znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 359/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. A. C., PhD., Š.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ro 1485/1998 a sp. zn. 7 C 200/1999 a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ro 485/1998 a sp. zn. 7 C 200/1999 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 85/2010 z 19. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010 doručená sťažnosť P. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. A. C., PhD., Š., ktorou namieta porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ro 1485/1998 a sp. zn. 7 C 200/1999 a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ro 1485/1998 a sp. zn. 7 C 200/1999 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 85/2010 z 19. mája 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Dňa 2. 7. 1998 bol podaný návrh na platobný rozkaz proti osobe P. B... v okrese M. Sťažovateľ P. B., má a vždy mal adresu trvalého pobytu P. B....

Dňa 31. 7. 1998 bol vydaný Okresným súdom v Martine platobný rozkaz. Okresný   súd...   sa   skoro   rok   snažil   doručovať   platobný   rozkaz   prostredníctvom polície a zároveň získal informáciu z odpovede riaditeľa OO PZ zo dňa 21. 1. 1999, že sťažovateľ má bydlisko v okrese P. T. j. dozvedel sa o svojej miestnej nepríslušnosti. Dňa 7. 6. 1999 bol platobný rozkaz zrušený. Dňa   6.   8.   1999   okresný   súd   oznámil   navrhovateľovi,   že   odporca   sa   na   adrese uvedenej   v   návrhu   nenachádza.   Sťažovateľ   bol   v   tejto   dobe   riadne   zamestnaný a prostredníctvom Sociálnej poisťovne sa dala v tomto čase zistiť adresa jeho zamestnania. Napriek   tomu   mu   bol   ustanovený   opatrovník   uznesením   súdu   v   Martine.   Na pojednávaní   dňa   23.   11.   1999   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bol   sťažovateľ v neprítomnosti zaviazaný zaplatiť dlžnú sumu. Doručovalo sa opatrovníkovi.

Voči tomuto rozhodnutiu okamžite ako sa o súdnom konaní sťažovateľ dozvedel, podal   sťažovateľ odvolanie dňa   24.   7.   2007 z   dôvodov opísaných   v odvolaní.   V   tomto konaní zároveň namietal miestnu nepríslušnosť.

Spis bol 9. 8. 2007 predložený nadriadenému súdu, avšak vzhľadom k nesústredenej činnosti okresného súdu v Martine bol vrátený 31. 8. 2009 bez meritórneho rozhodnutia.

18. 9. 2007 požiadal okresný súd o vyjadrenie navrhovateľa a vyzval na úhradu súdneho poplatku.

Dňa 23. 10. 2007 sa navrhovateľ vyjadril, že postúpil pohľadávku dňa 1. 7. 2007 na exekučné vymáhanie.

Uznesením Krajského súdu... bol rozsudok Okresného súdu... 26. 2. 2008 zrušený. Po doručení mal podľa názoru sťažovateľa Okresný súd... povinnosť oznámiť túto skutočnosť navrhovateľovi ako aj exekútorovi, aby nedošlo k neoprávnenému exekučnému vymáhaniu neprávoplatnej pohľadávky. Napriek podanému odvolaniu súd vydal poverenie na exekúciu dňa   25.   10.   2007.   Tu   však   Okresný   súd...   zanedbal   svoju   povinnosť   oznámiť neprávoplatnosť rozsudku 7C/200/1999 a spôsobil sťažovateľovi nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom škodu vo výške 7 220,40 Sk a to pohľadávku a exekučné náklady, ktoré by neboli vznikli sťažovateľovi vôbec.

Dňa 28. 5. 2008 prichádza zo strany súdu k ďalšej výzve na predloženie dôkazov. Navrhovateľ 9. 6. 2008 oznámil, že pohľadávka bola uhradená.

Okresný súd... vyzval navrhovateľa na vyjadrenie či návrh neberie späť. Navrhovateľ dňa 26. 6. 2008 oznámil, že berie návrh späť.

Okresný súd... vydal uznesenie, ktorým konanie dňa 23. 7. 2008 zastavil. V tomto uznesení súd uviedol nepravdivé okolnosti o dobrovoľnej úhrade žalovanej sumy.

Voči tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie dňa 29. 9. 2008. Okresný súd... vydal uznesenie, ktorým zrušil uznesenie o ustanovení opatrovníka dňa 4. 8. 2008.

Okresný   súd   vyzval   navrhovateľa   na   vyjadrenie   voči   odvolaniu   sťažovateľa   dňa 16. 10. 2008.

