2011 uviedol, že: „... bez návrhu   sa   začne   konanie   ex   lege   len   v prípade   odsudzujúcich   rozsudkov,   pretože   len o týchto môžu mať súdy vedomosť“.  

12.   Po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou,   obsahom   uznesenia   krajského   súdu a najvyššieho súdu, ako aj príslušnou právnou úpravou dospel ústavný súd k záveru, že postup   krajského   súdu   a ani   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   ich   právneho   názoru nemožno hodnotiť ako svojvoľný, zjavne neodôvodnený či arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľka   nestotožňuje   s názorom   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   čo   sa   týka aplikácie tretieho oddielu zákona o súdnej rehabilitácii, nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   všeobecných   súdov svojím   vlastným.   Prípadný   zásah   ústavného   súdu,   a   to   nahrádzanie   právneho   názoru všeobecných súdov, by bolo možné realizovať len v prípade ich nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   by   mohol nahradiť   napadnutý   právny   názor   všeobecných   súdov   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne nekonformný. Ústavný   súd však   takýto nedostatok v napadnutých uzneseniach krajského súdu a najvyššieho súdu nezistil.

13. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na niekoľko rozsudkov všeobecných súdov, ktoré   sa   týkali   obdobných   prípadov   súdnej   rehabilitácie.   Ústavný   súd   zastáva   v tejto súvislosti názor, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08).

14. Ústavný súd preto nezistil v uznesení krajského súdu a ani uznesení najvyššieho súdu žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o možnom porušení základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

15.   Pretože   došlo   k odmietnutiu   sťažnosti   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušenie uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrada   trov   konania),   keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011