znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 36/02-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2003 zloženého z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval sťažnosť 1. J. P., bytom S. L., 2. P. P., bytom K., 3. D. R., bytom S. V., 4. J. V., bytom S. Š., 5. P. T., bytom S. Š., 6. J. H., bytom P. B., 7. J. G., bytom Ľ., 8. D. S., bytom B., 9. P. G., bytom Ľ., 10. L. B., bytom S. B., 11. J. B., bytom A., 12. Š. Č., bytom V., 13. T.   D.,   bytom   P.,   14. R.   K.,   bytom   K.,   15.   M.   K.,   bytom   S.,   16.   Š.   K.,   bytom   P., 17. M. K., bytom K., 18. B. K., bytom V., 19. E. L., bytom H., 20. M. M., bytom H., 21. M. M., bytom K., 22. M. M., bytom S. Ľ., 23. A. N., bytom S. Ľ., 24. J. P., bytom P., 25. M. R., bytom H., 26. A. Š., bytom V., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B., vo veci porušenia ich práv podľa čl. 23 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom   starostky   obce   Žakovce   a uznesením   Obecného   zastupiteľstva   obce   Žakovce č. 197 a takto

r o z h o d o l :

1. Starostka obce Žakovce postupom a nečinnosťou pri plnení povinností obce ako ohlasovne trvalého pobytu   p o r u š i l a   právo slobody pobytu J. P., P. P., D. R., J. V., P. T., J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č., R. K., M. K., Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M., M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š. zaručené v čl. 23 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky.

2.   Obecné   zastupiteľstvo   v   Žakovciach   uznesením   z 10.   decembra   2001   č.   197, ktorým nesúhlasilo s prihlásením na trvalý pobyt v Žakovciach v budove č. súp. 198 podľa žiadostí doručených Obecnému úradu v Žakovciach 28. novembra 2001 a uložilo starostke obce Žakovce a pracovníčkam Obecného úradu v Žakovciach dodržiavať toto uznesenie, p o r u š i l o   právo slobody pobytu Š. Č., R. K., M. K., Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M., M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š. zaručené v čl. 23 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky.

3. Starostka obce Žakovce postupom a nečinnosťou pri plnení povinností obce ako ohlasovne trvalého pobytu   p o r u š i l a   právo D. R., J. V., P. T., J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č., R.   K., M. K., Š. K., M. K., M. M., M. M., A. N., J. P.,   M. R.   a A. Š. zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou   voľbou svojich   zástupcov zaručené v čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Konanie o sťažnosti J. B. a T. D.   z a s t a v u j e.

5. Starostke obce Žakovce pri plnení povinností obce ako ohlasovne trvalého pobytu z a k a z u j e   pokračovať v porušovaní práva slobody pobytu J. P., P. P., D. R., J. V., P. T., J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č., R. K., M. K., Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M., M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š. vysloveného v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

6. J. P., P. P., D. R., J. V., P. T., J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č., R. K., M. K., Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M., M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š.   p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému zvlášť v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je obec Žakovce   p o v i n n á   vyplatiť J. P., P. P., D. R., J. V., P. T., J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č., R. K., M. K., Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M., M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š. na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. J. P., P. P., D. R., J. V., P. T., J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č., R. K., M. K., Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M., M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š.   p r i z n á v a náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   136 826   Sk   (slovom stotridsaťšesťtisícosemstodvadsaťšesť   slovenských   korún),   ktorú   je   obec   Žakovce p o v i n n á   vyplatiť J. P., P. P., D. R., J. V., P. T., J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č., R. K., M. K., Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M., M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š. na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Sťažnosti J. P., P. P., D. R., J. V., P. T., J. H., J. G., D. S., P. G., L. B., Š. Č., R. K., M. K., Š. K., M. K., B. K., E. L., M. M., M. M., M. M., A. N., J. P., M. R. a A. Š. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 10. apríla 2002 č. k. I. ÚS 36/02-17 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) prijal na konanie sťažnosť skupiny sťažovateľov v zložení:1. J. P., bytom S. L.,2. P. P., bytom K.,3. D. R., bytom S. V.,4. J. V., bytom S. Š.,5. P. T., bytom S. Š.,6. J. H., bytom P. B.,

7. J. G., bytom Ľ.,8. D. S., bytom B.,9. P. G., bytom Ľ.,10. L. B., bytom S. B.,11. J. B., bytom A.,12. Š. Č., bytom V.,13. T. D., bytom P.,14. R. K., bytom K.,15. M. K., bytom S.,16. Š. K., bytom P.,17. M. K., bytom K.,18. B. K., bytom V.,19. E. L., bytom H.,20. M. M., bytom H.,21. M. M., bytom K.,22. M. M., bytom S. Ľ.,23. A. N., bytom S. Ľ.,24. J. P., bytom P.,25. M. R., bytom H.,26. A. Š., bytom V.,(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B., vo veci porušenia ich práv podľa čl. 23 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   starostky   obce   Žakovce   (ďalej   len   „starostka   obce“)   a uznesením   Obecného zastupiteľstva   obce   Žakovce   č. 197   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie   obecného zastupiteľstva“).

V sťažnosti sťažovatelia okrem iného uviedli:

V obci Žakovce pôsobí Inštitút Krista Veľkňaza (ďalej len „Inštitút“), ktorý prevádzkuje dom sociálnych služieb pre telesne postihnutých, útulok, resocializačné stredisko a domov pre osamelých rodičov.

Už v roku 1997 sa jeden zo spolupracovníkov Inštitútu P. V. pokúsil prihlásiť svoj trvalý pobyt v budove na adrese Žakovce 30. Na jeho žiadosť reagovalo obecné zastupiteľstvo v Žakovciach svojim uznesením č. 145 vyjadrilo „nesúhlas s prihlasovaním osôb na trvalý pobyt v budove č. s. 30 v k. ú. obce Žakovce“.

V roku 1999 sa pokúsili prihlásiť trvalý pobyt v budove na adrese Žakovce 30 ďalších šesť osôb. Ani týmto nebol trvalý pobyt na uvedenej adrese na základe uznesenia obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 145 zapísaný do evidencie obyvateľov. Uvedených šesť osôb sa podnetom v predmetnej veci obrátilo na Okresnú prokuratúru v Kežmarku, aby táto preskúmala zákonnosť postupu obce ako ohlasovne. Listom zo dňa 2. septembra 1999 bolo podnecovateľom oznámené, že neprišlo k porušeniu zákona a podnet bol odložený.

Správca farnosti Ing. Mgr. M. K. Dr.h.c. podal dňa 11. mája 2000 opätovne na Okresnú prokuratúru   v   Kežmarku   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti   uznesenia   obecného zastupiteľstva   v   Žakovciach   č.   145.   Listom   zo   dňa   18.   júla   2000   podala   Okresná prokuratúra   v   Kežmarku   obci   Žakovce   namiesto   protestu   prokurátora   návrh   na odstránenie nezákonnosti ?! vo veci uznesenia obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 145.

Sťažovatelia   sú   bývalí   chovanci   detských   domovov,   osoby   prepustené   z   výkonu   trestu odňatia slobody, osoby telesne postihnuté s nutnosťou celodennej starostlivosti a pracovníci Inštitútu. Sťažovatelia bývajú v obci Žakovce, v zariadeniach Inštitútu, niektorí sú v obci Žakovce   aj   zamestnaní,   no   všetci   majú   ohlásený   trvalý   pobyt   mimo   obce   Žakovce   na miestach, kde sa   nezdržujú (niektorí ešte stále v detských domovoch, ktoré pred rokmi opustili).

Dňa   28.   a 29.   novembra   2001 požiadali sťažovatelia   v zmysle zákona   č.   135/l982   Zb. o hlásení   a   evidencii   pobytu   obyvateľov   na   ohlasovni   -   obci   Žakovce   o   prihlásenie k trvalému   pobytu. Sťažovatelia v prvom až desiatom rade žiadali o evidenciu trvalého pobytu na adrese Žakovce č. 30 a sťažovatelia v jedenástom až dvadsiatom šiestom rade o evidenciu trvalého   pobytu na adrese Žakovce č. 198. Prílohou žiadostí boli vyplnené prihlasovacie lístky a súhlas   vlastníka objektov Rímskokatolíckej cirkvi zastúpenej Ing. Mgr. M. K., Dr.h.c, ktorý je aj riaditeľom Inštitútu. Obe predmetné budovy sú určené na bývanie a spĺňajú požiadavky v zmysle ustanovení § 3 ods. 3 zákona č. 135/1982 Zb.

Dňa 1. decembra 2001 sa konali voľby do orgánov samosprávnych krajov. V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 303/2001 Z. z. majú právo voliť do orgánov samosprávnych krajov občania Slovenskej republiky a   cudzinci,   ktorí   majú trvalý pobyt v obci,   ktorá patrí do   územia samosprávneho kraja, alebo majú trvalý pobyt vo vojenskom obvode, ktorý patrí na účely volieb do orgánov samosprávneho kraja do jeho územia a najneskôr v deň konania volieb dovŕšili 18 rokov veku. Všetci sťažovatelia sú osoby staršie ako 18 rokov a neexistujú u nich prekážky volebného práva v zmysle § 2 ods. 2 citovaného zákona. V zmysle § 7 ods. 1 zákona   č. 303/2001 Z. z. na hlasovanie v konkrétnom volebnom okrsku sú oprávnené osoby,   ktoré   sú   zapísané   v zozname   voličov,   vytvoreného   obcou   zo   stáleho   zoznamu voličov. Stály zoznam   voličov vedie v zmysle zákona č. 80/1990 Zb. obec. V zmysle § 5 tohto zákona obec dopíše do zoznamu osoby, ktoré sa prihlásili na trvalý pobyt. Napriek žiadosti sťažovateľov nebol ich trvalý pobyt v obci Žakovce ohlasovňou zaevidovaný a teda neboli vzhľadom na vyššie uvedené zapísaní do stáleho zoznamu voličov.

Pri   voľbách   do   orgánov   samosprávnych   krajov   vyhlásených   na   1.   decembra   2001 a 15. decembra 2001 sťažovatelia nemohli voliť vo volebnom okrsku v mieste svojho pobytu. Imobilná časť sťažovateľov (11, 12, 13, 15, 16, 17, 21, 24, 25, 26) by sa na týchto voľbách mohla   zúčastniť   len   s   ťažko   prekonateľnými   problémami   a sťažovatelia   (6,   8,   21,   25) s trvalým pobytom mimo prešovského kraja nemohli realizovať volebné právo v kraji, kde žijú.

Listom zo dňa 24. januára 2002 oznámila starostka obce Žakovce sťažovateľom, že na základe   uznesenia   obecného   zastupiteľstva   č.   197   nebolo   vyhovené   ich   žiadostiam o prihlásenie   k trvalému   pobytu   v   obci.   Nakoľko   tieto   oznámenia   boli   zaslané   všetkým sťažovateľom na adresu ich pôvodného trvalého pobytu, do dňa podania ústavnej sťažnosti sa nepodarilo všetky získať.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   tvrdili,   že   postupom   a nečinnosťou   starostky obce pri plnení povinností obce ako ohlasovne trvalého pobytu a napadnutým uznesením obecného zastupiteľstva bolo porušené ich právo na slobodu pobytu podľa čl. 23 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj ich právo zúčastniť sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov podľa čl. 30 ods. 1 ústavy. Žiadali preto, aby ústavný súd po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

1.   Postupom   starostky   obce   Žakovce   pri   plnení   povinností   ohlasovne   trvalého   pobytu a uznesením obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 197 - obmedzením práva na slobodu pobytu boli porušené práva sťažovateľov 1 až 26 podľa čl. 23 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky,

2.   Postupom   starostky   obce   Žakovce   pri   plnení   povinností   ohlasovne   trvalého   pobytu a uznesením obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 197 - obmedzením práva na účasť na správe   vecí   verejných   slobodnou   voľbou   svojich   zástupcov   boli   porušené   práva sťažovateľov 3 až 17 a 21 až 26 podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ,

3.   Starostka   obce   Žakovce   je   povinná   v   rámci   povinností   ohlasovne   v   zmysle   zákona č. 135/1982 Zb. zapísať sťažovateľov do evidencie obyvateľstva na   trvalý pobyt v obci Žakovce podľa žiadostí sťažovateľov zo dňa 28. a 29. novembra 2001 ,

4. Obec Žakovce je povinná do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej   republiky   zaplatiť   každému   zo   sťažovateľov   1,   2,   18,   19   a   20   na   účet   ich právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Sk ,

5. Obec Žakovce je povinná do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť každému zo sťažovateľov 3 až 17 a 21 až 26 na účet ich právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- Sk.

V sťažnosti sťažovatelia nakoniec žiadali uložiť obci Žakovce, aby do siedmich dní od doručenia nálezu ústavného súdu nahradila sťažovateľom na účet ich právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia.

2. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval K. S., starostku obce Žakovce,   na   vyjadrenie   sa   k opodstatnenosti   sťažnosti.   Na   základe   splnomocnenia z 23. mája   2002   udeleného   obcou   Žakovce   a podpísaného   starostkou   tejto   obce   bol   na zastupovanie   označených   orgánov   obce   Žakovce   (starostky   obce   a obecného zastupiteľstva), ale v dotknutej časti tohto rozhodnutia aj samotnej obce Žakovce v konaní pred ústavným súdom splnomocnený JUDr. M. S., Advokátska kancelária, P. (ďalej len „právny   zástupca   obce“),   ktorý   vo   vyjadrení   k sťažnosti   z 23.   mája   2002   okrem   iného uviedol:

Sťažovatelia v 11. až 26. rade požiadali o zapísanie k trvalému pobytu na adrese Žakovce č. 198. (...)

K predmetnej žiadosti predložili „akýsi“ súhlas s ubytovaním osôb na trvalý pobyt v budove č. s. 198, ktorý súhlas bol spracovaný mene Inštitútu Krista Veľkňaza, Žakovce č. 30, zast. Ing. Mgr. M. K., Dr.h.c., ktorý predmetné potvrdenie aj podpísal. V prílohe predmetného súhlasu však Inštitút Krista Veľkňaza predložil aj Výpis z Registra   neštátnych subjektov vedeného u Krajského úradu v Prešove, odbor sociálnych vecí, Prešov, z ktorého je zrejmé, neštátny subjekt Inštitút Krista Veľkňaza so sídlom Žakovce č. 30 je vedený v právnej forme ako občianske združenie s menom štatutárneho zástupcu oprávneného konať za združenie PhDr. Ing. P. V., pričom predmetné občianske združenie poskytuje druh sociálnej služby: Domov sociálnych služieb pre telesne postihnutých občanov s kapacitou 29 lôžok. (...)

Uznesením Obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 197obecné zastupiteľstvo nesúhlasilo s prihlásením 16 osôb, a to sťažovateľov v 11. až 26. rade, v budove č. 198 podľa žiadostí doručených na obecný úrad s tým, že starostke obce a pracovníčkam obecného úradu uložil dodržiavať toto uznesenie. (...)

Na   základe   predmetného   uznesenia   starostka   obce   v   zmysle   rozhodnutia   obecného zastupiteľstva oznámila sťažovateľom v 11. až 26. rade, že ich žiadostiam s prihlásením k trvalému pobytu zo dňa 29. 11. 2001 nebolo vyhovené.

Sťažovatelia   v 1.   až   10.   rade   požiadali   samostatnými   žiadosťami   zo   dňa   29.   11.   2001 o prihlásenie a zapísanie na trvalý pobyt na adrese Žakovce č. 30 s tým, že k predmetným žiadostiam pripojili opäť „akýsi súhlas s ubytovaním“ osôb na trvalý pobyt v budove č. 30, pričom   predmetný   súhlas   bol   spracovaný   Rímsko-katolíckou   cirkvou   Žakovce   č.   30 v zastúpení Ing. Mgr. M. K., Dr.h.c., ktorý podpísal súhlas na ubytovanie s potvrdením predmetného   súhlasu   za   Rímsko-katolícku   cirkev,   farnosť   Žakovce.   Zároveň   v prílohe predmetného súhlasu predložili sťažovatelia Výpis z Registra neštátnych subjektov Inštitútu Krista Veľkňaza vedeného u Krajského úradu v Prešove, odbor sociálnych vecí,   podľa ktorého výpisu štatutárnym zástupcom združenia je jednoznačne Ing. Mgr. P. V., pričom predmetné združenie poskytuje druh sociálnej   služby:   resocializačné   stredisko   + útulok s tým, že osoba zodpovedná za poskytovanie sociálnej služby je Ing. Mgr. P. V. s miestom poskytovania sociálnej služby Žakovce 30. (...)

Je   zrejmé,   že   v   obidvoch   prípadoch   bol   udelený   akýsi   súhlas   s   ubytovaním,   pričom predmetný súhlas bol vždy vystavený neoprávnenou osobou, ktorá podpisovala predmetný súhlas   bez   oprávnenia   konať   za   subjekt,   ktorý   mal   predmetný   súhlas,   resp.   potvrdenie o pridelení trvalého bydliska udeliť. Uvedené súhlasy a podklady jednoznačne   nespĺňali základné požiadavky ustanovenia zákona č. 135/82 Zb.

Predmetným sťažovateľom v 1. až 10. rade obecné zastupiteľstvo Uznesením zo dňa 10. 12. 2001 č. 198 nedalo súhlas k prihláseniu k trvalému pobytu v Žakovciach, pričom starostke obce   prikázal   dodržiavať   predmetné   uznesenie.   Na   základe   predmetného   uznesenia starostka rozoslala stanovisko obecného zastupiteľstva všetkým sťažovateľom. Dovoľujeme si   však   poukázať   na   tú   skutočnosť,   že   predmetnou   ústavnou   sťažnosťou   Uznesenie Obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 198 napadnuté nie je, takže sme toho názoru, že táto časť problému nie je predmetom prejednávania ústavnej sťažnosti (...).

