znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 36/05-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. I. M., Ž., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 17/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 17/94 p o r u š i l   základné právo Ing. P. P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 17/94 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. P. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 1. marca 2005   č.   k.   I.   ÚS   36/05-8   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. P., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 17/94.

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 3. septembra 1993 podal okresnému súdu   návrh   na   začatie   konania   vo   veci „priznania   nároku   z neplatného   rozviazania pracovného pomeru“. Okresný súd vo veci už dvakrát rozhodol (v rokoch 1994 a 1995), avšak po   zrušení   jeho   druhého   rozsudku   a vrátení   mu   veci   z Krajského   súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na ďalšie konanie je podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd od 15. októbra 1997 (na ktorý bol vytýčený termín pojednávania) úplne nečinný. Postup okresného   súdu   považuje   sťažovateľ   za   porušenie   základného   práva   upraveného   čl. 48 ods. 2 ústavy.

3. Sťažovateľ 15. februára 1995 urgoval pokračovanie v konaní a 2. marca 1995 a 25. októbra 1996 podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Vo veci nebolo do dňa podania jeho sťažnosti ústavnému súdu právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   základného práva, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením   sp.   zn.   Spr.   3512/04   zo 6. mája   2005   a sťažovateľ   prostredníctvom   stanoviska   svojho   právneho   zástupcu k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 17. mája 2005.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 17/94.A.

1.Okresnému súdu podal 3. septembra 1993 sťažovateľ proti odporcovi – D., š. p. v likvidácii, B. (ďalej len „odporca“) návrh na začatie konania vo veci „priznania nároku z neplatného rozviazania pracovného pomeru (sp. zn. 6 Nc 112/93)“.

2.Okresný   súd   18.   októbra   1993   predvolal   sťažovateľa   na   termín   stanovený   na

25. október 1993 za účelom poučenia o nedostatkoch jeho návrhu (uvedenie sumy, ktorú požaduje od odporcu). Sťažovateľ upresnil návrh 29. októbra 1993.

3.Okresný súd 11. januára 1994 zaslal návrh na vyjadrenie odporcovi.

4.Okresný súd 27. januára 1994 predvolal sťažovateľa na 9. marec 1994 na pohovor.

5.Odporca 14. januára 1994 predložil vyjadrenie k návrhu (uviedol aj svoje správne označenie: D., š. p. v likvidácii a nie D., š. p. v likvidácii, odštepný závod Ž., ako to uviedol v návrhu sťažovateľ).

6.Na   pojednávaní   konanom   8.   marca   1994   (za   prítomnosti   sťažovateľa   a právneho zástupcu   odporcu)   bola   pripustená   zmena   označenia   odporcu   a boli   vypočutí účastníci konania k predmetu sporu. Okresný súd rozsudkom (č. k. 6 C 17/94-20) návrh zamietol.

7.Sťažovateľ 13. mája 1994 napadol prvostupňové rozhodnutie odvolaním, ku ktorému sa 9. júna 1994 písomne vyjadril odporca.

8.Súdny spis bol 28. júna 1994 predložený krajskému súdu na odvolacie konanie.

9.Krajský súd 30. júna 1994 stanovil termín pojednávania na 20. júl 1994 (predvolanie bolo doručené účastníkom 1., resp. 4. júla 1994).

10.Odporca 19. júla 1994 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní.

11.Na pojednávaní konanom 20. júla 1994 (za prítomnosti sťažovateľa) po vypočutí sťažovateľa krajský súd prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

12.Súdny spis s uznesením krajského súdu sp. zn. 10 Co 2251/94 z 20. júla 1994 bol doručený   okresnému   súdu   17.   augusta   1994   (účastníci   prevzali   druhostupňové rozhodnutie 22. septembra 1994).

13.Okresný   súd   19.   októbra   1994   požiadal   zamestnávateľa   sťažovateľa   –   o zaslanie výpisu o jeho zárobku za obdobie po 1. októbri 1992 (informácia bola okresnému súdu predložená 26. októbra 1994).

14.Sťažovateľ 15. februára 1995 urgoval pokračovanie v konaní.

15.Okresný   súd   16.   marca   1995   stanovil   termín   pojednávania   na   31.   marec   1995 (predvolanie bolo doručené účastníkom a 2 svedkom 20. marca 1995).

16.Podaním z 31. marca 1995 sťažovateľ upravil petit návrhu (upresnil obdobie a výšku náhrady) a doplnil odôvodnenie svojho návrhu.

