znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 360/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť G. S., M., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   11   Co   25/2009 z 21. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2010 doručená faxom a následne 12. augusta 2010 poštou doplnená sťažnosť G. S., M. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   M.   K.,   K.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 25/2009 z 21. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu “).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „sťažovateľ... 22. 12. 1998 podal na Okresný   súd   Košice   II.   návrh...   na   začatie   konania   o   zaplatenie   sumy   61.290,10,-   Sk s príslušenstvom, titulom vrátenie plnenia, bezdôvodného obohatenia, zo strany zhotoviteľa diela, keďže som bol nútený jednostranným právnym úkonom zrušiť zmluvu o zhotovení veci na   zákazku   z   marca   1998.   Urobil   som   tak   z   dôvodu,   že   vec   zhotovená   na   zákazku, vykazovala vadu, ktorá sa opätovne vyskytla, po jej oprave, z ktorého dôvodu nebolo možné vec   zhotovenú   na   zákazku riadne   užívať.   Podľa   môjho názoru   vec   vykazovala   už vadu neodstrániteľnú.

Žalobou z toho istého dňa,   som sa voči zhotoviteľovi diela domáhal aj náhrady škody, ušlého zisku, ktorý vznikol v dôsledku protiprávneho konania zhotoviteľa diela, pri plnení   záväzku   zo   zmluvy   o   zhotovení   veci   na   zákazku.   Keďže   zhotoviteľ   diela nerešpektoval,   pri   zhotovovaní   veci   na   zákazku,   technologický   postup,   bola   podlaha... vyrovnaná...   vadne,   a   keď   došlo   ku   jej   rozpínaniu,   keďže   zhotoviteľ   diela   neponechal normou určené dilatačné špáry, tak následne došlo ku preseknutiu faxového kábla, a ja som tak neobdržal ponuku na uzavretie zmluvy o dielo na zákazku v hodnote 50.000,- Sk... od pána D., môjho kolegu, keďže som sa nemal ako o ponuke dozvedieť. V dôsledku porušenia zmluvných povinností zo strany zhotoviteľa diela, mi vznikla škoda, ušlý zisk, o ktorý by som bez protiprávneho konania zhotoviteľa diela, nemusel prísť.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej podrobne uvádza, ako z jeho strany došlo k viacerým reklamáciám vykonaného zhotovenia veci na zákazku a následne aj k zrušeniu zmluvy.

Zo sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ bol nútený podať sťažnosť ústavnému súdu z dôvodov zbytočných prieťahov v konaní, pričom ústavný súd sťažnosti vyhovel a nálezom sp. zn. II ÚS 81/05 zo 6. júla 2005 konštatoval prieťahy v konaní okresného súdu. Keďže ani následne okresný súd vo veci nekonal, sťažovateľ sa opätovne obrátil na ústavný súd, ktorý nálezom sp. zn. I. ÚS 119/08 z 18. septembra 2008 znovu rozhodol, že zo strany okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom v konaní.

Podľa   názoru   sťažovateľa „...   Zrejme   vyššie   uvedené   právoplatné   rozhodnutia Ústavného súdu... tak pobúrili zákonnú sudkyňu... že... 12. 11. 2008 vyhlásila rozsudok, ktorým moju žalobu, ešte z roku 1998, zamietla...

Okresný súd rozhodol, údajne na základe riadne vykonaného dokazovania, najmä výsluchu   účastníkov   konania,   znaleckým   dokazovaním,   ktoré   bolo   opakované   ústavným súdom vyhlásené za neefektívne, ba až zmätočné a k uvedenému stanovisku sa pripojil ESĽP v Štrasburgu.

Súd I. stupňa rozhodol tak, že prvý uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy 61.290,120,-   Sk   s   príslušenstvom,   kde   sa   tento   dožadoval   plnenia   zo   zrušenej   zmluvy o zhotovení veci na zákazku, zamietol. Urobil tak výlučne z dôvodu, že žalobca umožnil žalovanému, napriek tomu, že s ním žalobca dňa 21. 7. 1998 zrušil zmluvu, odstraňovať reklamovanú vadu, a to až dňa 15. 8. 1998. Podľa názoru súdu 1. stupňa, nemohli nastať účinky   zrušenia zmluvy,   lebo   žalobca   naďalej   žiadal   bezplatné   odstránenie vady,   ktorú žalovaný už opakovane odstraňoval...

Zo   zdôvodnenia   rozsudku   nie   je   jasné,   pod   aké   ustanovenie   hmotnoprávneho predpisu, podriadil súd I. stupňa toto svoje skutkové zistenie, že nenastali účinky zrušenia zmluvy, keďže dôsledky ďalšieho úkonu žalobcu, keď opakované dňa 2. 7. 1998 reklamoval vadu a žiadal jej bezplatné odstránenie, boli totiž úplne iné, než dôsledky zrušenej zmluvy. Tento výrok rozsudku súdu I. stupňa trpí vadou nepreskúmateľnosti, pre nedostatok dôvodov, a konanie, ktoré mu predchádzalo má inú vadu, ktorá mohla mať a mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Jestvoval tu odvolací dôvod aj v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/, ale aj f/ O. S. P.

