znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 36/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., t. č. vo väzbe, Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   zaručených   v čl.   6   ods. 1   a čl.   14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ntv 38/2006 z 25. októbra 2006 o predĺžení väzby a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. novembra   2006   (doplnená   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu 22. a 23. januára   2007)   doručená   sťažnosť   M.   J.,   t.   č.   vo   väzbe,   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   zaručených v čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 1 Ntv   38/2006   z 25.   októbra   2006 o predĺžení väzby.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „podáva   sťažnosť   na   postup   NS   SR   pri rozhodovaní   o predĺženie   väzby“,   a   poukazuje   na   to, „že   rozhodnutím   NS   –   SR Zn. 4 Ntv 17/2006 som diskriminovaný na právach v tr. konaní“ a namieta tiež „dĺžku obmedzovania na slobode“.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   nálezom „vyslovil,   že   NS   SR   v konaní vedenom pod zn.   1 T   38/2004 porušil práva sťažovateľa vyplývajúce čl.   6 ods.   1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14, čl. 12 ods. 1, 24, čl. 13 ods. 3, čl. 50 ods. 6 dohovoru o Diskriminácii. NS SR prikazuje aby neporušoval zákon a dohovor o ochrane... a nediskriminoval obž.“, aby vyslovil, že jeho označené základné práva boli porušené „uznesením NS SR č. k. 1 Ntv 38/2006 z 25. 10. 2006...“ Žiadal   zrušiť „uznesenie   NS   SR   č.   k.   1   Ntv   38/06   z 25.   10.   2006“, priznať   mu „primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150000 Sk...“ a náhradu trov konania. K sťažnosti   pripojil   uznesenie   uvedené   v petite   a svoje   vyjadrenie   adresované najvyššiemu   súdu   k návrhu   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“) z 13. októbra 2006 na predĺženie jeho väzby.

Keďže sťažnosť neobsahovala náležitosti požadované zákonom Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ústavný   súd   19.   decembra   2006   vyzval sťažovateľa   na   jej   doplnenie,   t.   j.   presné   a jednoznačné   označenie   porušených základných práv; upresnenie petitu sťažnosti; upresnenie akým postupom a ktorým rozhodnutím došlo k namietanému porušeniu ústavnosti; predloženie splnomocnenia advokáta na zastupovanie pred ústavným súdom a tiež kópie väzobných rozhodnutí v jeho   trestnej   veci.   Sťažovateľ   bol   súčasne   písomne   informovaný   o náležitostiach návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   22.   a 23.   januára   2007 doplnil svoju sťažnosť v tom zmysle, že upravil jej petit, v ktorom: „požaduje vydať nález ktorým by ÚS SR vyslovil porušenie sťažovateľových práv uznesením NS SR 1 Ntv 38/06 zo dňa 25. 10. 06 tým, že NS SR porušil článok 6 ods. 1 dohovoru čl. 14 dohovoru čl. 12 ods. 1, 4 Ústavy, čl. 13 ods. 3 Ústavy SR čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a požaduje zrušiť uvedené rozhodnutie NS SR (...) primerané finančné zadosťučinenie vo   výške   150   000   Sk   (...)   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   na   účet   právneho zástupcu ustanoveného Ústavným súdom Slovenskej republiky (...)“.

Súčasne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom,   pripojil   kópiu   svojich   rukopisov   týkajúcich   sa   korešpondencie   vo   veci konajúcimi súdmi (žiadosti o prepustenie z väzby, vyjadrenie k návrhom o predĺžení väzby), a sťažnosti adresované všeobecným súdom a orgánom prokuratúry.

II.

Zo sťažnosti, k nej pripojených písomností a zo súdneho spisu okresného súdu č. k. 1 T 38/2004 ústavný súd zistil, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1 Trestného zákona, ďalej pre trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a tiež pre trestný čin vydierania   podľa   §   235   ods.   1,   ods.   2   písm.   d)   Trestného   zákona   účinného do 31. decembra 2005.

Uznesením okresného súdu zo 4. novembra 2003 č. Tp 94/03 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku s tým, že väzba sa u neho započítava od 2. novembra 2003, kedy mu bola obmedzená osobná sloboda   zadržaním   policajnými   orgánmi.   Trestná   vec   sťažovateľa   potom   napadla na okresný súd 4. februára 2004.