17.Na   pojednávaní   konanom   31.   marca   1995   (za   prítomnosti   sťažovateľa   a novej právnej zástupkyne odporcu) bol vypočutý sťažovateľ a na návrh právnej zástupkyne odporcu (ktorá prevzala materiály týkajúce sa predmetu sporu od odporcu len deň pred pojednávaním) bolo pojednávanie odročené na 21. apríl 1995 (predvolanie na pojednávanie bolo doručené odporcovi a jeho právnej zástupkyni).

18.Odporca sa 19. apríla 1995 písomne vyjadril k upravenému petitu návrhu.

19.Na   pojednávaní   konanom   21.   apríla   1995   (za   prítomnosti   účastníkov)   bola k predmetu   sporu   vypočutá   právna   zástupkyňa   odporcu.   Okresný   súd   rozsudkom (č. k. 6 C 17/94-61) uložil odporcovi „uhradiť žalobcovi 23 550 Sk“ a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania (rozsudok bol doručený účastníkom 2., resp. 6. júna 1995).

20.Proti rozsudku podali odvolanie odporca 16. júna 1995 a sťažovateľ 20. júna 1995 (vzájomné stanoviská k odvolaniam predložili účastníci 30. júna, resp. 12. júla 1995).

21.Krajskému   súdu   bol   súdny   spis   predložený   na   odvolacie   konanie   21.   júla   1995. Krajský súd stanovil termín pojednávania na 6. september 1995.

22.Na   pojednávaní   konanom   6.   septembra   1995   (za   prítomnosti   účastníkov) boli k predmetu   sporu   vypočutí   účastníci   a krajský   súd   uznesením (č. k. 10 Co 3153/95-82) zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

23.Súdny   spis   bol   doručený   okresnému   súdu   26.   septembra   1995   a druhostupňové rozhodnutie účastníkom 3. a 11. októbra 1995.

24.Okresný   súd   27.   septembra   1995   požiadal   odporcu   o zaslanie   výpisu   o   zárobku navrhovateľa (t.   j. sťažovateľa) za rok 1991 a oznámenie mien svedkov, ktorých navrhuje vypočuť (adresy svedkov oznámil 8. novembra 1995).

25.Sťažovateľ podal krajskému súdu 30. októbra 1996 sťažnosť na prieťahy v konaní okresného   súdu.   Podpredseda   okresného   súdu   poverený   jeho   vedením   (ďalej   len „predseda okresného súdu“) v odpovedi sp. zn. Spr. 3172/96 z 22. novembra 1996 uviedol: „... preskúmal som spis Okresného súdu Žilina 6 C 17/96, pričom zisťujem, že   Vaša   sťažnosť   je   dôvodná,   pretože   predsedkyňa   senátu   JUDr.   K.   je   od

27. septembra vo veci nečinná.“

26.Predseda okresného súdu prikázal vec sp. zn. 6 C 17/94 dňom 22. novembra 1996 „na prejednanie a rozhodnutie JUDr. K. P.“

27.Okresný súd 22. septembra 1997 stanovil termín pojednávania na 15. október 1997 (predvolanie prevzali sťažovateľ a právna zástupkyňa odporcu a 3 svedkovia).

28.Sťažovateľ   15.   októbra   1997   upravil   petit   návrhu   (požadoval   náhradu   mzdy   za obdobie   od   1.   septembra   1992   do   30.   septembra   1997   a úroky   z omeškania   za uvedenú dobu).

29.Z úradného   záznamu   z 15.   októbra   1997   vyplýva,   že   svedok   Ing.   M.   Z.   zo   Ž. (nedostavil sa včas na pojednávanie) uviedol, že „D., podnik v likvidácii ešte existuje na adrese, B. a podnik je v konkurze u Mestského súdu B. u Dr. H. T., správcom konkurznej podstaty je JUDr. J. K., zástupca úpadcu je Ing. O. T.“

30.Na   pojednávaní   konanom   15.   októbra   1997   sa   zúčastnil   sťažovateľ.   U   odporcu doručenie predvolania nebolo vykázané („podľa pošty podnik je zrušený“). Právna zástupkyňa odporcu pri ospravedlňovaní svojej neúčasti uviedla, že „... firma D. B. je zlikvidovaná a v ďalšom konaní už týchto nezastupuje“. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, „že bude vykonaný dotaz na Okresný súd Bratislava 1 obchodné oddelenie o výpis z obchodného registra odporcu..., prípadne o zistenie prechodu práv. (...)“ Žiadosť o výpis z obchodného registra bola Okresnému súdu Bratislava I doručená 9. augusta 1999.