Veľmi dôležitý bol výsluch svedkyne pani Ivankovej... ktorá bola v čase zhotovovania veci na zákazku v mojom byte... našou susedkou, a vedela by sa vyjadriť, v akej kvalite bola vylievaná nivelizačná hmota pod kladenú podlahu. To, že aj pri vylievaní tejto podkladovej vrstvy   pod   pokladanú   podlahu   Topfloor   D   490,   zo   strany   žalovaného   boli   porušené povinnosti   pri   prácach   v   súvislosti   so   zhotovovaním   veci   na   zákazku,   keďže   žalovaný absolútne   nedodržiaval   technické   normy   a   týmito   normami   záväzne   upravovaný   postup práce, čo spôsobilo, že podklad bol natoľko premočený, že pretekal cez strop bytu pod našim bytom,   kde   žila   pani   Ivanková.   Súd   I.   stupňa túto svedkyňu na pojednávanie   aj predvolal, ale keďže sa pojednávania nemohla zúčastniť, súd I. stupňa došiel k záveru, že napriek môjmu návrhu, kde som označil uvedený dôkaz, ktorý nebol vykonaný a tiež som uviedol   právne   významnú   skutočnosť,   ktorú   je   navrhnutý   dôkaz   spôsobilý   preukázať, nezisťoval   právne   významnú   skutočnosť,   že   ju   za   právne   významnú   nepovažoval.   Súd I. stupňa tak neúplné zistil skutkový stav, čo bol ďalší odvolací dôvod vo veci

Čo   sa   týka...   náhrady   ušlého   zisku   vo   výške   50.000,-   Sk,   okresný   súd   údajne postupoval v kontexte všetkých okolností,   ktoré vyšli najavo.   Uviedol,   že ak následkom vadného plnenia, pri zhotovení veci na zákazku vznikne občanovi škoda, je organizácia povinná   ju   nahradiť..   Ust.   §   420   OZ   upravuje   následky   v   prípade   porušenia   právnej povinnosti, kedy každý zodpovedá za škodu, ktorú porušil porušením právnej povinnosti. Pri zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ, sa vychádza z prezumcie zavinenia.

Súd I. stupňa... ustálil, že aj keby vzal do úvahy moje tvrdenie, že bol poškodený a pretrhnutý faxový a telefónny kábel, a tým mi vznikla škoda, táto skutočnosť nestačí sama o sebe k tomu, aby boli splnené ďalšie zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu zo   strany   žalovaného,   a   to   porušenie   právnej   povinnosti   a   príčinná   súvislosť   medzi porušením   právnej   povinnosti   a   škodou.   V   konaní   nebolo   údajne   preukázané,   aby   ku poškodeniu, pretrhnutiu kábla, žalobcu, došlo v dôsledku vadného plnenia, alebo porušenia akejkoľvek   povinnosti   zo   strany   žalovaného.   Neprichádzalo   do   úvahy   teda   už   ani hodnotenie   príčinnej   súvislosti,   ako   jedného   zo   zákonných   predpokladov   vzniku zodpovednosti   za   škodu,   medzi   protiprávnym   konaním   a   vznikom   škody,   keď   príčinnú súvislosť nemožno iba predpokladať. Z uvedeného dôvodu bol aj návrh, ohľadom môjho nároku na náhradu škody, ušlého zisku, zamietnutý.

Sťažovateľ podal... odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd... a rozsudok potvrdil, z dôvodu, že bol vo výroku vecne správny.“.

Podľa   sťažovateľa „...   došlo   vydaným   rozsudkom   krajského   súdu   k porušeniu... základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a tiež čl. 6 ods. 1 vety Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   slobôd,   keďže   krajský   súd   nepostupoval   vo   veci   ústavne   konformným spôsobom. Vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal s podstatnými argumentami uvedenými sťažovateľom v odvolaní, keď úplne ignoroval tu skutočnosť, že okresný súd posúdil môj prvý uplatnený nárok, ako nárok zo zmluvy o dielo podľa § 631 OZ, hoci správne mal nárok právne posudzovať v zmysle ust. § 644 a nasl. OZ, ako nárok zo zmluvy o zhotovení veci na zákazku. V ust. § 645 OZ, je veľmi podrobne upravená otázka zodpovednosti zhotoviteľa za vady veci zhotovenej na zákazku. Keď okresný súd môj prvý uplatnený nárok posudzoval ako nárok zo zmluvy o dielo podľa § 631 OZ, vážne pochybil, lebo zmluva o dielo a zmluva o zhotovení veci na zákazku majú rozdielne podstatné náležitosti, bez dohody o ktorých, zmluvný vzťah medzi účastníkmi nemôže vzniknúť

