znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 360/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení   s čl.   12   ods. 1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   5   Tdo   23/2008   a jeho   uznesením z 24. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. septembra 2008   doručené   podanie   (doplnené   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   22.   septembra 2008) M. T. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR...“, ktorým sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a „spravodlivý proces“ podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 23/2008 z 24. júna 2008.

1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 23/2008 „odmietol konať a rozhodovať v súlade s Trestným poriadkom tak ako to má na mysli § 373 ods. 1, ods. 2 Tr. poriadku, ďalej podľa § 379 ods. 1 Tr. poriadku o podanom mojom dovolaní, pretože aj nesprávne zvolil postup pri posudzovaní dovolania.

Nezákonné   rozhodnutie   NS   -   SR   uznesenie   v k.   5   Tdo   23/2008   považujem   aj   za porušenie môjho ústavného práva priznaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. NS – SR bezdôvodne nekonal v zmysle Tr. poriadku, odmietol preskúmať správnosť výroku napadaných uznesení ako   i konanie,   ktoré   predchádzalo   tomuto   výroku   napadnutého   uznesenia   a postupoval v rozpore so zásadou zákazu DENEGATIONIS INSTITIAE.“.

2. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že najvyšší súd „postupom a rozhodnutím“ v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 23/2008 porušil označené základné práva, zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 24. júna 2008 a uložil najvyššiemu súdu uhradiť trovy   jeho   právneho   zastúpenia.   Súčasne   požiadal   o ustanovenie   mu „kvalifikovaného právneho zástupcu“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

1.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení   s čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Tdo 23/2008 z 24. júna 2008.

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal zrušenia uznesenia najvyššieho súdu, keď namietal, že postupom najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupom Krajského súdu v Trenčíne bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Sťažovateľ videl porušenie týchto práv   v tom,   že   najvyšší   súd „odmietol   konať   a rozhodovať   v súlade   s Trestným poriadkom...“ (pozri bližšie bod 1 I. časti odôvodnenia).

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v príslušnom   právnom konaní.   Takýmto   predpisom   v posudzovanej   veci   je   zákon   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Právo   na   súdnu   ochranu   sa   v trestnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z tohoto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Tdo 23/2008 z 24. júna 2008, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol: «Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 21. novembra 2007, sp. zn. 2 Nt 6/2007, zamietol návrh obvineného na povolenie obnovy konania....

Krajský súd uznesením zo dňa 21. novembra 2007, sp. zn. 6 Tos 5/2008, zamietol sťažnosť obvineného proti vyššie uvedenému rozhodnutiu okresného súdu....

Proti   vyššie   uvedenému   uzneseniu   krajského   súdu   podal   dňa   18.   marca   2008 obvinený M. T. dovolanie, ktoré založil na dovolacom dôvode podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr.   por.   V   písomných   dôvodoch   dovolania   spochybňoval   správnosť   rozhodnutia   tak okresného   ako   aj   krajského   súdu   a   to   konkrétne,   že   súdy   nesprávne   vyhodnotili   ním predložené   nové   dôkazy   v   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania.   V   ďalšom   podrobne zopakoval argumentáciu uvedenú v návrhu na povolenie obnovy konania....

Najvyšší súd... zistil, že... dovolanie... bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nieje prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.).

Dovolací súd predtým, ako pristúpi k hodnoteniu relevantnosti dovolacích námietok, musí ako predbežnú otázku skúmať splnenie formálnych podmienok na podanie dovolania. Jednou z nich je aj prípustný predmet dovolania, t. j. rozhodnutie, ktoré možno napadnúť dovolaním.

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Tr. por. možno podať dovolanie proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Pojem „vec právoplatne skončená“ Trestný poriadok   žiadnym   spôsobom   nedefinuje.   Podľa   ustálenej   rozhodovacej   praxe trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu...   možno   za   rozhodnutie,   ktorým   bola   vec právoplatne   skončená,   považovať   také   rozhodnutie,   ktorým   sa   končí   trestné   stíhanie obvineného ako celku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. júna 2006, sp. zn. 3 Tdo 5/2006, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov   Slovenskej   republiky   pod   č.   19,   ročník   2007).   Dovolaním   teda   možno   napadnúť rozhodnutie vo veci samej, ktorými sú: 1. rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebo bolo upustené od potrestania; 2. rozsudok, ktorým bol obvinený oslobodený spod obžaloby; 3. uznesenie o zastavení trestného stíhania; 4. uznesenie o postúpení veci inému orgánu; 5. uznesenie o uložení ochranného opatrenia; 6. uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania; 7. uznesenie súdu o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania; 8. rozsudok o schválení dohody o vine a treste v obmedzenom rozsahu - § 334 ods. 4 Tr. poriadku; 9. rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok proti rozsudku alebo uzneseniu uvedenému sub 1 až 7.