V tomto vyjadrení právny zástupca obce vzniesol aj rôzne procesné námietky, a to že sťažovatelia v 1. až 10. rade nie sú aktívne legitimovaní na podanie predmetnej sťažnosti, že pasívne legitimovanou stranou by mala byť v zmysle „zákona o obciach“ obec Žakovce, pretože starostka obce a obecné zastupiteľstvo sú len výkonnými orgánmi pre výkon správy činnosti   tejto obce, že sťažnosť bola podaná po uplynutí lehoty dvoch   mesiacov, ktorá uplynula „najneskôr dňa 3. 2. 2002 s tým, že svoj podnet sťažovatelia v 11. až 26. rade, ktorých považujeme za aktívne legitimovaných pre podanie akejsi sťažnosti, podali až dňa 4. 2. 2002“. Ku skutkovej stránke sťažnosti ďalej uviedol:

Podľa   platného   právneho   predpisu   v   čase   rozhodovania   obce   Žakovce   o   evidencii trvalého pobytu, t. j. zák. 135/82 Zb. o hlásení a evidencii pobytu obyvateľov podľa par. 3 odst. 2 predmetného zákona sa trvalým pobytom rozumie pobyt v mieste stáleho bydliska, ktorým je spravidla miesto, v ktorom má rodičov, rodinu, byt alebo zamestnanie.

Podľa par. 3 odst. 3 predmetného zákona trvalý pobyt môžu mať občania len v objektoch, ktoré sú označené číslom podľa osobitných predpisov.

Podľa par. 4 odst. 1 citovaného zákona na trvalý pobyt sa musí hlásiť každý občan, a to v tom istom čase iba na tom istom mieste.

Podľa par. 4 odst. 2 zákona 135/82 Zb. sú občania povinní, ak sa ďalej neustanovuje inak, hlásiť   ohlasovni   miesto   a   začiatok   trvalého   pobytu   najneskôr   do   3   pracovných   dní   po ubytovaní, pričom sú povinní predložiť:

- občiansky preukaz

- doklad o oprávnení užívať byt alebo inú obytnú miestnosť alebo písomné   potvrdenie ubytovateľa uvedenom v par. 11 odst. 1 písm b, c/ citovaného zákona

Podľa   názoru   obce   Žakovce   si   žiadatelia   nesplnili   základnú   zákonnú   povinnosť špecifikovanú v zákone 135/82 Zb., a to špecifikovanú v par. 4 odst. 2 písm. b/ predmetného zákona, pretože nepredložili doklad o oprávnení užívať byt alebo inú obytnú miestnosť, ani relevantné   písomné   potvrdenie   ubytovateľa,   ktoré   by   potvrdili   tú   skutočnosť,   že   sú oprávnení užívať u ubytovateľa byt alebo inú obytnú miestnosť.

Potvrdenia vystavené Ing. Mgr. M. K., ktorý podpisoval predmetné potvrdenie jednak ako osoba, ktorá nemá právo jednať za Inštitút Krista Veľkňaza a v druhom prípade za Rímsko- katolícku cirkev aj napriek tomu, že predmetné sídlo s. č. 30, kde mali by poskytované trvalé pobyty, patrilo neštátnemu subjektu - občianskemu združeniu Inštitútu   Krista Veľkňaza so štatutárnym zástupcom PhDr. Ing. V. nebolo možné považovať za doklad o oprávnení užívať byt alebo inú obytnú miestnosť. Z predmetných dokladov nie je zrejmé, ktorý byt alebo ktorú obytnú miestnosť by ubytovateľ poskytol v prospech žiadateľov, na akú dobu a v akom rozsahu.

Pojem byt je špecifikovaný v zmysle par. 43 b/ zák. 50/86 Zb. o stavebnom konaní, podľa ktorého bytom je obytná miestnosť alebo súbor obytných miestností s prísl. usporiadaných do funkčného celku s vlastným uzavretím určeným na trvalé bývanie. Ten   istý   zákon   charakterizuje   pojem   obytnej   miestnosti   ako   miestnosti,   ktorá   svojím stavebno-technickým riešením a vybavením spĺňa podmienky pre trvalé bývanie.

V   zmysle   platnej   právnej   úpravy,   ako   aj   ustálenej   právnej   praxe   je   potvrdením   alebo dokladom užívať byt alebo inú obytnú miestnosť buď rozhodnutie o pridelení bytu, zápisnica o odovzdaní a prevzatí bytu, resp. iná nájomná zmluva, kde sú predmetné miestnosti jasne, konkrétne   a   zrozumiteľne   špecifikované,   kde   v   týchto   zmluvách   sú   špecifikované príslušenstvá   predmetných   priestorov,   ako   aj   obyvatelia,   ktorí   majú   právo   predmetné miestnosti   obývať   v   zmysle   platnej   právnej   istoty,   ktorá   je   potrebná   pre   sťažovateľov samých.

(...)   Z   priloženého   akéhosi   súhlasu   na   ubytovanie   bez   špecifikácie   a   konkretizácie jednotlivých priestorov a dokonca podpísaných osobou neoprávnenou vystupovať v mene organizácií,   za   ktoré   predmetné   listiny   podpisoval,   nebolo   možné   pri   rozhodovaní o evidencii pobytu považovať za doklad oprávnený užívať byt alebo inú obytnú miestnosť, resp. iné písomné potvrdenie ubytovateľa relevantné v zmysle zák. 135/82 Zb. Okrem iného má obec Žakovce   vedomosť o tom, že objekty, v ktorých mali záujem jednotlivé osoby nahlásiť   svoj   trvalý   pobyt, zo   stavebno-technického   hľadiska nespĺňajú   podmienky špecifikácie bytu, resp. obytnej miestnosti vzhľadom na svoj stavebno-technický charakter a zároveň takýto predmet služieb nie je špecifikovaný ani vo výpise neštátnej organizácie Inštitútu Krista Veľkňaza, kde   jednoznačne predmetné priestory sú charakterizované ako priestory určené pre resocializačné stredisko a útulok, teda objekt stavaný vyslovene na prechodné ubytovanie, a nie trvalý pobyt.

Poukazujeme   na   tú   skutočnosť,   že   obec   Žakovce   v   čase   rozhodovania   a   prijímania uznesenia č. 197 nemala vedomosť, koľko občanov môže byť prihlásených na trvalý pobyt, resp. či vôbec môžu byť prihlásení na trvalý pobyt v predmetných priestoroch, pretože do dnešného   dňa   správca   farnosti   Ing.   Mgr.   M.   K.,   ktorý   predkladal   písomné   potvrdenia a súhlas na akýsi prechodný pobyt, nepredložil obci Žakovce stavebné rozhodnutie, resp. iný právne relevantný doklad, z ktorého by bolo zrejmé, koľko miest, resp. koľko osôb je možné   v   predmetných   bytoch   ubytovať   na   trvalý   pobyt.   Predmetný   spor   je   zistením dlhodobého nesúladu a neplnenia si povinností správcu farnosti Ing. Mgr. K., ako aj pána V. ako zástupcu Inštitútu Krista Veľkňaza v tom smere, že títo občanov, ktorí sú ubytovaní v predmetných priestoroch, neprihlásili na prechodný pobyt dlhodobo po dobu dlhšiu ako 2-3 roky aj napriek existencii viacerých podnetov, písomných vyjadrení, ako aj ústnych jednaní zo strany obce Žakovce. Podľa vedomostí obce Žakovce v čase rozhodovania o tzv. povolení trvalých pobytov sa nachádzalo v novej budove, t. j. v budove č. 198 28 užívateľov, v starej budove 68 užívateľov. Z predmetných 96 užívateľov predmetných priestorov požiadalo a podalo   písomné   žiadosti   o   prihlásenie   na   trvalý   pobyt   26   sťažovateľov,   ktorí   sú špecifikovaní   v   predmetnej   sťažnosti.   Ostatní   užívatelia   predmetné   žiadosti   nedali   aj napriek tomu, že v predmetných nehnuteľnostiach bývajú a tieto obývajú.

V   prílohe   predkladáme   potvrdenie   -   stanovisko   Okresného   úradu   v   Kežmarku,   Odbor požiarnej ochrany č. OÚ PO 350/5/2000 zo dňa 2. 10. 2000, podľa ktorého na základe dožiadania   obce   Žakovce   oznamuje   odbor   požiarnej   ochrany   skutočnosť,   že   priestory, v ktorých mal Inštitút Krista Veľkňaza záujem ubytovať na trvalý pobyt uvedený počet - 26 občanov s tým,   že   ďalších   70 občanov   žiadosti   na takýto trvalý   pobyt nepodalo,   môže obývať   24   osôb.   Tento   počet   je   stanovený   v   technickej   správe   požiarnej   ochrany zo septembra 1998, ktorú vypracovala špecialistka požiarnej ochrany ako súčasť celkovej projektovej   dokumentácie   dotknutej   stavby.   Je   zrejmé,   že   základné   právne   predpisy   sú porušované   dlhodobo   zo   strany   práve   Ing.   Mgr.   K.   a   pána   V.   s   tým,   že   predmetní sťažovatelia boli zrejme zneužití na podanie predmetnej sťažnosti.

Obec   Žakovce   viackrát   žiadala   obidvoch   štatutárnych   zástupcov,   aby   prihlásili predmetných občanov k prechodnému pobytu tak, ako to špecifikuje a ukladá zákon 135/82 Zb. s tým, že k prechodnému pobytu mala obec záujem zapísať všetkých občanov, avšak do dnešného   dňa   neboli   predložené   zoznamy   uvedených   občanov,   ktoré   predmetné nehnuteľnosti   užívajú,   zrejme   aj   v   úmysle   vyhnúť   sa   oznámeniu   počtu   osôb,   ktoré   sa v predmetných nehnuteľnostiach nachádzajú.

(...) Krajská prokuratúra v Prešove svoj podnet vzala späť podaním zo dňa 2. 4.   2002 spracovaného   pod   č.   Kd   3003/02-15,   pričom   po   preskúmaní   obsahu   spisu   Okresnej prokuratúry v Kežmarku zistil tú skutočnosť, že boli zistené podpisy osôb neoprávnených konať v zmysle inštitútov, ktoré boli uvedené v hlavičke a za ktoré mali byť potvrdenia vystavované   a   zároveň   zistili   aj   tú   skutočnosť,   že   Inštitút   Krista   Veľkňaza   vznikol   ako občianske združenie v zmysle zákona 83/90 Zb. a bol registrovaný Ministerstvom vnútra SR pod č. VVS 1-900/90-6627 dňa 27. 11. 1992, pričom predmetná budova č. 198, v ktorej mali byť evidované trvalé pobyty, bola postavená a skolaudovaná v roku 2000 na poskytovanie sociálnych   služieb.   Aj   v   zmysle   predmetného   podnetu   Krajská   prokuratúra   v   Prešove konštatuje   tú   skutočnosť.   že   v   predmetnom   prípade   je   potrebné   posúdiť,   či   sa   jedná o zariadenie - ústav sociálnej starostlivosti, ktoré v zmysle ust. par. 11 odst. 3 zák. 135/82 Zb. sa nepovažuje za ubytovacie zariadenie, teda nie je možné dať súhlas na trvalý pobyt v predmetnom zariadení. (...)

V prílohe vyjadrenia predkladáme aj písomné podanie - vyjadrenie k protestu prokurátora zo dňa 18. 2. 2002, vyjadrenie k podnetu na preskúmanie postupu zo dňa 20. 12. 2001, oznámenie   právneho   zástupcu   obce   Žakovce   zo   dňa   7.   9.   2000,   oznámenie   právneho zástupcu obce Žakovce zo dňa 7. 9. 2000, z ktorých je zrejmé, že obec Žakovce viacnásobne požadovala štatutárnych zástupcov zariadení, v ktorých majú prechodný pobyt sťažovatelia, k spracovaniu zoznamu prechodne ubytovaných občanov, ktorých obec mala záujem a má záujem ubytovať a zapísať na prechodný pobyt v obci Žakovce. Na predmetné žiadosti príslušní   štatutárni   zástupcovia   nereagovali   a   z   povinností   stanovené   im   v   zmysle   zák. 135/82 Zb. - vtedy platného právneho predpisu, si nesplnili do dnešného dňa. (...)

Sú   to   práve   sťažovatelia,   v   prípade   tejto   konkrétnej   sťažnosti   v   11.   až   26.   rade,   ktorí nesplnili svoju základnú zákonom stanovenú povinnosť v tom smere, že k svojej žiadosti nepredložili   základné   doklady,   ktoré   zákon   vyžaduje   pre   evidenciu   hlásenia   trvalého pobytu, v dôsledku čoho neboli možné ich žiadostiam vyhovieť.

Právny zástupca obce napokon k vlastným námietkam sťažovateľov o porušení práv zaručených v čl. 23 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 ústavy uviedol:

Je   zrejmé,   že   sloboda   pohybu   a   pobytu   sťažovateľov   v   11.   až   26.   rade,   ktorých   sa predmetná sťažnosť proti Uzneseniu č. 197 Obecného zastupiteľstva v Žakovciach týka, obmedzená   nebola   a že túto   obec   Žakovce v žiadnom prípade neobmedzila.   Predmetní sťažovatelia žijú a bývajú v uvedených nehnuteľnostiach bez splnenia svojich základných zákonných povinností po dlhší čas. Dátum žiadosti, ktorú podali, t. j. v dňoch 28. a 29. 11. 2001 je zrejmý v tom, že u sťažovateľov ani tak nešlo o evidenciu trvalého pobytu, ako o zneužitie časového obdobia v tom smere, že 1. 12. 2001 mali byť konané voľby a že predmetnú okolnosť sťažovatelia využili na vyvolanie nového konfliktu s obcou Žakovce. Je zrejmé, že predmetní sťažovatelia v týchto nehnuteľnostiach prechodne bývajú, v niektorých prípadoch   dlhšie   ako   po   dobu   jedného   roka,   pričom   túto   žiadosť   adresovali   deň   pred zápisom do zoznamu voličov.

Aj napriek tejto skutočnosti je však zrejmé, že slobodu pohybu a pobytu obec neobmedzila predmetným občanom, pretože títo sa slobodne pohybujú a bývajú v priestoroch, v ktorých žiadali   o   zápis   k   trvalému   pobytu.   Je   však   zrejmá   aj   tá   skutočnosť,   že   sťažovatelia   si nesplnili základné povinnosti stanovené vyššie uvedenou platnou právnou úpravou v zmysle zák. 135/82 Zb., kde pri svojej slobode pobytu a pohybu opomenuli pri podaní žiadosti predložiť   obci   Žakovce   ako   ohlasovni   trvalého   pobytu   zákonom   stanovené   doklady   pre zápis trvalého pobytu.

Aj   napriek   opomenutiu   tejto povinnosti sa   však   slobodne   pohybujú   a   prebývajú   v obci Žakovce, ktorá žiadnym spôsobom neobmedzuje ich práva.

Vzhľadom na tú skutočnosť, že nesplnili svoje základné povinnosti, ktoré sme špecifikovali vyššie, nemohli byť zapísaní do zoznamu trvale bývajúcich občanov v obci Žakovce, neboli zapísaní   ani   do   zoznamu   voličov.   Týmto   však   nedošlo   k   ich   obmedzeniu   práv špecifikovaných v čl. 30 ods. 1 Ústavy SR, pretože nezapísanie do zoznamu voličov bolo len dôsledkom nesplnenia základných povinností zo strany sťažovateľov.

(...)   Poukazujeme   na   tú   skutočnosť,   že   predmetné   právo   uvedeným   občanom   nikto nepopiera, v prípade, že títo predložia ohlasovni trvalého pobytu všetky podklady potrebné pre evidenciu trvalého pobytu a zároveň preukážu tú skutočnosť, že na území obce majú možnosť bývania alebo ubytovania na základe platne uzatvorených nájomných zmlúv, resp. rozhodnutí o prenájme bytu alebo inej obytnej miestnosti, čo však do dnešného dňa ani jeden zo sťažovateľov nepreukázal.

S poukázaním na všetky vyššie uvedené okolnosti navrhujeme, aby Ústavný súd SR vydal rozhodnutie, ktorým sťažnosť sťažovateľov v celom rozsahu zamieta.

Zároveň   žiadame   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia,   ktoré   vyčíslime   samostatným písomným podaním.“  

3.   Toto   vyjadrenie   právneho   zástupcu   obce   bolo   zaslané   právnemu   zástupcovi sťažovateľov   na   zaujatie   stanoviska.   Každý   z účastníkov   potom   ešte   dostal   možnosť písomne reagovať na tvrdenia druhej strany. Takto boli doručené ústavnému súdu podania právneho   zástupcu   sťažovateľov   z 18.   apríla   2002,   8.   augusta   2002,   3.   októbra   2002 a 20. januára 2003, resp. právneho zástupcu obce z 29. novembra 2002.

4. Právny zástupca sťažovateľov v podaní z 8. augusta 2002 – v reakcii na vyjadrenie právneho zástupcu obce z 23. mája 2002 – okrem iného uviedol :

V   zmysle   zákona   č.   83/1990   Zb.   o   združovaní   občanov   občianske   združenia   vzniká registráciou   na   Ministerstve   vnútra   Slovenskej   republiky,   ktoré   zároveň   vedie   register všetkých občianskych združení. V   zmysle registrovaných stanov občianskeho združenia Inštitút   Krista   Veľkňaza   zo   dňa 27. 11. 1992, dodatku k stanovám zo dňa 31. 7. 2000, ako aj zápisnice z výročnej členskej schôdze   zo   dňa   13.   6.   2000,   (...)   je   nepochybne   štatutárnym   zástupcom   občianskeho združenia Ing. Mgr. M. K.. Vyplýva tak aj zo zverejneného registra na internetovej stránke Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (...).

