znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 360/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ondrejom   Lučivjanským,Murgašova 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.16 C 276/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015doručená   sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.16 C 276/2010.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza,   že   bol   ako   žalobca   účastníkom   konania   vo   vecivedenej na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 276/2010. O veci bolo právoplatne rozhodnutérozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 C 276/2010 z 19. apríla 2013 (ďalej len „rozsudokokresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 11 Co 486/2013-190 z 8. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v 2. rade 22. decembra 2014 dovolanie.K dovolaniu sa sťažovateľ vyjadril podaním z 10. februára 2015 doručeným okresnému súdu13. februára 2015. Podľa sťažovateľa od tohto dňa nič nebránilo okresnému súdu, abypredložil spis na rozhodnutie o dovolaní Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší   súd“).   Napriek   tomu   okresný   súd   expedoval   dovolanie   spolu   so   spisomnajvyššiemu   súdu   až   26.   júna   2015.   V   tomto   postupe   okresného   súdu   vidí   sťažovateľporušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Okresný súd Košice I, v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/276/2010 porušil právo ⬛⬛⬛⬛...,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000 €, ktoré je Okresný súd Košice I povinný mu vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

⬛⬛⬛⬛

sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia,   ktorú   je Okresný   súd   Košice   I   povinný   vyplatiť   jeho   právnemu   zástupcovi   do   30   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonompredpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bezzbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 16 C 276/2010.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru,že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojejstabilizovanej   judikatúry,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a   cieľom   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistotysťažovateľa (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavnéhosúdu   v   nadväznosti   na   takto   vymedzený   účel   označeného   práva   vyplýva,   že   ochranuzákladnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods.2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase,keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnejmoci v tom čase ešte mohla trvať (napr. m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08,I. ÚS 28/08).

Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP, akoto vyplýva   z   jeho   rozhodnutia   o   sťažnosti   č.   16970/05   vo   veci   sťažovateľa   MiroslavaMazureka proti Slovenskej republike.

Zo sťažnosti a z jej príloh okrem iného vyplýva, že okresný súd zaslal najvyššiemusúdu   dovolanie   žalovaného   v   2.   rade   proti   rozsudku   krajského   súdu   spolu   so   spisomna rozhodnutie o dovolaní 26. júna 2015. Sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušeniezákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného   súdu,   bola   ústavnému   súdu   doručená   až   29.   júla   2015,   teda   v   čase,   keďk namietanému   porušovaniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu   už   nemohlodochádzať.

Okresný   súd   predložením   dovolania   spolu   so   spisom   najvyššiemu   súdu   vykonalvšetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistotysťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať,   a   pretozáležitosť možno posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej úlohaokresného súdu pri odstraňovaní stavu právnej neistoty sťažovateľa skončila pred podanímsťažnosti ústavnému súdu.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti ústavnému súduuž nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, spôsobovaťprípadné prieťahy, a teda nemohol ani porušovať základné právo sťažovateľa zaručené v čl.48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   zároveň   poznamenáva,   že   z   jeho   judikatúry   vyplýva,   že   nie   každýzistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01,I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy jepojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadomna konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmyslečl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I. ÚS 63/00).   Ústavný   súd   už vo svojich   predchádzajúcichrozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov,sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Z uvedeného vyplýva,že   postup   okresného   súdu   spočívajúci   v   tom,   že   vec   predložil   najvyššiemu   súdu   narozhodnutie o dovolaní po uplynutí viac ako 4 mesiacov od doby, keď sa ku dovolaniuvyjadril sťažovateľ, nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy, ktorými by bolo porušenézákladné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2   ústavy, resp. právo podľa   čl. 6 ods. 1dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015