znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 361/2010-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. B. G., B., zastúpeného advokátskou kanceláriou B., B.,   za   ktorú   koná   advokát   a   konateľ   Mgr.   J.   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 202/2008 zo 4. novembra   2008   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Cdo 51/2009 z 23. júna 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. B. G. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 202/2008 zo 4. novembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 51/2009 z 23. júna 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 202/2008 zo 4. novembra 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 51/2009 z 23. júna 2010 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. B. G. trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet advokátskej kancelárie B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2010 doručená sťažnosť Ing. B. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou B., B., za ktorú koná advokát a konateľ Mgr. J. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 202/2008 zo 4. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 51/2009 z 23. júna 2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   Ing.   B.   G…   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo 51/2009 zo dňa 23. 06. 2010 ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14 Co 202/2008 zo dňa 04. 11. 2008 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.   zn.   5   Cdo   51/2009   z   23.   06.   2010   a   rozsudok   Krajského   súdu   Bratislava,   sp. zn. 14 Co 202/2008 zo dňa 04. 11. 2008 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. B. G. trovy konania o ústavnej sťažnosti a trovy právneho zastúpenia v sume 250,00 €... do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu sťažovateľa.“

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením č. k. I. ÚS 361/2010-10 z 21. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd podaním sp. zn. Spr. 3573/2010 zo 4. novembra 2010 a predseda najvyššieho súdu podaním č. k. KP 4/2010-99 z 11. novembra 2010.

Právny zástupca sťažovateľa sa podaním z 27. novembra 2010 vyjadril k stanovisku predsedníčky krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti.

Predsedníčka   krajského   súdu,   predseda   najvyššieho   súdu   a   právny   zástupca sťažovateľa ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavný   súd   preto   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 32 C 454/05-196 z 5. decembra 2007 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) na základe návrhu sťažovateľa určil neplatnosť dražby, predmetom ktorej bol byt spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu a pozemku (ďalej len „predmet dražby“) v bezpodielovom spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho bývalej manželky.

V   čase   vykonania   spornej   dražby   bol   predmet   dražby   v   právnom   režime bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   keďže   po   rozvode   manželstva   sťažovateľa a jeho manželky nedošlo k vyporiadaniu ich spoluvlastníctva a ani k uplynutiu lehoty na vznik domnienky o vyporiadaní spoluvlastníctva k predmetu dražby.

Okresný   súd   vo   vzťahu   k   odporcami   namietanej   neúčasti   bývalej   manželky sťažovateľa v konaní v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„... ďalšiu námietku zo strany odporcov, že účastníčkou konania nebola manželka navrhovateľa,   pričom   predmetný   byt   bol   pred   vykonaním   napadnutej   dražby v bezpodielovom   spoluvlastníctve   navrhovateľa   a   jeho   manželky   súd   nepovažoval   za relevantnú z dôvodu, že vychádzajúc z dikcie § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách sa mohla určenia jej neplatnosti domáhať osoba, ktorá tvrdila, že tým bola dotknutá na svojich právach, teda podľa názoru súdu ktorákoľvek z dotknutých strán. Preto mal súd za to,   že   v   danom   prípade   bol   navrhovateľ   ako   jeden   z   bezpodielových   spoluvlastníkov nehnuteľnosti plne' individuálne aktívne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby, keďže neplatnosť tohto úkonu bude ako neplatnosť absolútna pôsobiť erga omnes, t. z. i na ostatné dotknuté osoby.

V tejto súvislosti súd tiež považuje za potrebné uviesť, že pre posúdenie, či sa jedná o samostatné,   alebo   nerozlučné   spoločenstvo   je   rozhodná   povaha   predmetu   konania vyplývajúca z hmotného práva. Tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný samostatne voči každému spoločníkovi ide o nerozlučné spoločenstvo. Ak zákon na strane aktívne legitimovaného účastníka vymedzuje osobu, ktorá tvrdí, že bola dotknutá   na   svojich   právach,   v   danom   prípade   ide   o   zásah   do   vlastníckeho   práva pôvodných   vlastníkov   vydraženej   nehnuteľnosti.   Pokiaľ   ide   o   vec   v   bezpodielovom spoluvlastníctve, každý z takýchto spoluvlastníkov má vlastnícke právo k celej veci. Právo na   ochranu   vlastníckeho   práva   a   teda   i   domáhanie   sa   jeho   zachovania   si   podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka môžu uplatniť buď všetci spoluvlastníci spoločne, alebo každý spoluvlastník samostatne, prípadne len niekoľkí z nich, a to bez ohľadu   na   veľkosť   svojho   spoluvlastníckeho   podielu,   resp.   bez   ohľadu   na   to,   či   ide   o podielové, alebo bezpodielové spoluvlastníctvo...“