Skutočnosť, že Ing. P. V. bol splnomocnený konať za občianske združenie Inštitút   Krista Veľkňaza   v   konkrétnych   záležitostiach   (okrem   iného   aj   pri   zastupovaní   združenia   pred Krajským   úradom)   v   žiadnom   prípade   nespochybňuje   oprávnenie   Ing.   Mgr.   M.   K.   ako štatutárneho zástupcu konať v mene združenia. Nespochybniteľnou je tiež oprávnenie Ing. Mgr. M. K. ako správcu farnosti na konanie v mene Rímsko-katolíckej cirkvi vo farnosti Žakovce, ktorá vyplýva z dekrétu k udeleniu miesta farnosti príslušného biskupského úradu Spišskej diecézy (...). Súhlasy priložené k žiadostiam o prihlásenie k trvalému pobytu a podpísané Ing. Mgr. M. K. ako správcom rím.-kat. farnosti Žakovce a predstaveným Inštitútu Krista Veľkňaza sú teda zjavne súhlasom v zmysle zákona č. 135/1982 Zb. podpísaným osobou   oprávnenou konať za vlastníka dotknutých nehnuteľností.

Vyjadrenie právneho zástupcu obce Žakovce sa javí v tejto súvislosti do značnej miery ako účelové, keďže ani uznesenia obecného zastupiteľstva Žakovce č. 197 a 198, ani oznámenia starostky o nevyhovení žiadosti o prihlásenie k trvalému pobytu neobsahovali žiadnu výzvu na nápravu v zmysle vyššie uvedeného, ani žiadny dôvod, v zmysle ktorého by boli žiadosti zamietnuté. Je potrebné zdôrazniť, že zákon nesplnomocňuje obec, aby prostredníctvom obecných   zastupiteľstiev   vydávala   uznesenia   o   neudelení   súhlasu   k   prihlasovaniu   osôb k trvalému pobytu. V prípade sťažovateľov teda obec postupovala v rozpore a nad rámec pravidiel ustanovených právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Ako sme už uviedli v ústavnej sťažnosti zo dňa 1. 2. 2002, do dňa podania ústavnej sťažnosti sa   sťažovateľom   nepodarilo   získať   všetku   korešpondenciu   sťažovateľov   a   teda   ani oznámenia   starostky   obce   o   tom,   že   žiadostiam   sťažovateľov   nebolo   vyhovené,   ani   na základe akých   skutočností sa tak stalo. Z tohto dôvodu sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú iba protiústavnosť uznesenia obecného zastupiteľstva Žakovce č. 197, na ktoré sa starostka odvoláva vo svojom oznámení, ktoré bolo doručené sťažovateľke majúcej trvalý pobyt evidovaný v blízkosti obce Žakovce. Z kontextu je však zrejmé, že obsah uznesenia obecného   zastupiteľstva v Žakovciach č. 198 je identický s obsahom uznesenia č. 197. V prípade   vyslovenia   porušenia   základných   práv   uznesením   č.   197   bude   teda zodpovednosťou obce, aby v ďalšom zosúladila svoj postup i ďalšie eventuálne uznesenia priamo súvisiace s rozhodnutím Ústavného súdu SR.

Poukazujeme aj na tú skutočnosť, že ani v čase podania ústavnej sťažnosti a až do dňa 5. 4. 2002 sťažovatelia nemali k dispozícii samotné znenie napádaného uznesenia č. 197, pretože toto súčasťou oznámení zasielaných sťažovateľom nebolo. Dňa 31. 1. 2002 právny zástupca sťažovateľov telefonicky a následne písomne požiadal v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o zaslanie   kópie   predmetného   uznesenia.   Toto   obec   Žakovce   doručila   až   po niekoľkonásobných telefonických urgenciách dňa 5. 4. 2002 (...).

Skutočnosť, že sťažovatelia v 1. až 10. rade nenamietali ústavnosť uznesenia obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 198, je pre posúdenie dodržania zákonnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti irelevantná. Sťažovatelia v 1. až 26. rade v zákonnej lehote namietali postup starostky - stav založený jej nečinnosťou pri plnení povinnosti ohlasovne trvalého pobytu, ako aj uznesenie obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 197/2001, o ktorého prijatí mali vedomosť.

Dôvod postupu starostky ani obsah uznesení sťažovateľom nebol známy a nemohli ho ani v zmysle   platných   právnych   predpisov   predvídať.   Dôsledky   týchto   opatrení   však   pocítil každý   zo   sťažovateľov.   Znamenali   porušenie   ústavných   práv   tak   sťažovateľov vymenovaných   v   uznesení   obecného   zastupiteľstva   v   Žakovciach   č.   197/2001   ako   aj v uznesení č. 198/2001. (...)

V zmysle § 4 ods. 2 zákona č. l35/l982 Zb. sú občania prihlasujúci sa k trvalému pobytu povinní predložiť občiansky preukaz, doklad o oprávnení užívať byt alebo obytnú miestnosť alebo   písomné   potvrdenie   ubytovateľa   uvedeného   v   §   11   ods.   1   písm.   b)   alebo   c) predmetného   zákona.   Súhlas   predložený   sťažovateľmi   bol   evidentne   súhlasom   vlastníka v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 135/1982 Zb. Zdôrazňujeme, že úlohou ohlasovne, ktorú v zmysle zákona plní obec, nie je posudzovanie dostatku právnej istoty sťažovateľov, ale   dodržanie   ustanovení   zákona,   ktorý   presne   špecifikuje   povinnosti   ohlasovne   pri evidencie   trvalého   pobytu.   V   zmysle   ustanovení   zákona   o   hlásení   a   evidencii   pobytu občanov   je okrem predloženia občianskeho preukazu dostačujúcim podkladom písomné potvrdenie ubytovateľa. Túto povinnosť každý zo sťažovateľov splnil.

Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 135/1982 Zb. je ubytovateľom užívateľ bytu alebo inej obytnej miestnosti, prípadne vlastník bytu vo vzťahu k iným občanom, ktorých vo svojom byte   alebo   v   inej   obytnej   miestnosti   ubytoval.   Takéto   postavenie   Ing.   Mgr.   K.,   ako splnomocnený zástupca rímsko-katolíckej cirkvi a občianskeho   združenia Inštitút   Krista Veľkňaza - vlastníkov dotknutých nehnuteľností v Žakovciach, označených súpisným číslom 30 a 198, jednoznačne mal.

Požiadavky   špecifikácie   priestorov,   ktoré   prezentuje   právny   zástupca   obce   Žakovce   sú v príkrom   rozpore   a   nad   rámec   práv   a   povinností   ohlasovne   stanovených   zákonom č. 135/1982   Z.   z.   ako   aj   vykonávacej   vyhlášky   č.   146/1985   Zb.   Aj   ďalšie   tvrdenia o stavebno-technickej nedostatočnosti a predurčenosť na prechodné ubytovanie považujeme za   ničím   nepodložené.   Naopak,   kolaudačné   rozhodnutie   Okresného   úradu   v   Kežmarku zo dňa   12.   11.   1999   č.   j.   OÚŽP/19947/99-Tr   konštatuje,   že   stavba   (súpisné   číslo   30) obsahuje prestavbu podkrovia fary na   účely bývania. Rovnako kolaudačné rozhodnutie Okresného úradu v Kežmarku zo dňa 29. 11. 2000 č. j. OÚ-ŽP/24 732/2000-Mj týkajúce sa Domu   špeciálnej   starostlivosti   (súpisné   číslo   198)   uvádza   okrem   jedálne   s   kuchyňou, zimnej záhrady, klubových a iných miestností aj ubytovacie priestory. Obe rozhodnutia sú právoplatné   -   potvrdzujúce   zákonnosť   užívania   priestorov   na   účely   bývania.   Je   preto výlučným právom vlastníka nehnuteľností rozhodovať o   tom, komu umožní v priestoroch bývať a ohlásiť v tej-ktorej nehnuteľnosti umožňujúcej bývanie aj trvalý pobyt. (...)

Na účely záznamu o hlásení pobytu v evidencii, nie je právom ani povinnosťou obce skúmať a prešetrovať počty občanov prihlásených na trvalý pobyt. Rovnako tak nie je zákonnou náležitosťou   stavebných   či   kolaudačných   rozhodnutí   určovanie   počtu   obyvateľov kolaudovaných nehnuteľností. Tento druh požiadavky prezentovanej vo vyjadrení právneho zástupcu obce Žakovce preto nemá oporu v zákone. Ďalšie argumenty o počtoch obyvateľov nehnuteľností považujeme pre posúdenie ústavnosti uznesenia obecného zastupiteľstva v Žakovciach a postupu starostky obce za nepodstatné. Je   právom   vlastníka   nehnuteľností   rozhodnúť   o   tom,   koľkým   obyvateľom   udelí   súhlas k ohláseniu   trvalého   pobytu.   Posudzovanie   primeranosti   alebo   neprimeranosti   tohto postupu nie je v kompetencii obce ako ohlasovne trvalého pobytu. Neoverené počty obyvateľov a tvrdenia o vyžiadanom stanovisku odboru požiarnej ochrany z ktorého nie je zrejmé, k akej alebo akým nehnuteľnostiam, a na základe akých skutočností sa orgán štátnej správy vyjadroval, považujeme pre konanie a posúdenie predmetu ústavnej sťažnosti rovnako za irelevantné. Ako už bolo uvedené, nie je úlohou obce ako ohlasovne trvalého pobytu posudzovať, či rozhodovať o týchto otázkach a nad rámec zákona určovať povinnosti obyvateľom a vlastníkom nehnuteľností v obci.

Starostka   obce   Žakovce   navyše   v   rozpore   so   zákonom   v   písomnej   korešpondencii so žiadateľmi o prihlásenie k trvalému pobytu trvala na tom, že obyvateľov prihlási len k prechodnému pobytu. (...)

Dňa 24. 5. 2002 Okresná prokuratúra v Kežmarku Pd 3010/02-57 podala proti uzneseniam obecného zastupiteľstva v Žakovciach č.   197 a 198/2001,   „ktorými vyslovilo   nesúhlas s prihlásením osôb k trvalému pobytu v budove č. súp. 30 a 198 v k. ú. obce Žakovce“ protest. (...)

V proteste, v ktorom sa okresný prokurátor podrobne zaoberá aj jednotlivými listinnými materiálmi   a   vyjadreniami   predloženými   tak   starostkou   obce,   Ing.   Mgr.   M.   K.   ako   aj Ministerstvom vnútra SR, po ich preskúmaní jednoznačne konštatuje: „Pokiaľ sa jedná o napadnuté uznesenia obecného zastupiteľstva zo dňa 10. 12. 2001, ktorých správnosť namietajú   oznamovatelia,   k tomuto   je   potrebné   uviesť,   že   obecné   zastupiteľstvo   prijalo predmetné uznesenia v rozpore so zákonom a vykonávacím predpisom“. Ďalej   uvádza:   „Požiadavky   stanovené   doposiaľ   platným   zákonom   č.   135/1982   Zb. a vykonávacou vyhláškou č. 146/1982 Zb. o hlásení a evidencii pobytu občanov, nebola obec oprávnená upravovať, meniť ani rozširovať.“ Podľa vedomosti sťažovateľov, k zrušeniu uznesení č. 197 a 198 a ani k evidencii trvalého pobytu sťažovateľov v zmysle ich žiadostí však do dnešného dňa nedošlo. (...)

Obsahom slobody pohybu a pobytu garantovanej čl. 23 ods. 1 Ústavy SR totiž nie je len právo sťažovateľov „niekde sa bývať“. Obsah a kvalita tejto slobody sa v praktickej rovine pre slovenských občanov premieta do práva slobodne si vybrať miesto svojho bydliska, ktoré majú právo využívať ako miesto svojho prechodného alebo trvalého pobytu.

Tomuto výkladu nasvedčuje aj znenie čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd: „Každý, kto sa právoplatne zdržiava na území niektorého   štátu,   má   na tomto   území   právo slobody pohybu a   slobody   zvoliť   si   miesto pobytu.“

Nemožnosť   užívať   slobodu   pohybu   a   pobytu   v takejto   kvalite,   má   za   následok   výrazné obmedzenie   sťažovateľov   nie   len   v   praktickom   živote   (napr.   doručovanie   dôležitých rozhodnutí, poštových zásielok), ale aj pri účasti na správe vecí verejných v mieste reálneho bydliska.   Sťažovatelia,   hoci   sa   môžu   v   obci   pohybovať,   nemajú   možnosť   účasti   na samospráve v mieste, kde sa rozhodli trvalo bývať a nemôžu tak užívať ani jedno z práv definovaných ako právo obyvateľov obce v § 3 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. Ich postavenie v   obci   je   tak,   napriek   dlhodobému   pobytu   v   nej,   redukovaný   na   návštevníkov   bez akýchkoľvek práv.

Vo vyjadrení tak autor sám potvrdil, že v priamom dôsledku konania/nekonania orgánov obce - obecného zastupiteľstva v Žakovciach a starostky obce Žakovce - bola znemožnená účasť   sťažovateľov aj na voľbách do vyššieho samosprávneho celkom v kraji, v ktorom majú sťažovatelia svoje reálne bydlisko.

Hovoriť   v   súvislosti   s   uplatnením   základných   práv   sťažovateľov   o   účelovom   zneužití z dôvodu konania volieb do vyšších samosprávnych celkov, je z vyššie uvedených dôvodov absolútne nevhodné a neprimerané.

Mnohí zo sťažovateľov sú imobilní, vyžadujú si celodennú opateru a miesto, v ktorom sa rozhodli s vedomím a súhlasom vlastníka trvalo žiť, je jediným prostredím poskytujúcim im sociálne ako aj rodinné zázemie, ktoré z rôznych dôvodov stratili. Sťažovateľom, ktorých pôvodné pobyty sú evidované v sídle detských domov,   po nadobudnutí veku plnoletosti zákon   neumožňuje   tento   pobyt   naďalej   realizovať.   Sťažovatelia   sa   de   facto   v   miestach oficiálnych trvalých pobytov dlhodobo nezdržujú a akékoľvek sociálne či politické väzby s týmito   miestami   nemajú.   Odmietnutie   zaevidovať   sťažovateľom   trvalý   pobyt   napriek splneniu   zákonných   povinností   tak   jednoznačne   sťažovateľov   oberá   o   užívanie   slobody pohybu   a   pobytu   v   kvalite   zaručenej   Ústavou   Slovenskej   republiky   ako   aj   Dohovorom o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   znemožnilo   a   naďalej   znemožňuje realizáciu práva účasti na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy SR (...).

5. Právny zástupca sťažovateľov v podaní z 3. októbra 2002 označenom ako „Zmena a späťvzatie návrhu v zmysle § 31a zák. č. 38/1993 Z. z., § 95 ods. 1 a § 96 ods. 1 O. s. p.“ okrem iného uviedol:

Vzhľadom   na   nové   skutočnosti,   ktoré   nastali   odo   dňa   1.   2.   2002,   dopĺňame   podanie ústavnej sťažnosti v nasledovnom znení:

Postavenie sťažovateľov v obci sa odo dňa podania ústavnej sťažnosti Ústavnému súd SR nezmenilo. Starostka obce naďalej odmieta zaevidovať prihlásenie k trvalému pobytu v obci Žakovce na adrese Žakovce 30 a Žakovce 198.

Porušovanie práva sťažovateľov podľa čl. 23 ods. 1 Ústavy SR teda naďalej pretrváva a sťažovatelia sa naďalej nemôžu užívať právo na slobodu pobytu v kvalite danej Ústavou Slovenskej   republiky   a   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd. Komplikácie   spôsobujúce   tento   stav   (poštový   styk,   administratívne   záležitosti,   kontakt s úradmi pri uplatňovaní nároku na príspevok sťažovateľov, ktorí používajú ortopedické a iné kompenzačné pomôcky) sú stále skutočnosťami, ktoré musia sťažovatelia prekonávať. V dňoch 20. a 21. septembra 2002 sa navyše konali na celom území voľby do Národnej rady Slovenskej republiky.

V zmysle zákona § 6 zákona č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších zmien sa občania, ktorí majú právo voliť zapisujú do zoznamu voličov podľa miesta trvalého pobytu. Voliť na inom mieste môžu občania v zmysle § 7 len po vydaní voličského príkazu na vlastnú žiadosť občana. Sťažovatelia napriek tomu, že dlhodobo žijú v obci   Žakovce   a   prihlásili   sa   na   trvalý   pobyt   v   nej   a   teda   v   zmysle   zákona   mali   byť zaradení v tejto obci zaradení aj do zoznamu voličov, boli nútení pri uplatnení svojho aktívneho volebného práva vynaložiť osobitnú snahu k tomu, aby svoje právo mohli využiť.

Niektorí zo sťažovateľov si napriek svojmu zdravotnému postihnutiu, alebo iným pracovným povinnostiam zabezpečovali osobitný odvoz do miest, kde majú do dnešného dňa formálne evidovaný   trvalý   pobyt,   alebo   cestovali   na   vlastné   náklady   do   príslušných   miest   kvôli vydaniu voličského preukazu. Iní zo sťažovateľov práve kvôli komplikovanosti spôsobenej nezaevidovaním   trvalého   pobytu   (vybavovanie   voličského   preukazu,   časová   a   finančná náročnosť   cesty   do   miesta   trvalého   pobytu,   pracovná   zaneprázdnenosť,   zdravotná indispozícia cestovať) svoje volebné právo nevyužili.

Pretrvávanie stavu porušovania základných práv sťažovateľov so všetkými vyššie opísanými dôsledkami jednoznačne odôvodňuje zvýšenie primeraného finančného zadosťučinenia za ujmu, ktorú sú sťažovatelia naďalej nútení znášať.

