znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 36/09-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť F. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 22 C 128/05-217 z 19. októbra 2005 v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   5   Co   492/05   z 3.   októbra   2006 a nevyužitím   práva   generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   podať   proti   rozsudku Okresného   súdu   Bratislava I   č. k. 22 C 128/05-217   z   19. októbra 2005   v   spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 492/05 z 3. októbra 2006 mimoriadne dovolanie a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2008   doručená   sťažnosť   F.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 C 128/05-217 z 19.   októbra 2005 v spojení s rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Co   492/05   z   3.   októbra   2006   a nevyužitím   práva generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny   prokurátor“)   podať proti označeným rozsudkom mimoriadne dovolanie.

1. Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   (spolu   s manželkou   M.)   sa   žalobou zo 4. októbra 2004 proti žalovanej S., B. (ďalej len „žalovaná“), domáhal, aby okresný súd uložil   žalovanej   povinnosť   platenia   dôchodkových   dávok   vyplývajúcich   z kolektívnej zmluvy uzavretej v roku 1993. Okresný súd rozsudkom č. k. 22 C 128/05-217 z 19. októbra 2005 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ (s manželkou) odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 492/05 z 3. októbra 2006 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukázal   na   to,   že «Okresný   súd...   a   Krajský   súd...   sa protiprávnym odňatím vyplácania doživotných dávok žalobcovi v rámci dokazovania vôbec nezaoberal. Prvostupňový súd pri rozhodovaní dospel k viacerým nesprávnym skutkovým zisteniam a k porušeniu zák. č. 2/1991 § 6 ods. 2 vrátane zásad dôstojnosti konania súdnymi orgánmi. Konajúce súdy kvalifikovali môj nárok len ako určitý „benefít“, ktorý nezakladá moje právo na doživotné poskytovanie dôchodkových dávok. Toto tvrdenie je aj v rozpore s obsahom Kolektívnej zmluvy na r. 1993 a jej prílohy č. 2... kde v čl. VI/1 je stanovené, že poskytovanie dôchodkových dávok končí až posledným dňom ukončenia starobného a iného dôchodku.

Napriek týmto porušeniam nášho právneho poriadku mi Generálna prokuratúra SR listom   zo   dňa   20. 10. 2008   oznámila   konečné   rozhodnutie,   že   „vec   bola   odložená   bez vybavenia“...

Tento postup GP SR považujem za diskriminačný a týmto postupom štátneho orgánu došlo k porušeniu môjho ústavného práva... a dožadujem sa jeho nápravy.».

Keďže   podľa   názoru   sťažovateľa   bol   napadnutými   rozsudkami   okresného   súdu a krajského súdu porušený zákon, sťažovateľ podal orgánom prokuratúry viacej podnetov, posledný bol doručený Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)   6.   októbra   2008,   ktorými   sa   domáhal   mimoriadneho   dovolania.   Listom z 20. októbra 2008 č. k. VI/2 Pz 319/07-18 generálna prokuratúra oznámila sťažovateľovi, že: „... na základe Vášho opakovaného podnetu... preskúmala... zákonnosť vybavenia Vášho podnetu zo strany Krajskej prokuratúry Bratislava pod č. k. Kc 42/07-9 z 13. apríla 2007. Dôvody na podanie mimoriadneho dovolania zistené neboli. Zároveň ste boli listom z 21.   septembra   2007   poučený...,   že   ďalší   opakovaný   podnet   v   tej   istej   veci   vybaví nadriadený prokurátor (ods. 1) len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.

K   obsahu   Vášho   ďalšieho   opakovaného   podnetu   zo   dňa   17.   marca   2008...   bolo konštatované, že neobsahuje nové skutočnosti, preto... nebol vybavovaný.

Zdôrazňujem,   že   lehota   na   podanie   mimoriadneho   dovolania...   uplynula   dňom 18. januára 2008.

Vzhľadom na uvedené vec bola odložená bez vybavenia.“

2. Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a vydal tento nález:

„Základné právo F. S. upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a v čl. 46 ods. 1 Ústavy... rozhodnutím Okresného súdu... pod sp. zn. 22 C 128/05, rozhodnutím Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 492/05 a rozhodnutím Generálnej prokuratúry... zo dňa 20. 10. 2008 porušené bolo.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   namieta   sťažnosťou   porušenie   svojich   základných   práv   rozsudkom okresného súdu č. k. 22 C 128/05-217 z 19. októbra 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 492/05 z 3. októbra 2006 a nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označeným rozsudkom mimoriadne dovolanie.

1. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní najprv zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   nevyužitím   práva generálneho prokurátora podať proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu mimoriadne dovolanie.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené v ustanoveniach   §   243e   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z týchto   ustanovení jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého   využitie   ako procesného   inštitútu   patrí   výlučne   generálnemu   prokurátorovi.   To   znamená,   že   nejde o základné   právo   sťažovateľa,   ktoré   by   bolo   možné   zahrnúť pod   čl.   46   ods.   1   ústavy, prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Vychádzajúc   zo   svojej   stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   dospel   k záveru, že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označeným rozsudkom okresného súdu   a krajského   súdu   mimoriadne   dovolanie   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označených základných práv sťažovateľa, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľovi právo (právny nárok) na vyhovenie jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

Z citovaného   textu   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Keďže   v danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Následne   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zaoberal   tou časťou, ktorou namieta porušenie svojich základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 22 C 128/05-217   z 19.   októbra   2005 v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 492/05 z 3. októbra 2006.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ   uviedol,   že   generálna   prokuratúra   mu „listom   zo   dňa   20.   10.   2008“ oznámila konečné rozhodnutie, že „vec bola odložená bez vybavenia“.

Z citovaného   vyplýva,   že   sťažovateľ   považuje   podanie   podnetu   generálnemu prokurátorovi   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   za   právny   prostriedok   ochrany, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať v zmysle § 53   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   predtým,   ako podá   sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

S citovaným   tvrdením   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nestotožnil.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   podanie   podnetu   na   podanie mimoriadneho   dovolania   adresované   generálnemu   prokurátorovi   nezakladá podnecovateľovi (v danom prípade sťažovateľovi) právny nárok na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, nemožno ho podľa názoru ústavného súdu považovať za   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a slobôd   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Z toho zároveň vyplýva, že lehota na podanie sťažnosti proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu začala plynúť nadobudnutím ich právoplatnosti (a nie doručením mu odpovede   generálnej   prokuratúry)   a už   vôbec   nie   doručením   mu   ostatnej   odpovede generálnej   prokuratúry   z 20.   októbra   2008.   Keďže   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu sťažnosť proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu zjavne po uplynutí lehoty   uvedenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol aj túto jej časť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v danom prípade sú dané dôvody na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho   základných   práv   označeným   rozsudkom   okresného   súdu   aj   z dôvodu   nedostatku právomoci,   keďže   právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   proti   napadnutému rozsudku okresného súdu vylučuje vzhľadom na zásadu subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009