Na odvolanie odporcu v 1. a 2. rade krajský súd svojím rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu tak, že návrh sťažovateľa na určenie neplatnosti dražby zamietol, pričom jediným dôvodom na zmenu rozsudku okresného súdu bola skutočnosť, že bývalá manželka sťažovateľa nebola účastníčkou konania. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku citoval ustanovenie § 91 a § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších   predpisov   v   znení   platnom   do   31.   decembra   2007   (ďalej   len   „zákon o dobrovoľných dražbách“) a uviedol:

„Účastníkmi   súdneho   konania   o   neplatnosť   dražby   sú   navrhovateľ   dražby, dražobník,   vydražiteľ,   predchádzajúci   vlastník   a   osoba   dotknutá   na   svojich   právach porušením zákona o dobrovoľných dražbách. Tieto osoby musia byť účastníkmi súdneho konania   buď   na   strane   žalobcov   alebo   žalovaných   a   tvoria   spolu   nerozlučné   procesné spoločenstvo podľa § 91 ods. 2 O. s. p. buď aktívne (na strane žalobcov) alebo pasívne (na strane   žalovaných).   V   konaní   o   neplatnosti   dražby   vyplýva   nerozlučnosť   procesného spoločenstva z povahy tohto konania, pretože účinok rozhodnutia o neplatnosti dražby sa musí týkať všetkých osôb, ktorých práv a povinností sa výsledok dražby týka…

Predchádzajúcim vlastníkom predmetu dražby a zároveň aj osobou dotknutou na svojich   právach   je   navrhovateľ   a   jeho   bývalá   manželka…,   ktorí   mali   sporný   byt v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, pričom ku dňu vykonania dražby nebolo ich bezpodielové spoluvlastníctvo vyporiadané a ani nenastala zákonná fikcia o vyporiadaní v zmysle § 149 ods. 3 OZ. Manželka navrhovateľa mohla vstúpiť do konania na strane navrhovateľa,   pričom   by   spolu   tvorili   aktívne   nerozlučné   spoločenstvo,   alebo   ju navrhovateľ   mohol   v   spore   označiť   ako   ďalšieho   odporcu,   a   tvorila   by   s   ostatnými odporcami pasívne nerozlučné spoločenstvo. Ako spoluvlastníčka vydraženej nehnuteľnosti musí byť účastníkom konania buď aktívne alebo pasívne legitimovaným, pretože predmet konania   sa   dotýka   jej   práv   a   povinností   ako   spoluvlastníčky   draženej   nehnuteľnosti.   Z povahy konania o určenie neplatnosti dražby vyplýva, že rozsudok sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov právneho vzťahu (§ 91 ods. 2 O. s. p.) a účastníkmi konania či už na strane   navrhovateľa   alebo   odporcu   musia   byť   všetci   jeho   účastníci,   pretože   účinky rozsúdenej veci sa vzťahujú iba na nich (§ 159 ods. 2 O. s. p.). Nie je správny záver sudu prvého   stupňa   v   napadnutom   rozsudku,   že   navrhovateľ   ako   jeden   z   bezpodielových spoluvlastníkov   vydraženej   nehnuteľnosti   bol   plne   aktívne   legitimovaný   na   podanie predmetnej žaloby, pretože neplatnosť tohto úkonu bude ako absolútna neplatnosť pôsobiť aj   na   ostatné   dotknuté   osoby.   Práve   ustanovenie   §   159   ods.   2   O.   s.   p.   vymedzuje,   že právoplatný rozsudok je záväzný pre účastníkov a len rozhodnutia o osobnom stave sú záväzné pre každého.

Keďže navrhovateľ neoznačil v spore ďalšieho účastníka, ktorého práva a povinnosti boli   spornou   dražbou   dotknuté,   hoci   táto   osoba   mala   tvoriť   nerozlučné   procesné spoločenstvo s ostatnými účastníkmi konania na strane odporcov, ide o nedostatok vecnej legitimácie   v   spore,   pretože   dražba   nemôže   byť   určená   za   neplatnú   len   vo   vzťahu k niektorým účastníkom nerozlučného spoločenstva...“

Najvyšší súd v konaní o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu svojím rozsudkom   zamietol   dovolanie sťažovateľa, stotožnil   sa   so   závermi   rozsudku   krajského súdu v spornej otázke a v odôvodnení rozsudku uviedol:

«Ako už uviedol Najvyšší súdu Slovenskej republiky vo svojom rozsudku z 22. mája 2008   sp.   zn.   3   Cdo   272/2007,   (na   ktorý   správne poukázal i   odvolací,   súdu vo   svojom rozhodnutí), v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dlažby ide v prípade viacerých účastníkov o ich nerozlučné spoločenstvo.

Aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. júna 2009, ktoré bolo   publikované   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej republiky pod číslom 23, zošit 3, ročník 2010 dospel dovolací súd k záveru, že v konaní o určenie   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby…   vzniká   nerozlučné   spoločenstvo   účastníkov konania. Ak niektorá z osôb označených za účastníka konania o neplatnosť dobrovoľnej dražby (§ 21 odst. 4 tohto zákona) nevystupuje na strane žalobcu, musí byť na žalovanej strane.

Od   uvedených   právnych   záverov   nie   je   žiadny   dôvod   na   odklonenie   sa   aj v prejednávanej veci.

V občianskom súdnom konaní v prípade plurality účastníkov na jednej procesnej strane vzniká tzv. spoločenstvo účastníkov konania. Ak je niekoľko žalobcov, vzniká medzi nimi navzájom (aktívne) procesné spoločenstvo žalobcov; ak je niekoľko žalovaných, vzniká medzi   nimi   navzájom   (pasívne)   procesné   spoločenstvo   žalovaných.   Občiansky   súdny poriadok rozlišuje samostatné a nerozlučné spoločenstvo účastníkov konania. V prípade samostatného   spoločenstva   (§   91   ods.   1   O.   s.   p.)   koná   každý   z   nich   sám   za   seba (samostatne), jeho procesné úkony nemajú žiadny vplyv na práva a povinnosti ostatných účastníkov na tej istej procesnej strane a jeho práva a povinnosti sú nezávislé od práv a povinností ostatných spoločníkov. O nerozlučné spoločenstvo (§ 91 ods. 2 O. s. p.) ide vtedy,   keď   z   hľadiska   hmotnoprávneho   je   predmetom   konania   právo   alebo   povinnosť nedielnej povahy a je potrebné, aby sa účinok rozsudku vzťahoval spoločne na všetkých účastníkov.   Pri   nerozlučnom   spoločenstve   platia   úkony   jedného   zo   spoločníkov   aj   za ostatných spoločníkov.

Pre   rozlíšenie,   či   ide   o   procesné   spoločenstvo   samostatné,   alebo   o   procesné spoločenstvo nerozlučné, je určujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva.   V   konaní   o   určenie   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby   vyplýva   nerozlučnosť spoločenstva účastníkov konania z právnej povahy dobrovoľnej dražby,   z predpokladov určenia jej neplatnosti súdom, z dôsledkov, ktoré z určenia neplatnosti dražby vyplývajú pre právne   vzťahy   týchto   osôb   a   tiež   aj   z   toho,   že   účinok   rozhodnutia   o   žalobe   sa   musí vzťahovať na všetkých, ktorých práv a povinností sa výsledok dražby týka.

Vzhľadom na uvedené, v prejednávanej veci odvolací súd vychádzal zo správneho záveru,   že   v   konám   o   určenie   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby   ide   v   prípade   viacerých žalovaných o ich nerozlučné spoločenstvo y zmysle § 91 ods. 2 O. s. p.

Dovolateľom   prezentovaný   výklad   o   predmete   sporu,   a   to   neplatnosť   právneho úkonu, ktorý „pôsobí voči všetkým“ nepovažoval dovolací súd za správny. Ako už je hore uvedené, o neplatnosti dražby môže rozhodnúť len súd, a táto neplatnosť má účinky len vo vzťahu,   k   zúčastneným   osobám,   ktoré   vymedzuje   zákon   o   dobrovoľných   dražbách,   ako uzavretý okruh dotknutých osôb.

V   zmysle   §   159   ods.   2   O.   s.   p.   výrok   právoplatného   rozsudku   je   záväzný   pre účastníkov a pre všetky orgány, ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. Obsah tohto ustanovenia vyjadruje tzv. materiálnu stránku právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorá spočíva v záväznosti tohto rozhodnutia pre určitý okruh subjektov, v tom zmysle   je   výrok   právoplatného   rozsudku   záväzný   pre   účastníkov   konania   a   pre   všetky orgány. Tzv. statusové veci (rozhodnutia o osobnom stave) sú záväzné pre každého. Nie je preto možné vo všeobecnosti akceptovať názor dovolateľa, že „neplatný právny úkon, je neplatný pre každého“. Dovolací súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že s účinnosťou od 15. októbra 2008 (zákonom č. 384/2008 Z. z.) bolo do Občianskeho súdneho poriadku pridané ustanovenie § 159 a, ktoré rozširuje hranice záväznosti rozhodnutia na určitý okruh subjektov   v   určitých   zákonom   taxatívne   stanovených   prípadoch,   okrem   iného   práve v rozhodnutiach   o   určení   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby,   kedy   výrok   rozsudku   v   takto vymedzenej veci je záväzný aj pre osobu, ktorá nadobudla vecné právo k nehnuteľnosti v čase,   keď   v   katastri   bola   vykonaná   poznámka   o   tomto   súdnom   konaní.   Tým   je   len zdôraznený vymedzený okruh účastníkov v konaní o určenie neplatnosti dražby s následne zákonom   určenou   materiálnou   stránkou   záväznosti   pre   určený   okruh   subjektov,   t.   j. v prípade neplatnosti nie „ pre každého“ ako namietal dovolateľ.