Novou   skutočnosťou,   ktorá   nastala   odo   dňa   podania   ústavnej   sťažnosti   je   úmrtie sťažovateľov v 11. a 13. rade. Preto berieme návrh na rozhodnutie (petit) v bodoch 3 a 5 týkajúci sa   zomrelých sťažovateľov späť. Keďže v bodoch 1 a 2 návrhu na rozhodnutie (petitu)   ide   o   deklaráciu   porušenia   základných   práv   sťažovateľov,   ku   ktorej   došlo v minulosti, považujeme za dôvodné, aby ústavný súd rozhodol aj o porušení predmetných práv   nebohých   sťažovateľov.   Naviac   sa   nekoná   o   právach,   ktoré   by   boli   predmetom dedenia,   či   o   právach,   ktoré   majú   povahu   práv   na   ochranu   osobnosti,   ktoré   by predstavovali prekážku pre ďalšie konanie.

V bode 3 ústavnej sťažnosti zo dňa 1. 2. 2002 ako aj v písomnom vyjadrení zo dňa 8. 8. 2002   sťažovatelia namietajú a odôvodňujú rovnako porušenia čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky pripustil zmenu návrhu sťažovateľov zo dňa 1. 2. 2002 v bodoch 1, 4 a 5 v nasledovnom znení a aby po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

1.   Postupom   starostky   obce   Žakovce   pri   plnení   povinností   ohlasovne   trvalého   pobytu a uznesením obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 197 - obmedzením práva na slobodu pobytu boli porušené práva sťažovateľov 1 až 26 podľa čl. 23 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2.   Postupom   starostky   obce   Žakovce   pri   plnení   povinností   ohlasovne   trvalého   pobytu a uznesením obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 197 - obmedzením práva na účasť na správe   vecí   verejných   slobodnou   voľbou   svojich   zástupcov   boli   porušené   práva sťažovateľov 3 až 17 a 21 až 26 podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

3.   Starostka   obce   Žakovce   je   povinná   v   rámci   povinností   ohlasovne   v   zmysle   zákona č. 135/1982 Zb. zapísať sťažovateľov 1 až 10, 12, a 14 až 26 do evidencie obyvateľstva na trvalý pobyt v obci Žakovce podľa žiadostí sťažovateľov zo dňa 28. a 29. novembra 2001, 4. Obec Žakovce je povinná do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej   republiky   zaplatiť   každému   zo   sťažovateľov   1,   2,18,19   a   20   na   účet   ich právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 13.000,- Sk,

5. Obec Žakovce je povinná do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť každému zo sťažovateľov 3 až 10, 12, 14 až 17 a 21 až 26 na účet ich právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 23.000,- Sk.

6. Právny zástupca obce v písomnom stanovisku z 29. novembra 2002 – v reakcii na vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov z 8. augusta a 3. októbra 2002 – okrem iného uviedol:

(...) Doklady, ktoré majú oprávňovať, resp. poukazovať na oprávnenie Ing. Mgr. K. konať a jednať za predmetné združenie a teda v zmysle ďalšej platnej úpravy udeľovať aj určitý   súhlas   s ubytovaním   pre   potreby   trvalého   pobytu   však   do   dnešného   dňa   tak sťažovatelia, ako aj právny zástupca, ako ani Ing. Mgr. K. obci pre potreby rozhodovania nepredložil,   ani   iným   spôsobom,   okrem   konštatácie   týchto   skutočností   vo vyjadrení právneho zástupcu neprezentoval. (...)

Sme toho názoru, že do dnešného dňa neexistuje platné kolaudačné rozhodnutie, resp. iný doklad, na základe ktorého by mala obec Žakovce právne irelevantným spôsobom preukázanú tú skutočnosť, koľko osôb je možné na trvalý pobyt v predmetných priestoroch, do   ktorých   bol   vydaný   súhlas   aj   prihlásenie   k trvalému   pobytu,   ubytovať.   Zároveň sťažovatelia opomenuli oznámiť Ústavnému súdu tú skutočnosť,   že okrem sťažovateľov, ktorých   predmetom   sú   sťažnosti   vedené   pred   Ústavným   súdom   SR,   obýva   predmetné priestory   podstatne   väčší   počet   obyvateľov,   ktorých   presné   číslo   nie   je   známe   práve z dôvodu, že Ing. Mgr. K. predmetných ubytovateľ neprihlásil ani k prechodnému pobytu v obci, pričom platná právna úprava jednoznačne takúto povinnosť jemu ako ubytovateľovi ukladá. (...)

Vzhľadom na opätovné argumentovanie a používanie tých istých dôkazov v celom rozsahu trváme na našom vyjadrení, ktoré sme poskytli Ústavnému súdu SR listom zo dňa 23. 5. 2002 s poukázaním na tam uvedené dôvody, ako aj na stav existujúci pri podávaní tohto vyjadrenia navrhujeme, aby z dôvodov, ktoré sme špecifikovali v liste zo dňa 23. 5. 2002 a ktoré sa do dnešného dňa nezmenili, Ústavný súd SR vydal rozhodnutie, ktorým sťažnosť sťažovateľov z vyššie uvedených dôvodov v celom rozsahu zamieta (...).

7.   Právny   zástupca   sťažovateľov   v   podaní   z 20.   januára   2003   –   v reakcii   na predchádzajúce   stanovisko   právneho   zástupcu   obce   -   zotrval   na   svojom   vyjadrení z 8. augusta 2002 a ďalej okrem iného uviedol:

(...)   Podotýkame,   že   starostka   obce   mala   možnosť   vyjasniť   domnelé   nedostatky predložených žiadostí. V žiadnom z prípadov sťažovateľov sa tak nestalo. Právny zástupca sa zároveň vôbec nevyjadruje ku skutočnosti súhlasu so žiadosťou o zápis trvalého pobytu v prípadoch týkajúcich sa pobytu v budove rímsko-katolíckej cirkvi (Žakovce, súpisné číslo 30...),   ktorý   bol   obci   predložený.   Právnym   zástupcom   vlastníka   nehnuteľnosti   bol jednoznačne Ing.   Mgr.   M. K., ktorý súhlas predložený obci podpísal. Z týchto dôvodov považujeme námietky právneho zástupcu za účelové a nepodstatné.

Ako sme už uviedli v podaní zo dňa 3. októbra 2002 porušovanie práv sťažovateľov naďalej pretrváva. Títo do dnešného dňa nemôžu realizovať svoje práva v takej kvalite ako obyvatelia s trvalým pobytom v obci. Zároveň chceme zdôrazniť, že intenzita zásahu do namietaných práv sťažovateľov sa s ďalšími voľbami do orgánov samosprávy obcí v dňoch 6. a 7. decembra 2002 ešte znásobila.

V intenciách nášho návrhu zo dňa 3. októbra 2002 preto pokladáme navrhovanú žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia za opodstatnenú aj touto novou závažnou skutočnosťou.

8.   Obaja   právni   zástupcovia   účastníkov   súhlasili   s upustením   od   ústneho pojednávania   v predmetnej   veci.   Vzhľadom   na   obsah   uvedených   vyjadrení   účastníkov konania   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   od   ústneho   pojednávania   v predmetnej   veci nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   (§   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde). V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   vyjadrení účastníkov a listinných dôkazov k nim pripojených.

9.   Vzhľadom   na to,   že právny zástupca   sťažovateľov   podaním   z 18.   apríla   2002 požiadal, aby sa ústavná sťažnosť sťažovateľov z 1. februára 2002 posudzovala v zmysle § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 124/2002 Z. z. ako podanie podľa tohto   zákona,   ústavný   súd   ďalej   vo   veci   konal   podľa   zákona   o ústavnom   súde   v znení uvedeného zákona.

II.

Na   základe   obsahu   sťažnosti, vyjadrení   účastníkov   konania   a k nim   pripojených písomností možno skutkový stav veci týkajúci sa predmetu konania zhrnúť nasledovne:

1.   V dňoch   28.   a 29.   novembra   2001   boli   Obecnému   úradu   Žakovce   doručené podania   z 28.   novembra   2001,   resp.   29.   novembra   2001,   označené   ako   „Žiadosť o prihlásenie k trvalému pobytu“, ktorými sťažovatelia individuálne žiadali „o zapísanie na trvalý pobyt“, a to sťažovatelia 1 až 10 „na adrese Žakovce 30“ a sťažovatelia 11 až 26 „na adrese Žakovce 198“. Každá z týchto žiadostí obsahovala zmienku o tom, že jej prílohou je „Súhlasné vyjadrenie vlastníka“, resp. „2 x prihlasovací lístok na trvalý pobyt“.

2. Pod uvedenou prílohou „Súhlasné vyjadrenie vlastníka“ išlo o dve písomnosti. Prvá označená ako „Súhlas s ubytovaním osôb na trvalý pobyt v našej budove súp. č. 30“ obsahovala   pod   hlavičkou   „Rímskokatolícka   cirkev,   farnosť   Žakovce,   Žakovce   30, v zastúpení   Ing.   Mgr.   M.   K.,   Dr.h.c.,   správca   farnosti“   text   v znení:   „Súhlasím   ako štatutárny zástupca vlastníka budovy, aby menované osoby (...)“, t. j. sťažovatelia 1 až 10 označení celým svojím menom, rodným číslom a adresou terajšieho trvalého pobytu, „boli zapísaní   na   trvalý   pobyt   na   hore   uvedenej   adrese.   (Tým   máte   aj   ich   údaje,   ktoré   ste požadovali   na   našich   stretnutiach).   (...)“.   Druhá   písomnosť   označená   ako   „Súhlas s ubytovaním osôb na trvalý pobyt v našej budove súp. č. 198“ obsahovala pod hlavičkou „Inštitút Krista Veľkňaza, Žakovce 30, v zastúpení Ing. Mgr. M. K., Dr.h.c., predstaveného Inštitútu“ text v znení: „Súhlasím, aby menované osoby (...)“, t. j. sťažovatelia 11 až 26 označení celým svojím menom, rodným číslom a adresou terajšieho trvalého pobytu, „boli zapísaní   na   trvalý   pobyt   na   hore   uvedenej   adrese.   (Tým   máte   aj   ich   údaje,   ktoré   ste požadovali na našich stretnutiach). (...)“. Každá z týchto písomností obsahovala príslušnú pečiatku a vlastnoručný podpis „M. K.“.

Zároveň   bol   s týmto   „súhlasným   vyjadrením   vlastníka“   predložený   aj   „Výpis z Registra   neštátnych   subjektov“   týkajúci   sa   „Inštitútu   Krista   Veľkňaza“   vedeného Krajským úradom v Prešove, v ktorom ako štatutárny zástupca tohto občianskeho združenia je uvedený PhDr. Ing. (Ing. Mgr.) P. V..

3. K sťažnosti bol pripojený list z 24. januára 2002, ktorým pod hlavičkou „OBEC ŽAKOVCE, OKR. KEŽMAROK“ bolo B. K. (sťažovateľke v 18. rade)   oznámené, že „Vašej žiadosti o prihlásenie k trvalému pobytu zo dňa 28. 11. 2001 v zmysle uznesenia Obecného   zastupiteľstva   v Žakovciach   č.   197   nebolo   vyhovené“.   Toto   oznámenie   bolo adresované   sťažovateľke   na   adresu   jej   „terajšieho   trvalého   pobytu“.   Podľa   vyznačenia oznámenie podpísala „K. S., starostka obce“.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   tieto oznámenia boli zaslané všetkým   sťažovateľom   na adresu ich pôvodného trvalého pobytu a že do dňa podania sťažnosti sa nepodarilo všetky získať.   Právny   zástupca   obce   nepoprel   túto   skutočnosť   a nepoprel   ani   tvrdenie sťažovateľov, že až do 5. apríla 2002 „nemali k dispozícii znenie napádaného uznesenia č. 197, pretože toto súčasťou oznámení zasielaných sťažovateľom nebolo“.

4. Z písomnosti označenej ako „VÝPIS UZNESENIA z 26. zasadnutia Obecného zastupiteľstva   v Žakovciach,   konaného   dňa   10.   12.   2001“   vyplýva,   že   bolo   vydané „uznesenie č. 197“, ktorým „Obecné zastupiteľstvo v Žakovciach nesúhlasí s prihlásením 16 osôb k trvalému pobytu v Žakovciach v budove č. súp. 198 podľa žiadostí doručených na Obecný   úrad   v Žakovciach   dňa   28.   11.   2001,   a to:   (...)“   nasledujú   mená   s adresami sťažovateľov 11 až 26 a uznesenie pokračuje tak, že „ukladá starostke obce a pracovníčkam obecného   úradu   dodržiavať   toto   uznesenie.   Termín:   stály   (...)“.   Výpis   uznesenia   končí označením dátumu vyhotovenia (12. 12. 2001), označením osoby, ktorá zodpovedá „Za správnosť opisu“ (M. K.), odtlačkom pečiatky „OBEC ŽAKOVCE“ a podpisom v označení „K. S., starostka obce“.

Rovnakú povinnosť a termín plnenia ako pri uznesení č. 197 obsahuje aj „Uznesenie č.   198“,   ktorým   „Obecné   zastupiteľstvo   v Žakovciach   nesúhlasí   s prihlásením   10   osôb k trvalému pobytu v Žakovciach v budove č. súp. 30 podľa žiadostí doručených na Obecný úrad v Žakovciach dňa 29. 11. 2001, a to: (...)“ nasledujú mená s adresami sťažovateľov 1 až 10.

5. Dňa 1. a 15. decembra 2001 sa konali voľby do orgánov samosprávnych krajov. Následne sa konali v dňoch 20. a 21. septembra 2002 voľby do Národnej rady Slovenskej republiky a v dňoch 6. a 7. decembra 2002 voľby do orgánov samosprávy obce Žakovce.

Zo sťažnosti vyplýva, že vo voľbách do orgánov samosprávnych krajov sa zúčastnili iba sťažovatelia 1, 2, 18, 19 a 20 a že sťažovatelia 11, 12, 13, 15, 16, 17, 21, 24, 25 a 26 sú imobilní, nezaobídu   sa   bez   celodennej   starostlivosti   a   neboli   fyzicky   schopní   prísť do príslušnej volebnej miestnosti, resp. v dôsledku nezapísania do stáleho zoznamu voličov v obci Žakovce nemohli požiadať volebnú komisiu o hlasovanie mimo volebnej miestnosti.

Právny zástupca obce nepoprel vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov, že pri uvedených   voľbách   sťažovatelia   nemohli   realizovať   svoje   práva   ako   občania   s trvalým pobytom v obci Žakovce, pretože napriek podaným žiadostiam neboli ich trvalé pobyty v obci Žakovce ohlasovňou zapísané do evidencie obyvateľstva s trvalým pobytom podľa zákona č. 135/1982 Zb. o hlásení a evidencii pobytu občanov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o evidencii   pobytu“) a obec Žakovce   ich   ani nedopísala   do   zoznamu voličov   v zmysle   ustanovenia   §   5   ods.   3   písm.   b)   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1990   Zb.   o voľbách   do   Slovenskej   národnej   rady   v znení   neskorších   predpisov v spojení s ustanovením § 7 zákona č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov   a o doplnení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   resp.   v spojení   s ustanovením   §   5 zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebné zákony“).

6. Z materiálu predloženého účastníkmi (napr. z oznámenia Okresnej prokuratúry v Kežmarku   č.   k.   Pd   4009/99-31   z 2.   septembra   1999   o odložení   podnetu   vo   veci „Neprihlásenie občanov k trvalému pobytu v obci Žakovce“) vyplýva, že spor týkajúci sa neprihlásenia   občanov   (sťažovateľov)   na   trvalý   pobyt   v obci   Žakovce   na   niektorej z uvedených adries je staršieho dáta, než je dátum nevyhovenia žiadostiam sťažovateľov z 28. a 29. novembra 2001, a že tento spor opakovane riešili na rôznej úrovni štátne orgány vrátane orgánov prokuratúry.

Napríklad   na   návrh   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   v Kežmarku   (ďalej   len „okresný prokurátor“) č. k. Pd 4011/00-22 z 18. júla 2000 podaného za účelom odstránenia nezákonnosti uznesenia Obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 145/97 z 13. marca 1997 o prihlasovaní   osôb   na trvalý   pobyt   v nehnuteľnosti   č.   30   v k.   ú.   Žakovce   bolo   toto uznesenie zrušené uznesením Obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 118 z 29. septembra 2000.   V podaní   právneho   zástupcu   obce   zo   7.   septembra   2000   označenom   ako „Oznámenie“, ktorým reagoval na uvedený návrh okresného prokurátora, sa okrem iného uvádza, že „Zároveň Ing. Mgr. K. ako ubytovateľ v zmysle par. 12 odst. 1 písm. b) zák. 135/82 Zb. neplní povinnosť v tom smere, že ako ubytovateľ pri ubytovaní občanov je povinný, okrem overenia ich totožnosti, dbať na to, aby občan, ktorého ubytoval, splnil v stanovenej   lehote   svoju   povinnosť   hlásiť   pobyt   a za   tým   účelom   sa   presvedčiť,   či ubytovaný   má   v občianskom   preukaze,   príp.   v cestovnom   doklade   oprávňujúcom   na prechodný pobyt, záznam ohlasovne alebo či má potvrdenie o hlásení pobytu (...)“.

