znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 36/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2015 predbežne prerokoval sťažnosť I. V., zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Oboer 60/2013 z 13. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Oboer 60/2013 z 19. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2015 doručená sťažnosť I. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom,   Národného   oslobodenia   25,   Bernolákovo,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Oboer 60/2013 z 13. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Oboer 60/2013 z 19. augusta 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva: „Sťažovateľ bol ako povinný účastníkom exekučného konania... sp. zn. EX 328/1997 na základe rozhodnutí Obvodného úradu životného prostredia... v spojení s rozhodnutím Úradu životného prostredia hlavného mesta SR Bratislavy...

Od   počiatku   nezákonná   exekúcia   vedená   voči   sťažovateľovi   bola   zastavená   až uznesením exekučného súdu zo dňa 20.5.2010, č. k. Er 721/97-297...

Proti   uzneseniu   exekučného   súdu   sťažovateľ   podal   odvolanie,   ktoré   Krajský   súd v Bratislave uznesením zo dňa 13.9.2012, č. k. 20 CoE 466/2011-348 potvrdil.

Uznesenie odvolacieho súdu sťažovateľ napadol dovolaním, ktoré Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 19.08.2014, sp. zn. 1Oboer/60/2013 odmietol ako neprípustné.

Exekučný   aj   odvolací   súd   svoje   rozhodnutie,   okrem   rôznych   parciálnych a nelogických námietok voči uplatneným trovám, založili na princípe posudzovania úspechu jednotlivých podaní sťažovateľa a nie na princípe úspechu vo veci ako takej. Súdy tak fakticky   ako   úspešné   vyhodnotili   iba   dva   právne   úkony   sťažovateľa   -   odvolanie   proti zamietnutiu návrhu na zastavenie exekúcie a odvolanie proti uzneseniu zo dňa 27.7.2010, ktorým exekučný súd paradoxne zaviazal k náhrade trov konania sťažovateľa...

Sťažovateľ podal proti uzneseniu KS BA dovolanie, ktoré NS SR uznesením zo dňa 19.08.2014,   sp.   zn.   1Oboer/60/2013   odmietol   ako   neprípustné,   napriek   tomu,   že   vyššie uvedené vady rozsudku KS BA, majúce za následok porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu zakladali dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f) OSP.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 13.09.2012, č. k. 1Oboer/60/2013 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.09.2012, č. k. 1Oboer/60/2013 sa zrušuje.

3.   Najvyšší   súd   SR   uznesením   zo   dňa   19.08.2014,   č.   k.   1Oboer/60/2013   porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy.

4.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   19.08.2014,   č.   k.   1Oboer/60/2013   sa zrušuje.

5.   Krajský   súd   v Bratislave   a Najvyšší   súd SR   sú povinní zaplatiť   sťažovateľovi náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 20 CoE 466/2011 z 13. septembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Oboer 60/2013 z 19. augusta 2014.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred Ústavným súdom.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Oboer 60/2013 z 19. augusta 2014

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ spolu s návrhom nedoručil splnomocnenie na zastupovanie vo veci namietaného porušenia označených základných práv uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   taký   nedostatok   náležitostí predpísaných zákonom, ktorý je dôvodom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Oboer 60/2013 z 13. septembra 2012

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta a zároveň odôvodňuje   porušenie   svojich   práv   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   20   CoE466/2011 z 13. septembra 2012. Sťažovateľ tiež predložil ústavnému súdu splnomocnenie udelené advokátovi   na   zastupovanie   pred   ústavným   súdom „vo   veci   porušenia   ústavných   práv uznesením KS BA zo dňa 13.9.2012, č.k. 20 CoE/466/2011-348“.

Napriek   uvedeným   skutočnostiam   sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho základných práv uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Oboer 60/2013 z 13. septembra 2012.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   v   sťažnosti   je   výrazne   oddelený   petit   od   jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   k   sťažnosti   nepriložil   splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom   vo   veci   namietaného porušenia základných   práv uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Oboer 60/2013 z 13. septembra 2012 a tiež namietané uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Oboer 60/2013 z 13. septembra 2012 napriek tomu, že v petite sťažnosti sa domáha vyslovenia porušenia základných práv práve týmto uznesením krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, ktorý je dôvodom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s vytýkanými nedostatkami sťažnosti ústavný súd zdôrazňuje, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom slúži okrem iného k tomu, aby bol návrh kvalifikovaný, teda obsahoval aj všetky zákonom predpísané náležitosti tak, aby ho bolo možné predbežne prerokovať. Z rozsiahlej judikatúry ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom.“

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2015