Dovolací súd sa preto stotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, že žalobca neoznačil v spore ďalšieho účastníka, ktorého práva a povinnosti boli spornou dražbou dotknuté,   hoci   táto   osoba   mala   tvoriť   nerozlučné   procesné   spoločenstvo   s   ostatnými účastníkmi konania na strane žalovaných. Išlo teda o nedostatok vecnej legitimácie v spore, pretože   dražba   nemôže   byť   určená   za   neplatnú   len   vo   vzťahu   k   niektorým   účastníkom nerozlučného spoločenstva. V tomto smere nemožno považovať argumentáciu dovolateľa, „že   by   bolo   nelogické   žalovať   bývalú   manželku   ako   spoluvlastnícku   draženej nehnuteľnosti“, za právne relevantnú.

Nemožno považovať za správnu ani námietku dovolateľa, že odvolací súd mal potom, ako dospel k záveru, že účastníčkou konania mala byť aj jeho bývalá manželka z dôvodu, že;   sa   koná   o   jej   právach   a   povinnostiach,   „konštatovať   chybu“   a   vec   vrátiť prvostupňovému súdu na odstránenie tejto vady.

V zmysle § 5 ods. 1 O.   s. p. súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach. V zmysle § 5 ods. 2 O. s. p. súdy povinnosť podľa odseku 1 nemajú, ak je účastník, v občianskom konaní zastúpený advokátom.

Súdy poskytujú účastníkom poučenie o ich procesných právach a ich procesných povinnostiach.   Z   uvedenej   dikcie   vyplýva,   že   poučenie   o   otázkach   hmotného   práva   je neprípustné. Otázka vecnej legitimácie v konaní je síce primárne otázkou hmotnoprávnou, ale   nachádza   svoju   reflexiu   v   mnohých   procesných   inštitútoch   (napr.   i   otázky   zámeny účastníkov podľa § 92 ods. 4. O. s. p., či núteného procesného spoločenstva). Ak by však súd pristúpil k poučeniu napr. o zámene účastníkov podľa § 92 ods. 4 O.   s. p.,   ktorá primárne slúži na zhojenie nedostatku vecnej legitimácie v konaní, išlo by už o poučenie o hmotnom práve, ktoré je v zmysle § 5 O. s. p. a contrario neprípustné...»

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   nesprávnosť   právnych   záverov   krajského   súdu a najvyššieho súdu a uviedol:

«Takýto právny výklad spoločenstva účastníkov konania pokladáme za arbitrárny a ústavne nekonformným spôsobom interpretovaný pojem spoločenstva účastníkov konania, v dôsledku čoho právam sťažovateľa nebola poskytnutá príslušná účinná ochrana, ktorú mu zaručuje Ústava SR a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom.

Odvolací ako aj dovolací súd pri svojom rozhodovaní vážne pochybili a porušili tým právo sťažovateľa   na súdnu ochranu   a spravodlivý proces podľa   čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že sťažovateľovi odňali možnosť konať pred súdom. Krajský súd Bratislava svojim napadnutým rozhodnutím, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa o určenie neplatnosti dražby z dôvodu nesprávneho záveru o nedostatku vecnej legitimácie sťažovateľa v spore, porušil právo sťažovateľa na uplatnenie si svojich procesných práv, čím ho diskriminoval a svojím rozsudkom mu odobral možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd SR svojim napadnutým rozhodnutím, ktorým zamietol dovolanie z toho istého dôvodu (absencie vecnej legitimácie sťažovateľa), uvedené pochybenie odvolacieho súdu nenapravil a zabránil sťažovateľovi domôcť sa svojich práv.

Pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   sa znemožní navrhovateľovi žaloby realizácia tých práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok, Ústava   SR   ako   aj   Medzinárodné   dohovory   za   účelom   ochrany   jeho   práv   a   právom chránených záujmov priznávajú. Takýmto právom je i právo na súdnu ochranu a to, aby žaloba bola riadne preskúmaná a prejednaná súdom. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ale aj samotným rozhodnutím súdu o zamietnutí žaloby z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie navrhovateľa v spore, ak záver o tejto otázke nie je správny.

Právny   názor   uvedených   súdov   o   nedostatku   sťažovateľovej   vecnej   legitimácii v danom spore podľa sťažovateľovho názoru správny nie je. K meritu veci, t. j. k otázke platnosti či neplatnosti dražby z dôvodov porušenia zákonov či dobrých mravov tak, ako ju zodpovedal Okresný súd Bratislava V, ani odvolací ani dovolací súd nezaujal stanovisko a vec neprejednal.