Súd   I.   stupňa   zmätočne   interpretoval   ust.   §   648   ods.   2   vety   druhej   OZ   vo   veci posudzovania,   kedy   má   objednávateľ   právo   zrušiť   zmluvu   o   zhotovení   veci   na   zákazku jednostranným právnym úkonom adresovaným zhotoviteľovi. Následne súd I. stupňa ustálil, že keďže som umožnil žalovanému dňa 15. 8. 1998 odstraňovať opakovane sa vyskytnutú vadu, po jej predchádzajúcom odstránení, napriek tomu, že dňa 21. 7. 1998 som zrušil zmluvu   o   obstaraní   veci   na   zákazku   jednostranným   právnym   úkonom   adresovaným žalovanému,   nemohli   nastať   účinky   zrušenia   zmluvy.   Uvedený   záver   súdu   I.   stupňa   je nepreskúmateľný, napriek tomu sa s ním v potvrdzujúcom rozhodnutí krajský súd stotožnil, bez toho, aby sa vyporiadal s podstatnými argumentami obsiahnutými v odvolaní. Právo na zrušenie zmluvy o zhotovení veci na zákazku, sa môže uplatniť z dôvodu neodstrániteľnosti vady, ale tiež pri opakovanom výskyte, vždy po oprave, avšak vždy za predpokladu, že vada bráni riadnemu užívaniu zhotovenej veci.

Nemožnosť   vec   riadne   užívať   treba   rozumieť   prípad,   keď   je   občan   v   dôsledku opakovane   sa   vyskytujúcej   vady   pomerne   dlhý   čas   vylúčený   z   používania   veci,   takže nemožno   od   neho   spravodlivo   požadovať,   aby   trpel   také   obmedzenia.   Vady   s   takými následkami   treba   postaviť,   čo   do   právnych   následkov,   na   roveň   s   vadami neodstrániteľnými. Požiadavka riadneho odstránenia vytknutej vady spočíva v tom, že táto musí byť odstránená bezozvyšku   tak,   aby   zhotovená   vec   nebola výskytom   vady,   ani jej odstránením, úplne znehodnotená. Uvedené je aktuálne v súdenom prípade, kde ja som navrhol,   aby   súd   vytýčil   termín   pojednávania   v   inkriminovanom   byte,   ktorého   by   sa zúčastnil znalec Ing. B., ale aj poverený pracovník T. v B., ktorý ústav by mohol preskúmať znalecký posudok Ing. B. a zistiť, ohliadkou, že pri odstraňovaní vady zo sírany zhotoviteľa, a následne pri znaleckom skúmaní, bola zhotovená podlaha úplne znehodnotená.

Uvedené nieje bez významu, pri postupe účastníkov zmluvného vzťahu, pri zrušení zmluvy podľa § 457 OZ. Problematika bezdôvodného obohatenia, t. j. vydania toho, čo som dostal   na základe   zmluvy   o zhotovení   veci   na zákazku,   nebola   predmetom odvolacieho konania.

Vo vyššie označenom kontexte, je záver súdu I. stupňa, že ak navrhovateľ umožnil žalovanému, po tom, čo jednostranným právnym úkonom zrušil dňa 21. 7. 1998 zmluvu o zhotovení   veci   na   zákazku,   aby   tento   odstraňoval   dňa   15.   8.   1998   vadu,   ktorá   sa opakovane vyskytla, a ktorú mu navrhovateľ riadne vytkol dňa 2. 7. 1998 a žiadal jej bezplatné odstránenie, nemohli údajne nastať účinky zrušenej zmluvy, lebo navrhovateľ naďalej   žiadal   bezplatné   odstránenie   vady,   ktorú   už   žalovaný   opravoval   a   znovu   sa vyskytla, je nepreskúmateľný a v hrubom rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. S. P.

Ani s týmto podstatným argumentom sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal krajský súd, hoci som ich uvádzal vo svojom odvolaní.

Podľa obsahu spisu, tak je to uvedené v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, mal žalobca   nárok   na   peňažné   plnenie   vo   výške   61.   290,10,-   Sk,   keď   tvrdil,   že   v   rámci uplatňovania   zodpovednosti za   vady voči   žalovanému,   odstúpil   jednostranne   od   zmluvy o zhotovení veci na zákazku, na základe čoho došlo ku zrušeniu zmluvy, a vzniklo mu právo na   vrátenie   uvedenej   sumy,   ktorú   žalovanému   zaplatil.   Uvedený   záver   je   v   rozpore   so závermi okresného súdu prezentovanými v jeho rozhodnutí zo dňa 12. 11. 2008

Ten totiž ustálil, že zrušenie zmluvy zo dňa 21. 7. 1998 bolo neúčinné. Predmetom konania pred súdom I. stupňa bolo riešenie otázky, že keďže žalobca neúčinne zrušil zmluvu o zhotovení veci na zákazku, jeho žaloba je neodôvodnená.

