znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 36/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval   prijatú   sťažnosť   J. E.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jozefom   Holičom, Lužická 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod sp.   zn. 12 C 83/2003 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 93/09, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. E. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2003 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. E.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. J. E.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov), ktorú   j e   Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Jozefa Holiča do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 36/2014-9 z 22. januára 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J. E.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2003.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je navrhovateľom v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode na základe návrhu podaného na okresnom súde 21. marca 2003. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 93/09 z 13. októbra 2009 bolo konštatované, že v predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   ďalej bez zbytočných prieťahov.

3. Keďže po právoplatnosti tohto nálezu ústavného súdu ani na výzvu okresného súdu nedošlo k mimosúdnej dohode účastníkov konania, súd uznesením z 22. júla 2010 ustanovil   znalca   pre   účely   vypracovania   znaleckého   posudku   na   určenie   všeobecnej hodnoty nehnuteľností, ktoré tvoria BSM. Pojednávania nariadené na 8. november 2011 a 14. február 2012 boli odročené na žiadosť právneho zástupcu odporkyne. Na základe prejavov obidvoch účastníkov konania znalec vyhotovil 16. septembra 2012 nový znalecký posudok, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril 22. októbra 2012. Od 5. novembra 2012, keď súd určil znalcovi znalečné, nebol vo veci vykonaný žiadny úkon.  

4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní porušené boli. Ďalej žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu ďalej konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania v sume 668,04 €.

II.

5. Ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril, oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní, a pripojil chronológiu procesných úkonov. Okresný súd v liste doručenom   31.   marca   2014   poukázal   na   priebeh   konania   a   požiadal   ústavný   súd, aby pri rozhodovaní vzal do úvahy dôvody zdĺhavého konania (zmena zákonných sudcov, znalecké   dokazovanie,   procesné   rozhodovanie   odvolacieho   súdu).   Okresný   súd   zároveň uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.  

6.   Na   výzvu   ústavného   súdu   k   vhodnosti   ústneho   pojednávania   právny   zástupca sťažovateľa v prípise doručenom 7. marca 2014 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

7.   Po   posúdení   obsahu   súdneho   spisu   v   právnej   veci   sťažovateľa,   sťažnosti a vyjadrenia k nej dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný   súd   vo   svojej   skoršej   judikatúre   tak,   že  ,,Účelom   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára právna istota“ (II. ÚS 26/95). Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé namietané porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom tri základné kritériá sú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (napr. I. ÚS 3/00, alebo   I.   ÚS   7/02).   Medzi   kritériá,   na   ktoré   ústavný   súd   tiež   prihliada   pri   svojom rozhodovaní,   patrí   aj   predmet   sporu   v   posudzovanom   konaní   a   význam   konania pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02 alebo II. ÚS 32/02).

10. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo základom skúmania ústavného súdu, či postupom okresného súdu v predmetnom konaní po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 93/09 došlo opäť k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   v   primeranej   lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

- 21. marca 2003 bol podaný sťažovateľom návrh na vyporiadanie BSM,

- 13. októbra 2009 bol vydaný nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 93/09, ktorým bolo   konštatované,   že   v   predmetnom   konaní   došlo   k   porušeniu   práv   sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a ústavný súd prikázal okresnému súdu konať ďalej bez zbytočných prieťahov,

- pojednávanie nariadené na 18. marec 2010 bolo odročené na neurčito pre účely pokusu o mimosúdnu dohodu účastníkov konania,

- 28. apríla 2010 bolo súdu doručené oznámenie od sťažovateľa o tom, že k dohode nedošlo,

- 22. júla 2010 bolo vydané uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania,

-   25.   augusta   2010   odporkyňa   požiadala   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov, následne súd zisťoval jej majetkové a zárobkové pomery,

-   25.   októbra   2010   súd   uznesením   nepriznal   odporkyni   oslobodenie   od   súdnych poplatkov,

-   23.   decembra   2010   odporkyňa   podala   odvolanie   proti   uzneseniu   o   nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov,

- 20. januára 2011 bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“),

- 8. februára 2011 bol súdu doručený vypracovaný znalecký posudok,

- 25. marca 2011 bolo uznesením krajského súdu potvrdené uznesenie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov,

- 12. júla 2011 súd rozhodol o priznaní znalečného,

- pojednávanie nariadené na 8. november 2011 bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu odporkyne,

- 29. novembra 2011 sa konalo meritórne pojednávanie, kde boli vypočutí účastníci konania,

- 8. decembra 2011 sa konalo pojednávanie bez účasti účastníkov konania,

-   pojednávanie   nariadené   na   14.   február   2012   bolo   opäť   odročené   na   žiadosť právneho zástupcu odporkyne,

- 3. apríla 2012 sa konalo pojednávanie – výsluch znalca,

- 17. mája 2012 bolo uznesením súdu uložené znalcovi dopracovať a aktualizovať znalecký posudok,

-   18.   septembra   2012   znalec   odovzdal   znalecký   posudok,   ktorý   bol   následne doručený účastníkom konania na vyjadrenie,

- sťažovateľ sa vyjadril k znaleckému posudku 23. októbra 2012,

- odporkyňa sa k znaleckému posudku vyjadrila až 11. júna 2013, a to na základe opakovanej výzvy (urgencie) okresného súdu,

- 1. augusta 2013 zmena zákonného sudcu,

- 10. februára 2014 bolo pojednávanie odročené pre účely vyhlásenia rozsudku,

- 26. februára 2014 bol vyhlásený rozsudok,

- 12. marca 2014 bolo podané odvolanie odporkyne,

- 14. marca 2014 bolo podané odvolanie sťažovateľa.