Z dispozičnej zásady ovládajúcej začatie sporového konania vyplýva, že pristúpenie ďalšieho   účastníka   na   strane   odporcu   môže   navrhnúť   len   navrhovateľ,   resp.   žalobca. V tomto spore o neplatnosť tejto dražby spoločenstvo na strane odporcov tvorili dražobník, navrhovateľ   dražby   a   vydražiteľ,   teda tí,   ktorých   ako účastníkov konania   zákon určuje a vymedzuje.   Na   strane   žalobcov   bol   sťažovateľ   ako   výlučný   a   plnohodnotný   vlastník predmetu dražby a zároveň dotknutá osoba, a teda spoločenstvo účastníkov bolo tvorené tak ako to požaduje ustanovenie § 21 ods. 4 zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Je zrejmé, že podľa platnej právnej úpravy nie je možné nikomu určovať a prikazovať, či sa má cítiť nejakým konaním dotknutý na svojich právach alebo nie a či ma vystupovať na strane   žalobcu.   Žalovanie   bývalej   manželky   sťažovateľa   v   tomto   spore   ako   jedného z odporcov možno pokladať za úplne iracionálne a právne neodôvodniteľné.

Keď   sa   žalobca   cíti   dotknutý   na   svojich   právach   a   požaduje   žalobou   o   určenie neplatnosti právneho úkonu súdnu ochranu, nestáva sa zástupcom ďalších osôb, ktoré by sa eventuálne mohli cítiť dotknuté na svojich právach a nemôže ani vedieť, kto sa cíti byť dotknutý na svojich právach alebo nie, a teda nemôže mať ani povinnosť vyhľadávať osoby, ktoré by sa mohli cítiť dotknutými na svojich právach a žalovať ich ako odporcov.

Je nepochybné, že v tomto spore vystupujú všetci zákonom vymenovaní účastníci konania tak, a preto odopretie súdnej ochrany sťažovateľovi zamietnutím žaloby na určenie neplatnosti dražby z dôvodu nedostatku jeho vecnej legitimácie na základe napadnutého rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave,   resp.   jeho   odobrením   na   základe   napadnutého rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR,   je   evidentným   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom a porušením jeho základných práv na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

V tejto súvislosti sťažovateľ taktiež poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.   3   Cz   61/88   a   22   Cdo   366/99,   z   ktorých   vyplýva,   že   každý   z   bezpodielových spoluvlastníkov   je   samostatne   oprávnený   k   podaniu   žaloby   v   súvislosti   s   vecou v bezpodielovom   spoluvlastníctve   a   že   toto   oprávnenie   má   obdobne   i   v   čase,   keď bezpodielové   spoluvlastníctvo   už   síce   zaniklo,   avšak   nebolo   ešte   vykonané   jeho vysporiadanie.

Na podporu svojich tvrdení uvádzame nasledovné súdne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR:

R   54/1973   (s.   213   ods.   3):   „Niet   dôvodu   nepripustiť   žalobu   aj   len   jedného   so spoluvlastníkov nehnuteľnosti, ak podáva žalobu zapieraciu (negatórnu), ktorou sa domáha určenia,   že   žalovaný   nie   je   vlastníkom   určitej   nehnuteľnosti,   alebo   ak   sa   domáha   iba určenia svojho spoluvlastníctva na nehnuteľnosti.“

R 10/1990: „Každý z bezpodielových spoluvlastníkov je samostatne oprávnený na podanie žaloby o vydanie neoprávnene zadržiavanej veci z bezpodielového spoluvlastníctva (a tiež žaloby o vypratanie nehnuteľnosti, ktorej je bezpodielovým spoluvlastníkom).“ R 54/1973 (s. 212 – 213): „Spoluvlastník má nepochybné právnu ochranu, pokiaľ ide o jeho spoluvlastnícky podiel. Môže teda uplatňovať nárok na ochranu práv vyplývajúcich z jeho podielu. Môže sa domáhať napr. vydania úžitkov veci (ich primeranej časti), zákazu zásahov   do   užívania   veci,   prípadne   odstránenia   trvajúcich   následkov   zásahu. Vo vzájomnom pomere spoluvlastníkov budú tieto žaloby kryté ustanovením § 139 OZ (teraz § 139 ods. 2, ods. 3), v pomere k tretím osobám pôjde o žaloby podľa § 132 OZ (teraz § 126), Okrem toho sa môže spoluvlastník aj určujúcou žalobou za podmienok ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. domáhať určenia, že mu prislúcha spoluvlastnícke právo a v akom podiele.“...

Z uvedených vyplýva, že zákon priznáva spoluvlastníkovi nehnuteľnosti domáhať sa ochrany   svojich   vlastníckych   práv   aj   samostatne.   Zamietnutie   návrhu   odvolacím a dovolacím súdom bolo v zmysle odôvodnenia ich rozsudkov nepodložené.

