znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 359/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej JUDr. D. B. K., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Cdo 190/2012 a jeho uznesením z 27. februára 2012, Krajského súdu v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 8 CoE 77/2011 a jeho uznesením   z 30.   júna   2011   a Okresného   súdu   Partizánske   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 6 Er/596/2010 a jeho uznesením z 29. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo v citácii aj „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Cdo 190/2012 a jeho uznesením z 27. februára 2012, Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 8 CoE 77/2011 a jeho uznesením z 30. júna 2011 a Okresného súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Er/596/2010 a jeho uznesením z 29. decembra 2010.

A.

2. Z obsahu sťažnosti a súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 Er 596/2010 (do ktorého   ústavný   súd   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   nahliadol) vyplýva tento skutkový stav posudzovanej exekučnej veci:

«Sťažovateľ je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva... uzavrel dňa 17. 9. 2007 s p. Z. K...bytom Ch... (ďalej aj „povinná“) poistnú zmluvu č. 4449700004, na   základe   ktorej   sa   povinná   zaviazala   platiť   dohodnuté   poistné.   Povinná   v   rozpore   s poistnou   zmluvou   dohodnuté   poistné   za   riadne   sťažovateľom   poskytnutú   a   povinnou vyčerpanú   službu   nezaplatila.   Sťažovateľ   sa   v   súlade   s   individuálne   uzavretou rozhodcovskou doložkou, ktorú povinná mala možnosť ovplyvniť, obrátil na Arbitrážny súd K.,   ktorý   rozhodcovským   rozsudkom   zo   dňa   8.   3.   2010   sp.   zn.   2 C/1202/2009   zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného vo výške 27,62 EUR, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne a trov rozhodcovského konania. Pretože povinná judikované dlžné poistné v lehote podľa rozhodcovského rozsudku nezaplatila, sťažovateľ podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Súdny exekútor podal na Okresnom súde... žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie, ku ktorej pripojil návrh sťažovateľa a exekučný titul.

Okresný súd... 14. 12. 2010 (podľa súdneho spisu 6. decembra 2010, pozn.) vyzval oprávneného, aby za účelom rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia predložil poistnú zmluvu   vrátane   Všeobecných   poistných   podmienok   oprávneného   (ďalej   len   „VPP“) obsahujúcich rozhodcovskú doložku, pričom v predmetnej výzve súd uviedol, že uvedené doklady sú potrebné na posúdenie návrhu na začatie exekúcie a exekučného titulu. Na základe takto exekučným súdom zhromaždených dôkazov okresný súd rozhodol bez účasti sťažovateľa a bez nariadenia pojednávania uznesením sp. zn. 6 Er/596/2010 zo dňa 29. 12. 2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol...»

O odvolaní   sťažovateľky   zo   17.   januára   2011   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 8 CoE 77/2011 z 30. júna 2011, ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   5.   septembra   2011   sťažovateľka   dovolanie,   ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 190/2011 z 27. februára 2012 odmietol.

B.

3. Zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 Er/596/2010 ďalej vyplýva, že okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka zo 16. apríla 2012 predmetnú exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 9. mája 2012 odvolanie (o ktorom v čase nahliadnutia do súdneho spisu ešte nebolo rozhodnuté, pozn.). Sťažovateľka namieta, že „Proti postupu Okresného súdu... sa sťažovateľ bránil odvolaním a neskôr aj dovolaním. Vyššie   súdy   sa   v podstate   úplne   stotožnili   s postupom   a závermi   prvostupňového   súdu. Porušenie   ústavných   práv   sťažovateľa   nebolo   v postupe   vyšších   všeobecných   súdov odstránené.“.

4. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd pochybil v tom, že „rozhodol bez účasti sťažovateľa   a bez   nariadenia   pojednávania“ (čo   tiež   vytýkala   odvolaciemu   a aj dovolaciemu   súdu,   pozn.), „nevykonal   prieskum   spisových   podkladov,   ktoré   vydaniu exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku, pozn.) zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad... pre jeho rozhodnutia“, a tak na základe „vyžiadaných listinných dôkazov vykonal   kontrolu   postupu   rozhodcovského   súdu   a dospel   k úplne   opačným   právnym záverom“.

5. Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýkala nedostatočné odôvodnenie jeho právnych názorov a záverov („vo fáze exekučného konania, v ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie   sú   v rozpore   so   zákonom“),   čo   spôsobuje,   že   jeho   rozhodnutie „je   v tomto   smere arbitrárne   nepreskúmateľné“.   Podľa   názoru   sťažovateľky   sa   najvyšší   súd „vôbec nevysporiadal s argumentami sťažovateľa uvedenými v podanom dovolaní podporujúcimi právny názor o odôvodnenosti nariadenia pojednávania v tomto štádiu exekučného konania a tiež s citovanou ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

6. Sťažovateľka tvrdí, že postupom a rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov boli porušené ňou označené základné práva a slobody (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru). Základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy malo byť porušené v súvislosti s nevykonaním dokazovania: „Exekučné súdy mali správne   vykonať   riadne   dokazovanie   na   pojednávaní   podľa   klasických   procesných pravidiel... ak by tak... konali, museli by byť exekučný súd správne obsadený sudcom a nie vyšším súdnym úradníkom“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny..., právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy..., právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy..., právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa 27. 2. 2012 sp. zn. 4 Cdo/l90/2012, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. 6. 2011 sp. zn. 8 CoE/77/2011 a Okresného súdu Partizánske zo dňa 29. 12. 2010 sp. zn. 6 Er/596/2010 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 27. 2. 2012..., Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 30. 6. 2011... a Uznesenie Okresného súdu... zo dňa 29. 12. 2010... sa rušia a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,52 €...“

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

12.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o takých   sťažnostiach   (ochrana   práv   a slobôd),   o ktorých   je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

13. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie práv (pozri body 1 a 7) uznesením okresného   súdu   č.   k.   6   Er   596/2010-18   z 29.   decembra   2010   a konaním   mu predchádzajúcim.

14. Z obsahu sťažnosti (a súdneho spisu okresného súdu) vyplýva, že sťažovateľka proti   predmetnému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   17.   januára   2011   riadny   opravný prostriedok − odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoE 77/2011 z 30. júna 2011. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozhodnutím okresného súdu.

15. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresného súdu,   pretože   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu. Z uvedeného   dôvodu   sťažnosť   v tejto   jej   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

16.   Sťažovateľka   ďalej   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi a uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na   vykonanie   exekúcie   na   základe   právoplatného   rozhodcovského   rozsudku,   v   ktorej vystupovala ako oprávnená osoba. Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie rozhodli bez nariadenia pojednávania, že vykonávali dokazovanie nimi zabezpečenými listinnými dôkazmi   bez   jej   účasti   a možnosti   vyjadriť   sa   k takto   vykonaným   dôkazom   a tiež nedostatočným   odôvodnením   svojich   právnych   záverov   (pozri   body   3   až   6).   V tejto súvislosti   sťažovateľka   poukázala   na   judikatúru   Ústavného   súdu   Českej   republiky (IV. ÚS 57/04),   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   (20   Cdo   1020/99),   ústavného   súdu (III. ÚS 60/04, III. ÚS 192/06, PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 153/02, IV. ÚS 55/2011), ako aj najvyššieho súdu (3 Cdo 147/2009, 4 Cdo 159/2009) a Krajských súdov v Prešove a Banskej Bystrici.

17. Proti druhostupňovému rozhodnutiu krajského súdu (pozri tiež body 2.A. a 14) z 30. júna   2011   podala   sťažovateľka   5.   septembra   2011   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 190/2011 z 27. februára 2012 odmietol.

18. Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie označených práv   predmetným   uznesením   najvyššieho   súdu,   v sťažnosti   vychádzala   viac-menej z dôvodov, ktorými argumentovala v podanom dovolaní.

19. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS   1/95,   II. ÚS   21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy   neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

20. Keďže ťažiskom (základom podstatou) námietok sťažovateľky je ňou tvrdené porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny) a práva   na   spravodlivý   proces   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ústavný   súd   podrobil   primárne ústavnoprávnemu   prieskumu   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu a krajského súdu z hľadiska eventuálneho porušenia týchto práv.

21. Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v   občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia   §   236   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že   dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   v   písm.   a)   až   g)   tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v prípadoch   uvedených   v   §   239   OSP.   V   posudzovanom   prípade   najvyšší   súd   dovolanie sťažovateľky, „Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p... dovolanie oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný, odmietol.“.

22. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 19 a 21) preskúmal predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 190/2011 z 27. februára 2012, ktorým tento súd dovolanie odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľky:

„Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, že súdy v danom prípade rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci a tým zaťažili konanie vadou v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. Podľa názoru oprávnenej rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a preto v zásade nie sú oprávnené preskúmať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. umožňuje v tam vymenovaných prípadoch exekučné konanie zastaviť, nie   však   zamietnuť   žiadosť   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie. Skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní   nemá   oporu   v   relevantných   právnych   predpisoch.   Tiež   namietala,   že   súdy   jej nesprávnym postupom odňali možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Uviedla, že i keď sa v exekučnom konám spravidla pojednávania nenariaďujú, v prejednávanej veci však exekučné súdy zdanlivo na účely preukázania rozporu exekučného titulu so zákonom s poukazom   na   §   45   zák.   č.   244/2002   Z.   z.   dokazovali   a   ani   jeden   z   dvoch   súdov pojednávanie   nenariadil.   Listiny,   ktoré   mali   podľa   názorov   oboch   súdov   pre   prípad podstatný význam, súdy neprečítali a ani neoboznámili ich obsah. Tým jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Oprávnená teda nemala možnosť sa vyjadriť k tomu, prečo rozhodcovskú doložku obsiahnutú v osobitných zmluvných dojednaniach k poistnej zmluve považuje jednoznačne za individuálne dojednanú a teda platnú zmluvnú podmienku. Dovolanie   odôvodnila   aj   tým,   že   súdy   nižších   stupňov   svoje   rozhodnutia   založili   na nesprávnom   právnom   posúdení   veci   v   otázke   o   neprijateľnosti   rozhodcovskej   doložky a o svojej oprávnenosti zamietnuť žiadosť na vydanie poverenia z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:«Najvyšší súd..., ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podala   včas   oprávnená   zastúpená   advokátom   (§   241   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.),   bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému to zákon pripúšťa.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle §   239   ods.   1   O.   s.   p.   je   dovolanie   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   prípustné,   ak   a/ odvolací   súd   zmenil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   b/   odvolací   súd   rozhodol   vo   veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktoré   oprávnená   napadla   dovolaním,   nemá   znaky žiadneho   z   vyššie   uvedených   uznesení.   Odvolací   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému   v   §   239   ods.   2   písm.   a/   až   c/   O.   s.   p.   Dovolanie   oprávnenej   preto   podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmanej veci prichádzalo do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto   ustanovenia   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   (rozsudku   aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení, ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.).

Podľa   §   7   ods.   1   O.   s.   p.   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy   prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa   ods.   2   citovaného   ustanovenia   v   občianskom   súdnom   konám   súdy preskúmavajú (okrem iného) aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť   inému   orgánu.   Prípustnosť   dovolania   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   súdu   je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľka vyčíta súdom oboch stupňov (vo vzťahu k namietanej vade podľa § 237 písm. a/ O. s. p.), že v rozpore so zákonom a Smernicou Rady č. 93/13/EHS preskúmali právoplatný   exekučný   titul   a   bez   zákonom   zvereného   oprávnenia   v   exekučnom   konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Dovolateľka teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak   o   námietku   inú,   ktorú   dovolateľka uvádza   vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti   záverov   súdov   (ich   právneho   posúdenia   veci),   na   ktorých   založili   svoje rozhodnutia.

Dovolateľkou   napadnuté   rozhodnutie   bolo   vydané   v   exekučnom   konaní. Rozhodovanie súdov v takomto konaní vyplýva priamo zo zákona (§ 29, § 38 ods. 3, § 34 ods. 1 Exekučného poriadku). Ani samotná dovolateľka (ako už bolo vyššie uvedené) vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p. nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať, teda ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopiera.

V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci a preto nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.