Ak chcel odvolací súd, ktorý je v zmysle § 213 ods. 1 O. S. P. viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd I. stupňa.

V zmysle ust. § 213 ods. 2 O. S. P., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, a to ust. § 457 OZ, ktoré však pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohoto ustanovenia vyjadrili.

Uvedene   odvolací   súd   neurobil,   hoci   je   jeho   rozhodnutie   odôvodnené   výlučne aplikáciou ustanovenia právneho predpisu, teda ust. § 457 OZ, ktoré pri rozhodovaní súdu I.   stupňa nebolo   použité.   Keďže odvolací súd si voči účastníkom konania nesplnil   túto zákonom uloženú povinnosť, odňal mi možnosť účinne uplatňovať svoje práva v konaní pred všeobecnými súdmi, atak mi bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Súčasne bolo v odvolacom konaní porušené moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR

Rovnako došlo rozhodnutím krajského súdu ku porušeniu mojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keď krajský súd nepostupoval vo veci posúdenia dôvodnosti môjho druhého nároku na náhradu škody, ušlého zisku, vo výške 50. 000,- Sk, ústavne konformným   spôsobom,   a   nevysporiadal   sa   s   podstatnými   argumentami   obsiahnutými v odvolaní.

Odvolací súd vo veci môjho druhého nároku rozhodol v rozpore sa ust. § 157 ods. 2 O. S. P. Tvrdil, že súd I. stupňa rozhodol na základe správne zisteného skutkového stavu a vec správne právne posúdil.

Je pravdou, že na skutkové zistenia súd I. stupňa aplikoval správnu právnu normu, to však neznamená, že správne zistil skutkový stav

Podľa   záveru   prvostupňového   súdu,   v konaní   údajne   nebolo preukázané,   aby   ku poškodeniu kábla, jeho pretrhnutiu, došlo v dôsledku vadného plnenia, alebo porušením akejkoľvek povinnosti zo strany žalovaného Neprichádza do úvahy, podľa názoru súdu, už ani   hodnotenie   príčinnej   súvislosti,   ako   jedného   zo   zákonných   predpokladov   vzniku zodpovednosti za škodu, medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody, keď túto príčinnú súvislosť nemožno iba predpokladať

Pritom súd I. stupňa mal za preukázané, že závada v byte žalobcu bola zistená 9. 6. 1998 manželkou sťažovateľa, ktorá sa nevedela s ním telefonicky spojiť z práce. Poruchu som   toho   istého   dňa   nahlásil   Telekomunikáciám,   a.   s.,   a   pracovníci   tohoto   subjektu odstraňovali poruchu v byte, dňa 10. 6. 1998, kedy z ich strany bolo zistené pretrhnutie telefónneho a faxového kábla. S. T. reagoval písomne, ale až na základe písomnej výzvy súdu z roku 2008, že súdom požadované doklady o vykonaní opravy v byte žalobcu sa nezachovali, nakoľko S. T., a. s. zanikli, a S. T. je ich právnym nástupcom. V konaní bolo preukázané,   že   S.   t.   odstránili   poruchu   v   byte   žalobcu   dňa   10.   6.   1998,   a   tiež   bolo preukázané, že dňa 1. 4. 1998 bola z ich strany v byte žalobcu realizovaná prekládka telefónneho a faxového kábla do žliabku medzi položenou podlahou a stenami v byte Súd I. stupňa tu poukázal na tú skutočnosť, že aj keby sa výsluchom P. D. preukázalo tvrdenie   žalobcu   o   vzniku   ušlého   zisku,   ani   v   tom   prípade   by   neboli   splnené   všetky predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za túto škodu, ktoré musia byť splnené všetky súčasne,   a   vzťah   medzi   protiprávnym   konaním   žalovaného   a   vznikom   škody,   musí   byť bezprostredný, čo údajne nebolo v prejednávanej veci preukázané. Práve pre nesplnenie základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu vyčíslenej žalobcom, súd žalobu zamietol.

Tu   poukazujem   na   tú   skutočnosť,   že   vec   zhotovená   na   zákazku   bola   žalobcom prevzatá dňa 6. 4. 1998, prekládka faxového kábla bola v byte žalobcu, vyššie uvedeným spôsobom realizovaná 1. 4. 1998.

