znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 361/2011-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012 v zložení   z predsedu   Petra   Brňáka,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu   Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť Ľ. O., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. H., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 5/2004,   postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 50/2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Cdo 233/2007 a sp. zn. 2 Cdo 146/2010 a takto  

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľ. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 146/2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ľ. O.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Ľ.   O.   p   r   i z n   á   v a   náhradu   trov   konania   v sume 261,82 €   (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktoré   j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2011 doručená sťažnosť Ľ. O. (ďalej len „sťažovateľ“) na postup Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 5/2004, Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 50/2006, ako aj na postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Cdo 233/2007 a sp. zn. 2 Cdo 146/2010, ktorými malo byť porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

2. Sťažovateľ uviedol, že 14. januára 2004 podal na okresnom súde návrh na zrušenie práva   spoločného   nájmu   bytu.   Konanie   bolo   vedené   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 9 C 5/2004 a boli vykonané spolu tri pojednávania, pričom na poslednom konanom

6. decembra 2005 bol vo veci   vyhlásený rozsudok,   ktorým   návrh sťažovateľa   zamietol a odporkyni   Ing.   E.   O.,   bývalej   manželke   sťažovateľa,   nepriznal náhradu   trov   konania. Písomné   vyhotovenie   rozsudku   okresného   súdu   bolo   doručené   právnej   zástupkyni sťažovateľa   až   12.   januára   2006.   Sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   konanie   na okresnom súde trvalo 729 dní, teda 2 roky a 17 dní. Podľa sťažovateľa bolo toto konanie poznačené prieťahmi, ktoré on nespôsobil, navyše nešlo o vec právne zložitú. Preto podľa sťažovateľa okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 5/2004 porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   zo   6.   decembra   2005   podal   sťažovateľ 26. januára 2006 odvolanie.   Krajský súd o jeho odvolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Co 50/2006 z 30. mája 2007, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zrušil   právo   spoločného   nájmu   bytu   a za   výlučného   nájomcu   bytu   určil   sťažovateľa. Odporkyni   uložil   povinnosť   byt   vypratať   do   30   dní   po   zabezpečení   náhradného   bytu sťažovateľom.   Zároveň   uložil   odporkyni   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov konania. Sťažovateľ uviedol, že konanie pred krajským súdom trvalo 536 dní, teda 1 rok a 171 dní a podľa jeho názoru bolo obdobie od 28. júna 2006 (vyhotovenie predvolania na pojednávanie)   do   30.   mája   2007   (pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok krajského   súdu)   poznačené   prieťahmi.   Preto   aj   krajský   súd   podľa   sťažovateľa   porušil v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 50/2006 jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Proti rozsudku krajského súdu z 30. mája 2007 podala odporkyňa 16. júla 2007   na   okresnom   súde   dovolanie,   o ktorom   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením z 26. februára 2009 tak, že rozsudok krajského súdu z 30. mája 2007 zrušil a vec mu vrátil na   ďalšie   konanie.   Konanie   na   najvyššom   súde   trvalo   1   rok   a 135   dní,   preto   podľa sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v tomto konaní bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uznesenie najvyššieho súdu o dovolaní odporkyne bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené krajským súdom až 22. januára 2010.

Pretože najvyšší súd uznesením z 26. februára 2009 zrušil rozsudok krajského súdu z 30. mája 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, krajský súd vec opätovne prerokoval. Toto v poradí druhé konanie na krajskom súde bolo vedené pod sp. zn. 4 Co 125/2009. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom z 24. februára 2010, ktorým opakovane zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 5/2004 zo 6. decembra 2005 tak, že zrušil právo spoločného nájmu bytu a za výlučného nájomcu bytu určil sťažovateľa. Odporkyni uložil povinnosť byt vypratať do 30 dní po zabezpečení náhradného bytu sťažovateľom. Zároveň uložil   odporkyni   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   k rukám   jeho právnej   zástupkyne.   Konanie   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   4   Co   125/2009   podľa sťažovateľa nevykazuje známky prieťahov, a preto ho ani v sťažnosti nenapadol.

