znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 360/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. K., S., zastúpeného advokátkou Mgr. G. H., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 6/2011 z 8. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2012 doručená sťažnosť R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 6/2011 z 8. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na vydanie platobného rozkazu z 20. júla 2007 domáhal na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) zaplatenia „istiny 30.990,00 Sk“ s príslušenstvom povinným S., a. s., B. (ďalej len „odporca“) z titulu vrátenia kúpnej ceny notebooku ASUS A6VM Q060 (ďalej   len   „počítač“),   ktorého   funkčnosť   reklamoval   v záručnej   lehote.   Okresný   súd rozsudkom č. k. 19 C 103/2009-80 z 23. septembra 2010 jeho návrh zamietol. O odvolaní sťažovateľa z 9. novembra 2010 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 6/2011 z 8. februára 2012, ktorým „napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje“.

3. Sťažovateľ uviedol, že „napáda touto sťažnosťou rozhodnutie Krajského súdu... sp. zn. 4 Co/6/2011 z 8. 2. 2012, a postup prvostupňového súdu, ktorého niekoľkoročnou nečinnosťou v tejto veci bola zmarená možnosť vykonať dôkaz obhliadkou veci – notebooku, nad rámec zákona požadoval súd od navrhovateľa predloženie ďalších dôkazov na podporu jeho tvrdení, hoci odporca predložil len jeden aj to pochybný, čím bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) aj jeho právo na spravodlivé súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)“, a vyslovil   názor   [predniesol   domnienku („domnievame sa“)], že „interpretácia ustanovenia § 19 ods. 4 zákona č. 634/1992 Zb. oboma   súdmi   v neprospech   spotrebiteľa   nie   je   v súlade   s ústavou   a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách“.

4.   Sťažovateľ   tvrdil,   že „konaním   Krajského   súdu...“ došlo   k porušeniu   jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...“ a práva „na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“ postupom krajského súdu „v konaní vedenom pod sp.   zn.   4   Co   6/2011   a jeho   rozhodnutím   z 8.   februára   2012“.   Súčasne   navrhol,   aby predmetné rozhodnutie krajského súdu bolo zrušené, vec bola vrátená „na ďalšie konanie“, bola mu priznaná náhrada trov právneho zastúpenia „v sume... 138,08 eur...“ a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 6/2011 z 8. februára 2012.

10.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

12.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil označené základné právo (resp. právo) predovšetkým namietaným postupom uvedeným v bode 3. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého rozsudku   krajského súdu týkajúceho sa uvedených námietok a sťažovateľom označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu,   ústavný súd   predovšetkým   konštatuje, že v danej   veci   nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   iba   posúdenie,   či účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o odvolaní rozsudkom sp. zn. 4 Co 6/2011 z 8. februára 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovorom).

15.   Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   nevyhovel   odvolaniu   sťažovateľa (potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa),   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia   vychádzajúca   z v konaní   zisteného   skutkového   stavu   a na   tomto   základe vyvodených   právnych   záverov.   V odôvodnení   krajský   súd   [v   podstatnom   vo   vzťahu k námietkam sťažovateľa (pozri tiež bod 3)] oboznámil prvostupňové rozhodnutie a najmä jeho   odôvodnenie   (ktoré   považuje   ústavný   súd   za   právne   relevantné   citovať,   keďže s výsledkami dokazovania okresného súdu sa odvolací súd „stotožnil“, pozn.):