Bezprostredne po prevzatí zákazky, žalobca vytkol žalovanému v záručnej dobe vadu, keďže sa začala podlaha vydúvať, a žiadal jej bezplatné odstránenie. Dňa 19. 5. 1998 došlo zo strany pracovníkov žalovaného ku odstráneniu vady. vyrovnaním podlahy, po odstránení líšt. V tom čase boli zrejme káble ešte v poriadku, hoci bolo už vtedy preukázané, že podlaha bola zhotovená vadne. Vada sa vyskytla opakovane, a sťažovateľ si uplatnil právo zo zodpovednosti za vady v zmysle § 468 ods. 1 OZ, a žiadal jej bezplatné odstránenie. Vada bola odstránená až 18. 6. 1998, teda po zistení pretrhnutia telefónneho a faxového kábla. Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   vada,   ktorá   bola   spôsobená   nekvalitnou   prácou a porušením   technologického   postupu   pri   pokládke   podlahy   v   byte   žalobcu,   zo   strany žalovaného, spočívajúca vo vzdúvaní sa podlahy a jej rozťahovaní sa do strán, keď neboli zachované vzdialenosti podlahy od steny, tak ako to vyplýva aj zo znaleckého posudku Ing. Faitha zo dňa 15. 3. 2005, spôsobila pretrhnutie kábla

Žalovaný porušil povinnosti vyplývajúce mu z prísneho technologického postupu pri zhotovení veci na zákazku, a zo znaleckého posudku Ing. Baču zo dňa 22. 6. 2006, že nedodržal   technologický   postup   najmä   tým,   že   pokladal   podlahu   na   nerovný   podklad a nedodržal vzdialenosť podlahy od steny

Podľa   môjho   názoru   bolo   dostatočne   preukázané,   že   žalovaný   porušil   svoje povinnosti   vyplývajúce   mu   zo   zmluvného   vzťahu,   zmluvy   o   zhotovení   veci   na   zákazku, vznikla škoda, a bola bezpečne preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinností zo strany žalovaného a vznikom škody, spočívajúcej v ušlom zisku. Pod pojmom ušlý zisk zákon chápe to, čo by poškodený mohol získať, nebyť vzniku škody.

Nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ani záver odvolacieho súdu, že ja som až v priebehu roka 2008 uviedol, že ušlý zisk súvisí s ponukou P. D., ktorý sa však už v roku 2008 nezdržiaval   na mieste trvalého bydliska,   a že až v roku 2008 som mal navrhnúť vypočutie zástupcu S. T. Ja som navrhol doplnenie dokazovania, výsluchom P. D. listom adresovaným súdu dňa 25. 11. 2003, v ktorom som uviedol, že ušlý zisk, ktorého náhradu som si uplatnil v žalobe, súvisí s ponukou P. D., v súvislosti so sprostredkovaním zákazky na 100,000,- Sk s firmou na Sídlisku...

V tomto smere ešte raz zdôrazňujem, že odôvodnenie rozhodnutia aj odvolacieho súdu musí byť v súlade s § 157 ods. 2 O. S. P.

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentami a návrhmi na vykonanie dôkazov strán, s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.

Podľa môjho názoru, krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci nepostupoval vôbec v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O. S. P a tiež relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľné viazaný.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo G. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods.   1 vety   prvej Dohovoru o   ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 25/2009 zo dňa 21. 4. 2010 porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 25/2009 zo dňa 21. 4. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Základné právo G. S. vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na pokojné užívanie svojho majetku zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu ku Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 25/2009 zo dňa 21. 4. 2010 porušené bolo. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť G. S. trovy právneho zastúpenia v sume 254,88,-   Eur,   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú.   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 55/05,   IV.   ÚS   288/05,   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05,   I.   ÚS   74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Rozsudkom   krajského   súdu   bol   na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 12 C 671/1999-376 z 12. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o zaplatenie sumy 111 290,10 Sk z titulu plnenia zo zrušenej zmluvy o zhotovení veci na zákazku a z titulu ušlého zisku.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení, ako aj s vyhodnotením skutkového stavu tejto veci a tiež sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd sa nevysporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré uviedol v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po oboznámení sa so spisom okresného súdu sp. zn. 12 C 671/1999, rozsudkom krajského súdu, ako aj s argumentáciou sťažovateľa uvádza, že krajský súd sa vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   odvolaní.   Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že sa zaoberal a vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, avšak sa s nimi nestotožnil.

Vo   vzťahu   k   uplatnenému   nároku   sťažovateľa   na   zaplatenie   sumy   61 290,10   Sk z titulu plnenia zo zrušenej zmluvy krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uvádza: „Podľa obsahu spisu žalobca v žalobe nárok na peňažné plnenie vo výške 61.290,10   Sk   odôvodnil   tvrdením,   že   v   rámci   uplatnenia   zodpovednosti   za   vady   voči žalovanému odstúpil jednostranne od zmluvy o zhotovení veci (podlahy) na zákazku, na základe Čoho došlo k zrušeniu zmluvy a vzniklo mu právo na vrátenie uvedenej sumy, ktorú žalovanému zaplatil. Na takúto situáciu, kedy základ požadovaného plnenia vychádza zo zrušenej zmluvy, platný právny poriadok má úpravu expressis verbis v ustanovení § 457 Občianskeho zákonníka, ktoré ako špeciálne ustanovenie sa aplikuje práve na prípady, keď je zmluva medzi účastníkmi zrušená alebo neplatná.

