znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 361/2015-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana   Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie gen. M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 204/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 204/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 000   € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiatšesť centov) na účet advokáta JUDr. Mgr. Štefana Buchu, Námestie gen. M. R. Štefánika 1, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 204/2008 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v 1. rade   vystupujúcim   v   súdnom   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn. 14 C 204/2008, v ktorom sa proti Slovenskej republike domáha podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu príslušného stavebného úradu.

Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v namietanom konaní postupom okresného súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ním označených práv, podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje takto:„V   prvom   rade   poukazujem   na   to,   že   Okresný   súd   Bratislava   II.   mal   prvé pojednávanie   vytýčené   na   deň   27. 01. 2010,   ktoré   bolo   odročené   z   dôvodu   PN navrhovateľky.   Pojednávanie   vytýčené   na   dňa   30. 12. 2010   nebolo   zrušené   z   dôvodu zavinenia navrhovateľov.

V   roku   2011   bolo   vytýčené   iba   jedno   pojednávanie   na   11. 05. 2011,   ktoré   bolo odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne.

V roku 2012 boli nasledovné pojednávania:

a) 18. 01. 2012 − pojednávanie sa uskutočnilo,

b) 30. 03. 2012 − pojednávame sa uskutočnilo,

c) 18. 06. 2012   −   odročené   z   dôvodu,   že   rozhodnutie   o   vedľajšom   účastníkovi nenadobudlo právoplatnosť v deň pojednávania,

V roku 2013 boli nasledovné pojednávania:

a) dňa 10. 04. 2013 − pojednávanie sa uskutočnilo,

b) dňa 17. 06. 2013 − pojednávanie sa konalo,

c) dňa 09. 07. 2013 − pojednávanie sa konalo. V roku 2014 boli nasledovné pojednávania:

a) dňa 11. 07. 2014 − pojednávanie odročené na žiadosť navrhovateľov z dôvodu príliš neskorého informovania navrhovateľov o vytýčenom termíne pojednávania v čase dovolenkového obdobia,

b) 13. 10. 2014 − pojednávanie odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne. V roku 2015 bolo vytýčené iba jedno pojednávanie na 19. 01. 2015, ale bolo zrušené zo zdravotných dôvodov navrhovateľky v 2/ rade.“

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta doterajší postup okresného súdu, pričom podľa jeho názoru daná vec nie je náročná, a preto zastáva názor, že okresný súd nepostupoval v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani po siedmich rokoch neviedol k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Sťažovateľ tiež uviedol, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu nepodal, argumentujúc judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo   veci   Ištván   a Ištvánová   proti   Slovenskej   republike   a   Komanický   proti   Slovenskej republike.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil,   že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 204/2008 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 361/2015-8 z 26. augusta 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   namietanom   konaní a vo zvyšnej časti ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 2096/2015   z   11.   septembra   2015   doručenom   ústavnému   súdu   17.   septembra   2015 okrem iného uviedla:

„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádzam, že návrh bol na tunajší súd podaný dňa 02. 09. 2008. Vo veci sa jedná o skutkovo i právne náročnú vec, a to je náhrada škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči štátu podľa zák. č. 514/2003. Tunajší   súd   vo   veci   koná,   i   keď   v   niektorých   obdobiach   sú   úkony   vykonávané vo väčších časových odstupoch. Je potrebné však uviesť, že dĺžka konania na tunajšom súde nie je ovplyvnená iba činnosťou súdu, k neprimeranej dĺžke konania prispievajú aj samotní navrhovatelia. Z vytýčených pojednávaní bolo 5 pojednávaní odročených z dôvodu neúčasti navrhovateľov, kedy žiadali o odročenie, resp. ospravedlňovali neúčasť na pojednávaní (21. 01. 2010, 05. 03. 2010, 03. 12. 2010, 11. 07. 2014, 07. 01. 2015). Taktiež sa súd okrem iného   musel   vysporiadať   s   viacerými   procesnými   návrhmi   navrhovateľov,   ako   napr. pripustenie vstupu   ďalšieho   účastníka do konania, zmena návrhu, návrh na prerušenie konania, čiastočné späťvzatie návrhu, pripustenie zmeny petitu návrhu.“

Predsedníčka   okresného   súdu   súčasne   uviedla,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní ústavného súdu.

