znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 360/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Sžf 118/2009 zo 16. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 23. februára 2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a inú   právnu   ochranu   a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“) sp.   zn.   5   Sžf   118/2009   zo 16.   októbra   2010 (ďalej   len   „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Daňový úrad K. platobným výmerom č... z 3. novembra 2006 určil sťažovateľovi ako platiteľovi   dane   podľa   §   44 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov v znení   neskorších   predpisov   rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2001 v sume 1 933,68 € (58 254 Sk).   Proti   tomuto   platobnému   výmeru podal sťažovateľ 8. decembra 2006 odvolanie. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím č... z 12. októbra 2007 (ďalej len „rozhodnutie daňového riaditeľstva“) odvolanie sťažovateľa zamietlo pre jeho neodôvodnenosť.

3. Sťažovateľ proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal žalobu na Krajskom súde   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   jeho zákonnosti.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   6   S   128/2007-120   z 30.   júla   2009   žalobu sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu považuje za nesprávny, pretože vychádzal   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   [v   zmysle   §   205   ods.   2   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], a zároveň podľa sťažovateľa krajský súd ako súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam   [§   205   ods.   2   písm.   d)   OSP].   Na   základe   uvedených   zákonných   dôvodov sťažovateľ žiadal, aby   najvyšší súd ako odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a priznal mu náhradu trov konania.

4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom vyhovel sťažovateľovi a o podanom odvolaní rozhodol   tak,   že   rozsudok   krajského   súdu   zmenil,   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva zrušil, vec vrátil daňovému riaditeľstvu na nové konanie a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

5.   Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jeho označené základné   práva,   čo odôvodňuje predovšetkým tým,   že   najvyšší   súd   vo výroku napadnutého   rozsudku   neuviedol   príslušné   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku, podľa ktorého bolo rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušené.  

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu a postupom,   ktorý   mu   predchádzal,   zakázal   najvyššiemu   súdu   pokračovať   v porušovaní označených základných práv, zrušil rozsudok najvyššieho súdu, vrátil vec najvyššiemu súdu na nové konanie a priznal mu náhradu trov konania.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane vyslovil, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným súdom   a   ani ochrancom   zákonnosti   (II.   ÚS   1/95).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

12. Právomoc všeobecných súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi vo veciach súdneho prieskumu ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej   normy   zákon   (čl.   143   ods.   2   ústavy).   Týmto   zákonom   je   Občiansky   súdny poriadok, ktorý v piatej časti nazvanej Správne súdnictvo upravuje aj konanie o žalobách proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (druhá hlava piatej časti), ktoré sa spravuje osobitnými ustanoveniami pre tento typ konania pred súdom (§ 247 až § 250k OSP), všeobecnými ustanoveniami pre správne súdnictvo (§ 244 až § 246d OSP) a subsidiárne aj ustanoveniami prvej, tretej a štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 246c ods. 1 OSP).

13. Podľa § 250j ods. 2 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, žea) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, b) zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov, c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, e) v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

14. Podľa § 250j ods. 4 prvej vety OSP ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, súd uvedie vo výroku rozsudku.

15. Realizácia oprávnenia všeobecného súdu zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie správneho   orgánu   a   podľa   okolností   aj   rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa predpokladá zistenie súdu o tom, že bol naplnený niektorý z citovaných zákonných dôvodov na uplatnenie kasačnej právomoci súdu [§ 250j ods. 2 písm. a) až e) OSP, § 250j ods. 3 OSP].   Kasačnú   právomoc   vo   vzťahu   k   rozhodnutiam   správnych   orgánov   má   nielen prvostupňový správny súd, ale aj odvolací súd (§ 250ja ods. 3 OSP). Z pohľadu náležitostí výroku kasačného rozsudku správneho súdu je v porovnaní so všeobecnou úpravou výroku rozsudku povinnosťou správneho súdu uviesť aj zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 OSP). Citovanými ustanoveniami zákonodarca jednak taxatívnym spôsobom určil rozsah kasačnej právomoci súdu a uložil súdu   povinnosť   vo   výroku   rozsudku   uviesť   zákonné   ustanovenie,   podľa   ktorého   zrušil rozhodnutie správneho orgánu.

16. Najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku   formuloval   výrok   v merite   veci   takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/128/2007- 120 zo dňa 30. júla 2009 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č... zo dňa 12. októbra 2007 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.“

Ústavný súd dáva za pravdu sťažovateľovi v tom smere, že najvyšší súd v rozpore s dikciou ustanovenia § 250j ods. 4 prvej vety OSP neuviedol priamo vo výroku rozsudku zákonné ustanovenie, na základe ktorého rozhodnutie správneho orgánu zrušil. Zároveň však   ústavný   súd   podotýka,   že   najvyšší   súd   síce   nie   vo   výroku   rozsudku,   ale   v jeho odôvodnení konkrétne uviedol, že rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP. V odôvodnení rozsudku najvyšší súd taktiež jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody svojho meritórneho rozhodnutia.