Z   dikcie   tohto   ustanovenia   (súdom   prvého   stupňa   správne   aplikovaným   pri posudzovaní tohto nároku žalobcu) jednoznačne vyplýva, Že ak bola zmluva zrušená, je dôsledkom   toho   povinnosť   účastníkov   zmluvy   vzájomne   si   vrátiť   všetko,   čo   plnením   zo zmluvy   nadobudli,   a   to   bez   toho,   aby   bola   táto   povinnosť   zákonom   ďalej   akokoľvek podmieňovaná.   Vzájomná   reštitučná   povinnosť   vyplývajúca   z   tohto   ustanovenia   nie   je podmieňovaná   určitým   právnym   vzťahom   účastníka   k   predmetu   plnenia,   ktoré   má   byť vrátené (reštituované). Pokiaľ by zákonodarca totižto zamýšľal opak, výslovne by to v ust. § 457 OZ uviedol - Zrušením zmluvy medzi účastníkmi vzniká synalagmatický právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, čo znamená, že účastník sa môže úspešne domáhať vrátenia svojho plnenia len za predpokladu, že je ochotný a schopný vrátiť druhému (žalovanému) to, čo sám prijal ako plnenie zo zmluvy. To sa týka i prípadnej peňažitej náhrady za plnenie, ak   nieje   možné   vrátenie   pôvodného   plnenia   (§   458   ods.   1   OZ).   V   dôsledku   vzájomnej viazaností a podmienenosti práv a povinností účastníkov zo zrušenej zmluvy je aj procesné uplatnenie   a   uspokojenie   práva   jednej   zmluvnej   strany   (žalobcu   na   vrátenie   zaplatenej ceny) viazané na uspokojenie obdobného práva druhej zmluvnej strany (žalovaného na vrátenie   predmetu   zmluvy)   a   že   povinnosť   jednej   z   nich   plniť   je   viazaná   na   rovnakú povinnosť druhej. V zmysle tohto vzťahu žiadna zo strán nemôže samostatne uplatniť svoje právo na plnenie, poskytnuté podľa zrušenej zmluvy, lebo § 457 OZ upravuje nielen spôsob, ale aj rozsah vzájomného plnenia (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo 115/2008 z 26. 2. 2009).

Tento tzv. synalagmatický záväzok sa v súdnom konaní prejavuje tak, že súd môže žalobe na plnenie vyhovieť iba vtedy, aleje v žalobnom návrhu podklad pre výrok, v ktorom bude vyjadrená vzájomná viazanosť plnení oboch účastníkov. Ak v žalobnom návrhu takýto podklad chýba, musí byť Žaloba bez ďalšieho zamietnutá,

So zreteľom   na uvedené   a   na   skutkový rámec   vymedzený   v žalobe,   mal žalobca prispôsobiť svoj žalobný návrh, to znamená vyjadriť v ňom vzájomné plnenia obidvoch účastníkov.   Predovšetkým   mal   vziať   na   zreteľ,   že   ak   odstúpil   od   zmluvy,   zaniklo   mu vlastnícke právo k veci zhotovenej žalovaným a v zmysle cit. § 457 OZ vznikol medzi ním a žalovaným   právny   vzťah   z   bezdôvodného   obohatenia,   v   zmysle   ktorého   nevznikla   len žalovanému povinnosť vrátiť mu to, čo od neho dostal, ale vzhľadom na to. že žalovaný zhotovil   vec   zo   svojho   materiálu,   vznikla   aj   žalobcovi   povinnosť   vrátiť   mu   žalovaným dodaný materiál na uloženie podlahy.

Žalobca sa v danej veci mohol na súde domáhať vrátenia svojho plnenia bez toho, aby v žalobe vyjadril podmienenosť tohto plnenia nárokom druhej strany len, ak by sám nebol povinný vrátiť plnenie žalovanému, napr. tým, že by podľa zrušenej zmluvy plnil výlučne on alebo ak by (do vyhlásenia) rozsudku splnil svoju povinnosť vrátiť žalovanému jeho plnenie. Takéto skutočnosti však žalobca netvrdil a v konaní ani neboli zistené, preto mal žalobca v petite žaloby túto vzájomnú viazanosť reštitučných povinností účastníkov vyjadriť, lebo súd je viazaný jeho žalobným návrhom (§ 153 ods. 2 O. s. p.), a pokiaľ tak neurobil, nemohla byť už z tohto dôvodu jeho žaloba úspešná.

