znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 361/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod sp. zn.   Rvp   1772/2014   –   sp.   zn.   Rvp   1777/2014,   sp.   zn.   Rvp   1855/2014   –   sp.   zn. Rvp 1859/2014, sp. zn. Rvp 3253/2014 – sp. zn. Rvp 3255/2014 a sp. zn. Rvp 3360/2014 vo veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE 76/2013 z 5. novembra 2013, sp. zn. 3 CoE 121/2013 zo 17. októbra 2013, sp. zn. 5 CoE 103/2013 z 30. augusta 2013, sp. zn. 8 CoE 105/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 10 CoE 120/2013 z 23. októbra 2013 a sp.   zn.   6   CoE   102/2013   z 27.   augusta   2013   v spojení   s uzneseniami   Okresného   súdu Čadca sp. zn. 10 Er 584/2004 z 11. apríla 2012, sp. zn. 10 Er 224/2004 zo 7. júna 2012, sp. zn.   8   Er   208/2007   z 20.   marca   2012,   sp.   zn.   8   Er   103/2007   z 20.   marca   2012, sp. zn. 13 Er 828/2006 z 2. augusta 2011 a sp. zn. 13 Er 1280/2005 zo 4. októbra 2011 ako aj   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   20   CoE   77/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 77/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. 21 CoE 113/2013 z 18. decembra 2013, sp. zn. 1 CoE 81/2013 z 26. novembra 2013 a sp. zn. 2 CoE 81/2013 z 15.   januára   2014   v spojení   s uzneseniami   Okresného   súdu   Námestovo sp. zn. 3 Er 389/2008   z 11.   mája   2011,   sp.   zn.   3   Er   1118/2008   z 11.   mája   2011, sp. zn. 3 Er 1254/2008   zo   16.   mája   2012,   sp.   zn.   3   Er   1041/2008   z 12.   mája   2011 a sp. zn. 4 Er 2128/2008 z 20. decembra 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 21 CoE 103/2013 z 13. novembra 2013 a sp. zn. 2 CoE 73/2013 zo   4.   decembra   2013   v spojení   s uzneseniami   Okresného   súdu   Dolný   Kubín sp. zn. 3 Er 235/2006 z 8. augusta 2013 a sp. zn. 7 Er 449/2003 zo 7. mája 2013 a napokon postupom   Krajského   súdu   v Žiline   a   jeho   uznesením   sp.   zn.   5   CoE   111/2013 z 30. septembra   2013   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš sp. zn. 3 Er 685/2007 z 26. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 1772/2014   –   sp.   zn.   Rvp   1777/2014,   sp.   zn.   Rvp   1855/2014   –   sp.   zn. Rvp 1859/2014, sp. zn. Rvp 3253/2014 – sp. zn. Rvp 3255/2014 a sp. zn. Rvp 3360/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1772/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. februára 2014,   21.   februára   2014   a 24.   marca   2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   a   zákazu   diskriminácie   zaručeného   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE 76/2013 z 5. novembra 2013, sp. zn. 3 CoE 121/2013 zo 17. októbra 2013, sp. zn. 5 CoE 103/2013 z 30. augusta 2013, sp. zn. 8 CoE 105/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 10 CoE 120/2013 z 23. októbra 2013   a sp.   zn.   6   CoE   102/2013   z 27.   augusta   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Čadca sp. zn. 10 Er 584/2004 z 11. apríla 2012, sp. zn. 10 Er 224/2004 zo 7. júna 2012, sp. zn. 8 Er 208/2007 z 20. marca 2012, sp. zn. 8 Er 103/2007 z 20. marca 2012, sp. zn. 13 Er 828/2006 z 2. augusta 2011 a sp. zn. 13 Er 1280/2005 zo 4. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“),   ako   aj   postupom   krajského   súdu   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   20   CoE   77/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 77/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. 21 CoE 113/2013 z 18. decembra 2013, sp. zn. 1 CoE 81/2013 z 26. novembra 2013 a sp. zn. 2 CoE 81/2013 z 15.   januára   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu“)   v spojení s uzneseniami Okresného súdu Námestovo sp. zn. 3 Er 389/2008 z 11. mája 2011, sp. zn. 3 Er   1118/2008   z 11.   mája   2011,   sp.   zn.   3   Er   1254/2008   zo   16.   mája   2012,   sp.   zn. 3 Er 1041/2008 z 12. mája 2011 a sp. zn. 4 Er 2128/2008 z 20. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu“),   ako   aj   postupom   krajského   súdu   a   jeho uzneseniami   sp.   zn.   21   CoE   103/2013   z 13.   novembra   2013   a sp.   zn.   2   CoE   73/2013 zo 4. decembra   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu“)   v spojení s uzneseniami   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   sp.   zn.   3   Er   235/2006   z 8.   augusta   2013 a sp. zn. 7 Er 449/2003 zo 7. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“) a napokon   postupom   krajského   súdu   a   jeho   uznesením   sp.   zn.   5   CoE   111/2013 z 30. septembra   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu“)   v spojení s uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 3 Er 685/2007 z 26. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2.   Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   (už   mnohonásobne   a   pravidelne   sa opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdov a krajského   súdu,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z hľadiska   právneho   posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov   na predmetnú právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a zároveň   poskytuje   ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutými   rozhodnutiami   okresných   súdov   a krajského   súdu,   ktoré   ďalej   zruší a predmetné veci   vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