23. 10. 2008 navrhovateľ podal súdu odpoveď. Dňa 8. 12. 2008 okresný súd predložil krajskému súdu odvolanie sťažovateľa voči zastaveniu konania.

Dňa 31. 3. 2009 krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu o zastavení konania. S dôvodmi týkajúcimi sa porušenia základných práv o odňatí možnosti sťažovateľa konať pred súdom sa sťažovateľ plne stotožňuje.

O pojednávaní dňa 27. 7. 2009 sa sťažovateľ nedozvedel. Vytýčeného pojednávania dňa 7. 9. 2009 sa nezúčastnila žiadna zo strán. Dňa   15.   10.   2009   sa   uskutočnilo   pojednávanie   a   opäť   bola   vznesená   námietka miestnej nepríslušnosti, o ktorej nebolo rozhodnuté žiadnym uznesením.

Okresný súd námietku zaujatosti až následne zamietol uznesením. Voči tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie dňa 7. 12. 2009.

Krajský   súd   jeho   odvolanie   zamietol   dňa   19.   5.   2010.   S   právnymi   dôvodmi zamietnutia jeho odvolania   sa sťažovateľ   nemôže stotožniť   z nižšie   uvedených   dôvodov a preto podáva v tejto veci sťažnosť.

Dňa 15. 7. 2010 sa konalo na okresnom súde pojednávanie/ na ktorom sa sťažovateľ dozvedel o odmietnutí jeho odvolania krajským súdom.“

Sťažovateľ v sťažnosti zdôraznil, že „... hoci súd vo veci vykonal viac procesných úkonov... sú medzi jednotlivými úkonmi súdu značné časové obdobia nečinnosti a úkony boli vykonávané nesústredene a tak, že neviedli k zákonnému rozhodnutiu a zabezpečeniu práva na spravodlivý proces...“.

Podľa sťažovateľa „... činnosť súdu bola nesústredená a nedôsledná aj v tom, že správne nezvážil okolnosti svedčiace odopretiu práva na spravodlivý proces, nerozhodol o námietke   miestnej   nepríslušnosti   uznesením,   hneď   ako   bola   podaná   a   k   rozhodnutiu o námietke miestnej nepríslušnosti   došlo až po jej   opakovanom konzistentnom   vznášaní sťažovateľom.

Z prehľadu uvedeného v článku I sťažnosti sú zrejmé a viditeľné značné obdobia nečinnosti súdu. Tieto časové úseky možno vyhodnotiť ako obdobia nečinnosti súdu, ktoré mali vplyv na doterajší priebeh konania a na vznik zbytočných prieťahov v ňom.“.

Porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľ odôvodňuje takto: «Podľa § 167 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ak   zákon   neustanovuje   inak,   rozhoduje   súd   uznesením.   Uznesením   sa   rozhoduje   najmä o podmienkach   konania,   o   zastavení   alebo   prerušení   konania,   o   odmietnutí   návrhu   na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.

Podľa § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Napriek   námietke   miestnej   nepríslušnosti   okresného   súdu,   rozhodol   o   námietke okresný súd až uznesením až po viacerých vykonaných úkonoch.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Jeho odvolanie bolo zamietnuté uznesením krajského súdu zo dňa 19. 5. 2010.

Podľa § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platným v čase začatia konania mal súd v čase podania návrhu skúmať miestnu príslušnosť predtým ako začal konať vo veci samej, bez ohľadu na obmedzenie skúmania miestnej príslušnosti podľa § 88 OSP ako to predpokladá súčasné znenie § 105 ods. 1 OSP. Pripustenie iného výkladu aj tak znamená, že súd nerešpektoval svoju zákonnú povinnosť skúmať miestnu príslušnosť, tak ako mu to v čase podania návrhu prikazoval zákon. Túto zákonnú povinnosť mal súd bez ohľadu na uplatnenie práv účastníka.

Citovaným   uznesením   a   postupom,   ktorý   mu   predchádzal   boli   porušené   ústavné práva   sťažovateľa   na   zákonného   sudcu.   V   kombinácii   s   odňatím   možnosti   konať   pred súdom, ku ktorému došlo, ako správne konštatoval krajský súd, predčasným ustanovením opatrovníka   a   zanedbaním   riadneho   doručovania   okresným   súdom   sa   stáva   výklad zákonného ustanovenia § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, ako ho prijal okresný súd a krajský súd výkladom odporujúcim ústavne zakotvenému právu na zákonného sudcu.