Z podania právneho zástupcu obce z 18. februára 2002 označenom ako „Vyjadrenie k protestu prokurátora Vyjadrenie k preskúmaniu postupu obce v súvislosti s negatívnym vybavením   žiadostí   občanov   o trvalý   pobyt“   vyplýva   okrem   iného,   že   Obecné zastupiteľstvo v Žakovciach na svojom zasadnutí 29. septembra 2000, t. j. na rovnakom zasadnutí, na ktorom prijalo uznesenie č. 118 (spomenutom v predchádzajúcom odseku), prijalo uznesenie č. 119, ktorým si vyhradilo „právo posudzovať, rozhodovať a schvaľovať prihlasovanie osôb k trvalému pobytu v Rímskokatolíckej fare č. s. 30 na základe žiadosti na prihlasovanie k trvalému pobytu, a to individuálnou formou striktne a úplne v zmysle platnej právnej úpravy a v zákonom stanovených podmienok, zároveň uložilo pracovníčke OÚ dodržiavať a riadiť sa týmto uznesením – termín stály“.

Z oznámenia okresného prokurátora č. k. Pd 3010/02-64 z 24. mája 2002 označeného ako „VEC: Podnet na preskúmanie postupu starostky obce“ vyplýva, že okresný prokurátor podal podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre“) protest proti uzneseniam Obecného zastupiteľstva obce Kežmarok č. 197 a č.   198   z 10.   decembra   2001   o neudelení   súhlasu   k trvalému   pobytu   sťažovateľov. V proteste   prokurátora   č.   k.   Pd   3010/02-57   z 24.   mája   2002   pripojenom   k tomuto oznámeniu sa okrem iného uvádza, že „Z písomného oznámenia Ministerstva vnútra SR, sekcie verejnej správy, odboru všeobecnej vnútornej správy Bratislava zo dňa 22. 4. 2002 a príloh je zrejmé, že Inštitút Krista Veľkňaza bol na MV SR zaregistrovaný 27. 11. 1992 ako   občianske   združenie   podľa   zákona   č.   83/1990   Zb.   o združovaní   občanov   v znení neskorších   predpisov.   Sídlom   združenia   sú   Žakovce   č.   30.   Z registračného   spisového materiálu IKV založeného na ministerstve vyplýva, že jeho štatutárnym zástupcom je Ing. Mgr. M. K., Dr.h.c. (predstavený inštitútu). Túto skutočnosť potvrdzujú aj stanovy z 27. 11. 1992 a dodatok k stanovám z 31. 7. 2000.

Z podaného vysvetlenia Ing. Mgr. M. K., ako aj ďalších do spisu zadovážených na vec sa vzťahujúcich listinných dôkazov – dekrétu k udeleniu miesta farnosti biskupského úradu, zápisníc z výročných členských schôdzí IKV, výpisu z Registra neštátnych subjektov KÚ   v Prešove,   stavebných   povolení   OÚ   v Kežmarku,   dodatkov   k stanovám   občianskeho združenia   vyplynulo,   že   budova   č.   30   v Žakovciach,   skolaudovaná   rozhodnutím   OÚ v Kežmarku   pod   č.   k.   OÚ-ŽP/19947/99-Tr   zo   dňa   12.   11.   1999,   slúži   okrem   iného   na bývanie bezdomovcov a ubytovanie ľudí, ktorí z rôznych dôvodov prišli o svoje bydlisko, resp. nemajú miesto pobytu. Priestory na bývanie sú vyčlenené na poschodí a v podkroví budovy, ktorá inak slúži ako fara. Z rozhodnutí stavebného úradu je zrejmé, že prestavba bola uskutočnená za účelom bývania v obci.

K   užívaniu   budovy   č.   198   v Žakovciach   bolo   vydané   kolaudačné   rozhodnutie Okresným   úradom   v Kežmarku,   odborom   životného   prostredia,   oddelením   stavebného poriadku pod č. k. OÚ-ŽP/24732/2000-Mj zo dňa 29. 11. 2000. V zmysle tohto rozhodnutia bolo povolené užívanie stavby: „Domu špeciálnej starostlivosti Žakovce“. Stavba obsahuje ubytovacie   priestory   so   sociálnym   zázemím,   klubové   miestnosti,   kancelárie,   jedáleň s kuchyňou a ďalšie priestory, slúžiace pre ubytovanie osôb, najmä telesne postihnutých osôb. (...) zákon nesplnomocnil obec (obecné zastupiteľstvo), aby prijala uznesenie o tom, že   v dome   č.   30   a 198   v k.   ú.   Žakovce   nebude   udeľovaný   súhlas   k prihlasovaniu   osôb. Predmetné   uznesenie   bolo   vydané   „nad   rámec“   ustanovení   upravujúcich   prijímanie uznesení obecného zastupiteľstva, je jednoznačne v rozpore s platnými právnymi predpismi. (...) Oprávneným na vybavovanie agendy súvisiacej s prihlasovaním osôb k pobytu v tej ktorej obci bol v zmysle platných právnych noriem starosta obce, resp. poverený pracovník obecného úradu, pričom riešenie otázky prihlásenia (neprihlásenia) ľudí na trvalý pobyt malo byť individuálne podľa konkrétnych jednotlivých žiadostí.

Požiadavky stanovené doposiaľ platným zákonom č. 135/1982 Zb. a vykonávacou vyhláškou č. 146/1982 Zb. o hlásení a evidencii pobytu občanov nebola obec oprávnená upravovať, meniť ani rozširovať. Zo zákona vyplýva možnosť prihlásiť občana (žiadateľa) k pobytu na základe splnenia určitých podmienok. (...)

Povinnosťou   ohlasovní   pri   hlásení   pobytu   je   overiť   úplnosť   a správnosť   údajov a platnosť   dokladov   pre   hlásenie   pobytu,   urobiť   záznam   o hlásení   pobytu   v evidencii, podávať   hlásenia   orgánom   vedúcim   evidenciu   pobytu   občanov   a dozerať   na   plnenie povinností ustanovených občanom a ubytovateľom. Vyplýva to z ust. §14 ods. 1 cit. zák. Možno   konštatovať,   že   postup   obecného   zastupiteľstva   spočívajúci   vo   vydaní uznesení č. 197 a 198 zo dňa 10. 12. 2001 nebol v súlade so zákonom (...) Takýto postup je v zrejmom nesúlade so samotným účelom cit. zákona (...)“.

Sťažovatelia,   ktorí   uvedené   oznámenie   a protest   okresného   prokurátora   pripojili k svojmu   vyjadreniu   z 8.   augusta   2002,   nemali   vedomosť,   či   na   jeho   základe   došlo k zrušeniu   uvedených   uznesení.   Právny   zástupca   obce   vo   svojom   následnom   vyjadrení z 29. novembra 2002 sa ani k samotnému protestu, ani k výsledku jeho prerokovania na zasadnutí Obecného zastupiteľstva obce Žakovce nevyjadril.

7. Zo zákona o evidencii pobytu, ktorý bez podstatných zmien je účinný od 1. januára 1983 doteraz, vyplýva, že občania sú povinní hlásiť v rozsahu ustanovenom týmto zákonom miesto, začiatok a ukončenie svojho pobytu orgánom uvedeným v odsekoch 1 a 2 (ďalej len „ohlasovne“) spôsobom ustanoveným týmto zákonom (§ 2 ods. 1 a 3). Pobytom sa podľa tohto zákona rozumie tak pobyt trvalý, ako aj pobyt prechodný. Trvalým pobytom je pobyt v mieste stáleho bydliska občana, to je spravidla v mieste, kde má rodinu, rodičov, byt alebo zamestnanie. Trvalý pobyt môžu mať občania len v objektoch, ktoré sú označené číslom podľa osobitných predpisov. Prechodným pobytom je pobyt občana mimo objektu trvalého   pobytu,   to   je   spravidla   tam,   kde   sa   občan   dočasne   zdržiava   z   pracovných, študijných, zdravotných, rekreačných a iných dôvodov (§ 3 ods. 1 až 4).

Hlásenie trvalého pobytu upravuje § 4 zákona o evidencii pobytu, ktorý okrem iného ustanovuje, že na trvalý pobyt sa musí hlásiť každý občan, a to v tom istom čase iba na jednom mieste (ods. 1). Občania sú povinní, ak sa ďalej neustanovuje inak, hlásiť ohlasovni miesto a začiatok trvalého pobytu najneskôr do troch pracovných dní po ubytovaní; pritom sú povinní predložiť a) občiansky preukaz, b) doklad o oprávnení užívať byt alebo inú obytnú miestnosť alebo písomné potvrdenie ubytovateľa uvedeného v § 11 ods. 1 písm. b) alebo c) (ods. 2). Ubytovateľom je a) vlastník (správca) budovy vo vzťahu k užívateľovi bytu, užívateľovi inej obytnej miestnosti alebo k iným občanom, ktorých vo svojej budove ubytoval, b) užívateľ bytu alebo inej obytnej miestnosti, prípadne vlastník bytu vo vzťahu k iným   občanom,   ktorých   vo   svojom   byte alebo v   inej   obytnej   miestnosti   ubytoval,   c) prevádzkovateľ   ubytovacieho   zariadenia,   ktorý   je   zodpovedný   za   prevádzku   zariadenia poskytujúceho   za   odplatu   alebo   bezplatne   ubytovanie,   vo   vzťahu   k   občanom,   ktorých vo svojom ubytovacom zariadení ubytoval, d) vlastník alebo užívateľ pozemku vo vzťahu k občanom, ktorých na ňom prechodne ubytoval (§ 11 ods. 1 zákona o evidencii pobytu). Ubytovatelia sú pri ubytovaní občana povinní   dbať na to, aby občan, ktorého ubytovali, splnil v ustanovenej lehote svoju povinnosť hlásiť pobyt a za tým účelom sa presvedčiť, či ubytovaný má v občianskom preukaze, prípadne v cestovnom doklade oprávňujúcom na trvalý pobyt v cudzine záznam ohlasovne alebo či má potvrdenie o hlásení pobytu (§ 12 ods. 1 písm. b) zákona o evidencii pobytu).

Ohlasovne sú pri hlásení pobytu občanov a pri vedení evidencie pobytu občanov povinné   a)   overiť   úplnosť   a   správnosť   ustanovených   údajov   a platnosť   dokladov   pre hlásenie   pobytu,   b)   urobiť   záznam o   hlásení   pobytu   v   evidencii,   ak   sú   splnené určené podmienky, c) podávať hlásenia orgánom vedúcim evidenciu pobytu občanov, d) dozerať na plnenie povinností ustanovených občanom a ubytovateľom týmto zákonom (§ 14 ods. 1 zákona o evidencii pobytu). Evidenciu pobytu občanov v obciach vedú ohlasovne (§ 17 ods. 1 zákona o evidencii pobytu).

V kontexte danej veci je ohlasovňou v zmysle tohto zákona obec, konkrétne starosta obce   ako   výkonný   orgán   obce,   ktorý   vykonáva   správu   obce   a zastupuje   obec   navonok (čl. 69 ods. 3 ústavy; pozri aj § 13 a § 28 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom   zriadení   v znení   predpisov   účinných   v čase   vydania   napadnutého   uznesenia obecného zastupiteľstva, ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), resp. obecný úrad, ktorý okrem iného zabezpečuje administratívne a organizačné veci orgánov obce (§ 16 zákona o obecnom zriadení).

Obecné zastupiteľstvo je zastupiteľský zbor obce zložený z poslancov zvolených v priamych voľbách obyvateľmi obce. Rokuje vždy v zbore. Na prijatie uznesenia obecného zastupiteľstva je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov. Uznesenie obecného zastupiteľstva   podpisuje starosta   obce   (§   11   ods.   1, § 12 ods.   2   a 6 zákona o obecnom zriadení). Obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, pričom § 11 ods. 4 zákona o obecnom zriadení uvádza demonštratívnym spôsobom tie veci, ktoré   sú   zákonom   vyhradené obecnému zastupiteľstvu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že toto ustanovenie   neobsahuje   výslovnú   zmienku   o rozhodovaní   obecného   zastupiteľstva vo veciach hlásenia a evidencie pobytu občanov.

Predstaveným obce a najvyšším výkonným orgánom obce je starosta (§ 13 ods. 1 zákona o obecnom zriadení). Starosta a) zvoláva a vedie zasadnutia obecného zastupiteľstva a obecnej rady a podpisuje ich uznesenia, b) vykonáva obecnú správu, c) zastupuje obec vo vzťahu k štátnym orgánom, k právnickým a fyzickým osobám, d) rozhoduje vo všetkých veciach   správy   obce,   ktoré   nie   sú   zákonom   alebo   organizačným   poriadkom   obecného zastupiteľstva vyhradené obecnému zastupiteľstvu (§ 13 ods. 3 zákona o obecnom zriadení). Starosta môže pozastaviť výkon uznesenia obecného zastupiteľstva, ak sa domnieva, že odporuje zákonu alebo je pre obec zjavne nevýhodné. Ak je zriadená obecná rada, starosta prerokuje uznesenie obecného zastupiteľstva pred pozastavením jeho účinnosti v obecnej rade. Uznesením obecnej rady však nie je viazaný (§ 13 ods. 5 zákona o obecnom zriadení).

Niektoré z citovaných ustanovení zákona o obecnom zriadení boli s účinnosťou od 1. januára 2002 zmenené a doplnené. Z nich je v kontexte danej veci relevantné doplnenie, z ktorého vyplýva, že starosta môže podľa § 13 ods. 6 pozastaviť výkon uznesenia obecného zastupiteľstva „tak, že ho nepodpíše v lehote podľa § 12 ods. 6“ (t. j. najneskôr do 10 dní od schválenia obecným zastupiteľstvom), resp. nové znenie § 13 ods. 7, podľa ktorého „Ak bol výkon   uznesenia   obecného   zastupiteľstva   podľa   odseku   6   pozastavený,   môže   obecné zastupiteľstvo toto uznesenie trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov potvrdiť; ak   obecné   zastupiteľstvo   uznesenie   nepotvrdí   do   dvoch   mesiacov   od   jeho   schválenia, uznesenie   stráca   platnosť.   Výkon   potvrdeného   uznesenia   starosta   nemôže   pozastaviť“. Zmenené bolo aj ustanovenie § 13 ods. 3 písm. d) (§ 13 ods. 4 písm. d) v znení účinnom od 1.   januára   2002)   v tom   zmysle,   že   slová   „organizačným   poriadkom   obecného zastupiteľstva“ boli nahradené slovami „štatútom obce“.

III.

1.   Predmetom   konania   vymedzeným   sťažnosťou   sťažovateľov   prijatou   na   ďalšie konanie   je   ich   tvrdenie,   že   postupom   starostky   obce   pri   plnení   povinnosti   ohlasovne trvalého   pobytu   a napadnutým   uznesením   obecného   zastupiteľstva   boli   porušené   ich základné   práva   podľa   čl.   23   ods.   1   a čl.   30   ods.   1   ústavy,   ktoré   v   relevantnom   znení ustanovujú:

Sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje (čl. 23 ods. 1).

Občania   majú   právo   zúčastňovať   sa   na   správe   verejných   vecí   priamo   alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov (...) (čl. 30 ods. 1).

2.   V uznesení   o prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   uviedol,   že v odôvodnení sťažnosti sťažovatelia argumentovali aj porušením ľudských práv podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 4 k Dohovoru, avšak v návrhu na rozhodnutie (tzv. petite) výslovne žiadali rozhodnúť len o porušení základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to, že sťažovatelia boli kvalifikovane zastúpení advokátom a že výslovne žiadali   rozhodnúť   len   o porušení   základných   práv   podľa   ústavy,   ústavný   súd   rozhodol o prijatí ich sťažnosti len v zmysle návrhu na rozhodnutie, teda len vo vzťahu k označeným článkom ústavy.

Následne sťažovatelia v podaní ich právneho zástupcu z 3. októbra 2002 formulovali konečný   návrh   na   rozhodnutie   tak,   že   v jeho   obsahu   výslovne   žiadali   rozhodnúť   aj o porušení ich práv podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 4 k Dohovoru. Vzhľadom na predmet konania vymedzeného sťažnosťou sťažovateľov a uznesením ústavného súdu o jej prijatí na ďalšie   konanie   sa   však   ústavný   súd   nemohol   osobitne   zaoberať   týmito   námietkami a rozhodovať o porušení práv sťažovateľov podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 4 k Dohovoru (pozri napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 6/02). Ak totiž ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrh neodloží alebo neodmietne, prijme ho na ďalšie konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo   výroku   uznesenia   o prijatí   návrhu“   (§   25   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde),   a táto zvláštnosť konania pred ústavným súdom vylučuje možnosť navrhovateľa meniť návrh na začatie   konania   s odvolaním   sa   prostredníctvom   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   na primerané použitie § 95 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, tak ako sa jeho použitia dovolávali sťažovatelia za účelom dosiahnutia zmeny predmetu tohto konania vymedzeného už v uznesení o prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie.

K tomu   je   však   potrebné   dodať,   tak   ako   to   už   ústavný   súd   napokon   uviedol v uznesení o prijatí sťažnosti sťažovateľov, že viazanosť ústavného súdu takto vymedzeným predmetom   konania   sama   osebe   nevylučuje,   aby   ústavný   súd   pri   výklade   a uplatnení označených   článkov   ústavy   neprihliadol   v meritórnom   rozhodnutí   aj   na   ľudské   práva a základné slobody zaručené Dohovorom, jeho dodatkovými protokolmi a na k nemu sa vzťahujúcu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), pretože podľa konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   práva   a slobody   zaručené   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách majú vo vzťahu k ústave podporný význam   predovšetkým   pri   podávaní   výkladu   ústavy   (PL. ÚS   15/98,   PL.   ÚS   17/00, II. ÚS 55/98).

Inými   slovami,   v zmysle   čl.   152   ods.   4   ústavy   musí   byť   výklad   a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že Dohovor a judikatúra naň sa   vzťahujúca   predstavujú   pre   vnútroštátne   orgány   aplikácie   práva   záväzné   výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej   hlave   ústavy,   a tým   normujú   rámec,   ktorý   tieto   orgány   v konkrétnom   prípade nemôžu prekročiť.

