znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 36/08-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   januára   2008 predbežne prerokoval sťažnosť L. G., B., ktorou namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 12/2007 zo 4. apríla 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2007 doručená sťažnosť L. G. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Tdo 12/2007 zo 4. apríla 2007.

Sťažovateľ sa domnieva, že súdy nepostupovali v súlade s ustanoveniami § 2 ods. 5 Trestného poriadku, podľa ktorých orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Sťažovateľ uvádza:

„Vo   veci na   Okresnom súde v Komárne vo všetkých   štyroch   prípadoch,   keď bol vynesený rozsudok rozhodoval ten istý predseda senátu. Sťažovateľ má za to, že rozhodne došlo   k porušeniu   zákona   uvedeného   v týchto   dvoch   ustanoveniach   Trestného   poriadku, nakoľko   v dvoch   prípadoch   všetky   dôkazy   hodnotil   v neprospech   sťažovateľa   a naopak, v dvoch   prípadoch   hodnotil   dôkazy   v prospech   sťažovateľa,   keď   tohto   spod   obžaloby oslobodil.“

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že postupom   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   jeho základného práva a orgán štátu (najvyšší súd) označeným postupom porušil ustanovenie § 382 písm. c) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, keď dovolanie sťažovateľa odmietol.

Vo   svojej   sťažnosti   ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že:   „konštrukcia   a odôvodnenie uvedené na str. 5 napadnutého uznesenia NS SR prvý ods., nezodpovedá zákonu. Sťažovateľ v dovolaní   de   facto   nenapadol   skutkové   zistenia   súdov,   ale   napadol   právne   posúdenie prípadu tým, že súdy nesprávne posúdili jeho konanie, keď toto konanie subsumovali pod ustanovenie Trestného zákona § 181 d ods. 1 v spolupáchateľstve a § 247 ods. 1 ako pokusu trestného činu a potom v konečnom dôsledku ho za tieto trestné činy odsúdili.“

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   týmto   postupom   bolo   porušené   jeho   právo   na spravodlivý   a zákonný   proces   a žiada   „aby   Ústavný   súd   SR   d   e   k l   a r   o v a l  ,   že uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 1Tdo 12/2007 zo dňa 04.04.2007 došlo k porušeniu článku na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v rozpore s §-om 382 písm. c/ Tr. por.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   podľa   konštantnej   judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 70/00).

Podstata námietok sťažovateľa smeruje len do oblasti prehodnocovania dokazovania vykonaného   pred   všeobecnými   súdmi   s cieľom   obnoviť   možnosť   preskúmania   ich rozhodovania. Postup najvyššieho súdu, ktorý sťažovateľ označil ako zásah do jeho práva, ktorého   porušenie   namieta,   má   svoj   základ   v skutkovom   zistení   a následne   v právnom posúdení   otázky,   či   daný   skutok   sťažovateľa   naplnil   skutkovú   podstatu   trestného   činu. Sťažovateľ nijako nezdôvodnil, ako malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý a zákonný proces. V súvislosti s tým je potrebné poukázať na konštantnú judikatúru ústavného súdu, ktorá   ustanovuje,   že   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).  

Z uvedeného vyplýva, že uplatnené námietky sťažovateľa sú svojím obsahom celkom mimo rámec toho, o čom má ústavný súd právomoc rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd v závere konštatuje, že postupom štátneho orgánu nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv sťažovateľa.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008