Za daného skutkového stavu súd prvého stupňa správne uzavrel, že žalobca svoj žalobný návrh takto neformuloval, a preto aj z tohto dôvodu nemohol vyhovieť žalobe, ktorá tak nezodpovedala § 457 OZ a nemohol prekročiť žalobný návrh a rozhodnúť o vzájomnej povinnosti oboch účastníkov vrátiť si poskytnuté plnenia. Už z tohto dôvodu teda neostávalo nič iné, iba žalobu ohľadne tohto nároku zamietnuť. S týmto záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd stotožňuje a preto rozsudok, pokiaľ bola žaloba o zaplatenie sumy 62.290,10 potvrdil ako vecne správny. So zreteľom na tento dôvod, odvolací súd už nepovažoval za potrebné sa zaoberať odvolacími námietkami žalobcu v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov týkajúcimi sa jeho nesúhlasu so záverom súdu, že nenastali účinky zníženia zmluvy z jeho strany. K tomuto odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca si aj bol vedomý tejto vzájomnej viazanosti plnenia, keď aj v žalobe uviedol, že v liste z 23. 10. 1998 v súvislosti s usporiadaním vzťahov medzi nimi vyzval žalovaného, aby si prevzal materiál použitý na zhotovenie veci na zákazku v jeho byte. Táto jeho vedomosť však nestačí, aby bola žaloba úspešná, keď žalobný návrh nieje formulovaný v súlade s hmotným právom.“

V danom prípade krajský súd svoje rozhodnutie založil na tej skutočnosti, že žalobca nesprávne formuloval svoj žalobný návrh, a preto nebolo možné jeho žalobe vyhovieť. Ústavný súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným v napadnutom rozsudku krajského súdu, v ktorom sú podrobne popísané dôvody, pre ktoré nebolo možné žalobe vyhovieť, a nepovažuje za potrebné toto odôvodnenie ešte dopĺňať.

Ústavný   súd   nesúhlasí   s   argumentom   sťažovateľa   o   tom,   že   problematika bezdôvodného   obohatenia,   teda   toho,   čo   dostal   od   žalovaného,   nebola   predmetom odvolacieho   konania.   Skutočnosť,   že   vo   veci   sťažovateľa   išlo   o   tzv.   synalagmatický záväzok znamená, že rozhodnutím súdu nie je možné uložiť povinnosť na plnenie iba jednej zmluvnej   strane,   ak   takúto   povinnosť   má   aj   druhá   zmluvná   strana.   To,   že   sťažovateľ nesprávne formuloval petit, neznamená, že problematika toho, čo dostal od žalovaného, nemala byť predmetom konania, a to tak na okresnom súde aj krajskom súde. A práve povinnosť   sťažovateľa   je   možné   označiť   ako   povinnosť   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia,   ktorý   musí   byť   v   žalobnom   petite   v   prípade   synalagmatického   záväzku vyjadrená, keďže táto mu vyplýva z § 457 Občianskeho zákonníka.

Ústavný súd sa taktiež nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa o tom, že krajský súd ignoroval skutočnosť, že okresný súd posúdil jeho nárok ako nárok zo zmluvy o dielo, a nie ako   nárok   zo   zmluvy   o   zhotovení   na   zákazku.   Je   pravda,   že   krajský   súd   sa   týmito argumentmi   nezaoberal,   avšak   z   jeho   odôvodnenia   vyplýva,   že   tak   neurobil   preto,   že rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, potvrdil z dôvodu nesprávne formulovaného petitu zo strany sťažovateľa. Za týchto okolností nebol ani podľa názoru   ústavného   súdu   dôvod   týmito   odvolacími   námietkami   sťažovateľa   sa   zaoberať, keďže   prípadné   pochybenie okresného   súdu   v   tejto   otázke   by nemalo žiadny   vplyv na rozhodnutie krajského súdu.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku sťažovateľa na úhradu ušlého zisku krajský súd v relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozsudku   uvádza: „K   jednotlivým   výhradám obsiahnutým v odvolaní žalobcu sa žiada dodať, že súd prvého stupňa pri posudzovaní dôvodnosti tohto nároku aplikoval správny právny predpis, t. j. ust. § 420 OZ, ktorý aj na zistený   skutkový   stav   správne   vyložil.   Odvolacia   námietka   žalobcu,   že   zavinením   súdu prvého stupňa v konaní nemohli byť vykonané dôkazy - výsluch svedka P. D. a listiny z obchodnej spoločnosti S. T. nemožno akceptovať.

Odvolací súd zo spisu zistil, že žalobca v žalobe v súvislosti s uplatnením nároku na ušlý zisk uviedol iba jeho výšku (50.000,- Sk) a skutočnosti, že telefónny a faxový kábel bol pretrhnutý v miestnosti, kde žalovaný vykonával práce. V žalobe však neoznačil dôkazy