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal   uloženia   povinnosti   odporcovi   zaplatiť   mu   1.028,67   eur   (30.   990,-   Sk)   spolu s 14 % úrokom z omeškania od 18. 04. 2007 do zaplatenia. Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ si kúpil od odporcu dňa 31. 08. 2006 počítač NB ASUS A6VM Q060 za cenu 30.990,- Sk, ktorého vadu - prasknutý displej reklamoval u odporcu dňa a ku ktorej malo dôjsť pri bežnom zatváraní počítača. Mal za nepochybne zistené, že o spôsobe vybavenia reklamácie bol navrhovateľ informovaný listom zo dňa 06. 12. 2006 a aj keď reklamácia   nebola   vybavená   v   zákonom   stanovenej   lehote,   z   odborného   posúdenia príslušného   servisného   strediska   vyplynulo,   že   reklamovaná   vada   bola   spôsobená mechanickým poškodením, čo odporca dňa 09. 01. 2007 navrhovateľovi oznámil s tým, že uplatnenú   reklamáciu   nepovažuje   za   dôvodnú.   O   uplatnenom   nároku   rozhodoval s poukazom na ustanovenia § 620 ods. 1, § 621, § 622 ods. 1 a ods. 2 a § 623 ods. 1 a ods. 2 Obč. zák. a dospel k záveru, že navrhovateľovi nárok na vrátenie kúpnej ceny počítača z titulu reklamovanej vady nevznikol, pretože displej počítača bol poškodený mechanicky, na čo sa záruka na tovar nevzťahuje. Zaoberal sa aj otázkou, odstúpenia navrhovateľa od kúpnej zmluvy listom z 18. 04. 2007, ktorým žiadal odporcu o zmierenie a vrátenie kúpnej ceny   a   dospel   k   názoru,   že   navrhovateľ   ako   kupujúci   reklamáciu   tovaru   neuplatnil spôsobom stanoveným zákonom a to preto, že voľbu medzi možnými právami nevykonal dostatočne   určite   a   zrozumiteľne,   keď   žiadal   výmenu   veci   alebo   vrátenie   kúpnej   ceny, pričom od kúpnej zmluvy neodstúpil, v dôsledku čoho mu nárok na vrátenie kúpnej ceny nevznikol a tento nárok uplatnil až potom, čo jeho reklamácii nebolo vyhovené...“ Následne krajský súd oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa, «ktorý žiadal napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmeniť,   jeho   návrhu   vyhovieť   a   priznať   mu náhradu trov konania. V odvolaní poukázal na ustanovenie § 19 ods. 4 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v dobe predmetnej, reklamácie - (ďalej len „zák. o ochrane spotrebiteľa“) ktoré stanovuje 30 dňovú lehotu na vybavenie reklamácie, po uplynutí ktorej, ak táto v lehote nie je vybavená, má spotrebiteľ rovnaké práva, akoby išlo o chybu, ktorú nemožno odstrániť a to podľa § 623 ods. 1 Obč. zák. - právo na výmenu veci alebo právo odstúpiť od zmluvy, ktoré ustanovenie platí bez ohľadu na to, či reklamácia bola oprávnená alebo nie a jediným kritériom na vznik tohto nároku je prekročenie 30 dňovej lehoty na vybavenie reklamácie. Poukázal na to, že od odporcu sa domáhal výmeny tovaru alebo vrátenia kúpnej ceny pre márne uplynutie 30 dňovej lehoty na vybavenie reklamácie listom z 05. 01. 2007 a opakovane listom z 18. 04. 2007, ktorým žiadal vrátenie kúpnej ceny. Súdu prvého stupňa vytkol, že uvedené zákonné ustanovenia a preukázané skutočnosti ako smerodajné nebral do úvahy a namietal aj proti jeho záveru, že počítač nereklamoval   postupom   stanoveným   zákonom   a   možných   nárokov   sa   nedomáhal   určite a zrozumiteľne. Mal za to, že listom zo dňa 05. 01. 2007 jasne uviedol, že žiada o výmenu tovaru alebo o vrátenie kúpnej ceny, teda obidve možnosti podľa ustanovenia § 19 ods. 4 zák. o ochrane spotrebiteľa v spojení s ustanovením § 623 ods. 1 Obč. zák., a uviedol aj uplynutie 30 dňovej lehoty, čím vyšiel v ústrety odporcovi, aby si on vybral spôsob plnenia. Podmieňovanie odstúpenia od zmluvy vzájomným nárokom na vrátenie počítača, považoval za chybnú úvahu, keďže počítač bol po celý čas v dispozícii odporcu a on ním doteraz nedisponuje a konštatovanie súdu prvého stupňa, že si nárok uplatnil až po tom, čo odporca nevyhovel jeho za zavádzajúce, pretože predmetný nárok si uplatnil listom z 05. 01. 2007 a zamietnutie reklamácie mu bolo oznámené listom z 09. 01. 2007, a vznikol bez ohľadu na skutočnosť,   či   reklamácii   bolo   alebo   nebolo   vyhovené,   ak   nárok   v   tom   čase   nebol prekludovaný ani premlčaný. Taktiež mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že ním došlo k mechanickému poškodenou notebooku a spochybňoval aj dokument od servisného strediska S. zo dňa 20. 11. 2006 s poukazom na to, že odporca mal dostatok času vybaviť reklamácie v zákonnej lehote.».