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 30. septembra 2015 doručenom ústavnému súdu 6. októbra 2015 uviedol:

„Sťažovateľ nepovažuje predmet konania za skutkovo či právne náročnú vec. Súdy prejednávajú   nemálo   žalôb   podaných   na   základe   zákona   č.   514/2003   Z. z.,   pričom k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v oblasti štátneho stavebného dohľadu a teda aj táto problematika je bežnou súčasťou rozhodovaní stavebných orgánov ako aj súdov a sám navrhovateľ súdu predložil či už vyjadrenia stavebných orgánov, prípadne vyjadrenie súdneho   znalca,   alebo   aj   tlačové   vyjadrenie   riaditeľa   odboru   Štátnej   stavebnej   správy bývalého Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja.

Pokiaľ súd poukazuje na procesný návrh a to pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania, tento procesný návrh nepodali navrhovatelia, ale odporca.

Z dôvodu na strane sťažovateľa sa pojednávanie neodročovalo a ani bez jeho viny nepodával žiadne procesné návrhy.

Pokiaľ sťažovateľ menil označenie žalovaného, bolo to z dôvodov zmeny organizácie štátnej správy v priebehu konania, ku ktorému došlo po viac ako roku od podania žaloby. Navyše,   napriek   tomu,   že   v   zmysle   vtedy   platnej   právnej   úpravy   bol   stále   pasívne legitimovaný   odporca,   dňa   30.   júna   2010   bolo   pojednávanie   odročené   z   dôvodu ospravedlnenia odporcu, pretože sa blížil prechod kompetencií na iné ministerstvo. Podľa sťažovateľa ale budúci prechod kompetencií v žiadnom prípade nemôže byť dôvodom na odročenie   pojednávania,   keďže   v   deň   pojednávania   vtedajší   žalovaný   stále   vykonával v plnom a ničím neobmedzenom rozsahu svoje kompetencie.

Pokiaľ navrhovatelia zmenili petit a čiastočne späťvzali svoj návrh, bolo to len preto, že žaloba bola podaná v roku 2008, pričom od 01. januára 2013, t.j. po viac ako 4 rokoch od podania žaloby, nadobudla účinnosť novela zákona č. 514/2003 Z. z. (novela č. 412/2012 Z. z.),   podľa   ktorej   výška   nemajetkovej   ujmy   nemôže   byť   vyššia   ako   výška   náhrady poskytovaná   osobám   poškodeným   násilnými   trestnými   činmi.   Z   opatrnosti   preto navrhovatelia   čiastočne   späťvzali   svoj   uplatnený   návrh   tak,   aby   sa   uplatňovaný   návrh zjavne nepriečil tomuto novelizovanému ustanoveniu. Síce existujú právne výklady, podľa ktorých   sa   na   nároky   uplatnené   do   31.   decembra   2012   toto   ustanovenie   nevzťahuje, navrhovatelia však z opatrnosti chcú v čo najväčšej miere obmedziť priestor na prípadné odvolania zo strany odporcu či vedľajšieho účastníka na strane odporcu.