Dovolateľka tiež namietala, že súdy jej odňali možnosť pred súdom konať v zmysle § 237   písm.   f/   O.   s.   p.   Dôvodom,   ktorý   zakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   tohto ustanovenia je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať a realizovať procesné oprávnenia účastníka   občianskeho   súdneho   konania   priznané   mu   za   účelom   zabezpečenia   účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a teda bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých   zákonom   stanovených   procesných   predpokladov,   za   ktorých   súd   poverí   exekútora vykonaním   exekúcie.   Dovolaním   je   napadnuté   rozhodnutie   vydané   v   tomto   štádiu exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska   ich   súladu   so   zákonom.   Pritom   medziiným   skúma,   či   návrh   na   vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, čí je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu,   vrátane   do   neho   založených   listín. Vzhľadom   na   to   sa   oboznamovanie   s   obsahom   listín,   ktoré   je   zamerané   na   posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   nemusí   vykonávať   na   pojednávaní   za   prítomnosti oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti   ide   o   námietku   neopodstatnenú.   Namietaným   postupom   súdov   nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne   posúdenie   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   na   zistený   skutkový   stav   aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým   možno úspešne odôvodniť len procesne prípustné dovolanie, samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Keďže   prípustnosť   dovolania   nemožno   vyvodiť   z   ustanovenia   §   239   O.   s.   p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.»

23. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených   v   dovolaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takého   rozhodnutie   nie   je neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   preto   nie   je z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

24.   Ústavný   súd   pri   preskúmaní   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel   k   záveru,   že najvyšší   súd   sa   primerane   vysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľky,   správne   ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých   by   bolo   možné   toto   rozhodnutie   označiť   za   nezlučiteľné   s   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   ustanovenými   princípmi   súdneho   rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

25. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

26.   Z   uvedeného   dôvodu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   ani   príčinná súvislosť   medzi   označenými   právami   sťažovateľky   a   postupom   najvyššieho   súdu   pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nestotožňuje   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

27. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto jej   časti   odmietol   (namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   pozn.)   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

28. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľky   o   porušení   označených   práv   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn. 8 CoE 77/2011 z 30. júna 2011.

29.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

30. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

31. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

32. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

33. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

34. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v   tejto   jej   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

35. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   a rozhodnutiami   menovaných   všeobecných   súdov (vo vzťahu k okresnému súdu – pozri body 13 až 15). Nadväzujúc na svoje právne závery uvedené v bodoch 27 a 34 (vo vzťahu k namietanému porušeniu práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces) ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08, I. ÚS 208/2011) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd navyše poznamenáva,   že   argumentácia   sťažovateľky   vo   vzťahu   k namietanému   (tvrdenému) porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu   bola   produkovaná   len   vo   sfére hypotetických úvah „exekučné súdy mali... vykonať riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel... ak by tak... konali, musel by byť exekučný súd správne obsadený sudcom a nie vyšším súdnym úradníkov“ (pozri bod 6) a ako taká nemala relevantnú dôkaznú silu (úroveň).

36. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za dôvodné navyše ešte reagovať na   argumentáciu   sťažovateľky   poukazujúcu   na   odlišnosť   časti   rozhodovacej   praxe všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní   vecne   a právne   podobných   vecí,   ako   aj   na   právne názory Ústavného súdu Českej republiky a ústavného súdu (pozri bod 16). Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa   §   8   ods.   3   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu. Právne názory a závery ústavného súdu vyplývajúce z jeho rozhodnutí vo veciach individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa týkajú v podstate len týchto sťažností a nie sú v zásade (globálne) záväzné (neplnia   funkciu   všeobecne   záväzného   aplikačného   pravidla)   pre   rozhodovaciu prax   všeobecných   súdov   (pre   možnosť   odlišností   skutkového   a právneho   stavu   nimi posudzovanej   konkrétnej   veci).   Je   vecou   (a   najmä   povinnosťou)   vo   veci   konajúcich všeobecných   súdov   vysporiadať   sa   nielen   so   zákonnosťou,   ale   aj   ústavnosťou   svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).

37. Úplne v závere ústavný súd ešte poznamenáva (po oboznámení sa s obsahom exekučného   súdneho   spisu   sp.   zn.   6   Er/596/2010),   že   Arbitrážny   súd   K.   a aj   vo   veci konajúce všeobecné súdy vychádzali z listinných dôkazov predložených im sťažovateľkou (t. j. najmä z poistnej zmluvy a osobitných zmluvných dojednaní k nej).

38. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznaním jej náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012