-výsluch P. D. a listiny z telekomunikácií, ktoré by mali preukázať opodstatnenosť tohto nároku. Z obsahu spisu ďalej bolo zistené, že žalobca až v priebehu roka 2008 uviedol, že ušlý zisk súvisí s ponukou P. D., ktorý sa však v tom čase už nezdržiaval na mieste trvalého bydliska. Čo zistil aj žalobca a tiež až v tomto roku žalobca navrhol predvolať zástupcu S. T.   a   vyžiadať   listiny   na   okolnosti   odstraňovania   poruchy   súvisiacej   s   poškodením telefónneho a faxového kábla v jeho byte (podanie žalobcu z 28. 2. 2008). Tvrdenie žalobcu, že výsluch P.   D.   navrhol v   konaní   už   v čase,   keď   bola vypočutá   jeho manželka   D.   S. neobstojí, lebo zo zápisnice o pojednávaní z 2. 4. 2003, kedy bola vyslúchnutá menovaná, však nevyplýva žiadny prednes, či návrh žalobcu, príp. jeho právnej zástupkyne na výsluch tohto svedka a ani na skutočnosť, že ušlý zisk súvisí s ponukou od P. D. (zápisnica na č. l. 58). K týmto odvolacím námietkam odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že žalobcovi nič nebránilo s podaním žaloby, resp. po podaní žaloby požiadať súd o zabezpečenie týchto dôkazov,   osobitne   ak   išlo   o také   dôkazy,   ktorými   sa   mali   preukázať   skutočnosti   vzniku ušlého zisku.“

Ako vyplýva z citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, dôvody, pre ktoré krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v tejto časti žaloby, sa týkajú skutočnosti, že sťažovateľ nepreukázal opodstatnenosť tohto nároku, keďže neoznačil ako dôkazy výsluch P. D. a listiny z telekomunikácií.

Vzhľadom   na   tvrdenie   sťažovateľa,   že   už   listom   z   25.   novembra   2003   navrhol doplniť dokazovanie výsluchom P. D., si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu a zistil, že tvrdenie sťažovateľa sa nezakladá na pravde. V označenom liste síce sťažovateľ uvádza, že sa mu P. D. nevedel dovolať, avšak nenavrhuje túto osobu ako svedka predvolať. Pokiaľ sťažovateľ   neoznačil   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení,   neuniesol   tak   dôkazné bremeno. Vzhľadom na to, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, krajský súd nemohol jeho odvolaniu vyhovieť.

Na záver ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor   k   sťažovateľom   nastolenému   problému,   poukázal   na   to,   akými   zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad   a   aplikáciu   príslušných   zákonných   ustanovení,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým   krajský   súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu v napadnutom rozhodnutí krajského súdu o takéto rozhodnutie nejde.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k sťažovateľovmu tvrdeniu, že krajský súd porušil ustanovenia § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože vec odôvodnil výlučne aplikáciou § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý nebol pri rozhodovaní okresného súdu, použitý ústavný súd uvádza:

Podľa § 213 ods. 2 OSP ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Okresný súd zamietol návrh sťažovateľa z dôvodu, že podľa jeho názoru sťažovateľ zmluvu s odporcom nezrušil a sa mal domáhať na súde odstránenia vady určitým spôsobom.

Okresný   súd   v   rozsudku   poukazuje   tiež   na   ustanovenia   §   457   Občianskeho zákonníka, keď okrem iného uvádza: „V prejednávanej veci žalobca bol toho názoru, že účinne zrušil zmluvu o dielo, uzavretú so žalovaným pre vady zhotoveného diela. V zmysle ust. § 457 Občianskeho zákonníka je každý z účastníkov neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Táto povinnosť vrátiť si vzájomné plnenia vzniká bez ďalšieho priamo zo zákona a tieto plnenia sú vzájomne podmienené. V prípade   zrušenej   zmluvy,   predmetom   ktorej   bola   hnuteľná   vec,   sú   vzájomne podmienenými plnenia, t. j. vrátanie ceny za zhotovenú vec na zákazku pod podmienkou súčasného   vrátenia   predmetu   dodávky   a montáže,   t.   j.   podlahy.“ Z   už   citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd okrem iného odkazuje práve na túto časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Ústavný súd preto nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že krajský súd porušil ustanovenia § 213 ods. 2 OSP, pretože už v rozsudku okresného súdu bol § 457 Občianskeho zákonníka citovaný, aj keď v konečnom dôsledku okresný súd nerozhodol na základe tohto ustanovenia.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd je toho názoru, že v prípade, ak krajský súd nepostupoval v súlade s § 213 ods. 2 OSP, takéto jeho konanie by bolo možné hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta a   ktorý   jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že zo strany krajského súdu mal byť vyzvaný na vyjadrenie sa k použitiu ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka, avšak tak neurobil, mal možnosť podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie z dôvodov podľa § 237 písm. f) OSP.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   dovolací   súd,   čo   vylučuje právomoc   ústavného   súdu,   a   preto   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danej   veci   nie   je   dôvod,   aby   odlišne   posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy (čo v celom rozsahu platí, pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených   priamo   v   označenom   článku   ústavy,   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania (čl. 6 ods. 1 dohovoru; m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05).

Ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   by   bolo   možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nebolo možné vysloviť ani porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010