Ústavný súd teda prihliadol v danej veci aj na čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru, podľa ktorého každý, kto sa právoplatne zdržiava na území niektorého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu (ods. 1). Žiadne obmedzenia sa nemôžu uvaliť na výkon týchto práv okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, udržania verejného   poriadku,   predchádzania   zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   alebo ochrany práv a slobôd iných (ods. 3). Práva uvedené v odseku 1 môžu v určitých oblastiach podliehať obmedzeniam ustanoveným podľa zákona a odôvodneným verejným záujmom v demokratickej spoločnosti (ods. 4).

Ústavný   súd   na   tento   článok   Protokolu   č.   4   k Dohovoru   prihliadol   v danej   veci predovšetkým   v tom   zmysle,   že   použil   kritériá,   ktoré   Európsky   súd   pre   ľudské   práva používa pri výklade a uplatnení obmedzení, ktorým výkon práva slobody pohybu a slobody zvoliť   si   miesto   pobytu   môže   legitímne   podliehať,   aj   na   obmedzenia,   ktorým   môžu podliehať slobody   pohybu   a pobytu   zaručené v čl.   23   ods.   1   ústavy.   Tieto   obmedzenia ustanovuje odsek 3 tohto článku ústavy tak, že slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené   zákonom,   ak   je   to   nevyhnutné   pre   bezpečnosť   štátu,   udržanie   verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.

Je   síce   skutočnosťou,   že   v čl.   23   ods.   3   ústavy   nie   je   adjektívum   „nevyhnutné“ spojené s väzbou   „v   demokratickej   spoločnosti“,   tak   ako je tomu   napr.   v čl.   24   ods.   4 a čl. 26 ods. 4 ústavy a v cit. čl. 2 ods. 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru, avšak táto skutočnosť neznamená,   že   v danom   kontexte   adjektívum   „nevyhnutné“   je   potrebné   vykladať a uplatňovať inak, než sa toto adjektívum v spojení s väzbou „v demokratickej spoločnosti“ konštantne vykladá a uplatňuje napr. v súvislosti s čl. 24 ods. 4 a čl. 26 ods. 4 ústavy, resp. čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru (napr. I. ÚS 13/00; Denizci a i. c. Cyprus, rozsudok ESĽP z 23. mája 2001, § 400 až 406; Olivieira c. Holansko, rozsudok ESĽP zo 4. júna 2002, § 60 až 65). Ústava tvorí jeden celok a jej čl. 1 ods. 1, ktorý ustanovuje, že „Slovenská republika je (...) demokratický (...) štát“, musí byť základným interpretačným pravidlom aj v kontexte čl. 23 ods. 3 ústavy, preto adjektívum „nevyhnutné“, ktoré toto ustanovenie obsahuje, sa musí vykladať a používať len vo význame slova „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“.

Ústavný   súd   sa   v súlade   s medzinárodným   štandardom   už   vyjadril   k termínu „nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti“   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   (napr. I. ÚS 33/95, II. ÚS 28/96, PL. ÚS 15/98, I. ÚS 13/00) tak, že ho „možno vysvetliť ako naliehavú   spoločenskú   potrebu   prijať   obmedzenie   základného   práva   alebo   slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom   teda   je,   že obmedzenie je nutné aj v demokratickej spoločnosti“.

Podmienkou   ústavnosti   takéhoto   obmedzenia   je   jeho   súlad   aj   s normami,   ktoré zaručujú   ochranu   proti   diskriminácii   (napr.   čl.   12   ods.   2   ústavy)   a proti   svojvoľným a neprimeraným zásahom (napr. čl. 13 ods. 4 ústavy). Inými slovami, právo slobody pohybu a pobytu zaručené v čl. 23 ods. 1 ústavy môže byť obmedzené len vtedy, ak je obmedzenie (zasahovanie)   ustanovené   zákonom,   zodpovedá   niektorému   ustanovenému   legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje   ho   existencia   naliehavej   spoločenskej   potreby   a primerane   (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (t. j. obmedzenie je v súlade   so   zásadou   proporcionality).   V predmetnej   veci   je   táto   výkladová   technika relevantná v rozsahu, v akom   napadnuté uznesenie obecného zastupiteľstva a stav, ktorý starostka obce ako jej predstaviteľka založila svojou nečinnosťou (postupom) pri plnení povinností   obce   ako   ohlasovne   pobytu   v zmysle   zákona   o evidencii   pobytu,   zasiahli do práva slobody pohybu a pobytu a aktívneho volebného práva sťažovateľov zaručených v citovaných článkoch ústavy.

3.   Ústavný   súd   sa   však   pred   vlastným   posúdením   namietaného   porušenia   práv sťažovateľov musel ešte vyjadriť k viacerým procesným návrhom účastníkov konania.

3.1 Právny zástupca sťažovateľov oznámil úmrtie sťažovateľov v 11. a 13. rade a z tohto dôvodu zobral „návrh na rozhodnutie (petit) v bodoch 3 a 5 týkajúci sa zomrelých sťažovateľov späť“, t. j. v bodoch návrhu, v ktorých títo v sťažnosti žiadali, aby   ústavný súd uložil starostke obce povinnosť zapísať ich do evidencie obyvateľstva na trvalý pobyt v obci   Žakovce   a zaplatiť   im   požadované   finančné   zadosťučinenie. Týmto   procesným úkonom nebola teda dotknutá ich pôvodná sťažnosť v bodoch 1 a 2 návrhu na rozhodnutie, pretože v týchto bodoch podľa právneho zástupcu sťažovateľov „ide o deklaráciu porušenia základných práv sťažovateľov, ku ktorej došlo v minulosti“ a je preto „dôvodné, aby ústavný súd rozhodol aj o porušení predmetných práv nebohých sťažovateľov. Naviac sa nekoná o právach, ktoré by boli predmetom dedenia, či o právach, ktoré majú povahu práv na ochranu osobnosti, ktoré by predstavovali prekážku pre ďalšie konanie“ (pozri časť I bod 5 odôvodnenia nálezu).

Ústavný súd však v danej veci nezistil žiadny dôvod na takéto rozlišovanie medzi návrhmi   na   rozhodnutie   a v súlade   so   svojou   judikatúrou   zastavil   konanie   o sťažnosti sťažovateľov v 11. a 13. rade z dôvodu straty spôsobilosti byť účastníkom tohto konania spôsobenej ich smrťou (napr. I. ÚS 2/03-30).

3.2   Právny   zástupca   obce   vzniesol   nasledovné   procesné   námietky:   a)   námietku, podľa   ktorej   „sťažovatelia   v 1.   až   10.   rade   nie   sú   aktívne   legitimovaní   na   podanie“ predmetnej   sťažnosti,   pretože   uznesenie   Obecného   zastupiteľstva   v Žakovciach   č.   198, ktoré sa ich týka, „napadnuté nie je, takže (...) nie je predmetom prejednávanej ústavnej sťažnosti“, b) námietku, podľa ktorej „by pasívne legitimovanou stranou mala byť v zmysle zákona o obciach obec Žakovce“, pretože „starostka obce a obecné zastupiteľstvo sú len výkonnými   orgánmi   pre   výkon   správy   činnosti   tejto   obce“,   c)   námietku,   podľa   ktorej „predmetná   ústavná   sťažnosť   bola   podaná   po   uplynutí   lehoty   dvoch   mesiacov“,   ktorá uplynula „najneskôr dňa 3. 2. 2002 s tým, že svoj podnet sťažovatelia v 11. až 26. rade, ktorých považujeme za aktívne legitimovaných pre podanie akejsi sťažnosti, podali až dňa 4. 2. 2002“.

Ústavný súd žiadnu z týchto námietok neuznal za odôvodnenú, pretože:

a) je síce skutočnosťou, že v sťažnosti ani neskôr nebolo sťažovateľmi napadnuté uznesenie Obecného zastupiteľstva v Žakovciach č. 198 (ďalej len „nenapadnuté uznesenie obecného   zastupiteľstva“),   a z tohto   dôvodu   toto   uznesenie   nemôže   byť   samostatným predmetom   skúmania   ústavného   súdu   ani dôvodom   prípadného   vyslovenia   porušenia základných   práv   sťažovateľov   1   až   10,   ktorých   sa   toto   uznesenie   priamo   týka,   táto skutočnosť však ešte nemôže byť dôvodom na to, aby títo sťažovatelia neboli „považovaní za aktívne legitimovaných“ na podanie tej sťažnosti, ktorú vo svojom mene podali;

b)   sťažovatelia   označili   druhého   účastníka   konania   nepochybne   spôsobom,   ktorý zodpovedá ustanoveniu § 51 zákona o ústavnom súde v znení platnom a účinnom v čase podania sťažnosti (účastníkmi konania sú sťažovateľ a orgán štátnej správy alebo orgán územnej samosprávy, proti ktorému sťažnosť smeruje), ako aj judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 812/00);

c)   podľa   konštantnej   judikatúry   je   lehota   dvoch   mesiacov   na   podanie   sťažnosti ústavnému súdu v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zachovaná aj vtedy, ak je sťažnosť v posledný deň tejto lehoty odovzdaná na poštovú prepravu (napr. I. ÚS 158/02), predmetná sťažnosť, ktorá bola preukázateľne odovzdaná na poštovú prepravu za účelom jej doručenia ústavnému súdu 1. februára 2002, čo ústavný súd už konštatoval v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, nemohla byť podaná oneskorene.

4. Predmetom konania bolo teda posúdenie zlučiteľnosti ako napadnutého uznesenia obecného zastupiteľstva, tak aj stavu vytvoreného nečinnosťou (postupom) starostky obce pri   plnení   povinností   obce   ako   ohlasovne   pobytu   (ďalej   aj   „namietaný postup   orgánov obce“)   s obsahom   a účinkami   ústavnej   úpravy   slobody   pohybu   a pobytu   a aktívneho volebného práva. Ústavný súd konštatuje, že oba tieto aspekty predmetu posudzovania majú základ   vo   vzájomne   súvisiacich   skutkových   okolnostiach   týkajúcich   sa   prihlásenia sťažovateľov   na   trvalý   pobyt   v obci   Žakovce   a odmietnutia   ohlasovne   pobytu   vykonať o tomto   ich   hlásení   pobytu   záznam   v príslušnej   evidencii   (pozri   časť   II   odôvodnenia nálezu).

5. Vzhľadom na kritériá uvedené v bode 2 tejto časti odôvodnenia nálezu ústavný súd sa pri skúmaní podstaty sťažnosti z hľadiska čl. 23 ods. 1 ústavy sústredil na zodpovedanie týchto štyroch základných otázok:

a) či   napadnutým   uznesením   obecného   zastupiteľstva   a postupom   starostky   obce došlo   k obmedzeniu   slobody   (k   zásahu   do   slobody)   pohybu   alebo   pobytu,   a v prípade kladnej odpovede,

b) či zistené obmedzenie bolo založené na zákone,

c) či bolo dostatočne odôvodnené sledovaným cieľom a

d) či bolo   skutočne   nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   sledovaného cieľa.

a)   V kontexte   danej   veci   bolo   potrebné   pod   slobodou   pohybu   rozumieť predovšetkým   oprávnenie   sťažovateľov   slobodne   prísť   na   územie   obce   Žakovce   a jej územie slobodne opustiť. Zo žiadnej okolnosti alebo tvrdenia uvádzaných sťažovateľmi nemožno vyvodiť, že by namietaný postup orgánov obce ich akokoľvek v tomto smere obmedzil, a teda zasiahol do ich slobody pohybu zaručenej v čl. 23 ods. 1 ústavy. Ústavný súd sa preto v danej veci týmto aspektom predmetu konania osobitne už ďalej nezaoberal. Pod   slobodou   pobytu   –   opäť   v kontexte   danej   veci   –   bolo   potrebné   rozumieť oprávnenie každého zo sťažovateľov slobodne si zvoliť miesto, na ktorom bude v rámci územia Slovenskej republiky žiť v úmysle mať tam trvalý alebo prechodný pobyt. Inými slovami, pod touto slobodou treba rozumieť oprávnenie každého slobodne si vybrať svoje bydlisko,   ktoré   má   potom   právo   využívať   na   trvalý   alebo   prechodný   pobyt.   Medzi účastníkmi nebolo sporné, že miesto, ktoré si každý zo sťažovateľov v rámci výkonu svojho práva slobody pobytu zvolil za svoje bydlisko s právom využívať ho na svoj trvalý pobyt, je v obci Žakovce, že v obci Žakovce sa každý zo sťažovateľov na takýto pobyt aj prihlásil a že táto obec pri plnení povinností   ohlasovne pobytu odmietla o tom   vykonať záznam v príslušnej evidencii.

Účastníci konania sa nezhodli pri posúdení otázky, či namietaný postup orgánov obce možno   považovať   za   obmedzenie   slobody   pobytu   sťažovateľov.   Kým   podľa   právneho zástupcu   obce   obec   slobodu   pobytu   „v   žiadnom   prípade   neobmedzila“,   pretože „sťažovatelia   žijú   a bývajú   v uvedených   nehnuteľnostiach   bez   splnenia   základných zákonných   povinností   po   dlhší   čas“,   resp.   že   „títo   sa   slobodne   pohybujú   a bývajú v priestoroch,   v ktorých   žiadali   o zápis   k trvalému   pobytu“,   podľa   sťažovateľov   ich obmedzenie   nie   je   „len   v praktickom   živote   (napr.   doručovanie   dôležitých   rozhodnutí, poštových zásielok), ale aj pri účasti na správe vecí verejných v mieste reálneho bydliska“, ich postavenie v obci je tak, napriek dlhodobému pobytu v nej, redukované na návštevníkov bez akýchkoľvek práv, pričom „v priamom dôsledku konania/nekonania orgánov obce – obecného zastupiteľstva v Žakovciach a starostky obce Žakovce – bola znemožnená účasť sťažovateľov aj na voľbách (...)“.

Je   skutočnosťou,   že   namietaný   postup   orgánov   obce   síce   nezabránil   faktickému trvalému pobytu sťažovateľov na mieste, ktoré ohlásili za svoj trvalý pobyt v obci, avšak zabránil im, aby sa   jeho zapísaním   do   príslušnej   evidencie   stal z neho aj ich   formálny (de iure)   trvalý   pobyt,   ktorý   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   požíva   značný význam,   možno   ho   napríklad   považovať   za   štandardnú   podmienku   na   nadobudnutie volebného práva a na jeho výkon, prípadne sú s ním v inej oblasti verejného práva (napr. daňového)   spojené   dôležité   právne účinky.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   nemal   žiadnu pochybnosť o tom, že namietaným   postupom orgánov obce sa obmedzujúcim spôsobom zasiahlo do slobody pobytu sťažovateľov zaručenej v čl. 23 ods. 1 ústavy.

b) V súvislosti s ústavnou požiadavkou „zákonnosti“ obmedzenia základných práv a slobôd podstata obrany namietaného postupu orgánov obce spočívala v tvrdení, že to boli sťažovatelia „ktorí nesplnili svoju základnú zákonom stanovenú povinnosť v tom smere, že k svojej žiadosti nepredložili základné doklady“, ktoré zákon o evidencii pobytu „vyžaduje pre   evidenciu   hlásenia   trvalého   pobytu,   v   dôsledku   čoho   nebolo   možné   ich   žiadostiam vyhovieť“. Konkrétne sa uviedlo, že sťažovatelia „nepredložili doklad o oprávnení užívať byt alebo inú obytnú miestnosť, ani relevantné písomné potvrdenie ubytovateľa, ktoré by potvrdili   tú   skutočnosť,   že   sú   oprávnení   užívať   u   ubytovateľa   byt   alebo   inú   obytnú miestnosť“. Naproti tomu sťažovatelia tvrdili, že v zmysle zákona o evidencii pobytu „Túto povinnosť každý zo sťažovateľov splnil“.

Ústavný súd konštatuje, že pre zistené obmedzenie - zásah do práva slobody pobytu sťažovateľov   bolo   potrebné za   príslušný   zákonný podklad považovať zákon   o evidencii pobytu, ktorý bol referenčným právnym predpisom pre oboch účastníkov tohto konania, ale aj   pre   orgány   prokuratúry,   ktoré   sa   v rámci   oprávnenia   vyplývajúceho   zo   zákona o prokuratúre vecou sťažovateľov taktiež zaoberali.

Ústavný súd v tejto súvislosti skúmal nielen to, či namietaný postup orgánov obce, ktorým   došlo   ku   konštatovanému   obmedzeniu   práva   slobody   pobytu   sťažovateľov,   bol založený   na   zákone,   ale   aj   to,   či   jeho   výklad   a uplatňovanie   s ohľadom   na   konkrétne okolnosti daného prípadu boli v súlade s ústavou a Dohovorom, tak ako to už bolo uvedené vyššie. Účastníci konania sa nezhodli v názore na spôsob, akým bol tento zákon aplikovaný vo veci žiadostí sťažovateľov o prihlásenie na trvalý pobyt. Ústavný súd si v tejto súvislosti osvojil právny názor okresného prokurátora uvedený v jeho proteste z 24. mája 2002 (pozri časť II bod 6 odôvodnenia nálezu), a to najmä v časti, v ktorej sa konštatuje, že „zákon nesplnomocnil obec (obecné zastupiteľstvo), aby prijala uznesenie o tom, že v dome č. 30 a 198 v k. ú. Žakovce nebude udeľovaný súhlas k prihlasovaniu osôb. Predmetné uznesenie bolo   vydané   „nad   rámec“   ustanovení   upravujúcich   prijímanie   uznesení   obecného zastupiteľstva, je jednoznačne v rozpore s platnými právnymi predpismi“. K tomu ústavný súd dodáva, že nielen zákon o evidencii pobytu, ale ani žiadny iný zákon nevyhradil veci hlásenia a evidencie pobytu občanov na rozhodovanie obecnému zastupiteľstvu (pozri bod 7 časť II   odôvodnenia   nálezu).   Zostávalo ešte posúdiť,   či   napriek tomu   nemôže byť táto matéria legitimným predmetom rokovania a rozhodovania obecného zastupiteľstva.