Vzhľadom na vyššie uvedený výklad ustanovenia § 368 ods. 1 Tr. por. je evidentné, že   dovolanie   obvineného   M.   T.   smerovalo   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   dovolanie nemožno podať a preto musel Najvyšší súd... dovolanie obvineného odmietnuť podľa § 382 Tr.   por.,   použijúc   uvedené   ustanovenie   analogicky,   pretože   neupravuje   výslovne   dôvod odmietnutia, ak je toto neprípustné.

Najvyšší   súd   dodáva,   že   obvinený   nepodal   dovolanie   spôsobom,   aký   ustanovuje § 373   ods.   1   Tr.   por.,   teda   prostredníctvom   obhajcu.   Tento   odstrániteľný   nedostatok dovolania síce bolo možné odstrániť výzvou predsedu senátu podľa § 379 ods. 1 Tr. por., avšak   s ohľadom   na   neodstrániteľný   nedostatok   spočívajúci   v   napadnutom   uznesení krajského súdu, odmietol dovolanie obvineného bez postupu podľa § 379 ods. 1 Tr. por.»

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na spravodlivý proces poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X.   v. United   Kingdom,   sťažnosť   č. 10000/83,   H   v.   United   Kingdom),   aj   doterajšia judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   v   prípade   Delcourt,   resp.   Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00, taktiež vec Pérez De Rada Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom pre rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor,   než   prijal   v tejto   veci   najvyšší   súd,   nemôže   viesť   k   záveru   o jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny   názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. O svojvôli pri   výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu   však   posúdenie   prípustnosti   dovolania   zo   strany   najvyššieho   súdu,   osobitne   jeho závery,   takéto   nedostatky   nevykazuje.   Naopak   ním   vyslovené   závery   sú   súčasťou konštantnej   súdnej   praxe   všeobecných   súdov   (pozri   odkaz   na   judikatúru   už   citovanú v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu).

Pokiaľ   sa   sťažovateľ   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v otázke   akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ním   podaného   dovolania   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   označených   práv. Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemôže   byť   v   takej   príčinnej   súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup všeobecných   súdov   v   opravných   konaniach   (podobne   aj   I. ÚS 66/98,   II. ÚS 811/00, I. ÚS 108/07).

Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom,   v dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,   či zákonné dôvody   prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Trestný poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade   nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľa   k súdnej   ochrane   v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní.

Ústavný súd poznamenáva, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodnutie (a postup ktorý mu predchádza) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   (napr. I. ÚS 17/01),   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 23/2008 z 24. júna 2008 podľa názoru ústavného   súdu   nemožno   považovať   za arbitrárne   a   nezlučiteľné   s aplikovanými ustanoveniami Trestného poriadku.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy) z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ním uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a keďže súčasťou označených základných práv nie je aj povinnosť uznať dôvody prípustnosti   dovolania   uvádzané   sťažovateľom,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia   označeného   základného   práva,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ktoré však ako všeobecné ustanovenia   možno   aplikovať   len   v spojení   s porušením   konkrétneho   základného   práva garantovaného ústavou. Keďže ústavný súd nekonštatoval v posudzovanej veci možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivý   proces),   a to   pre   absenciu   relevantnej   súvislosti   a možnosti   porušenia označeného práva, pretože všeobecný súd nemôže porušiť označené právo, ak koná vo veci v súlade s príslušnými procesnoprávnymi predpismi (napr. I. ÚS 167/03, IV. ÚS 36/04, I. ÚS   117/05),   bolo   potrebné   jeho   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch   sťažovateľa   v uvedenej   veci   (zrušenie   napadnutého   uznesenia,   ustanovenie právneho zástupcu) stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008