31.Podľa   úradného   záznamu   z 1.   októbra   1998   bol   súdny   spis   „sp.   zn.   6   C   17/94 s účinnosťou od 1. októbra 1998 pridelený... do senátu JUDr. K. P.“.

32.Právna   zástupkyňa   odporcu   24.   augusta   1999   oznámila   okresnému   súdu,   že   jej „právne   zastupovanie   odporcu   skončilo   v októbri   1995,   keď   odporca   vstúpil   do konkurzu... Preto sa v ďalšom kontaktujte so správcom konkurznej podstaty (sídli v B.)“.

33.Dňa   2.   septembra   1999   bol   súdny   spis „sp.   zn.   6   C   17/94   s účinnosťou   od

1. septembra   1999   prikázaný   na   ďalšie   pojednávanie   a rozhodovanie   do   senátu JUDr. J. R.“.

34. Dňa 19. októbra 1999 bol okresnému súdu doručený výpis z obchodného registra, podľa ktorého „Vymazuje sa: Štátny podnik D., štátny podnik v likvidácii, so sídlom v B., zapísaný v obchodnom registri...   sa vymazuje z obchodného registra v celom rozsahu. Starý spis: Pš 57“. Uznesenie o výmaze nadobudlo právoplatnosť 24. apríla 1996.

35. Dňa 31. októbra 2000 bol súdny spis „sp. zn. 6 C 17/94 s účinnosťou od 27. októbra 2000 pridelený... do senátu Mgr. K. B.“.

36. V úradnom zázname (č. l. 102 spisu) vypracovanom 5. mája 2005 vyšším súdnym úradníkom JUDr. M. L. je uvedené: „Dňa 5. 5. 2005 mi bol predložený spis vo veci navrhovateľa Ing. P. P. proti odporcovi D., š. p. v likvidácii, o priznanie nároku z neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru   vedený   pod   sp.   zn.   6   C   17/94   za účelom zistenia právneho nástupcu odporcu.

Na základe výpisu z obchodného registra odporca D., š. p. v likvidácii, dňom 15. 11. 2004   vymazaný   z obchodného   registra   v celom   rozsahu.   Dňom   výmazu   odporcu z obchodného   registra   došlo   aj   k jeho   zániku.   Odporca   zanikol   bez   právneho nástupcu. Podľa ustanovenia § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony nestanovujú inak. Podľa ustanovenia § 107 ods. 4 OSP, ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I nachádzajúce sa v spise na č. l. 100 sa týka firmy D., štátny podnik v likvidácii, preto toto uznesenie nijak nesúvisí s odporcom a ani s týmto konaním.“

37.Na č. l. 103 spisu je výpis z „Obchodného registra na internete“ z 5. mája 2005, a to z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddielu Pš, týkajúci sa D., š. p. v likvidácii, ktorý bol dňom 15. novembra 2004 vymazaný „Z obchodného registra v celom rozsahu...“

38.Z časti „Ďalšie právne skutočnosti“ predmetného výpisu vyplýva, že: „Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. K 2/92 zo dňa 20. 12. 2001, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 12. 2002 bol zrušený konkurz vyhlásený dňa 30. 10. 1995 uznesením   sp.   zn.   K 2/92–120   na   D.,   štátny   podnik   v likvidácii,   JUDr.   Z.   K., komerčný právnik, bol zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty.“

39. Súdny   spis   sp.   zn.   6   C   17/94   bol   predložený   11.   mája   2005   ústavnému   súdu na nahliadnutie.

B.Z výpisu z obchodného registra (pozri bod A – 38) vyplýva, že uznesením Mestského súdu B. č. k. K 2/92-120 z 30. októbra 1995 bol na odporcu vyhlásený konkurz. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. K 2/92 z 20. decembra 2001 bol tento konkurz zrušený.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k opodstatnenosti   sťažnosti   zo 6. mája 2005 podal chronologický prehľad úkonov súdu v doterajšom konaní a uviedol: „... Objektívny stav je taký, že odporca bol od roku 1995 v konkurze, preto konanie na našom súde bolo bezvýznamné. Bolo vecou najmä navrhovateľa podľa toho sa zariadiť.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   v stanovisku   zo   17.   mája   2005   k predmetnému vyjadreniu uviedol, že: „(...) je pravdou tvrdenie Okresného súdu v Žiline, že v roku 1995 (konkrétne 31. 10. 1995) bol na spoločnosť D. š. p. v likvidácii B. vyhlásený konkurz. Podľa prehľadu úkonov však Okresný súd vo veci konal naďalej napr. na deň 15. 10. 1997 vytýčil pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Uvedený   konkurz   bol   zrušený   uznesením   Krajského   súdu   Bratislava   spis. zn. K 2/1992 dňa 20. 12. 2001. Po zrušení konkurzu však Okresný súd Žilina za obdobie viac ako 4 roky nevykonal žiaden procesný úkon.