11. Po posúdení obsahu spisu   v právnej veci sťažovateľa z hľadiska   základných kritérií, na ktoré sa prihliada, ústavný súd konštatuje:

Pokiaľ   ide   o   zložitosť   veci   (právnu   a skutkovú),   ústavný   súd   konštatuje, že predmetná vec je občianskoprávnou vecou, ktorá za štandardných okolností nevykazuje zvýšenú právnu náročnosť, a to aj vzhľadom na existenciu početnej a ustálenej judikatúry týkajúcej   sa   sporov   tohto   charakteru.   Konanie   o   vyporiadanie   BSM   sa   však   obvykle vyznačuje   skutkovou   náročnosťou   danou   potrebou   zisťovania   celého   majetku   bývalých manželov   spravidla   za   dlhšie   obdobie,   pričom   tento   majetok   sa   niekedy   prelína aj s výlučným majetkom niektorého z manželov. Spravidla sa v takýchto sporoch vykonáva znalecké dokazovanie zamerané na zistenie cien a hodnoty vecí a iných majetkových hodnôt tvoriacich BSM. Aj v danom prípade je skutková náročnosť veci daná potrebou vykonania rozsiahlejšieho dokazovania týkajúceho sa špecifikácie vecí patriacich do BSM a určenia ich hodnoty. Ústavný súd však opäť pripomína, že žiadna skutková zložitosť veci, ktorou sa spravidla   vyznačujú   spory   o   vyporiadanie   BSM,   nemôže   ospravedlniť,   že   po   viac   ako jedenástich rokoch od podania návrhu nebolo vo veci meritórne rozhodnuté.

Pri   hodnotení   správania   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   ústavný   súd   nezistil podstatné okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v jeho neprospech pri posudzovaní dĺžky konania. Napokon na takéto okolnosti nepoukázala ani predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti.

V postupe okresného súdu v predmetnej veci zistil ústavný súd aj po právoplatnosti skoršieho nálezu sp. zn. III. ÚS 93/09 viaceré, spravidla však kratšie obdobia nečinnosti. Pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   však   bola   rozhodujúcou   nečinnosť,   resp.   neefektívna činnosť okresného súdu po doručení znaleckého posudku v septembri 2012, keď súd márne (opakovane) vyzýval odporkyňu na vyjadrenie k znaleckému posudku, pričom mu pri jej ne/spolupráci nič nebránilo v nariadení pojednávania a ďalšom plynulom postupe v konaní. Uvedené platí o to viac, že už v tom čase išlo dávno o reštančnú vec, kde boli aj ústavným súdom konštatované zbytočné prieťahy a zároveň bolo okresnému súdu prikázané ďalej konať bez zbytočných prieťahov. Táto nečinnosť spojená aj so zmenou zákonného sudcu trvala až do   februára   2014,   keď   sa   uskutočnili   dve   pojednávania,   a   na druhom   z   nich

26. februára 2014 bol vo veci vyhlásený zatiaľ neprávoplatný rozsudok. Úkony okresného súdu   teda   v   napadnutom   konaní   ani   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 93/09 nesmerovali vždy priamo k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru. V tomto období síce okresný súd vo veci priebežne konal, nič to však nemení na závere, že celková dĺžka konania v merite veci (zatiaľ iba na súde prvého stupňa) presiahla jedenásť (!!!) rokov, a okresný súd ani napriek príkazu konať bez zbytočných prieťahov   vyjadreného   v   náleze   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   93/09   nedokázal   vec právoplatne   rozhodnúť   ani   za   ďalšie   viac   než   štyri   roky.   Obhajoba   okresného   súdu opierajúca sa   o   zmeny v osobe   zákonných   sudcov,   resp.   krátky   čas,   po   ktorý   bol spis na krajskom   súde,   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť okresného súdu za rozhodnutie vo veci sťažovateľa, ktorý sa naň obrátil. Ústavný súd preto túto obranu okresného súdu neakceptoval.

12. Z uvedených dôvodov ústavný súd výrokom tohto nálezu vyslovil, že postupom okresného   súdu   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

IV.

13. Sťažovateľ   v   sťažnosti   uplatnil   aj   svoj   návrh   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €. Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie ústavný súd spravidla prizná vtedy, keď   následky   porušenia   práv   sťažovateľa   (zbytočné   prieťahy   v   konaní)   už   nemožno napraviť či odstrániť (napr. III. ÚS 17/02, I. ÚS 97/09). Na odôvodnenie tejto časti sťažnosti sťažovateľ   uviedol,   že ,,...   Každým   dňom   starne   s   pocitom   pochybností   v   spravodlivý a právny štát, s pocitom neistoty a obáv, kedy už bude vo veci samej rozhodnuté a on si bude   môcť   užívať   časť   svojho   majetku,   ku   ktorému   mu   teraz   nie   je   umožnený   prístup. Tento stav sčasti ovplyvnil aj rozklad jeho rodiny.“.

14.   Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ním samým, ako aj Európskym súdom pre ľudské práva,   podľa   ktorých   sa   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   priznáva   so   zreteľom na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Ústavný   súd   považoval   v   tomto   prípade   za   primerané priznať   sťažovateľovi   sumu   3   000   €,   pričom   táto   suma   zohľadňuje   celkovú   dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím na predmet konania a jeho význam pre sťažovateľa, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s tým spojenú ujmu sťažovateľa.

15. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia spolu v sume 668,04 €. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   konania pred   ústavným súdom   v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov), a to za 2 úkony právnej pomoci po 130,16 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,81 € a 20 % DPH v sume 55,19 €, ktoré zaviazal okresný súd zaplatiť na účet   jeho   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014