Vyššie   uvedené   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   ČR,   resp.   Najvyššieho   súdu   SR uvádzame na podporu našich argumentov, že pokiaľ ide aj o žalobu o určenie neplatnosti dražby, ktorá bola predmetom konania na Krajskom súde Bratislava ako aj na Najvyššom súde   SR,   je   sťažovateľ   sám   individuálne   vecne   legitimovaný   na   jej   podanie.   Určením neplatnosti   dražby   na   základe   podanej   žaloby   sťažovateľ   sledoval   ochranu   svojho vlastníckeho práva k predmetnému bytu, ku ktorému má výlučné vlastníctvo, t. j. podiel 1/1 k celku, rovnako ako jeho bývalá manželka. Podanie žaloby na určenie neplatnosti dražby je   takou   dispozíciou   ohľadne   veci,   nachádzajúcej   sa   v   bezpodielovom   spoluvlastníctve manželov, resp. nachádzajúcej sa v podielovom spoluvlastníctve viacerých vlastníkov, ktorú môže   vybavovať   každý   (hociktorý)   z   bezpodielových   alebo   podielových   spoluvlastníkov (§ 145 ods. 1, resp. 139 ods. 1 OZ). Účinky podanej žaloby o určenie neplatnosti dražby ako aj jej dôsledky sa vzťahovali teda aj na bývalú manželku sťažovateľa v zmysle § 91 ods. 2 O. s. p.

Najvyšší súd SR ako aj Krajský súd Bratislava svojimi napadnutými rozhodnutiami nesprávne právne posúdili otázku vecnej (aktívnej) legitimácie sťažovateľa, nakoľko ten ako výlučný   vlastník   predmetu   dražby   a   aj   osoba   dotknutá   dražbou   na   svojich   právach (dotknutý na vlastníckom práve k predmetu dražby) bol v zmysle § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách bezpochyby oprávnený namietať neplatnosť dražby žalobou, byť účastníkom konania o určenie neplatnosti dražby. Skutočnosť, že sťažovateľ nežaloval svoju bývalú manželku, nemôže sama o sebe viesť k rozhodnutiu o tom, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o určenie neplatnosti dražby, nakoľko je nositeľom práva vyplývajúcich z hmotného práva. Skutočnosť, že sťažovateľ je vlastníkom predmetu dražby (bytu) je jednoznačná...»

Predsedníčka krajského súdu v podaní sp. zn. Spr. 3573/2010 zo 4. novembra 2010 k sťažnosti uviedla:

«Predsedníčka   senátu   „14   Co“   tunajšieho   súdu   sa   k   predmetnej   sťažnosti sťažovateľa   vyjadrila   podaním,   doručeným   dňa   04.   11.   2010   s   tým,   že   zotrváva   na vyslovenom právnom názore vo vyššie uvedenom rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.   14   Co   202/2008,   pričom   správnosť   tohto   názoru   bola   potvrdená   aj   rozsudkom dovolacieho súdu – Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 51/2009-338 zo dňa 23. 06. 2010.

S týmto vyjadrením k sťažnosti sťažovateľa sa v celom rozsahu stotožňujem...»

Predseda najvyššieho súdu vo svojom podaní č. k. KP 4/2010-99 z 11. novembra 2010 uviedol:

„Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že najvyšší súd porušil jeho právo na súdnu ochranu   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   tým,   že   sa   ako   dovolací   súd   priklonil k právnemu   názoru   odvolacieho   súdu,   pričom   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tak,   že sťažovateľ,   ktorý   podal   žalobu   o   určenie   neplatnosti   dražby,   bol   nedostatočne   vecne legitimovaný v spore o určenie neplatnosti dražby z dôvodu,   že jeho bývalá manželka, Ing. Z.   G.,   nebola   účastníkom   konania,   hoci   jej   práva   boli   z   titulu   nevysporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva manželov touto žalobou dotknuté.

Najvyšší súd sa v dovolacom konaní stotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu a rozhodol, že sťažovateľ neoznačil v spore ďalšieho účastníka, ktorého práva a povinnosti boli   spornou   dražbou   dotknuté,   pričom   táto   osoba   mala   tvoriť   nerozlučné   procesné spoločenstvo s ostatnými účastníkmi konania. Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zákona   č.   527/2002   Z.   z   o   dobrovoľných   dražbách a o doplnení zákona o notároch v súlade so zaužívanou praxou. Túto skutočnosť potvrdzujú aj odkazy na predchádzajúce rozhodnutia najvyššieho súdu – rozsudok z 22. mája 2008 sp. zn. 3 Cdo 272/2007 a rozhodnutie z 30. júna 2009 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom 23, zošit 3, ročník 2010...

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa v dovolacom konaní vysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.