4.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade s citovaným   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 1772/2014 – sp. zn. Rvp 1777/2014, sp. zn. Rvp 1855/2014 – sp. zn. Rvp 1859/2014, sp. zn. Rvp 3253/2014 – sp. zn. Rvp 3255/2014 a sp. zn. Rvp 3360/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresných súdov

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností, ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako aj rozsudkov   rozhodcovského   súdu   ako   exekučných   titulov   koncipovaných   na   podklade neprijateľných   podmienok   v úverových   zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere koncipovaných   formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti na podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu   konaniu. Vzhľadom   na totožnosť   tak   v osobe   sťažovateľky,   ako   aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že   vzhľadom   na to,   že sťažovateľke sú   notoricky   známe dôvody   odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a   ňou   použitej   argumentácie   bez   relevantných   zmien,   nie   je   potrebné   uvádzať   tie   isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr. sp. zn. I. ÚS   220/2011   z 9. júna   2011,   sp.   zn.   I. ÚS 227/2012   zo   16.   mája   2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I.   ÚS   382/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I.   ÚS   409/2012   z 22.   augusta   2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012   z 22. augusta   2012, sp. zn. I. ÚS 3/2013   zo 16. januára   2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   sp. zn. I. ÚS 146/2013   z 13. marca   2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013   z 13. marca   2013,   sp. zn. I. ÚS   745/2013   z 11.   decembra   2013, sp. zn.   I. ÚS 99/2014   z 5. marca   2014,   sp. zn. I. ÚS 100/2014   z 5.   marca   2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014   zo 7. mája   2014,   sp. zn. II. ÚS   473/2011   z   20.   októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp.   zn.   II.   ÚS   365/2013   z 26. júna   2013,   sp. zn. II.   ÚS   344/2013   z 19.   júna   2013, sp. zn. II. ÚS   562/2013   z 30.   októbra   2013,   sp. zn. III.   ÚS   178/2014   zo 4. marca   2011, sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn.   III.   ÚS   488/2012   z 2. októbra   2012,   sp.   zn.   III.   ÚS   7/2013   z 15.   januára   2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn.   III. ÚS   214/2014   z 25.   marca   2014,   sp. zn.   III.   ÚS   297/2014   z 24.   apríla   2014, sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené   právne   názory,   a preto   v podrobnostiach   odkazuje   na   svoje   už   citované   svoje rozhodnutia.

11.   Na   podporu   svojej   argumentácie   iba   upriamuje   pozornosť   sťažovateľky aj na rozhodnutie   Súdneho   dvora   sp. zn. C-76/10   zo 16. novembra   2010   vydané vo veci iniciovanej   sťažovateľkou,   ako aj na ďalšiu početnú   judikatúru   Súdneho   dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný   prostriedok   na   dosiahnutie   výsledku stanoveného   v článku   6   smernice   93/13,   teda   zabránenie   tomu,   aby   bol   jednotlivý spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou,   a zároveň   na   dosiahnutie   cieľa   stanoveného v článku   7   tejto   smernice,   pretože   takéto   preskúmanie   môže   mať   odradzujúci   účinok smerujúci   k ukončeniu   používania   nekalých   podmienok   v zmluvách   uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.

12. Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

13.   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podané   sťažnosti týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde. Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podané sťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods.   2 posledná veta zákona o ústavnom   súde).   Keďže   boli   sťažnosti   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

14. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť   už   dopredu   vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014