17. Pokiaľ   teda   ide   o namietaný   zásah   do   práv   sťažovateľa   neúplným   výrokom rozsudku, v ktorom absentuje zákonné ustanovenie, na základe ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, ústavný súd uzatvára, že odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu,   v ktorom   boli   vnútorne   logicky   uvedené   dôvody   rozhodnutia   vrátane   citácie zákonného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   sa   tento   nedostatok   odstránil. Rozsudok najvyššieho súdu nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd rozhodol tak, ako rozhodol, čiže v danom prípade vyhovel sťažovateľovi v plnom   rozsahu.   Ústavný   súd   iba   podotýka,   že   správne   orgány   sú   viazané   právnym názorom súdu (§ 250j ods. 6 OSP).

18.   Skutočnosť,   že   výrok   rozsudku   najvyššieho   súdu   plne   nezodpovedal   dikcii ustanovenia § 250j ods. 4 prvej vety OSP, neznamená bez ďalšieho automaticky porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

19. Ústavný súd sa zaoberal aj argumentáciou sťažovateľa, ktorý v nadväznosti na neúplný výrok napadnutého rozsudku ďalej v ústavnej sťažnosti vytýkal najvyššiemu súdu, že sa napadnutým rozsudkom odchýlil od nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10.   decembra   2009,   hoci   išlo   o skutkovú   a právne   identickú   vec.   Sťažovateľ   k tomu v podstatnom uviedol: „Sťažovateľ podotýka, že vec, ktorá je predmetom tejto sťažnosti a vec, ktorá bola predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v konaní sp.   zn.   II.   ÚS   118/08,   majú   ten   istý   skutkový   a právny   základ,   ktorým   je   vykonávanie daňovej   kontroly   u sťažovateľa   zamestnancami   miestne   nepríslušného   správcu   dane. Rozdiel je len v konkrétnom zdaňovacom období, za ktoré následnými platobnými výmermi správca dane vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty....  

Pokiaľ   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zrušil   rozhodnutie   žalovaného   z iných dôvodov   ako   sú   tie,   ktoré   sú   dôvodom   neústavnosti   takéhoto   rozhodnutia   podľa   už citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/08, posúdil vec identickú   svojimi   skutkovými   aj   právnymi   okolnosťami   s vecou,   ktorá   bola   predmetom konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky odlišne od Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Sťažovateľ si je vedomý toho, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp.   zn.   II.   ÚS   118/08   nie   je   pre   súd   záväzný.   Napriek   tomu,   pokiaľ   sa   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   odchýlil   od   záverov   vyslovených   Ústavným   súdom   Slovenskej republiky, vyvoláva to zásadné pochybnosti o zlučiteľnosti aplikácie zákonov so základnými právami zakotvenými v článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

20. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, jej príloh a najmä napadnutého rozsudku najvyššieho   súdu   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   zo   žiadneho pohľadu neodchýlil od právneho názoru vyjadreného v označenom náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08, keď práve s poukazom na tento nález vyhovel odvolaniu sťažovateľa, zmenil   rozsudok   krajského   súdu   a vrátil   vec   daňovému   riaditeľstvu   na   nové   konanie. V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd zhrnul: „Poukazujúc na záver Ústavného súdu SR obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08 zo dňa 10. 12. 2009 – keďže predmetom   súdneho   prieskumu   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   aj   v tejto   veci   je rovnaká otázka, ktorou sa Ústavný súd Slovenskej republiky zaoberal v predmetnom náleze –   Najvyšší   súd   SR   v tejto   veci   rešpektujúc   závery   ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   zmenil   tak,   že   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   a vec   vrátil žalovanému   na   ďalšie   konanie   z dôvodov podľa §   250j   ods.   2   písm.   c)   a d)   OSP.“ Z uvedeného je zrejmé, že argumentácia sťažovateľa o tom, že rozsudok najvyššieho súdu sa odchýlil od právneho názoru vyjadreného v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 nemá žiadnu oporu a nemôže obstáť. Práve naopak, nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 v obdobnej veci bol podkladom pre rozhodovanie najvyššieho súdu aj vo veci sťažovateľa, ktorého odvolaniu napokon plne vyhovel.

21. V rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.

22.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci,   preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011