Výšku   nemajetkovej   ujmy   uplatňovanú   za   prieťahy   v   súdnom   konaní   sťažovateľ odôvodňuje aj tým, že predmetom súdneho sporu pre sťažovateľa nie je iba domôcť sa náhrady nemajetkovej ujmy. ale aj rešpektovania jeho osoby zo strany stavebných orgánov, pričom by náhrada nemajetkovej ujmy pôsobila aj do budúcna prevenčné. Aj zo samotného obsahu súdneho spisu, najmä zápisnice z posledného pojednávania vyplýva, že stavebný dohľad podľa ich vyjadrenia nezistil v roku 2001 odpojenú vodu a kanalizáciu, rozporuje aj terajšiu fotodokumentáciu so stavom v roku 2001, pričom pisateľka podnetu v roku 2005 poukazuje na odpojenú kanalizáciu a vodovod, napriek tomu stavebný dohľad nevykonal doposiaľ ani obhliadku ani ďalšie šetrenie, iba sa obmedzil na odpoveď, kde poukazuje na obhliadku z roku 2001. Naviac, takýto stavebný zásah, kde sa mení trasa rozvodov, nové rozvody sa zvedú po fasáde a odpojí sa tým bytová jednotka od kanalizácie a vodovodu považuje odporca aj vedľajší účastník za stavebnú činnosť, kde stavebník nepotrebuje ani ohlásenie a to napriek tomu, že navrhovateľ predložil názory stavebných orgánov z iných obcí, vyjadrenie súdneho znalca a vyjadrenie riaditeľa odboru štátnej stavebnej správy MVaRR, ktoré tvrdia opak.

Navrhovateľ je tak dlhé roky v značnej právnej neistote, prejednáva sa vec, ktorá môže mať zásadný ba až rozhodný výsledok na kvalitu jeho budúceho života - pôsobiť do budúca prevenčné a preto táto neúmerná dĺžka súdneho konania spôsobuje značnú právnu neistotu sťažovateľa, čo negatívne ovplyvňuje jeho osobnostnú sféru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje sťažnosť v celom rozsahu za dôvodnú a uplatňovanú výšku nemajetkovej ujmu za prieťahy za korešpondujúcu s vyššie uvedeným.“ Sťažovateľ súčasne uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho prerokovania veci pred ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk, ako aj na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu vedeného   pod   sp. zn.   14   C   204/2008   a   spisu   ústavného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. II. ÚS 178/2015.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II. ÚS 55/98,   I. ÚS 132/03).   Z   toho   vyplýva,   že   právne východiská, na základe ktorých   ústavný súd preskúmava, či došlo   k ich porušeniu, sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam   pre   sťažovateľa   (I. ÚS 19/00,   II. ÚS 32/02,   IV. ÚS 187/07).   Podľa   uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného konania prihliadol tiež na skutočnosť, že svojím   predchádzajúcim   nálezom   sp. zn.   II. ÚS 178/2015   z   27.   mája   2015   konštatoval porušenie základného práva ⬛⬛⬛⬛ (v namietanom konaní vystupuje v postavení navrhovateľky v 2. rade) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 204/2008, okresnému súdu prikázal   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   menovanej   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci ústavný súd poukazujúc na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 178/2015 z 27. mája 2015 zhodne konštatuje, že predmetom napadnutého   konania   je   rozhodovanie   o   nároku   sťažovateľa   (v   namietanom   konaní vystupuje v procesnom postavení navrhovateľa v 1. rade) na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť   v   dôsledku   nesprávneho   úradného   postupu   príslušného   stavebného   úradu. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú, pričom obsah súdneho spisu   sp. zn.   14   C   204/2008   v   zásade   nepotvrdzuje   ani   nadmernú   faktickú   zložitosť predmetnej veci.