Podľa názoru prejaveného krajským súdom citujem „k založeniu príslušnosti došlo Okresným súdom v Martine došlo vydaním platobného rozkazu vo veci samej, odporca námietku nepríslušnosti Okresného súdu v Martine, nevzniesol pri prvom úkone ktorý mu patril a preto už nie je možné príslušnosť Okresného súdu v Martine skúmať a rozhodnúť o postúpení veci inému súdu“

Existujú   dva   možné   výklady   ustanovenia   §   105   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku. Prijatie názoru krajského súdu by znamenalo, že znenie ustanovenia § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je v rozpore s Ústavou SR, pretože jeho faktická aplikácia súdom vedie k odňatiu práva na zákonného sudcu bez akejkoľvek procesnej záruky pre sťažovateľa.

Znamenalo by to pripustenie možnosti svojvoľného postupu navrhovateľa, ktorý by mohol   kedykoľvek   podať   návrh   na   nepríslušnom   súde   a   vydaním   platobného   rozkazu a doručovaním   na   neexistujúcu   adresu   odporcu,   by   došlo   k   založeniu   príslušnosti akéhokoľvek miestne nepríslušného súdu. Podávanie návrhov na miestne nepríslušnom súde môže   bezprecedetne   porušiť   Ústavou   garantované   právo   na   zákonného   sudcu   a   viesť k porušeniu   práva   na   riadny   a   spravodlivý   proces.   Záruka   zákona   namietať   miestne nepríslušný súd je preto procesné významnou zárukou, ktorá má zabrániť nezodpovednému správaniu   navrhovateľov,   slúži   k   minimalizácii   nákladov   súdneho   sporu   a   zaručuje priamejší   prístup   k   súdu.   Prijatím   výkladu   krajského   súdu   s   prihliadnutím   na predchádzajúce   konanie   okresného   súdu   bolo   právo   namietať   miestne   nepríslušný   súd sťažovateľovi odňaté.

Podľa nášho názoru, je potrebné dať prednosť ústavne konformnému výkladu pred ústavne nekonformným výkladom ustanovenia zákona, a tým pred konštatáciou rozporu zákonného ustanovenia s Ústavou SR. „Prvým úkonom, ktorý účastníkovi patrí“ musí byť preto úkon, ktorý reálne mohol ako prvý vykonať. Ak sťažovateľovi nebolo doručované v súlade   s   ustanoveniami   zákona   nemožno   to   pričítať   za   vinu   sťažovateľovi   a   ani   mu odopierať právo domáhať sa zákonného sudcu.

V zmysle štrasburských orgánov ochrany práva musí byť per analógiám aj právo na zákonného sudcu zaručené konkrétne a účinne a nie teoreticky a iluzórne.»

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo P. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ro1485/98 a následne sp. zn. 7C 200/99 porušené bolo.

2. Základné právo P. B. na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 ústavy a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Žiline č. 6Co/85/2010 z 19. 5. 2010 ako aj uznesením prvostupňového Okresného súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ro1485/98 a následne sp. zn. 7C 200/99 porušené bolo.

3. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline č. 6Co/85/2010 z 19. 5. 2010 a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Okresnému súdu v Martine prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7C 200/99 konal bez zbytočných prieťahov.

5.   Sťažovateľovi...   P.   B.   priznáva finančné zadosťučinenie v sume 17.239,40 eúr (slovom sedemnásťtisíc dvestotridsaťdeväť eúr a štyridsať centov), ktoré mu je Okresný súd Martin   ako   aj   Krajský   súd   v   Žiline   spoločne   a   nerozdielne   povinný   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd v Martine a Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť... P. B. trovy právneho   zastúpenia   v sume   254,88 (slovom   dvestopäťdesiatštyri eúr   a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Mgr. A. C., PhD. advokátska kancelária, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom   prerokovaní návrhu je tiež posúdiť,   či   tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Ro   1485/1998   a   sp.   zn. 7 C 200/1999 a základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1 a čl.   48   ods.   1 ústavy uznesením okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ro 1485/1998 a sp. zn. 7 C 200/1999 a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 85/2010 z 19. mája 2010.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy   uznesením   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Ro   1485/1998 a sp. zn. 7 C 200/1999

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv uznesením okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ro 1485/1998 a sp. zn. 7 C 200/1999. Aj keď v petite sťažnosti sťažovateľ nekonkretizuje, o aké uznesenie okresného súdu ide, z odôvodnenia sťažnosti ústavný súd zistil, že ide o uznesenie sp. zn. 7 C 200/1999 z 10. novembra 2009 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“).

