znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 36/2016-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňákaprerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, Hviezdoslavova 99/3, Bardejov,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 261/1999 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduSvidník v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 261/1999 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Svidník p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.6 C 261/1999 konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Svidník p o v i n n ý zaplatiťdo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ n e p r i z n á v a náhradu trov právnehozastúpenia.

5. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 261/1999 (ďalej len „namietanékonanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«... ako dedič zo zákona a od r. 2001 už ako vlastník, začal som sa... zaujímať o svoje... dedičstvo v obci ⬛⬛⬛⬛. Medzičasom, asi v roku 1996, dávno po zahájení dedičského konania, ktoré trvalo takmer 10 rokov, bez môjho vedomia a súhlasu do „hry“ vstúpila súkromná poľnohospodárska firma ⬛⬛⬛⬛, ktorá mi takpovediac doslova vnútila zmluvu o nájme mne patriacej pôdy s dátumom 22. 4. 1996 a s právnou účinnosťou od 1. 1. 1996. Najzávažnejšie a najinteresantnejšie na tom je, že všetky podmienky a pravidlá do bodky a písmena v tejto zmluve si určila firma sama, ktorá si od počiatku riadne neplnila! A keď trúfalosť nájomcu vyvrcholila tým, že v hrubom rozpore so zákonom a pravidlami zmluvy túto jednostranne zrušila, na čom nebola kompetentná, nezostalo mi nič iné, len svojich práv sa domáhať súdnou cestou, čo som urobil svojou povodnou žalobou z 19. 3. 99, ktorú som následne aktualizoval do vyhlásenia rozsudku, ktorého v právoplatnej dobe sa nemôžem ani po viac ako 16 a 1/2 roka dočkať.... rozsudkov v tejto veci už bolo síce viac, ale boli tak šlendriánske a nezodpovedné, že museli byť zrušené a vrátené na základnú úroveň, kde sú doposiaľ, teda na Okresnom súde vo Svidníku....

Dedičské konanie len pred svidníckym notárom trvalo od 11. 3. 92 do 7. 2. 2001. Odporca mi medzitým uhradil asi 5 polročných splátok z 1 037.- Sk ročne. Medzičasom od 21. 3. 99 do dnešných dní svidnícky súd konal i nekonal tak, že jeho rozsudky pre nezákonnosť, neobjektívnosť a zjavnú tendenčnosť museli byt odvolacím súdom zrušené. Teraz čakám na ďalší. Od ústavného súdu chcel by som sa dozvedieť, či zatiaľ súčasná viac ako 16 a 1/2 ročná celková doba vedenia tejto jednoduchej kauzy svidníckym súdom je primeraná požiadavkám ods. 1/, čl. 6 Dohovoru a či sa v tomto období nevyskytli neodôvodnené prieťahy v tomto konaní pred ním, ktoré by dotvrdzovali súčasne aj porušenie mojich práv podľa úst. čl. 48/2 a čl. 38/2 Listiny základných práv a slobôd...»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo vecisamej rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 6 C 261/1999 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a priznal mu finančnézadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 36/2016-8 z 3. februára 2016 prijal podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konaniev senáte ústavného súdu v zložení Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), PeterBrňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2016účinného od 1. marca 2016 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Milan Ľalík(predseda senátu), Peter Brňák (sudca) a Marianna Mochnáčová (sudkyňa). Z uvedenéhodôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré jeuvedené v záhlaví tohto nálezu.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby savyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresnéhosúdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu podaním sp. zn.6 C 261/1999 z 3. marca 2016, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ podal na tunajší súd žalobu o náhradu nájomného dňa 22. 3. 1999, ktorá bola neúplná a žalobca bol viackrát vyzvaný na odstránenie jej vád. Vo veci bolo vytýčených viacero pojednávaní: 19. 1. 2000, 9. 2. 2000, 29. 2. 2000, 31. 8. 2000, 29. 9. 2000, ktorých sa žalobca nezúčastnil a napokon bol vypočutý dožiadaným Okresným súdom v Bardejove dňa 16. 10. 2010. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom dňa 7. 3. 2001. Žalobca sa odvolal a rozsudok bol rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zrušený. Konanie bolo prerušené do právoplatného skončenia konania vo veci 5C/602/2000. Uznesením zo dňa 14. 6. 2010 bolo rozhodnuté o pokračovaní v konaní, pričom aj proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal odvolanie. Krajský súd uznesenie potvrdil. Opätovne bolo vo veci rozhodnuté dňa 22. 11. 2010 a 27. 11. 2013. Obidva rozsudky Okresného súdu vo Svidníku boli zrušené.

K trvaniu sporu svojim konaním prispel najmä žalobca, ktorý sa ani jedného pojednávania nezúčastnil a okrem nájomnej zmluvy nedoložil žiaden dôkaz (listy vlastníctva, dedičské rozhodnutie a pod.), ale tieto musel súd zabezpečiť sám. Taktiež bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia vo veci 5C/602/2000.

