znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 358/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   augusta   2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Danielom   Blyšťanom,   Advokátskakancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, vo veci namietanéhoporušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného právana verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskejrepubliky   a   práva   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenompod sp. zn. 5 Er 1102/2010 a jeho uznesením z 21. januára 2011, postupom Krajského súduv Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 123/2011 a jeho uznesením z 30.júna 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom podsp. zn. 4 Oboer 299/2013 a jeho uznesením z 25. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného právana verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   základného   práva   podľa   čl.   20ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“)v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Er   1102/2010   a   jeho   uznesením   z   21.   januára   2011(ďalej len „uznesenie   okresného   súdu“),   postupom   Krajského   súdu   v   BanskejBystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 123/2011 a jehouznesením z 30. júna   2011   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“),   ako   aj   postupomNajvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 4 Oboer 299/2013 a jeho uznesením z 25. novembra 2014 (ďalej len „uznesenienajvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osoboupodnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela so (ďalej len „povinný“)poistnú zmluvu č. 4455290018 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetkyspory   súvisiace   s   touto   poistnou   zmluvou   budú   riešené   pred   rozhodcovským   súdom.Sťažovateľka   si   následne   pred   rozhodcovským   súdom   uplatnila   svoje   nároky   protipovinnému, ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážnehosúdu Košice sp. zn. 3 C 94/2009 zo 7. mája 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiťsťažovateľke dlžné poistné v sume 459,63 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovskéhokonania).   Sťažovateľka   zdôraznila,   že   povinný   vlastnoručne   podpísal   osobitné   zmluvnédojednania k poistnej zmluve, v ktorých bola osobitne a oddelene od textu všeobecnýchzmluvných   podmienok   či   samotnej   poistnej   zmluvy   písomne   dohodnutá   rozhodcovskádoložka.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnomsúde   žiadosť   o   vydanie   poverenia   na   začatie   exekúcie.   Exekučným   titulom   bolrozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice. Okresný súd uznesením žiadosť súdnehoexekútora zamietol bez nariadenia pojednávania, bez toho, aby preskúmal rozhodcovskýspis, bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho,aby vykonanie exekúcie namietal povinný.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd uznesením tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu, avšak opätovne bez toho,aby vo veci vykonal pojednávanie, a bez toho, aby riadne zohľadnil konkrétne skutkovéokolnosti veci.

Sťažovateľka   podala proti uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie z dôvodu   odňatiamožnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktoré najvyšší súd uznesením odmietol.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, alenanovo   konštruoval   skutkový   stav,   pričom   k   ním   získaným   listinným   dôkazom   sasťažovateľka   nemala   možnosť   vyjadriť.   Okresný   súd   tak   vykonal   kontrolu   postupurozhodcovského   súdu   a   dospel   k   opačným   právnym   záverom.   Takýto   postup   je   podľasťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúrunajvyššieho súdu (napr. sp. zn. 4 Oboer 299/2013) a ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia(napr. II. ÚS 499/2012), v ktorom ústavný súd v obdobnej veci sťažnosť sťažovateľky prijalna ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.

Sťažovateľka podrobne opisujúc v sťažnosti závery jednotlivých všeobecných súdovvyjadruje s nimi nesúhlas a tvrdí, že ich postup bol v rozpore najmä s judikatúrou Súdnehodvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), napr. uvádza rozhodnutie sp. zn. C 472/11„Csipai“, kde je jasne uvedené, že „akonáhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru dostatok   skutkových   a   právnych   zistení,   aby   mohol   podmienku   v   zmluve   vyhlásiť za neprijateľnú, je povinný o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov a umožniť im kontradiktórne konať vo veci“. Sťažovateľka tiež uvádza judikát Súdnehodvora (C 478/99) Komisia vs. Švédske kráľovstvo, kde «je principiálne vyložený názor ESD na implementáciu prílohy ku smernici do vnútroštátneho zákonodarstva členských štátov, kde odobril názor Švédska, že príloha nemá ten význam ako nejaký „black list“ vždy zakázaných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (ako sa to najmä z pohľadu rozsudkov našich súdov opierajúcich sa o § 53 ods. 4 písm. r) OZ najčastejšie stáva), lebo by došlo ku popretiu samotného zmyslu a účelu smernice obsiahnutého najmä v čl. 3,4 - 7 - k ich neprincipiálnemu redukovaniu».

Sťažovateľka poukazuje na možnosť nesprávnej aplikácie rozhodnutia Súdneho dvorasp. zn. C 40/08 „ASTURCOM“ v súvislosti so smernicou Rady č. 93/13/EHS o nekalýchpodmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   keď   za   kľúčový   podľa   názoru   sťažovateľkyopierajúci   sa   o   prácu „prof.   Jána   Mazáka   Výber   súdnych   rozhodnutí   ESD“ nemožnopovažovať len samotné znenie výroku tohto judikátu, ale je potrebné vziať do úvahy aj jehoodôvodnenie.