Argument Okresného súdu v Žiline uvedený vo vyjadrení zo dňa 6. 5. 2005, že súdne konanie bolo z dôvodu vyhláseného konkurzu bezvýznamné považujem za absurdný. (...)“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   17/94,   v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že zložitosť veci (právna, prípadne faktická) nie je vzhľadom na doterajší priebeh konania okolnosťou, ktorá by ovplyvnila doterajšiu dĺžku konania.

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľa v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3.3.   Pri   posudzovaní   postupu   okresného   súdu   v predmetnej   veci   ústavný   súd predovšetkým konštatuje, že konanie vo veci sp. zn. 6 C 17/94 bolo v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 písm. d)  „(...) iné konania než uvedené pod písmenom c) sa prerušujú“... zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) v znení platnom a účinnom od 14. septembra 1995 prerušené od 30. októbra 1995, keď bol na odporcu vyhlásený konkurz (uvedený právny účinok na vyhlásenie konkurzu mali aj nasledujúce právne úpravy:

- s účinnosťou od 2. apríla 1998 - § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní „iné konania než uvedené v písmene c), ktorých výsledkom môže byť nárok proti podstate, sa prerušujú...“,

- s účinnosťou   od   1.   augusta   2000   -   §   14   ods.   1   písm.   d)   zákona   o konkurze a vyrovnaní „... súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali pred vyhlásením   konkurzu, sa   prerušujú,   ak sa   týkajú majetku   patriaceho do   podstaty alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené...“

Prerušenie   konania   z uvedeného   dôvodu   trvalo   do   20.   decembra   2001,   keď   bol konkurz zrušený (pozri vyššie časť II. C odôvodnenia), teda spolu vyše 6 rokov. Táto doba sa   významnou   mierou   podieľala   na   celkovej   dĺžke   konania   trvajúceho   doteraz   skoro 12 rokov (11 rokov a 9 mesiacov).

Keďže   súdne   konanie,   v ktorom   podľa   sťažovateľa   malo   dôjsť   k porušeniu   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,   bolo   v dôsledku   skutočnosti,   že   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave z 30. októbra   1995   č. k. K 2/92-120   bol   vyhlásený   konkurz   na   majetok   odporcu,   t.   j. účastníka napadnutého konania pred okresným súdom, zo zákona prerušené § 14 ods. 1 písm.   d)   zákona   o konkurze   a vyrovnaní a z tohto   dôvodu   ak   nedôjde   k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v zákone o konkurze a vyrovnaní, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty jeho účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to bolo uvedené vyššie. Sťažovateľ netvrdil ani neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by   vyplývalo,   že   v danej   veci   neexistoval   zákonný   dôvod   na   prerušenie   konania.   Že prekážka   prerušenia   konania   odpadla,   uviedol   až   v reakcii   na   vyjadrenie   predsedu okresného   súdu   k opodstatnenosti   sťažnosti.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd nečinnosť   súdu   v dôsledku   existencie   zákonnej   prekážky   jeho   postupu,   tak   ako   to   je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 34/03).

3.4. Okresný súd bol od 20. decembra 2001 (zrušenia konkurzu) do 5. mája 2005 (nahliadnutia do obchodného registra), t. j. v trvaní 3 rokov a 5 mesiacov bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda skoro 3 a pol roka neboli vykonané vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza.

Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v tvrdení o „bezvýznamnosti konania“ preto, že odporca „bol   v   konkurze   od   roku   1995“, ústavný   súd   odmietol   z dôvodu   dlhodobej nečinnosti   okresného   súdu   v období   uvedenom   vyššie   (po   zrušení   konkurzu),   ako   aj neprimerane dlhodobého   konania vzhľadom   na predmet   sporu   vedeného   pred   okresným súdom   (náhrada   mzdy   v súvislosti   s   neplatným   skončením   pracovného   pomeru)   a jeho význam pre sťažovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov (vzhľadom na zistené konkrétne okolnosti prípadu vybaviť vec meritórnym alebo procesným rozhodnutím).

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Za   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk.

Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa, ústavný súd uznal za odôvodnené priznať mu finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu (najmä vzhľadom na dlhodobú a bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu, ako aj význam napadnutého konania pre sťažovateľa) považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže sťažovateľ si náhradu trov konania neuplatnil, ústavný súd sa týmto nárokom v danom prípade nezaoberal.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2005