Zákon o evidencii pobytu - platný bez podstatných zmien od roku 1983 - je zákonom z oblasti verejného práva, ktorý má povahu len evidenčnú a policajnú a ktorý v dobe svojho vzniku   samozrejme nepočítal   s výdobytkami ústavného práva   v Slovenskej   republike na poli   práva   slobody   pohybu   a pobytu.   Ak   všeobecne   platí   pre   každý   zákon   povinnosť vykladať a uplatňovať ho v súlade s ústavou a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských   právach   a základných   slobodách, a fortiori to   musí   platiť   pre   tento   zákon, ktorého   predmet   úpravy   sa   priamo   dotýka   práva   slobody   pohybu   a pobytu   –   jedného zo základných pilierov demokratickej spoločnosti.

V tejto línii uvažovania ústavný súd nemohol prehliadnuť, že Obecné zastupiteľstvo v Žakovciach 29. septembra 2000 schválilo uznesenie č. 119, ktorým si vyhradilo „právo posudzovať,   rozhodovať   a schvaľovať   prihlasovanie   osôb   k trvalému   pobytu v Rímskokatolíckej fare č. s. 30 na základe žiadosti na prihlasovanie k trvalému pobytu“, ktoré   podľa   názoru   ústavného   súdu   –   aj   napriek   dodatku   o   „individuálnej   forme posudzovania“ – je už svojou samotnou existenciou, t. j. bez ohľadu na jeho prípadnú aplikáciu v konkrétnom prípade, v rozpore so základnými princípmi, ktorými sa vyznačuje ústavná úprava   základných   práv   a slobôd   (pozri   bod 2   tejto časti   odôvodnenia   nálezu). Takéto uznesenie obecného zastupiteľstva neprihliada na to, že z povahy zaručeného práva slobody   pohybu   a pobytu   môže   ísť   v kontexte   danej   veci   len   o   „evidenciu“,   a nie o „povoľovanie“ pobytu orgánom oprávneným vykonávať verejnú moc. Takéto uznesenie neprihliada ani na jednu zo základných úloh právneho štátu, ktorou je vytváranie právnych a faktických garancií uplatňovania základných práv a slobôd svojich občanov. Neprihliada na ňu, pretože matériu, ktorá sa priamo dotýka práva slobody pobytu jednotlivca, začlenilo do rozhodovacieho procesu obecného zastupiteľstva ako zastupiteľského zboru zloženého z poslancov   zvolených   obyvateľmi   obce   bez   toho,   aby   sa   jednotlivcovi   v rámci   tohto rozhodovacieho procesu zabezpečil reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana tohto základného práva. Inými slovami. toto uznesenie v rozpore s ústavou neposkytuje žiadne záruky,   aby   právo   slobody   pobytu   nemohlo   byť   obecným   zastupiteľstvom   kedykoľvek nekontrolovateľným spôsobom   podstatne   obmedzené. Za   týchto okolností   podľa   názoru ústavného súdu nemôže táto matéria legitímne patriť do rozhodovacej právomoci obecného zastupiteľstva.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie   obecného   zastupiteľstva,   ako   aj obdobné   nenapadnuté   uznesenie   obecného   zastupiteľstva   sú   postihnuté   tými   istými nedostatkami   ako   uznesenie   č.   119,   ktorým   sa   obecné   zastupiteľstvo   prinajmenej inšpirovalo,   ak   z neho   priamo   nevychádzalo,   pri   vyslovení   „nesúhlasu“   s prihlásením sťažovateľov   na trvalý   pobyt   v Žakovciach   v budove   č.   súp.   30   a 198   so   súčasným zaviazaním   starostky   obce   a pracovníčok   obecného   úradu   tieto   uznesenia   dodržiavať. Napadnuté uznesenie obecného zastupiteľstva, ktorým došlo k obmedzeniu slobody pobytu označených sťažovateľov, nebolo teda založené na zákone. Takéto konštatovanie je samo osebe   dostatočným   dôvodom   na   záver,   že   obecné   zastupiteľstvo   porušilo   právo   tých sťažovateľov, ktorých sa menovite týka, zaručené v čl. 23 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   obecného   zastupiteľstva   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

Z hľadiska príslušnej zákonnej úpravy (pozri bod 7 časti II odôvodnenia nálezu) má starostka   obce   samostatnú   zodpovednosť   za   plnenie   povinnosti   ohlasovne   pobytu   - v kontexte   danej   veci   za   oznámenia,   ktorými   reagovala   na   žiadosti   sťažovateľov o prihlásenie   na trvalý   pobyt.   Starostka   obce   je ex   lege oprávnená   pozastaviť   výkon uznesenia obecného zastupiteľstva, ak sa domnieva, že odporuje zákonu. Namietaný postup starostky obce bolo teda potrebné posúdiť nezávisle od posúdenia napadnutého uznesenia obecného   zastupiteľstva.   Inými   slovami,   namietaný   postup   starostky   obce   mohol   byť založený na zákone   bez ohľadu   na to,   že sa   opieral o nezákonné uznesenie   obecného zastupiteľstva.

Starostka   obce   svoj   postup   v konaní   pred   ústavným   súdom   obhajovala   tým,   že vzhľadom na zákon o evidencii pobytu, ktorý ukladá pri hlásení trvalého pobytu povinnosť predložiť   doklad   o   oprávnení   užívať   byt   alebo   inú   obytnú   miestnosť   alebo   relevantné písomné potvrdenie ubytovateľa, ktoré by potvrdilo „tú skutočnosť, že sú oprávnení užívať u ubytovateľa byt alebo inú obytnú miestnosť“, nemohla za doklad ubytovateľa uznať ten, ktorý   bol   pripojený   k žiadostiam   sťažovateľov.   Je   skutočnosťou,   že   zákon   o evidencii pobytu od občana prihlasujúceho sa na trvalý pobyt vyžaduje predloženie takéhoto dokladu a že zároveň ukladá ohlasovni povinnosť overiť úplnosť a správnosť ustanovených údajov a platnosť   dokladov   pre   hlásenie   pobytu.   Starostka   obce   na jeho základe   teda   „mohla“ vyžadovať predloženie takéhoto dokladu. Z tohto hľadiska možno jej postup, ktorým došlo k obmedzeniu   slobody   pobytu   sťažovateľov,   považovať za   taký,   ktorý   bol   založený   na zákone.

c) Ústavný súd konštatuje, že požiadavka starostky obce ako ohlasovne pobytu na predloženie   dokladu,   z ktorého   nepochybným   spôsobom   vyplýva   oprávnenie   užívať u označeného ubytovateľa byt alebo obytnú miestnosť, bola uplatnená v záujme ochrany práv a slobôd iných - ubytovateľa, a teda táto požiadavka sledovala legitímny cieľ (dôvod) obmedzenia v zmysle čl. 23 ods. 3 ústavy.

V priebehu konania pred ústavným súdom boli právnym zástupcom obce uvádzané na ospravedlnenie namietaného postupu starostky obce ešte „ďalšie dôvody“, ako napríklad rôzne stavebno-technické nedostatky nehnuteľností označených za miesto trvalého pobytu sťažovateľov, nepredloženie právne relevantného dokladu o „ubytovacej kapacite“ týchto nehnuteľností na trvalý pobyt, neprihlásenie všetkých „užívateľov“ týchto nehnuteľností na prechodný pobyt, prekročenie počtu osôb užívajúcich nehnuteľnosti z hľadiska predpisov o požiarnej ochrane, pochybnosti o charaktere ubytovacieho zariadenia (pozri vyjadrenie právneho zástupcu obce z 23. mája 2002 citované v časti I odôvodnenia nálezu). Všetky tieto   „ďalšie   dôvody“   možno   podriadiť   pod   také   ciele   (dôvody)   obmedzenia   slobody pobytu, ako sú „udržanie verejného poriadku“ a „ochrana zdravia“. Zostávalo ešte posúdiť, či tieto legitímne ciele boli napadnutým postupom starostky obce aj skutočne sledované. V tejto súvislosti právny zástupca sťažovateľov uviedol, že tieto „ďalšie dôvody“ išli nad rámec zákona o evidencii pobytu, a preto na ne nie je možné prihliadať. K tomu ústavný súd uvádza, že podľa jeho konštantnej judikatúry je potrebné pod „zákonom“ v zmysle ústavnej   úpravy,   akou   je   aj   čl.   23   ods.   3   ústavy,   rozumieť   „neurčitý   počet   všeobecne záväzných   právnych   predpisov   s týmto   stupňom   právnej   sily“   (napr.   II.   ÚS   7/00, I. ÚS 13/02), preto nemôže mať v danej veci evidentné prekročenie rámca zákona, podľa ktorého   sťažovatelia   žiadali   o zapísanie   trvalého   pobytu   v označených   nehnuteľnostiach a podľa ktorého starostka obce ako ohlasovňa pobytu týmto ich žiadostiam nevyhovela, taký význam, aký mu v niektorých prípadoch pripísal právny zástupca sťažovateľov (pozri jeho vyjadrenie z 8. augusta 2002 citované v časti I odôvodnenia nálezu). Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že základným referenčným právnym predpisom pre oboch účastníkov tohto   konania   bol   zákon   o evidencii   pobytu   a že   v súvislosti   s ním   už   ústavný   súd konštatoval, že práve na jeho základe bolo založené aj zistené obmedzenie práva slobody pobytu sťažovateľov namietaným postupom starostky obce.

Avšak v prvom rade ústavný súd vzal do úvahy, že pokiaľ ohlasovňa pobytu má v zásade   možnosť   pri   obmedzení   práva   slobody   pohybu   a   pobytu   uplatniť   aj   dôvody vyplývajúce z iných zákonov, než je príslušný zákon o evidencii pobytu, musí ich uplatniť len   v prípadoch   skutočného   a dostatočne   vážneho   ohrozenia   niektorého   z legitímnych cieľov ustanovených v čl. 23 ods. 3 ústavy ako výnimky zo zaručenej slobody pohybu a pobytu   -   teda   v kontexte   danej   veci   len   v prípadoch   skutočne   a dostatočne   vážneho ohrozenia „verejného poriadku“ a „ochrany zdravia“. Ústavný súd vzal ďalej do úvahy, že aj tieto „ďalšie dôvody“ musia byť uplatnené tak, že každej dotknutej osobe bude proti nim zaručená efektívna ochrana, čo predpokladá, že dotknutá osoba bude s nimi aj primerane oboznámená.   V opačnom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   byť   postup ohlasovne pobytu v súlade ani s princípom právnej istoty ako jedným z imanentných znakov právneho štátu.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   list   starostky   obce,   ktorým   bolo sťažovateľom oznámené, že ich žiadostiam o prihlásenie na trvalý pobyt nebolo vyhovené, neobsahuje   žiadne   dôvody   a   že   bez   akejkoľvek   zmienky   o   dôvodoch   je   aj   uznesenie obecného   zastupiteľstva,   na   ktoré   sa   tento   list   odvolal.   Sťažovatelia   tak   v rozpore s princípom právnej istoty nemohli rozpoznať, aké špecifické kritériá boli brané do úvahy, resp. v akom rozsahu sa ich práva a povinnosti líšia od všeobecnej situácie, v ktorej platí ústavou zaručená sloboda pohybu a pobytu. Ďalej ústavný súd konštatuje, že na základe tvrdení   a   skutočností   uvádzaných   v konaní   pred   ústavným   súdom   nemožno   usúdiť,   že v danej veci ide o prípad skutočného a dostatočne vážneho ohrozenia „verejného poriadku“ alebo „ochrany zdravia“. V danej súvislosti zostalo predovšetkým nevysvetlené, v čom by sa   z hľadiska   „ohrozenia“   verejného   poriadku   alebo   ochrany   zdravia   malo   postavenie sťažovateľov podstatne zmeniť v dôsledku toho, že ich faktický „trvalý“ pobyt na udanej adrese   bude zapísaný   ohlasovňou   pobytu   do   evidencie   trvalého   pobytu.   Inými slovami, z ničoho nemožno usúdiť, že nezapísaním faktického pobytu sťažovateľov do evidencie trvalého pobytu sa odvrátilo, resp. mohlo odvrátiť očakávané ohrozenie verejného poriadku alebo ochrany zdravia. Z tohto dôvodu bol tento postup (opatrenie) starostky obce aj zjavne nevhodným prostriedkom na dosiahnutie týchto sledovaných cieľov. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že   napadnutý postup starostky obce, ktorým došlo k obmedzeniu slobody pobytu sťažovateľov, nebol dostatočne odôvodnený aj týmito legitímnymi cieľmi, teda   popri záujme o „ochranu práv a slobôd iných“ aj záujmom o „udržanie verejného poriadku“ a „ochranu zdravia“.

d)   Nakoniec   sa   ústavný   súd   musel   uistiť,   či   obmedzenie   slobody   pobytu sťažovateľov,   ku   ktorému   došlo   napadnutým   postupom   starostky   obce,   bolo   nevyhnuté v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. posúdiť, či požiadavka starostky   obce   ako   ohlasovne   pobytu   na   predloženie   dokladu,   z ktorého   nepochybným spôsobom   vyplýva   oprávnenie   užívať   u označeného   ubytovateľa   byt   alebo   obytnú miestnosť, bola uplatnená v záujme ochrany práv a slobôd iných – ubytovateľa výlučne z dôvodu naliehavej spoločenskej potreby a v súlade so zásadou proporcionality (pozri bod 2 a bod 5 písm. c) tejto časti odôvodnenia nálezu).

Sťažovatelia v tejto súvislosti tvrdili, že „splnili podmienku stanovenú zákonom na ochranu práv a slobôd iných a predložili spolu s žiadosťou o evidenciu trvalého pobytu aj súhlas vlastníka objektov s ich evidenciou v objektoch na   trvalý pobyt“. Naproti tomu právny zástupca   obce k tomu   o. i.   uviedol,   že „Doklady,   ktoré majú oprávňovať,   resp. poukazovať   na   oprávnenie   Ing.   Mgr.   K.   konať   a jednať   za   predmetné   združenie   a teda v zmysle ďalšej platnej úpravy udeľovať aj určitý súhlas s ubytovaním pre potreby trvalého pobytu však do dnešného dňa tak sťažovatelia, ako aj právny zástupca, ako ani Ing. Mgr. K. obci pre potreby rozhodovania nepredložil, ani iným spôsobom, okrem konštatácie týchto skutočností vo vyjadrení právneho zástupcu neprezentoval“.

Ústavný súd uvádza, že všetky povinnosti, ktoré boli v danej veci v hre a ktoré zákon o evidencii pobytu ustanovuje pri hlásení pobytu občanov a pri vedení evidencie pobytu občanov,   t.   j.   na   jednej   strane   povinnosť   občana   predložiť   „písomné   potvrdenie ubytovateľa“ (§ 4 ods. 2 písm. b) zákona o evidencii pobytu) a na druhej strane povinnosti ohlasovne pobytu „overiť úplnosť a správnosť ustanovených údajov a platnosť dokladov pre hlásenie pobytu“ a   „urobiť záznam o hlásení pobytu v evidencii, ak sú splnené určené podmienky“ (§ 14 ods. 1 písm. a) a b) zákona o evidencii pobytu), je potrebné v súlade s ústavou vykladať a uplatňovať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu.

Povinnosť predložiť „písomné potvrdenie ubytovateľa“ je relevantná len v prípade, keď   občan   prihlasujúci sa   na pobyt a ubytovateľ sú   odlišné   osoby, v   ktorom   je podľa zákonodarcu   zrejme   dôležité   vo   verejnom   záujme   dbať   o   to,   aby   ubytovateľ   písomne potvrdil   „ubytovanie“ osoby   prihlasujúcej   sa   u   neho na pobyt.   Ústavný súd nevidí   iný verejný záujem o úpravu tejto povinnosti v zákone, než záujem o ochranu práv a slobôd ubytovateľa – teda záujem, ktorý je, tak ako to už bolo uvedené vyššie, legitímnym cieľom (dôvodom)   obmedzenia   ústavou   zaručenej   slobody   pobytu.   Tento   záujem   potom determinuje   aj   účel   a   rozsah   kontrolnej   povinnosti,   ktorú   ohlasovňa   musí   splniť   podľa zákona vo vzťahu k „písomnému potvrdeniu ubytovateľa“. Jej   zrejmým účelom je, aby ohlasovňa pobytu neurobila záznam o hlásení v evidencii bez súhlasu ubytovateľa a do jej rozsahu   patrí   povinnosť   „overiť“   predloženie   a   platnosť   potvrdenia   ubytovateľa   pred urobením požadovaného záznamu v evidencii. Len v tomto rámci podľa názoru ústavného súdu   môže   ohlasovňa   postupovať   pri   hlásení   pobytu   občanov   a neurobiť   požadovaný záznam o hlásení pobytu v evidencii z dôvodu nesplnenia povinnosti predložiť „písomné potvrdenie   ubytovateľa“.   Inými   slovami,   len   v tomto   rámci   môže   byť   nesplnenie   tejto špecifickej   povinnosti   žiadateľa   o prihlásenie   na pobyt   legitímnou   prekážkou   vykonania záznamu o hlásení jeho pobytu v príslušnej evidencii pobytu.