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Odvolací   súd   prejednal   vec   podľa   ustanovenia,   §,   212   ods.   1.   O.   s.   p. v rozsahu uvádzanom v odvolaní navrhovateľa a podľa uplatnených dôvodov na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že, odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal vrátenia kúpnej ceny zaplatenej za počítač, ktorý si kúpil od odporcu 31. 08. 2006 s odôvodnením, že tento nárok mu vznikol po bezúspešnej reklamácii vady počítača ako i pre samotné nedodržanie lehoty stanovenej pre rozhodnutie o reklamácii ustanovením § 19 ods. 4 zák. o ochrane spotrebiteľa. V   právnom   vzťahu   založenom   kúpnou   zmluvou   zo   dňa   31.   08.   2006   vystupoval navrhovateľ, ako fyzická osoba a odporca ako podnikateľ v rámci, svojej podnikateľskej činnosti   práva   a   povinnosti   účastníkov   sa   teda   riadia   osobitnou   úpravou   obsiahnutou v ustanoveniach § 612 až 627 Občianskeho zákonníka o predaji tovaru v obchode, ktorá má prednosť pred všeobecnou úpravou kúpnej zmluvy v § 588 až 608 Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť za vady predanej veci, ktorá sa prejaví ako rozpor s kúpnou zmluvou po prevzatí v záručnej dobe, je upravená y § 619 a nasl. Obč. zák. Pretože v danej veci má kúpna zmluvu povahu spotrebiteľskej,   stanovuje   ďalšie   práva   kupujúceho (spotrebiteľa) povinnosti   predávajúceho   aj   zák.   o   ochrane   spotrebiteľa,   tak   ako   na   to   poukazoval v priebehu konania aj navrhovateľ.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 4 zák. o ochrane spotrebiteľa predávajúci alebo ním poverený   pracovník   rozhodne   o   reklamácii   ihneď,   v   zložitých   prípadoch   do   troch pracovných dní. Do tejto lehoty sa nezapočítava čas potrebný na odborné posúdenie vady. Vybavenie reklamácie však nesmie trvať dlhšie ako 30 dní. Po uplynutí tejto lehoty má spotrebiteľ rovnaké práva, akoby išlo, o chybu, ktorú nemožno odstrániť.

Práva kupujúceho spojené s neodstrániteľnou vadou kúpenej veci sú pritom určené v ustanovení § 623 ods. 1 a 2 Obč. zák. t. j. právo na výmenu veci, právo od zmluvy odstúpiť a právo na primeranú zľavu z kúpnej ceny.

Výklad   ustanovenia   §   19   ods.   4   zák.   o   ochrane   spotrebiteľa   navrhovateľom v odvolaní tak, že kupujúci má vyššie uvedené práva len z toho dôvodu, že reklamácia nebola vybavená včas, nebol správny.

Súd   prvého   stupňa   pri   svojom   rozhodovaní,   pokiaľ   ide   o   zisťovanie   vady reklamovanej   veci   a   jej   charakteru,   vychádzal   z   posúdenia   servisného   strediska   pre výpočtovú techniku, ktorému počítač zaslal odporca a z ktorého vyplynulo, že poškodenie displeja počítača bolo spôsobené mechanicky, na čo sa záruka nevzťahuje.

Súd prvého stupňa návrhu nevyhovel preto, že navrhovateľovi nárok na vrátenie kúpnej ceny z titulu reklamovanej vady nevznikol. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvého   stupňa   stotožňuje.   Pre   rozhodnutie   bolo   podstatné,   či   navrhovateľ   v   konaní preukázal, že zakúpený tovar mal vytýkanú vadu alebo nie. Túto skutočnosť preukazoval iba svojou   výpoveďou,   ktorú   však   odporca   v   konaní   spochybňoval   a   v   rámci   vybavovania reklamácie neuznal. Ďalšie dôkazy nepredložil, s výnimkou čestného prehlásenia Ľ.   P., ktoré súd prvého stupňa nepovažoval za dostatočný dôkaz preukazujúci vadu na kúpenom počítači. Dôkaznú povinnosť v sporom občianskosúdnom konaní spočívajúcu v povinnosti opísať všetky skutočnosti potrebné z hľadiska právnych noriem, podľa ktorých má byť vec posúdená a povinnosti označiť dôkazy, ktorými mieni svoje tvrdenia preukázať, má ten účastník,   ktorý   v   konaní   preukazuje   skutočnosti,   ktoré   sú   mu   v   konaní   na   prospech. Nesplnenie niektorej z týchto povinnosti má za následok neúspech v konaní.

Nevyhnutným   predpokladom   pre   uplatnenie   nároku   z   titulu   vady   výrobku   je,   že výrobok   skutočne   vadou   trpí,   čiže   existencia   vady.   Až   potom   je   možné   uplatňovať nevyvrátiteľnú právnu domnienku neodstrániteľnosti vady v prípade nedodržania lehoty pre vybavenie reklamácie v zmysle § 19 ods. 3 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Výrazom ustálenej súdnej praxe je, že kupujúcim uplatnené právo zo zodpovednosti za vady je dôvodné len vtedy, ak je reklamovaná vada skutočne vadou, vyskytuje sa u predanej veci v dobe uplatneného práva zo zodpovednosti za vady. Bez   tohto   predpokladu   nemožno   vyvodiť   záver,   že   závada   kúpenej   veci,   ktorú   kupujúci v záručnej dobe reklamoval, sa uplynutím lehoty stanovenej v tretej vete § 19 ods. 3 zák. č. 634/1992 Zb. stáva bez ďalšieho vadou prejavujúcou sa ako rozpor s kúpnou zmluvou podľa § 619 ods. 1 a nasl. Obč. zák. Podľa výsledku reklamácie v danom prípade nešlo o výrobnú vadu   notebooku,   ale   o   jeho mechanické   poškodenie,   na   ktoré   záruka   sa ani v zmysle všeobecných záručných podmienok nevťahuje. Preto nárok navrhovateľa nemožno považovať za dôvodný.