Okresný súd vo Svidníku opätovne o veci rozhodol dňa 2. 3. 2016. Súhlasím, aby ústavný súd... upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“Právny zástupca sťažovateľa listom z 18. marca 2016 oznámil, že súhlasí s upustenímod ústavného pojednávania, a zároveň zaslal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu,v ktorom zotrval na podanej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ichvyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorých každý má právo, aby sa jehovec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom. K porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť postupom okresnéhosúdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu preľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojejustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osobadomáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde saprávna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilosplnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť presudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť lenz dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predsedasenátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listinya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými súprávna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvéhokritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konanía jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritériíposudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnejstránke ide o žalobu o plnenie z nájomnej zmluvy, resp. ako sa ukázalo v priebehu konania,o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré patria ku štandardnej rozhodovacej činnostisúdov.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, čiv namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ čiastočne prispelsvojím správaním k prieťahom v konaní. Sťažovateľovi bol 13. októbra 1999 doručenýodpor žalovaného proti platobnému rozkazu s výzvou na vyjadrenie v 7-dňovej lehote.Vyjadrenie bolo sťažovateľom predložené až 30. augusta 2000. Komunikáciaso sťažovateľom bola sťažená, pretože tento sa nezúčastňoval pojednávaní a ospravedlneniepredkladal spravidla deň pred pojednávaním. Dňa 28. februára 2000 sa ospravedlnilz pojednávania stanoveného na 29. február 2000, 30. augusta 2000 sa ospravedlnilz pojednávania stanoveného na 31. august 2000, na pojednávanie 29. septembra 2000 sanedostavil bez ospravedlnenia, 6. marca 2001 sa ospravedlnil z pojednávania stanovenéhona 7. marec 2001, 11. februára 2003 sa ospravedlnil z pojednávania stanoveného na13. február 2003 a 22. novembra 2010 sa ospravedlnil z pojednávania stanoveného na22. november 2010. Sťažovateľ navrhoval okresnému súdu pojednávať bez jehoprítomnosti, čo však podmieňoval vyhovením jeho žalobe, resp. zohľadnením nímpredloženej písomnej argumentácie. Nereagoval na výzvu okresného súdu doručenú1. marca 2000 na oznámenie ukončenia práceneschopnosti, v dôsledku čoho bol okresnýsúd nečinný od 29. februára 2000 do 1. augusta 2000. Písomným podaním doručenýmKrajskému súdu v Prešove 10. februára 2011 oznámil, že z dôvodu choroby nebudereagovať na žiadne výzvy, nebude podávať žiadne informácie a nezúčastní sa pojednávaní,a ak áno, tak iba po jeho jednostrannom zvážení a na vlastné riziko. Súčasťou tohtooznámenia nebolo potvrdenie o práceneschopnosti. V dôsledku uvedeného postojasťažovateľa bol okresný súd nútený pristúpiť výlučne k písomnej komunikácii vo vzťahuku každému dôkazu a argumentácii žalovaného. Tieto okolnosti sú na ťarchu sťažovateľa.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlok porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolpostup okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd zistil, že v dôsledku postupuokresného súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, a to napriek skutočnosti, žeplynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00,III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní dôvodnosti sťažnosti prihliadal aj na§ 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bezďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci bolo začaté 22. marca 1999 a dodnešného dňa, teda ani po uplynutí takmer 17 rokov nebolo skončené. Ústavný súdnepovažoval za potrebné do detailov rozoberať všetky úkony, ktoré okresný súd vo vecivykonal, keďže doba 17 rokov, počas ktorej okresný súd nebol schopný vo veci rozhodnúť,nie je ničím ospravedlniteľná a je ústavne neakceptovateľná.

Vo vzťahu k námietke predsedu okresného súdu, že sťažovateľ prispel svojímkonaním k dĺžke sporu neúčasťou na pojednávaniach a nepredložením dôkazov, ústavný súdpoukazuje na citované znenie § 100 ods. 1 OSP, teda povinnosť súdu i bez ďalších návrhovpokračovať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

K namietanému prerušeniu konania ústavný súd zdôrazňuje, že napriek dobe trvaniatejto prekážky (od 3. marca 2003 do 26. mája 2010) konanie prebiehalo ďalších takmer10 rokov, čo je z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti veci ústavne neprípustné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 261/1999 došlo k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatreniealebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej právaboli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súduprikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 261/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančnéhozadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ žiadal priznať primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 €,čo odôvodňoval dlhoročným stavom právnej neistoty v stresoch, depresiách a traume.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzalzo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučineniepodľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základnéhopráva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavnýsúd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume1 500 €, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v lehote do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu. Vo zvyšnej časti finančného zadosťučinenia nebolo návrhusťažovateľa vyhovené prihliadajúc na jeho správanie ako účastníka konania, teda na jehočiastočné zavinenie prieťahov v konaní.

Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 223,46 € v zmysle vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Súčasťousťažnosti je splnomocnenie udelené 21. decembra 2015 sťažovateľom pre advokátaJUDr. Vladimíra Pocha. Sťažnosť, ako aj stanovisko k vyjadreniu okresného súdu však bolispísané samotným sťažovateľom, preto do úvahy by prichádzalo priznanie trov právnehozastúpenia len za prevzatie a prípravu zastúpenia. Vzhľadom na čiastočnú úspešnosťsťažovateľa a jeho formálne zastupovanie právnym zástupcom ústavný súd v súlade s § 36ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016