Keďže v zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o ústavnom súde je ústavný súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania,   ústavný   súd   sa   zaoberal   obsahovou identifikáciou (predmetom konania) a len tou časťou (etapou) konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T 38/04, ktorú vymedzil sťažovateľ v petite svojho   návrhu   (ústavný   súd   poznamenáva,   že   v predmetnej   trestnej   veci   podal sťažovateľ   od   roku   2003   ďalších   7   podaní,   ktorými   namietal   nezákonnosť, resp. neústavnosť   postupu   vo   veci   konajúcich   orgánov   činných   v trestnom   konaní a všeobecných súdov).

V takto vymedzenom časovom úseku konania ústavný súd zistil, že:

1. Okresný súd 13. novembra 2006 požiadal najvyšší súd (ktorému bol súdny spis   doručený   18.   novembra   2006)   o predĺženie   väzby   sťažovateľa.   Svoju   žiadosť odôvodnil správaním sa sťažovateľa v doterajšom priebehu konania, ktoré neumožnilo skončenie jeho trestnej veci «Spis predkladám teda opätovne Najvyššiemu súdu SR, za účelom   rozhodnutia   o predĺžení   väzby,   pretože   naďalej   tu   pretrváva   hrozba,   že bude marené, alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Zároveň prosím o predĺženie väzby do 30. 6. 2007, lebo vzhľadom na „zvyklosť“ obžalovaného, je opätovne dôvodný predpoklad, že menovaný bude ďalej robiť rôzne obštrukcie, aby zamedzil čo najskoršiemu skončeniu veci».

2. Najvyšší súd 20. októbra 2006 zaslal návrh okresného súdu na vyjadrenie sťažovateľovi   a jeho   právnemu   zástupcovi.   Súčasne   stanovil   termín   neverejného zasadnutia na 25. október 2006. Sťažovateľ sa k návrhu písomne vyjadril podaním z 23. októbra 2006 a jeho právny zástupca podaním z toho istého dňa.

3. Na neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu konanom 25. októbra 2006 bol prečítaný návrh okresného súdu, písomné vyjadrenia sťažovateľa a jeho obhajcu, a bol oboznámený   podstatný   obsah   trestného   spisu.   Po   porade   senátu   bolo   vyhlásené uznesenie č.   k.   1 Ntv   38/2006-672,   ktorým   bola lehota   trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 2. mája 2007.

4. Najvyšší súd 25. októbra 2006 oznámil Ústavu na výkon väzby Ž. (ďalej len „ústav“) predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa. Písomné vyhotovenie uznesenia najvyššieho súdu bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 13. novembra 2006, sťažovateľovi a ústavu 14. novembra 2006.

5.   Súdny   spis   predmetnej   trestnej   veci   bol   doručený   okresnému   súdu 6. novembra 2006.

6. Ústavný súd z hľadiska predmetu posudzovanej veci považuje za relevantné z odôvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   citovať   nasledovné: „(...)   Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že predmetnú vec nebolo možné doposiaľ skončiť najmä vzhľadom na opakované obštrukcie   zo strany obžalovaného M.   J.   Tento postupne namietal predsedov senátov, ktorým bola vec postupne zákonným spôsobom pridelená, namietal   obhajcu,   a preto mu bol v konečnom   dôsledku   ustanovený nový   obhajca, podával   opakované   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   a sťažnosti   proti zamietavým   rozhodnutiam   okresného   súdu   a taktiež   podal   aj   ústavnú   sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. V dôsledku toho bol spis opakovane predkladaný na súd vyššieho stupňa a nemohlo byť vo veci rozhodnuté. Naposledy Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25. apríla 2006, sp. zn. 3 Ntv 18/2006 predĺžil lehotu   trvania   väzby   u obžalovaného   do   2.   novembra   2006,   pričom   už   v tomto rozhodnutí   konštatoval   vyššie   uvedené   dôvody,   pre   ktoré   nebolo   možné   vo   veci doposiaľ právoplatne rozhodnúť. Najvyšší súd zároveň zistil,že aj v súčasnom období v plnom rozsahu pretrvávajú u obžalovaného dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. por., pre ktoré bol v predmetnej veci vzatý do väzby. V osobe obžalovaného   ide   totiž   o viackrát   súdne   trestanú   osobu,   so   sklonmi   k páchaniu trestnej činnosti násilného a sexuálneho charakteru a existuje preto dôvodná obava, že by po prepustení na slobodu konal niektorým zo spôsobov uvedeným v ustanovení § 67 ods. 1 Tr. por. V tomto smere si osvojil tiež názor predsedu senátu okresného súdu,   že   prepustením   obžalovaného   na   slobodu,   by   mohlo   byť   zmarené   alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k záveru, že v danom   prípade   sú   u obžalovaného   M.   J.   splnené   všetky   zákonné   podmienky na predĺženie lehoty trvania väzby podľa § 71 ods. 2 Tr. por. Preto vyhovel návrhu predsedu senátu okresného súdu a lehotu trvania väzby u tohto obžalovaného predĺžil do 2. mája 2007, ktorú lehotu považuje za nevyhnutne potrebnú a zároveň postačujúcu na právoplatne skončenie veci. (...)“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli   zjavne   neodôvodnené,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 zákona o ústavnom súde sťažovateľ musí návrh odôvodniť a uviesť navrhované   dôkazy.   Ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 38/2006 z 25. októbra 2006 boli porušené ustanovenia „čl. 6 ods. 1 dohovoru, č. 14 dohovoru“, ako aj „čl. 12 ods. 1, 4 Ústavy, čl. 13 ods. 3 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR“, a tým boli porušené ním bližšie neoznačené základné práva.