3. Proti rozsudku krajského súdu z 24. februára 2010 podala odporkyňa na okresnom súde   11.   mája   2010   opätovne   dovolanie   s   tým,   že   zároveň   požiadala   o   odklad vykonateľnosti   rozsudku   krajského   súdu.   Najvyššiemu   súdu   bol   spis   spolu s podaným dovolaním predložený z okresného súdu 25. júna 2010 a tento súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 146/2010 z 28. júla 2010 odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu z 24. februára 2010. Sťažovateľ poukázal na to, že od opätovného dovolania odporkyne do podania sťažnosti ústavnému súdu trvá konanie skoro 11 mesiacov s tým, že vo veci bol vykonaný iba jeden procesný úkon – odklad vykonateľnosti uznesením z 28. júla 2010. Sťažovateľ   sa   snažil   domôcť   nápravy   podaním   sťažnosti   na   prieťahy   predsedovi najvyššieho   súdu   z 18.   júla   2011.   Najvyšší   súd   preto   aj   v tomto   konaní   porušil   jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Sťažovateľ poukázal na to, že sa podaním návrhu domáhal vyriešenia sporu o to, ktorý z bývalých manželov má byť nájomcom predmetného bytu. Zároveň uviedol, že mu v konaní   o rozvod   manželstva   s odporkyňou   a o úpravu   práv   a povinností   k maloletým deťom boli zverení obaja maloletí synovia do jeho osobnej starostlivosti, pretože u neho boli   vytvorené   lepšie   podmienky   na   ich   riadnu   starostlivosť.   Sťažovateľ   sa   dožaduje riešenia právnej neistoty týkajúce sa ďalšieho užívania bytu, pričom tu ide aj o riešenie bytovej otázky jeho synov, ktorí boli v čase podania návrhu na okresný súd ešte maloletí. Konanie trvá ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu vyše sedem rokov, čo je spôsobené postupom jednotlivých súdov konajúcich v rôznych stupňoch, ktorých konanie vykazuje výrazné znaky prieťahov v konaní. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 5/2004, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 50/2006, ako aj postupom najvyššieho   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   2   Cdo   233/2007   a sp.   zn. 2 Cdo 146/2010   (ďalej   len   „napadnuté   konania“)   boli   porušené   jeho   označené   práva, a prikáže   najvyššiemu   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cdo   146/2010   konať bez zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovateľ navrhol, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume, ktorú špecifikoval osobitne vo vzťahu k okresnému súdu (4 000 €), krajskému súdu (1 500 €) a najvyššiemu súdu (4 500 €), ako aj náhradu trov konania.

5. Ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie uznesením z 28. septembra 2011 si vyžiadal vyjadrenie k sťažnosti od každého súdu, proti ktorému sťažnosť smerovala, a zároveň požiadal o zaslanie príslušných spisov. Ústavný súd sa oboznámil s postupom a procesnými   úkonmi, ktoré   boli   v napadnutých   konaniach   vykonané, posúdil   ich   dĺžku a ich   (ne)primeranosť   z ústavnoprávnych   hľadísk   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote a po udelenom súhlase účastníkov s upustením od ústneho pojednávania zistil, že sťažnosť sťažovateľa je v časti, v ktorej smeruje proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 5/2004, krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 50/2006 a postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   2   Cdo   233/2007   oneskorene   podaná.   Ústavný   súd   zároveň   dospel   k záveru,   že sťažnosť je v časti, v ktorej smeruje proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 146/2010, vzhľadom na celkovú dĺžku konania a opätovné prejednávanie dovolania dôvodná.

6.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde) sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03,   I.   ÚS   292/09).   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   uvedenej   lehoty   je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde).   Ústavný   súd   už   rozhodol,   že   v kontexte   citovaného ustanovenia   § 53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

K porušeniu práv sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 5/2004 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 125/2009

V konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   9   C   5/2004   bol   vydaný 6. decembra 2005   rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   14.   mája   2010   v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   z 24.   februára 2010,   ktorým   bol   rozsudok   okresného   súdu zmenený. Tým bolo konanie na okresnom súde vo veci sp. zn. 9 C 5/2004 a na krajskom súde vo veci sp. zn. 4 Co 125/2009 právoplatne skončené. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 12. apríla 2011, teda skoro rok po právoplatnom skončení konania na okresnom súde. Z uvedeného zároveň vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť vo vzťahu k okresnému súdu   dávno   po   uplynutí   zákonnej   2-mesačnej   lehoty,   čo   je   dôvodom   na   nevyhovenie sťažnosti (bod 4 výroku nálezu).

K porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 50/2006

V konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 4 Co 50/2006 rozhodol krajský súd rozsudkom   z 30.   mája   2007,   ktorý   bol   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručený 28. júna 2007. V tento deň zároveň rozsudok krajského súdu z 30. mája 2007 nadobudol aj právoplatnosť. Z uvedeného preto vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť dávno po tom, čo bolo konanie na krajskom súde právoplatne skončené, čo má za následok aj v tejto časti jej oneskorenosť.

K porušeniu práv sťažovateľa postupom najvyššieho súdu

7. Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 233/2007 rozhodoval o dovolaní podanom odporkyňou proti rozsudku krajského súdu z 30. mája 2007, o ktorom rozhodol vo   veci   samej   zrušujúcim   uznesením   z 26.   februára   2009.   Sťažovateľ   podal   sťažnosť ústavnému   súdu   aj   v tejto   časti   oneskorene,   pretože   ju   podal   na   poštovú   prepravu   až 8. apríla 2011.