Keďže nemožno súhlasiť so závermi sťažovateľa uvedenými v jeho ústavnej sťažnosti, navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel...“

Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 27. novembra 2010 uviedol: «...vyjadreniam   predsedov   súdov…   považujeme   za   prirodzené   a   predpokladané, nakoľko je nepravdepodobné a neočakávané že by predsedovia týchto súdov argumentovali proti rozhodnutiam senátov súdov ktoré riadia. Na rozdiel od vyjadrenia predsedu NS SR ktorý sťažovateľom napadnuté rozsudky nepovažuje za svojvoľné a neodôvodnené, my ich za také pokladáme.

Tvrdenia, že bývalá manželka sťažovateľa ako spoluvlastníčka draženáho bytu mala byť žalovaná na strane odporcov v spore o určenie neplatnosti dražby ako aj tvrdenie že ju sťažovateľ neoznačil ako osobu dotknutú na svojich právach považujeme za nepodložené, svojvoľné, nepravdivé a nelogické.

Pravdou   je,   že   sťažovateľ   túto   osobu   uviedol   v   petite   žaloby,   teda   ju   označil. Doplňujúcou vetou v petite žaloby „Vlastnícke právo podielových spoluvlastníkov Ing. B. G. a Ing.   Z.   G.k predmetnému bytu zostáva zachované“ sa sťažovateľ nedomáhal určenia vlastníckeho   práva,   ale   označil   tým   svoju   bývalú   manželku   ako   osobu,   ktorej   sa   daný rozsudok bude týkať ako logický dôsledok vyslovenia neplatnosti dražby o ktoré v petite žiadal. V tejto súvislosti poukazujeme na rozsudok NS SR (sp. zn. 4 Cdo 143/2006) v ktorom NS SR vyslovil názor, že „vadu návrhu na začatie konania (žaloby) nemožno zamieňať za nedostatok   v   podmienkach   konania.   Pokiaľ   procesný   úkon   účastníka   konania   obsahuje zjavnú nesprávnosť, ktorej odstránenie nevyžaduje značnú procesnú aktivitu súdu (napr. rozsiahle dokazovanie), súd je povinný dať účastníkovi možnosť túto nesprávnosť napraviť ďalším procesným úkonom. Opak by bol ničím neodôvodnený formalistický a svojvoľný postup,   ktorý   je   v   rozpore   s   princípom   materiálnej   spravodlivosti,   reprezentovaným článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovením § 1 a § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a tým aj v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Teda   aj   NS   SR   považuje nedanie možnosti   procesnú nesprávnosť   napraviť   za   konanie, ktorým dochádza k porušeniu základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V inom rozsudku (sp. zn. 1 Cdo 3/03) Najvyšší súd SR judikoval, že „neurčitosť či nezrozumiteľnosť žalobného petitu nie je dôvodom pre zamietnutie žaloby.“

Preto vyjadrenie predsedu NS SR pokladáme za rozporuplné … Pýtame sa preto: Je z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné aby pri vymáhaní dlhu v sume 150 000 Sk prišiel dlžník a jeho rodina o obydlie v hodnote 2 50 000 Sk a   bola   od neho následne   v tejto súvislosti   vymáhaná1 suma   1 408 000   Sk   z titulu bezdôvodného   obohatenia   a   to   všetko   pri   porušení   jeho   práva   na   súdnu   ochranu a neprejednaní jeho žaloby o určenie neplatnosti dražby?...

K odňatiu práva na súdnu ochranu dochádza podľa nášho názoru až vtedy, ak sa osoba domáhala svojho práva na súde, ale súdna ochrana jej nebola poskytnutá vôbec alebo nie v takej kvalite, ako jej náleží. Na podporu týchto tvrdení uvádzame:

Ústavní soud ČR: „K porušení ústavně garantovaného práva na soudní ochranu může dojít nejen v případech, kdy je oprávněný zbaven vůbec možnosti k soudu přistoupit, nýbrž i za situace, kdy stanoveným postupem své právo u soudu uplatnil, ovšem tento soud v důsledku   procesních   pochybení   o   takovémto   návrhu   věcně   nerozhodl.“   (sp.   zn. II ÚS 116/99)...

Máme za to, že sťažovateľom napádané rozsudky uvedených súdov nie sú vecnými rozhodnutiami   k   meritu   veci   a   ani   poskytnutím   súdnej   ochrany   zákonom   ustanoveným postupom.

Vyhovením tejto sťažnosti by sa uvedené nedostatky odstránili a mohlo by dôjsť k spravodlivému súdnemu konaniu a zodpovedaniu vzniknutých právnych otázok v súvislosti s touto vykonanou dražbou tak, aby neboli porušené základné práva účastníkov konania...»

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu.

Podľa sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu sú založené na   nesprávnom   právnom   názore   o   (i)   nevyhnutnom   účastníctve   oboch   bezpodielových spoluvlastníkov   predmetu   dražby   podľa   zákona   o   dobrovoľných   dražbách   v konaní o určenie   jej   neplatnosti   (ii)   v tom,   že   sťažovateľ   v spore   neoznačil   ďalšiu   vecne legitimovanú osobu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,   ak pri uplatnení štandardných   metód výkladu   prichádzajú do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak,   aby   bolo   rozhodnutie   v   predmetnej   veci   akceptovateľné   z   hľadiska   požiadaviek vyplývajúcich   jednak   z ústavy,   ako   aj z   medzinárodných   zmlúv o   ľudských   právach   a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.