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, o čom vedel, odvolanie podal a krajský súd o ňom rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv uznesením okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný   súd považuje za potrebné zdôrazniť,   že ak by mal sťažovateľ   na mysli akékoľvek   uznesenie   okresného   súdu,   ktoré   bolo   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 200/1999   vydané,   aj   vo   vzťahu   k   týmto   uzneseniam   by   platil   už   uvedený   princíp subsidiarity a prípadná sťažnosť by musela byť odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy   uznesením   krajského   súdu,   v   ktorom   bol   pri   rozhodovaní   o   námietke   miestnej príslušnosti použitý ústavne nekonformný výklad ustanovenia § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 200/1999 zistil, že o námietke miestnej   príslušnosti   sťažovateľa   rozhodoval   krajský   súd   už   uznesením   sp.   zn. 5 Co 377/2008   z   31.   marca   2009,   pričom   konštatoval: „...   k   založeniu   príslušnosti Okresným súdom v Martine došlo vydaním platobného rozkazu vo veci samej. Odporca námietku nepríslušnosti Okresného súdu v Martine nevzniesol pri prvom úkone, ktorý mu patril. Z uvedeného dôvodu už nie je možné príslušnosť Okresného súdu v Martine skúmať a rozhodnúť o postúpení veci inému súdu. Postúpenie veci inému súdu by bolo v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.“

Na pojednávaní konanom 15. októbra 2010 sťažovateľ opätovne vzniesol námietku miestnej   príslušnosti.   O   tejto   námietke   rozhodol   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 7 C 200/1999   z   10.   novembra   2009,   pričom   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   uviedol: „Krajský   súd   v   Žiline   ako   odvolací   súd   už   k   predošlej   námietke   miestnej   príslušnosti tunajšieho súdu vznesenej odporcom uviedol, že k založeniu miestnej príslušnosti Okresným súdom   Martin   došlo   vydaním   platobného   rozkazu   vo   veci   samej.   A   odporca   námietku príslušnosti nevzniesol pri prvom úkone, ktorý mu patril.

Podľa § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku... súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma   len   na   námietku   účastníka,   ak   ju   uplatní   najneskôr   pri   prvom   úkone,   ktorý účastníkovi patrí.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia súd v súlade správnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je viazaný, konštatuje, že už nie je možné miestnu príslušnosť Okresného   súdu   Martin   skúmať   a   rozhodovať   o   postúpení   veci   inému   súdu.   Takéto postúpenie by bolo v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.“

O   odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd napadnutým uznesením. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného uvádza: „Z obsahu spisu krajský súd zistil, že v uznesení Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/377/2008-80, zo dňa 31. marca 2009, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu v Martine č. k. 7C/200/1999-61, zo dňa 23. 7. 2008 o zastavení konania a vec mu bola vrátená   na   ďalšie   konanie,   sa   tento   zároveň   vysporiadal   aj   s   námietkou   miestnej nepríslušnosti, vznesenou odporcom a konštatoval, že k založeniu príslušnosti Okresným súdom   v   Martine   došlo   vydaním   platobného   rozkazu   vo   veci   samej,   odporca   námietku nepríslušnosti   Okresného   súdu   v   Martine   nevzniesol   pri   prvom   úkone   ktorý   mu   patril, a preto   už   nie   je   možné   príslušnosť   Okresného   súdu   v   Martine   skúmať   a   rozhodnúť o postúpení veci inému súdu. Postúpenie veci inému súdu by bolo v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Okresný   súd   v   Martine   bol   týmto   názorom   vysloveným   v zmysle   §   226   O.   s.   p. viazaný, preto správne na ďalšiu námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú odporcom na pojednávaní dňa 15. 10. 2009 neprihliadal a nepovažoval ju za dôvodnú.“

Z   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd námietku miestnej príslušnosti sťažovateľa zamietol z dôvodu, že o takejto námietke už rozhodoval krajský súd a týmto rozhodnutím krajského súdu bol okresný súd viazaný.

Taktiež aj krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu, pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnil   tým, že okresný súd postupoval správne, keď zamietol námietku miestnej príslušnosti, pretože bol viazaný predchádzajúcim rozhodnutím krajského súdu.