Odporkyňa   podala proti   v poradí   druhému   rozsudku   krajského   súdu z 24. februára 2010 dovolanie na okresnom súde 11. mája 2010 s tým, že zároveň požiadala o odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorému   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 146/2010 z 28. júla 2010 vyhovel a ktoré bolo doručené právnej zástupkyni   sťažovateľa   2.   augusta   2010.   Následne   však   najvyšší   súd   vo   veci   už nekonal, preto podal sťažovateľ 18. júla 2011 sťažnosť predsedovi najvyššiemu súdu na prieťahy v napadnutom konaní. Predsedníčka občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo vyjadrení zo 6. septembra 2011 k sťažnosti uviedla, že by vec mala byť do konca roka 2011 skončená. Zároveň bol sťažovateľ ubezpečený, že vec bude sledovať z hľadiska jej vybavenia v primeranom čase. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 8. decembra 2011, ktoré   si   ústavný   súd   zabezpečil   na   účely   rozhodnutia   o sťažnosti,   vyplýva,   že   konanie vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cdo 146/2010 nebolo zatiaľ na dovolacom súde skončené.

8. Ústavný súd preto zistil, že opätovné dovolacie konanie na najvyššom súde trvalo ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   skoro   11   mesiacov   a v čase   rozhodovania ústavného súdu trvá už vyše 1 rok a 7 mesiacov, aj keď je pravda, že najvyšší súd rozhoduje o dovolaní, teda o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktoré musí trvať istý čas. Na druhej strane   sa   tak   deje   po   druhýkrát,   teda   opakovane,   takže   sa   nemožno   stotožniť   s jeho doterajšou   dĺžkou,   najmä   ak   bolo   dovolanie   opakovane   podané   proti   takému   rozsudku krajského súdu, ktorý vo výroku zrušil právo spoločného nájmu k bytu účastníkov konania a za   výlučného   nájomcu   určil   sťažovateľa.   Možno   preto   predpokladať,   že   v doterajšom konaní ide o posúdenie podobných či súvisiacich tvrdení a argumentov, ktoré boli uplatnené aj   v predošlom   konaní   o dovolaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cdo   233/2007.   Predmetom konania je pritom zrušenie spoločného nájmu bytu a určenie jeho ďalšieho užívateľa, teda otázka   bývania   ako   jednej   zo   základných   spoločenských   potrieb   občana,   ktorému   boli do osobnej starostlivosti zverení obaja v čase podania návrhu maloletí synovia, preto ide aj o riešenie   otázky   ich   bývania.   K právnej   istote   sťažovateľa   neprispelo   ani   uznesenie z 28. júla   2010,   ktorým   najvyšší   súd   odložil   vykonateľnosť   rozsudku   krajského   súdu z 24. februára 2010, takže až do rozhodnutia o dovolaní si nemôže komplexne uplatňovať práva, ktoré mu z rozsudku krajského súdu z 24. februára 2010 vyplývajú. Z uvedeného dôvodu mal preto najvyšší súd konať urýchlene a bezprieťahovo, aby vec bola právoplatne ukončená, a tak nastolená právna istota týkajúca sa ďalšieho užívania predmetného bytu konkrétnym nájomcom, najmä ak konanie prebieha už vyše 8 rokov.

9. Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   vychádza   zo   svojej   stabilnej judikatúry,   v súlade   s ktorou   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho   orgánu   (I. ÚS   10/98).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také   konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Po   zohľadnení   celkovej   dĺžky   konania   a skutočnosti,   že   ide   o vec   opakovane prerokúvanú najvyšším   súdom, dospel   ústavný súd k názoru, že opätovné konanie pred najvyšším súdom prekračuje ústavou dané medze konať bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namietal.

10. Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi dostáva konečné rozhodnutie vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou merítok celkovej spravodlivosti konania. Čím je tento časový horizont   dlhší,   tým   viac   sa   rozostrujú   kontúry   spravodlivosti   ako   v očiach   priamych účastníkov konania, tak aj vo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej mienky. Celkovo sa tak   oslabuje   kredibilita   štátnej   moci   a špecificky   moci   súdnej,   ktorú   zastrešuje   práve najvyšší súd. Neprimeraná dĺžka konania sa potom priamo odráža v dôvere občana v štát, jeho súdne inštitúcie a v právo, čo je základnou podmienkou na fungovanie legitímneho, demokratického a právneho štátu.

11. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov či v primeranej lehote v zmysle čl. 48 ods.   2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých sa sťažovateľ domáhal (bod 1 výroku nálezu).

12. Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o   ústavnom   súde   náhradou   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Sťažovateľ   si v sťažnosti uplatnil vo vzťahu k najvyššiemu súdu ako primerané finančné zadosťučinenie sumu 4 500 €, z ktorej výšky považoval ústavný súd za primeranú, vzhľadom na povahu veci a celkovú dĺžku konania, sumu 1 500 € za ujmu, ktorú sťažovateľ zatiaľ utrpel (bod 2 výroku nálezu).

13. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania sťažovateľa. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v plnej požadovanej výške, teda 261,82 € (2 x 123,50 € za 2 úkony právnej služby; t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, spolu 247 € a 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,41 €, spolu 261,82 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku] (bod 3 výroku nálezu).

14. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde, k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Peter Brňák.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012