V   súlade   s   uvedeným   ustanovením   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách v prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu; v tomto prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí tejto lehoty. V prípade spoločnej dražby bude neplatná len tá časť dražby, ktorej sa takýto rozsudok týka (§ 23).

Podľa § 21 ods. 4 zákona o dobrovoľných dražbách účastníkmi súdneho konania o neplatnosť   dražby   podľa   odseku   2   sú   navrhovateľ   dražby,   dražobník,   vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a dotknutá osoba podľa odseku 2.

Sťažovateľ   v   petite   svojej   žaloby   (ale   aj   v texte   žaloby   doručenej   okresnému súdu 12. apríla   2005,   pozn.),   ktorou   sa   domáhal   určenia   neplatnosti   dražby,   navrhoval okrem iných aj určenie, že „Vlastnícke právo podielových spoluvlastníkov Ing. B. G. a Ing. Z. G. k predmetnému bytu zostáva zachované“, pritom v úvode svojej žaloby pri vymedzení okruhu jej účastníkov už neoznačil svoju bývalú manželku za účastníčku konania. Podľa názoru ústavného súdu táto okolnosť zakladala vadu žaloby spočívajúcu v tom, že petit žaloby   nekorešpondoval   s   ostatnou   časťou   žaloby   v časti   vymedzenia   účastníkov navrhovaného konania, a preto bol namieste postup podľa § 43 ods. 1 a 2 OSP, podľa ktorého   „Sudca   alebo   poverený   zamestnanec   súdu   uznesením   vyzve   účastníka,   aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá   nemôže   byť   kratšia   ako   desať   dní.   V   uznesení   uvedie,   ako   treba   opravu   alebo doplnenie vykonať. Ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Ak bolo podanie doplnené alebo   opravené   v   celom   rozsahu   v   súlade   s   uznesením   podľa   odseku   1   najneskôr   do uplynutia lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania, o odvolaní proti tomuto uzneseniu môže podľa § 210a rozhodnúť súd, ktorý ho vydal.“. Takýto postup podľa § 43 ods. 1 a 2 OSP bol aplikovateľný prvostupňovým súdom alebo krajským súdom v súlade s § 211 ods. 2 OSP, podľa ktorého „Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.“. Krajský súd uvedeným spôsobom nepostupoval a nevyvodil právne dôsledku z absencie takéhoto   postupu   zo   strany   prvostupňového   súdu,   pričom   najvyšší   súd   z   uvedeného v dovolacom konaní nevyvodil tomu zodpovedajúce závery, v čom je naplnený ďalší dôvod ústavnej   nekonformnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a   rozsudku   najvyššieho súdu.

Ústavný súd si je vedomý svojej ustálenej judikatúry, ako aj judikatúry všeobecných súdov,   podľa   ktorej   nie   je   vecou   súdu,   aby   žalobcu   poučoval   o hmotnom   práve,   resp. o otázkach vecnej legitimácie, avšak tento názor nie je možné uplatňovať rigorózne bez prihliadania na špecifiká konkrétneho konania. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci bolo nutné zohľadniť špecifiká tohto sporového konania, ktorého začatie bolo „vynútené“ v nesporovom konaní. Navyše žalobca v podanej žalobe, ako aj v petite žaloby   spomína   svoju   bývalú   manželku,   i keď   nie   právne   perfektným   spôsobom, čo zakladalo   vadu   návrhu.   Preto,   ak   v tomto   konaní   nebol   účastník   riadne   poučený a vyzvaný na odstránenie vád návrhu, je nutné uvedené považovať za vadu konania. Pokiaľ táto   vada   konania   nebola   v ďalšom   priebehu   konania pred   všeobecným   súdom   zhojená a táto skutočnosť je dôvodom neúspechu účastníka konania, konanie je potom postihnuté vadou   predstavujúcou   významný zásah do   procesného   postavenia tohto účastníka, resp. porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu a rozsudok   krajského   súdu   sú   rozhodnutia,   ktoré   nie   sú   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že označenými rozhodnutiami bolo porušené sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tieto rozsudky zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Krajský   súd   bude   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu vyjadreným v III. v časti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   náhrade   trov   konania   sťažovateľa.   Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   spolu   v   sume   382,32   €,   čo   zodpovedá tarifnej odmene za 3 úkony právnej pomoci po 120,23 € (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie   ústavnej   sťažnosti,   vyjadrenie   vo   veci)   a   3-krát   paušálna   náhrada   hotových výdavkov po 7,21 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011