A.

Podľa dohovoru:článok 6 – Právo na spravodlivé súdne konanie ods.   1   Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

článok 14 – Zákaz diskriminácieUžívanie   práv   a slobôd   priznaných   týmto   Dohovorom   sa   musí   zabezpečiť   bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode,   ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Sťažovateľ   nekonkretizoval,   ktoré   z práv   v komplexe   zabezpečujúcich realizáciu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   malo   ním   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho súdu (ako aj konanie mu predchádzajúce) porušiť, ústavný súd však na základe   uvedených   zistení   (pozri   body   1   až   6   II.   časti   odôvodnenia), ako aj z uvedeného   právneho   názoru   konštatuje,   že   vzhľadom   k zistenému   postupu najvyššieho súdu (preskúmanie zákonnosti dôvodov predĺženia trvania väzby, zjavné a náležité odôvodnené dôvody väzby, dodržanie primeranosti lehoty na prejednanie návrhu)   ani   po   eventuálnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   nie   je   dôvodné predpokladať   vyslovenie   porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   v jeho komplexe,   ale   ani   v jeho   jednotlivých   komponentoch   a z uvedeného   dôvodu kvalifikoval namietané porušenie týchto práv ako zjavne neodôvodnené.

Keďže sťažovateľ ani na základe výzvy ústavného súdu nekonkretizoval ako ním vyslovené rozhodnutie a konanie najvyššieho súdu spôsobilo jeho diskrimináciu založenú   na   dôvodoch   uvedených   v čl.   14   dohovoru,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť (už aj vzhľadom na problematické určenie, resp. zistenie príčinnej súvislosti medzi postupom   najvyššieho   súdu   a v citovanej   právnej   norme   uvedenými   dôvodmi diskriminácie) aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

B.

Podľa ústavy:Čl.   12   ods.   1 Ľudia   sú   slobodní   a rovní v dôstojnosti   i v právach.   Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Čl.   12   ods.   4   Nikomu   nesmie   byť   spôsobená   ujma   na   právach   pre   to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Čl.   13   ods.   3   Zákonné   obmedzenia   základných   práv   a slobôd   musia   platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Čl. 47 ods. 3 Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Ustanovenia   čl.   12   a čl.   13   ústavy   kvalifikuje   stabilizovaná   judikatúra ústavného súdu ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavné direktívy   adresované   predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v   normotvornej   činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základne právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97).

Porušenia   citovaných   ustanovení   č.   12   a čl.   13   ústavy   či   už v samostatnom chápaní a v danom   (konkrétne   posudzovanom)   prípade   ani v spojení   s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy (ktoré sa vzťahuje výlučne na základné právo na právnu pomoc   v konaní   pred   súdmi,   garantované   ustanovením   ods.   2   citovanej   právnej normy) sa sťažovateľ nemôže úspešne domáhať jednak pre ich všeobecný charakter, ale najmä (v spojení s čl. 47 ods. 2 a 3) vzhľadom na skutočnosť, že mu je v konaní pred všeobecnými súdmi od počiatku obmedzenia jeho osobnej slobody poskytovaná odborná právna pomoc zastupujúcim ho advokáta. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vychádzajúc z uvedených právnych záverov ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne   neopodstatnenú   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   už o jeho   žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   náhrady   trov konania   a zrušenie   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   nerozhodol,   lebo rozhodovanie o nich je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy (resp. § 56 ods. 4 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) viazané na vyhovenie sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2007