Ústavný súd konštatuje, že ohlasovňa pobytu neakceptovala k žiadosti sťažovateľov pripojené „Súhlasné vyjadrenie vlastníka“ s ich prihlásením na trvalý pobyt pre nesúlad medzi   osobou   označenou   a podpísanou   na   tomto   vyjadrení   (M.   K.)   a osobou   uvedenou vo „Výpise z Registra neštátnych subjektov“ (P. V.) a že bez toho, aby sa najprv pokúsila v súčinnosti   so   zainteresovanými   osobami,   prípadne   inak   túto   nezrovnalosť   odstrániť, oznámila   sťažovateľom,   že   ich   „žiadosti   o prihlásenie   k trvalému   pobytu   (...)   nebolo vyhovené“, pričom v liste s týmto obsahom neuviedla žiadny dôvod.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovatelia si splnili povinnosť predložiť „písomné potvrdenie   ubytovateľa“   v súlade   s jeho   účelom   tým,   že   k žiadosti,   ktorou   ohlásili   svoj trvalý   pobyt   v obci   Žakovce   u označeného   ubytovateľa,   pripojili   písomné   „Súhlasné vyjadrenie vlastníka“, ktoré samo osebe obsahom a formou nevyvolávalo pochybnosť, že ide o potvrdenie ubytovateľa v zmysle zákona o evidencii pobytu a aké je jeho stanovisko k prihlasovanému   pobytu,   a že   teda   jedinou   povinnosťou,   ktorú   ohlasovňa   vo   vzťahu k nemu ešte mala, bola jej povinnosť „overiť“ jeho platnosť.

Z okolností   daného   prípadu   vyplýva,   že   nešlo   o prvý   kontakt   ohlasovne s ubytovateľmi   označenými   v žiadostiach   sťažovateľov   a   že   ohlasovňa   si   na   základe predchádzajúcich rokovaní medzi starostkou obce (pracovníkmi obecného úradu) a osobami uvedenými   vo „vyjadrení   vlastníka“   a vo   „výpise   z registra“   mohla   ľahko   overiť   osobu oprávnenú na „písomné potvrdenie ubytovateľa“ v zmysle zákona o evidencii pobytu, a teda overiť   aj   jeho   platnosť. A fortiori bolo   možné   v danej   veci   takýto   postup   zo   strany ohlasovne očakávať, keď už v „Oznámení“ zo 7. septembra 2000 adresovanom okresnému prokurátorovi   obec   zastúpená   svojím   právnym   zástupcom   označila   osobu   „Ing.   Mgr. M. K.“   „ako   ubytovateľa“   v zmysle   zákona   o evidencii   pobytu,   t.   j.   inými   slovami považovala   za   „ubytovateľa“   tú   istú   osobu,   ktorá   v jeho   mene   aj   vystavila   a podpísala predložené „Súhlasné vyjadrenie vlastníka“ (pozri bod 6 časti II odôvodnenia nálezu). Vzhľadom na uvedené nebolo možné považovať za presvedčivú námietku právneho zástupcu obce o nepredložení dokladu oprávňujúceho Ing. Mgr. M. K. udeľovať súhlas s ubytovaním pre účely zapísania trvalého pobytu, ktorú v rámci tohto konania uviedol v stanovisku   z 29.   novembra   2002.   Ústavný   súd   ju   nemohol   uznať   ako   opodstatnenú   aj vzhľadom na konštatovanie okresného prokurátora v odôvodnení jeho protestu z 24. mája 2002 („Z registračného spisového materiálu IKV založeného na ministerstve vyplýva, že jeho   štatutárnym   zástupcom   je   Ing.   Mgr.   M.   K.,   Dr.h.c.   (predstavený   inštitútu).   Túto skutočnosť potvrdzujú aj stanovy z 27. 11. 1992 a dodatok k stanovám z 31. 7. 2000.“), ktorého pravdivosť nebola v konaní pred ústavným súdom spochybnená (pozri bod 6 časti II odôvodnenia   nálezu).   Ústavný   súd   nezistil   žiadny   dôvod   na   to,   aby   v danej   súvislosti nevychádzal zo skutkových zistení okresného prokurátora (§ 55 zákona o ústavnom súde).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzatvára,   že   ak   ohlasovňa   pobytu   v záujme ochrany   práv   ubytovateľa   považovala   za   prekážku   urobenia   záznamu   o hlásení   pobytu v evidencii   svoju   pochybnosť   o   tom,   či   „Súhlasné   vyjadrenie   vlastníka“   pripojené k žiadostiam   sťažovateľov   o prihlásenie   na trvalý   pobyt   vystavila   osoba   oprávnená zastupovať označeného ubytovateľa, potom vzhľadom na uvedené okolnosti prípadu bolo podľa názoru ústavného súdu jej povinnosťou pokúsiť sa najprv odstrániť túto pochybnosť, a nie   obratom   ruky   oznámiť   sťažovateľom   nevyhovenie   ich   žiadostiam.   Takýto   postup ohlasovne   pobytu   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   nemožno   považovať   za   primeraný k sledovanému cieľu ochrany práv iných - ubytovateľa zariadenia, v ktorom sťažovatelia požadovali zapísanie svojho trvalého pobytu. Ďalšie zotrvávanie ohlasovne pobytu na stave, ktorý   týmto   postupom   založila,   ústavný   súd   považuje   vzhľadom   na   všetky   uvedené okolnosti prípadu za arbitrárne.

Pretože ústavný súd v danej veci nezistil ani žiadnu inú okolnosť, pre ktorú by bolo možné považovať nezapísanie ktoréhokoľvek zo sťažovateľov na trvalý pobyt v zmysle jeho podanej žiadosti za odôvodnené existenciou naliehavej spoločenskej potreby, dospel k záveru, že obmedzenie práva slobody pobytu sťažovateľov, ku ktorému došlo namietaným postupom starostky obce, nebolo nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa. Z týchto dôvodov vyslovil, že starostka obce nezapísaním označených sťažovateľov na trvalý pobyt v zmysle ich žiadostí z 28. a 29. novembra 2001 porušila ich právo slobody pobytu zaručené v čl. 23 ods. 1 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.  

6. Predmetom prijatej sťažnosti bol aj návrh, podľa ktorého postupom starostky obce pri   plnení   povinností   obce   ako   ohlasovne   trvalého   pobytu   a napadnutým   uznesením obecného   zastupiteľstva   došlo   v rozpore   s čl.   30   ods.   1   ústavy   aj   k   obmedzeniu   práva sťažovateľov 3 až 17 a 21 až 26 na účasť na správe vecí verejných slobodnou voľbou svojich zástupcov.

Právny zástupca obce k tomuto predmetu sťažnosti uviedol, že „Vzhľadom na tú skutočnosť, že nesplnili svoje základné povinnosti, (...) nemohli byť zapísaní do zoznamu trvale bývajúcich občanov v obci Žakovce, neboli zapísaní ani do zoznamu voličov. Týmto však nedošlo k ich obmedzeniu práv špecifikovaných v čl. 30 ods. 1 Ústavy SR, pretože nezapísanie   do   zoznamu   voličov   bolo   len   dôsledkom   nesplnenia   základných   povinností zo strany sťažovateľov“. Právny zástupca sťažovateľov k tomu uviedol, že „(...) v priamom dôsledku   konania/nekonania   orgánov   obce   -   obecného   zastupiteľstva   v   Žakovciach a starostky obce Žakovce - bola znemožnená účasť sťažovateľov aj na voľbách do vyššieho samosprávneho celku v kraji, v ktorom majú sťažovatelia svoje reálne bydlisko“. Vo svojom záverečnom vyjadrení z 20. januára 2003 k tomu dodal, že „porušovanie práv sťažovateľov naďalej pretrváva. Títo do dnešného dňa nemôžu realizovať svoje práva v takej kvalite ako obyvatelia s trvalým pobytom v obci. Zároveň chceme zdôrazniť, že intenzita zásahu do namietaných práv sťažovateľov sa s ďalšími voľbami do orgánov samosprávy obcí v dňoch 6. a 7. decembra 2002 ešte znásobila“.

Ústavný   súd   už   uviedol,   že   v danej   veci   oba   aspekty   predmetu   konania   (právo slobody pohybu a pobytu a aktívne volebné právo) majú základ vo vzájomne súvisiacich skutkových   okolnostiach   týkajúcich   sa   prihlásenia   sťažovateľov   na   trvalý   pobyt   v obci Žakovce   a odmietnutia   ohlasovne   pobytu   vykonať   o tomto   ich   hlásení   pobytu   záznam v príslušnej evidencii (pozri bod 4 tejto časti odôvodnenia nálezu).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z dôvodu   nezapísania   sťažovateľov   ani   do   evidencie trvalého pobytu v obci Žakovce, ani do zoznamu voličov v tejto obci v zmysle príslušných ustanovení   volebných   zákonov   bolo   sťažovateľom   pri   voľbách   konaných   v   dňoch 1. a 15. decembra   2001,   20.   a 21.   septembra   2002   a   6.   a 7.   decembra   2002   zabránené realizovať ich práva (aktívne a pasívne volebné právo) ako občanom s trvalým pobytom v obci Žakovce - ako obyvateľom tejto obce (pozri bod 5 časti II odôvodnenia nálezu), keď tieto práva mohli realizovať – niektorí vzhľadom na svoj zdravotný stav len so značnými ťažkosťami – len za súčasného porušenia práva slobody pobytu v obci (volebnom obvode) podľa   doteraz   evidovaného   trvalého   pobytu.   Navyše   možno   povedať,   že   z dôvodu   ich bývania   v obci   Žakovce   došlo   už   aj   k oslabeniu   puta,   ktoré   existovalo   medzi   nimi a volebným obvodom podľa doteraz evidovaného trvalého pobytu.

Ústavný súd s prihliadnutím na svoje závery týkajúce sa čl. 23 ods. 1 ústavy usúdil, že namietaným postupom starostky obce bolo aj právo sťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov zaručené v čl. 30 ods. 1 ústavy obmedzené takým spôsobom, ktorý ho zbavil efektívnosti bez toho, aby bol zachovaný vzťah primeranosti medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Preto ústavný súd v súlade s návrhom na rozhodnutie vyslovil porušenie aj tohto článku, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Vzhľadom na konštatované porušenie základných práv sťažovateľov, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1 až 3, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. c) zákona o ústavnom súde zakázal starostke obce pokračovať v porušovaní práva slobody pobytu označených sťažovateľov. Ústavný súd považoval za nutné prijať aj toto opatrenie, tak aby už nedochádzalo k porušeniam, ktoré ústavný súd svojím rozhodnutím konštatoval. Týmto výrokom sa ústavný súd odchýlil od konečného návrhu   sťažovateľov   na   rozhodnutie   uvedeného   pod   bodom   3   petitu,   pretože   účelom konania pred ústavným súdom nie je zastupovať orgány štátu, orgány územnej samosprávy alebo   iné   orgány   verejnej   správy   pri   výkone   právomocí,   ktoré   ústava   a zákony   týmto orgánom zverujú. Z tohto dôvodu nemôžu byť predmetom rozhodovania ústavného súdu podľa   §   56   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   práva   a povinnosti,   ktoré   sú   obsahom hmotnoprávneho   vzťahu   účastníkov   konania,   tak   ako   to   žiadali   sťažovatelia.   K tomu ústavný súd dodáva, že pri rozhodovaní podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   nie   je   (na   rozdiel   od   návrhu   na   vyslovenie   porušenia základného práva a slobody podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde)   viazaný   návrhmi   na   rozhodnutie,   z dôvodu   ktorého   ani   o   týchto   návrhoch nerozhoduje v rámci predbežného prerokovania sťažnosti (pozri uznesenie o prijatí v tejto veci). Ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľov, tak ako to je uvedené vo výroku tohto   rozhodnutia   pod   bodom   8,   v časti,   ktorou   sa   namietalo porušenie   práva   všetkých sťažovateľov podľa čl. 23 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením obecného zastupiteľstva, teda aj ohľadne tých sťažovateľov, ktorí týmto uznesením neboli dotknutí (pozri bod 3.2 tejto časti odôvodnenia nálezu), a ďalej v časti, ktorou sa namietalo porušenie ich práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy aj napadnutým uznesením obecného zastupiteľstva, vo vzťahu ku ktorému podľa názoru ústavného súdu nevyplýva z okolností prípadu dostatočne priama súvislosť medzi ním a čl. 30 ods. 1 ústavy.

8.   Sťažovatelia   žiadali   priznať   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   -   v prípade sťažovateľov 1, 2,18,19 a 20 vo výške 13 000 Sk a v prípade sťažovateľov 3 až 10, 12, 14 až 17 a 21 až 26 vo výške 23 000 Sk, a to zrejme v závislosti od počtu základných práv, ktoré   mali   byť   v ich   prípade   porušené.   Sťažovatelia   túto   požiadavku   okrem   iného odôvodnili tým, že „boli nútení pri uplatnení svojho aktívneho volebného práva vynaložiť osobitnú   snahu   k   tomu,   aby   svoje   právo   mohli   využiť.   Niektorí   (...)   si   napriek   svojmu zdravotnému   postihnutiu,   alebo   iným   pracovným   povinnostiam   zabezpečovali   osobitný odvoz do miest, kde majú do dnešného dňa formálne evidovaný trvalý pobyt, alebo cestovali na vlastné náklady do príslušných miest kvôli vydaniu voličského preukazu. Iní (...) práve kvôli komplikovanosti spôsobenej nezaevidovaním trvalého pobytu (vybavovanie voličského preukazu,   časová   a   finančná   náročnosť   cesty   do   miesta   trvalého   pobytu,   pracovná zaneprázdnenosť,   zdravotná   indispozícia   cestovať)   svoje   volebné   právo   nevyužili. Pretrvávanie stavu porušovania základných práv sťažovateľov so všetkými vyššie opísanými dôsledkami jednoznačne odôvodňuje zvýšenie primeraného finančného zadosťučinenia za ujmu, ktorú sú sťažovatelia naďalej nútení znášať(...) intenzita zásahu do namietaných práv sťažovateľov sa s ďalšími voľbami do orgánov samosprávy obcí v dňoch 6. a 7. decembra 2002   ešte   znásobila“.   Obec   Žakovce   sa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu k odôvodnenosti tejto požiadavky osobitne nevyjadrila.

Vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   zakladajúce porušenie základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 ústavy ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia utrpeli nemajetkovú ujmu, ktorej rozsah nemôže byť kompenzovaný len konštatovaním porušenia práv,   a preto   im   podľa   §   56   ods.   4 zákona o ústavnom   súde   priznal z tohto   dôvodu   aj primerané   finančné   zadosťučinenie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   prihliadol   najmä   na povahu a dôležitosť dotknutých práv, na závažnosť ich porušenia, ktorú zvýšila skutočnosť, že sa ho dopustili   podľa ústavy (čl. 69 ods. 1 ústavy) najdôležitejšie orgány obce (obecné zastupiteľstvo   a starosta   obce)   v   čase,   keď   si   ešte   stále   dosť   občanov   myslí,   že   právo slobody   pohybu   a slobody   zvoliť   si   miesto   pobytu   môže   byť   podstatne   obmedzené príslušnými orgánmi pri výkone štátnej správy alebo územnej samosprávy. Podľa názoru ústavného   súdu   sťažovatelia   bez   ohľadu   na   rozlišovanie   počtu   dotknutých   práv   utrpeli nemajetkovú ujmu najmä vzhľadom na pocity frustrácie vyvolané dlhotrvajúcim stavom nečinnosti orgánov obce, ktorý priamo zasahoval do výkonu jedného z ich najzákladnejších politických práv v demokratickej spoločnosti – aktívneho volebného práva. Ústavný súd uznal   podľa   zásad   spravodlivosti   za   odôvodnené   priznať   toto   zadosťučinenie   každému sťažovateľovi zvlášť v sume 10 000 Sk, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 6.

9. Ústavný súd uznal za odôvodnené priznať sťažovateľom aj náhradu trov právneho zastúpenia (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vznikol za šesť úkonov právnej pomoci (právnej služby), pričom základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 80 Sk, 3 120 Sk   a 3 416   Sk   (§   17   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 240/1990   Zb.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnej   pomoci v znení neskorších predpisov - ďalej len „vyhláška č. 240/1990 Zb.“, resp. § 17 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb,   ktorá   nadobudla   účinnosť 1. apríla 2002 - ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“). Takto bola zohľadnená odmena vo výške   2   x   80   Sk   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a za   podanie   sťažnosti   podľa vyhlášky č. 240/1990 Zb., odmena vo výške 1 560 Sk (§ 16 ods. 4 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) za žiadosť podľa § 79a zákona o ústavnom súde, odmena vo výške 2 x 3 120 Sk za písomné vyjadrenie z 8. augusta a 3. októbra 2002 ( t. j. jedna tretina výpočtového základu vo výške 11 693 Sk - § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) a odmena vo výške 3 416 Sk za písomné vyjadrenie z 20. januára 2003 (t. j. jedna tretina výpočtového základu 12 811 Sk). K takto vyčíslenej odmene bolo potrebné pripočítať aj režijný paušál za každý úkon, t. j. vo výške 100 Sk za 5 úkonov a vo výške 128 Sk za úkon – vyjadrenie z 20. januára 2003 (§ 18 a § 19 ods. 3 vyhlášky č. 240/1990 Zb.; § 19 ods. 3 a § 24 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002   Z.   z.).   Takto   vypočítaná   odmena   v   sume   11   376   Sk   patrí   za   každého sťažovateľa,   ohľadne   ktorého   bolo   konštatované   porušenie   základných   práv,   t.   j.   spolu v sume 273 024 Sk (11 376 x 24), ku ktorej bolo potrebné pripočítať ešte celkovú sumu za režijný paušál, t. j. 628 Sk.   Potom nárok na odmenu za právne zastúpenie sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom vznikol vo výške 273 652 Sk.

Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   a v súlade   so   zásadou primeranosti   priznal   sťažovateľom   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   iba   vo   výške rovnajúcej sa polovici vzniknutého nároku, t. j. v sume 136 826 Sk, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutiu pod bodom 7.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2003