Súd prvého   stupňa   správne   vyhodnotil,   že z obsahu tohto   právneho úkonu   (listu z 18. 04. 2007) nie je zrejmé, že by si ním navrhovateľ uplatňoval právo na odstúpenie od zmluvy, pretože podľa jeho jazykového výkladu išlo o návrh na zmierlivé vyriešenie sporu tak,   že účastníci si vrátia   poskytnuté plnenia,   s čím   sa odvolací   súd   stotožňuje.   Treba poukázať na to, že reklamácia je jednostranný právny úkon, adresovaný predávajúcemu, ktorým kupujúci vytýka určitú vadu predanej veci, sama osebe však nemá priame účinky. Až po tom, čo kupujúci uplatní svoje právo zo zodpovednosti za vady právnym úkonom, ktorým oznámi predávajúcemu aké konkrétne právo v súvislosti s reklamovanou vadou si uplatňuje, vzniká kupujúcemu konkrétna predávajúcim zvolená povinnosť. Je preto nevyhnutným, aby takýto   právny   úkon   bol   jednoznačný,   aby   bolo   zrejmé,   ktoré   konkrétne   právo   zo zodpovednosti   za   vady   predanej   veci   sa   kupujúci   domáha.   Nebolo   vo   veci   sporné,   že odporca si uplatnil práva zo zodpovednosti za vady predanej veci už liste z 05. 01. 2007, ale ani v tomto liste nebolo jednoznačne zvolené právo zo zodpovednosti za vady. Pre právny úkon odstúpenia od zmluvy ako jednostranného právneho úkonu účastníka zmluvy, zákon vyžaduje na jeho platnosť a účinnosť splnenie všetkých náležitostí ako pri iných prejavoch vôle,   teda   musí   byť   zrozumiteľný   tak,   že   je   z   neho   zrejmé   čo   sa   ním   sleduje.   List navrhovateľa z 18. 04. 2007, ktorý on považoval za odstúpenie od zmluvy, tieto náležitosti nespĺňa, lebo z neho nie je zrejmé, že navrhovateľ prejavuje vôľu ukončiť právny vzťah medzi   účastníkmi,   vyplývajúci   z   uzavretej   kúpnej   zmluvy.   Je   preto   namieste   s   súlade s názorom   súdu   prvého   stupňa   dospieť   k   záveru,   že   navrhovateľ   od   kúpnej   zmluvy neodstúpil.

Z   týchto   dôvodov odvolací súd   rozsudok súdu   prvého   stupňa ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. V tomto ohľade z pohľadu de lege lata ústavný súd poukazuje tiež na § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnkov, v zmysle ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co   6/2011   z 8.   februára   2012   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). S prihliadnutím na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20.   Pokiaľ   sťažovateľ   v sťažnosti   poukazoval   na   nečinnosť   vo   veci   konajúcich všeobecných súdov, aj ktorej dôsledkom malo byť porušené jeho základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (bod 3), ústavný súd poznamenáva, že tieto námietky   posudzoval   ako   súčasť   sťažovateľovej   argumentácie   vo   vzťahu   k porušeniu označených práv. Aj keď sťažovateľ ako súčasť dôkazového materiálu k sťažnosti pripojil „sťažnosť na prieťahy v konaní...“ zo 14. marca 2012 a odpoveď predsedu krajského súdu sp.   zn.   Spr 2087/2012   z 11.   apríla   2012,   v ktorej   konštatoval,   že „Vaša   sťažnosť   je dôvodná“, nebol dôvod, aby sa ústavný súd (viazaný návrhom na začatie konania – § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) zaoberal posudzovaním sťažnosti z hľadiska eventuálneho porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže sťažovateľ, kvalifikovane právne   zastúpený,   porušenie   tohto   základného   práva   nenamietal   (pozri   bod   5   –   petit sťažnosti). K uvedenému ústavný súd ešte poznamenáva, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 6/2011 z 8. februára 2012 nadobudol podľa na ňom vyznačenej doložky právoplatnosť 29. marca 2012 a sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní (ktoré bolo v merite veci ukončené už uvedeným rozsudkom 8. februára 2012) až 14. marca 2012.

21. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bol odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012