V   súvislosti   s   posudzovaním   procesnej   náročnosti   veci   ústavný   súd   prihliadol na skutočnosť, že v priebehu napadnutého konania musel okresný súd vykonať aj viaceré vedľajšie procesné úkony z podnetu sťažovateľa, pretože sťažovateľ žiadal, aby okresný súd na základe jeho procesných návrhov uplatnených v priebehu napadnutého konania pripustil zmenu žaloby, pripustil zmenu petitu žaloby a vstup ďalšieho účastníka do konania, a tiež žiadal,   aby   uznesením   rozhodol   o   čiastočnom   späťvzatí   žaloby.   Okresný   súd   musel rozhodnúť   aj   o   návrhu   žalovanej   na   pripustenie   vedľajšieho   účastníka   (mesto   Žilina) do konania na jej strane.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v dôsledku procesnej aktivity sťažovateľa sa musel okresný súd s týmito procesnými návrhmi kvalifikovane vysporiadať, čo tiež malo vplyv   na   dĺžku   napadnutého   konania,   avšak   tieto   skutočnosti   nie   sú   v   posudzovanom prípade spôsobilé odôvodniť jeho celkovú dĺžku viac ako sedem rokov bez meritórneho rozhodnutia veci. Opakované zmeny žaloby alebo upresňovanie jej petitu, ako ani množstvo a charakter vedľajších procesných úkonov účastníkov konania, ako aj okolností, za ktorých musel   okresný   súd   o   nich   rozhodovať,   nemali   výlučný   vplyv   na   jeho   celkovú   dĺžku. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že procesnou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria – správania sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania – poukazuje na to, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný   postup   súdu   v   konaní   pristupuje   aj   jeho   procesná   povinnosť   prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností. V súvislosti s hodnotením tohto kritéria ústavný súd vzal do úvahy skutočnosť,   že   z   dôvodov   na   strane   sťažovateľa   nebolo   odročené   ani   jedno   nariadené pojednávanie. Pojednávania nariadené na 27. január 2010, 5. marec 2010, 22. október 2012, 11. júl 2014, 19. január 2015 a 23. september 2015 boli odročené z dôvodov na strane navrhovateľky v 2. rade, resp. jej právneho zástupcu, pojednávania nariadené na 30. jún 2010 a 3. december 2010 boli odročené z ospravedlniteľných dôvodov na strane žalovanej a pojednávania nariadené na 11. máj 2010 a 13. október 2014 boli odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 204/2008, ako aj spisu ústavného súdu vedeného pod   sp. zn.   II. ÚS 178/2015   ústavný   súd   zistil,   že   doterajší   postup   okresného   súdu v priebehu napadnutého konania je poznamenaný obdobiami jeho ničím neodôvodnenej nečinnosti (obdobia od novembra 2008 do januára 2010, od decembra 2010 do januára 2012, od júla 2013 do júla 2014), ktoré sú v rozpore s ústavnou požiadavkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v týchto obdobiach nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že tieto obdobia nečinnosti okresného súdu mali rozhodujúci podiel na celkovom spomalení napadnutého konania.

Ústavný súd po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska skutkovej, právnej a procesnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdu poznamenaného viacerými obdobiami jeho nečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu namietaného konania, ako aj skutočnosť, že konanie nie je ani viac ako po   siedmich   rokoch   právoplatne   skončené,   čo   už   samo   osebe   stačí   na   to,   aby   dospel k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v namietanom konaní, preto   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže   ústavný   súd   svojím   predchádzajúcim   nálezom   sp. zn.   II. ÚS 178/2015 z 27. mája   2015   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov, neprichádzalo do úvahy opakovane zaviazať okresný súd na túto povinnosť.

Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označených práv domáha aj priznania finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci   účinná náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €. Tento svoj   návrh   odôvodňuje   poukazom   na   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania   a   s   tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.

Cieľom   finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (m.   m.   IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na viaceré dlhodobé   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   predmet   sporu,   jeho   skutkovú,   právnu a procesnú   zložitosť,   ako   aj   jeho   význam   pre   sťažovateľa   a   správanie   sťažovateľa v posudzovanom období.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností ústavný súd považoval v konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   priznanie   sumy   3 000   €   sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   a vyjadrenie   k   stanovisku   okresného   súdu)   v sume   444,66   € vrátane režijného paušálu (3 x 139,83 € + 3 x 8,39 €).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015