S odôvodnením a so samotným napadnutým uznesením krajského súdu sa ústavný súd v celom rozsahu stotožňuje. Podľa názoru ústavného súdu uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu zaručeného v čl.   48   ods.   1   ústavy,   keďže   sa   ním   nerozhodovalo   o   miestnej   príslušnosti,   resp. rozhodujúca pre rozhodnutie nebola skutočnosť, či okresný súd je, alebo nie je na konanie miestne príslušný, ale to, že okresný súd bol viazaný uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 377/2008   z   31.   marca   2009,   ktorý   už   o   námietke   miestnej   príslušnosti   rozhodol, a preto nemohol sťažovateľovej námietke miestnej príslušnosti vyhovieť.

Takisto   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   ústavne nekonformnému výkladu ustanovenia § 105 ods. 1 OSP, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže dôvodom potvrdenia uznesenia súdu prvého stupňa bolo, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu o jeho viazanosti právnym názorom krajského súdu, ktorý už raz o námietke miestnej príslušnosti podanej sťažovateľom rozhodol.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sa otázkou miestnej príslušnosti okresného súdu nezaoberal, pretože právomoc na takéto preskúmanie by mal iba vtedy, ak by   sťažovateľ   podal   sťažnosť   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   5 Co   377/2008 z 31. marca 2009 v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto uznesenia v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ro 1485/1998 a sp. zn. 7 C 200/1999

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V   prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je s účinnosťou od 1. apríla 2005 takýmto prostriedkom sťažnosť adresovaná predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sťažnosť   na   prieťahy   doručil predsedníčke   okresného   súdu   1.   marca   2010.   Prípisom   z   5.   marca   2010   predsedníčka okresného súdu sťažovateľovi oznámila, že spis sa od 4. marca 2010 nachádza na krajskom súde, a preto nemá podklady na riadene vybavenie sťažnosti. Spis bol z krajského súdu vrátený   24.   mája   2010.   Prípisom   z   31.   mája   2010   predsedníčka   okresného   súdu sťažovateľovi oznámila, že spis bol z krajského súdu vrátený a bude sledovať dodržiavanie procesných lehôt. Dňa 22. júna 2010 nariadil okresný súd termín pojednávania na 15. júl 2010.   Predvolanie   na   pojednávanie   bolo   sťažovateľovi   doručované   25.   júna   2010 a opakovane   28.   júna   2010,   pričom   sťažovateľ   nebol   ani   raz   zastihnutý.   Písomnosť   si sťažovateľ prevzal až 14. júla 2010. Pojednávanie konané 15. júla 2010 bolo okresným súdom odročené iba na návrh sťažovateľa, ktorý uviedol, že nemal dostatočnú lehotu na prípravu,   keďže   predvolanie   na pojednávanie mu bolo doručené iba deň   pred   konaním pojednávania a z dôvodu, že sa chce poradiť so svojím právnym zástupcom napriek tomu, že si žiadneho právneho zástupcu na zastupovanie v konaní nezvolil. Pojednávanie bolo odročené na 9. august 2010.

Ústavný súd opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 zákona o súdoch považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu dostatočný priestor   na   prijatie   opatrení   pre   účely   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu zapríčineného nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Ako vyplýva z už uvedeného, zo strany predsedníčky okresného súdu bola vo veci zjednaná náprava, keďže ihneď, ako to bolo možné, bol nariadený termín pojednávania. Napriek   deklarovanému   záujmu   sťažovateľa   na   urýchlenom   ukončení   konania   si   tento predvolanie na pojednávanie prevzal oneskorene a požiadal o odročenie pojednávania práve z dôvodov, ktoré boli na jeho strane. Samozrejme, sťažovateľ mal právo na takýto postup, avšak odročenie pojednávania z dôvodov iba na strane sťažovateľa nemožno pričítať súdu.

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   napísaná   30.   júla   2010   a   doručená   ústavnému   súdu 9. augusta 2010, teda potom, ako bolo pojednávanie odročené iba z dôvodov na strane sťažovateľa.

Ústavný súd z vyžiadaného spisového materiálu taktiež zistil, že okresný súd vo veci rozhodol   už   18.   augusta   2010.   Je   zrejmé,   že   predsedníčka   okresného   súdu   na   základe podanej   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   zjednala   primeranú   nápravu,   teda   sťažnosť   na prieťahy v konaní, ktorú sťažovateľ využil, bola účinným prostriedkom na ochranu ním namietaného porušenia základného a iného práva.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   zistení   pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu, dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   na   záver   uviesť,   že   pokračujúca   nečinnosť okresného   súdu   by   mohla   spôsobiť   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale ústavný súd to v súčasnom období nemôže posúdiť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010