znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 36/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia ich   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 7 C 15/04-44 z 3. marca 2004 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 261/05 z 30. júna 2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 242/2005 zo 7. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2006 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 7 C 15/04-44 z 3. marca 2004 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 261/05 z 30. júna 2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 242/2005 zo 7. novembra 2005.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: „Sťažovatelia v 1) a 2) rade si v r. 1984, kúpnou zmluvou RI 60/85 zo dňa 16. 7. 1985 a v r. 1993, kúpnou zmluvou zo dňa 16. 3. 1993, dokúpili spoluvlastnícke podiely pozemkov parc. č. 157/1, 157/2 v k. ú. S., aby ju mohli vlastniť v celosti, tak ako ju užívali.

Vzhľadom   k tomu,   že   k uvedeným   zmluvám,   bol   bez   vedomia   sťažovateľov, pracovníkom   vtedajšej   geodézie,   vyhotovený   geometrický   plán   v troch   rôznych spracovaniach, ktorými sťažovateľov zámerne poškodil, boli po tomto zistení nútení podať žalobný návrh o vyporiadanie pozemku vydržaním. (...)

Nakoľko obaja sťažovatelia sú dôchodcovia a značnú čiastku dôchodkov použijú na platby za zdravotnú starostlivosť a lieky, pretože sú ZŤP a tiež sa starajú o nezaopatrené dieťa, požiadali súd v zmysle platných predpisov o odpustenie súdnych poplatkov, čo im bolo súdmi na všetkých stupňoch odmietané. (...)

Preto   sťažovatelia   podali   aj   dovolanie   s následnou   žiadosťou   o pridelenie bezplatného právneho zástupcu, nakoľko nemajú finančné prostriedky na jeho zaplatenie i keď v inej veci pred tým istým súdom a za tých istých podmienok oslobodenie im bolo priznané. (...)

Preto je nepochopiteľné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 7. novembra 2005, č. j. 1 Cdo 242/2005, v ktorom sa na strane druhej v druhom odstavci píše, že výzvu súdu s poučením prevzali navrhovatelia v 1), 2) rade, každý osobitne dňa 29. 9. 2005 a doposiaľ na ňu nereagovali. (...)

Podľa   čl.   46 odst.   1 Ústavy SR,   sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom   –   postupom   –   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   podľa   čl.   47 odst. 2   má   každý   právo   na   právnu   pomoc   v konaní   pred   súdmi   od   začiatku   konania... a podľa čl. 12 odst. 2 nikoho nemožno zvýhodňovať, alebo znevýhodňovať, že nemá peniaze. Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v spojení s rozhodnutím prvostupňovým súdom, však boli tieto práva sťažovateľom odopreté. (...)

Sťažovatelia   na   základe   týchto   skutočností   navrhujú,   aby   senát   Ústavného   súdu Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní túto sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento nález:

rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 3. 3. 2004, uznesením č. 7 C 15/04-44 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľom 1), 2) rade a nasledujúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 7. 11. 2005, uznesením 1 Cdo 242/05 o zastavení konania proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. 6. 2005, sp. zn. 6 Co 261/05, došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 46 odst. 1 Ústavy SR a základného práva sťažovateľov na právnu pomoc v konaní pred súdmi, podľa čl. 47 odst. 2 Ústavy SR.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sa zrušujú.

Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľom trovy tohto konania“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi (...) od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods.   2   ústavy   uznesením   Okresného   súdu   Žilina   č.   k.   7   C   15/04-44   z 3.   marca   2004 v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   6   Co   261/05   z 30.   júna   2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 242/2005 zo 7. novembra 2005.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovatelia napadli tak rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu, ako aj rozhodnutie najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd v zásade nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu, pretože ich postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší súd v dôsledku dovolania sťažovateľov. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k okresnému a krajskému súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu a sťažovateľom zákonná možnosť podania opravných prostriedkov proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského   súdu   nebola   odňatá   a sťažovatelia   opravné   prostriedky   aj   využili,   bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 242/2005 vo veci sťažovateľov o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 261/05 z 30. júna 2005 sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a listiny.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu,   pretože   ten   pred   meritórnym   preskúmavaním   rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 6 Co 261/05 z 30. júna 2005 vyzval sťažovateľov na predloženie plnomocenstva   udeleného   advokátovi   na   ich   zastupovanie   v dovolacom   konaní,   pričom v tejto súvislosti konštatoval, že „výzvu súdu s poučením prevzali navrhovatelia v 1), 2) rade, každý osobitne dňa 29. 9. 2005 a doposiaľ na ňu nereagovali.“ Najvyššiemu súdu sťažovatelia vytýkajú, že v danej súvislosti neprihliadol na to, že „v inej veci pred tým istým súdom a za tých istých podmienok oslobodenie im bolo priznané“.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva najmä, že: „Okresný súd výzvou z 27. 9. 2005 (č. l. 166 spisu) vyzval navrhovateľov 1), 2) a to každého   osobitne,   na   odstránenie   vady   dovolacieho   konania,   konkrétne   na   predloženie plnomocenstva udeleného advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní. Na splnenie si tejto povinnosti im stanovil lehotu 10 dní, počítanú od nasledujúceho dňa od doručenia tejto   výzvy.   Výzvu   súdu   s poučením   prevzali   navrhovatelia   1),   2)   každý   osobitne   dňa 29. 9. 2005, doposiaľ na ňu nezareagovali.

V zmysle   ustanovenia   §   241   ods.   1,   veta   druhá,   O.   s.   p.   musí   byť   dovolateľ v dovolacom   konaní   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemá   právnické   vzdelanie   buď   sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Citované zákonné ustanovenie vyžaduje, aby bol dovolateľ vzhľadom k zvýšenej odbornej náročnosti dovolacieho konania zastúpený profesijným advokátom.

Napriek tomu, že navrhovatelia 1), 2) nemajú právnické vzdelanie vyžadované na zastupovanie v dovolacom konaní a ako dovolatelia takéhoto zástupcu potrebujú, keďže ide o zákonnú   podmienku   dovolacieho   konania,   ktorej   nesplnenie   bráni   prejednaniu   ich dovolania, nepoverili v súdom určenej lehote a ani doposiaľ svojím zastupovaním žiadneho kvalifikovaného zástupcu (advokáta).

So zreteľom na nerešpektovanie výzvy musel Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) prihliadnuť (§ 243c O. s. p.) na ustanovenie § 104 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie sa zastaví. Aplikujúc uvedené zákonné ustanovenia preto dovolací súd konanie o dovolaní navrhovateľov 1), 2) zastavil bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Sťažovatelia inak vo svojej ústavnej sťažnosti netvrdili, že by akýmkoľvek spôsobom reagovali na uvedenú výzvu najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľom už v „inej veci“ a „za tých istých podmienok“ bol ustanovený advokát na bezplatné poskytovanie právnej pomoci, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho   súdu.   Ani   po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovatelia   uviedli v predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   také   skutkové   zistenie   a   výklad   právne relevantných   zákonných   ustanovení,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s označenými   článkami   ústavy.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2006