Sťažovateľka   tiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   napadnutými   rozhodnutiamivšeobecných súdov konajúcich v jej veci došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu, keďže v ich dôsledku jej zákonný nárok na úhradu dlžného poistného, ako ajďalšie nároky proti povinnému sa stali súdne nevymožiteľné.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijaljej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a uzneseniamiokresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej   základné   právazaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené v čl. 6ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, označenéuznesenia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil okresnémusúdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecnésúdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútorocha exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jejodňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore s judikatúrouústavného súdu, najvyššieho súdu, ako aj Súdneho dvora.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súdpri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   žeochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05,IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenie o zamietnutížiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, ústavný súd vzhľadom na už uvedenépoukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie ako riadnyopravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Napadnuté uznesenie okresného súdu, akoaj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol teda predmetomsúdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časťsťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského súdu

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   splneniu   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnostismerujúcej proti postupu a uzneseniu krajského súdu bral do úvahy neskoršie napadnutéuznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania sťažovateľky odmietol,a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len„ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahuk   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   je   v   prípadoch   procesného   rozhodnutiadovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veciZvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53   a   54).V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítaod právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v   časti namietajúcej napadnuté uzneseniekrajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podané.

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkýmneodstránenie   vady   postupu   okresného   súdu   spočívajúcej   v   nenariadení   pojednávaniapred zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.Súčasne   namieta   i   samotné   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom,   ktorý   sa   stotožnils právnym   názorom   okresného   súdu   o   absolútnej   neplatnosti   rozhodcovskej   doložkyvo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o   argument   sťažovateľky,   že   okresné   súdy   nenariadili   pojednávaniea neumožnili jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súdprvého   stupňa   nenariadi   pojednávanie,   hoci   je   tak   z   dôvodu   vykonávania   dokazovaniapovinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadoupodľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne nazáklade podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadoupodľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotnýmdovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].

Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť aj v dovolaníproti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací konkretizovanúvadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii,vyplýva,   že   uvedenú   možnosť   sťažovateľka   aj   využila,   a   tak   sa   jej   námietkou   odňatiamožnosti   konať   pred   súdom   meritórne   zaoberal   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací.   Pretovzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomociústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu, keďže nazáklade podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto častimusel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecnýmsúdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecnésúdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   tedavšeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky   účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavya zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovoromnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie súarbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenienávrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak prijej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Kiným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí ajabsencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   skonkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie konkrétnej sumy s príslušenstvomna   základe   exekučného   titulu   –   rozhodcovského   rozsudku.   Okresný   súd   napadnutýmuznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietolz   dôvodu,   že   rozhodcovská   doložka   bola   už   v   čase   jej   uzatvárania   neprijateľnoupodmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskehozákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkombol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strána rozhodcovský   rozsudok   vydaný   v   takomto   konaní   nemôže   byť   exekučným   titulomna vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka   podala   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolaniena krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) OSP.

Krajský   súd   po   preskúmaní   odvolaním   napadnutého   uznesenia   okresného   súdubez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolaniesťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   zdôraznil,   že «Tvrdenie   odvolateľa o nedostatku kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol vydaný na základe platnej   rozhodcovskej   doložky,   a   teda   zákonnosť   exekučného   titulu,   nie   je   súladné s citovanými   ustanoveniami   Exekučného   poriadku   a   zákona   o   rozhodcovskom   konaní. Naopak, vyplýva z nich, že exekučný súd je povinný pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi z úradnej povinnosti dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady   pre   vedenie   exekúcie.   Predovšetkým   exekučný   súd   skúma,   či   podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku...“.

Krajský   súd   ďalej   konštatoval,   že «rozhodcovskú   doložku   koncipovanú   v   takom znení, ako vyplýva z XV. časti bod 1 VPP, ktoré sú súčasťou Poistnej zmluvy, exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve...   Podstatnou   skutočnosťou   z   hľadiska   posúdenia   absolútnej   neplatnosti   tohto dojednania   je   skutočnosť,   že   táto   podmienka   nebola   so   spotrebiteľom   individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do zmluvných dojednaní vopred pripravenej zmluvy a celkom   zjavne   tak   nemal   spotrebiteľ   reálnu   možnosť   obsah   predloženej   formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Tvrdenie odvolateľa o tom, že rozhodcovská doložka bola individuálne dohodnutá, pretože povinný podpísal jednak Všeobecné poistné podmienky a jednak osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve a preto došlo k individuálnej dohode o rozhodovaní, sporov v rozhodcovskom konaní nemá oporu   v   obsahu   predmetnej   poistnej   zmluvy.   Podľa   článku   XVII   bod   2   Všeobecných poistných   podmienok   všetky   články   ustanovenia   a   dojednania   uvedené   v   týchto Všeobecných poistných podmienkach sú neoddeliteľnou súčasťou poistnej zmluvy uzavretej medzi poistníkom a poisťovňou a nadobúdajú voči konkrétnemu poistníkovi (poistenému) v plnom   rozsahu   a   bez   výnimky   účinnosť   dňom   ich   podpísania.   Z článku   XV   časť rozhodcovské konanie vyplýva cit. „poisťovňa a poistník sa dohodli, že všetky vzájomné spory   a   sporné   nároky   z   poistenia   sa   rozhodnú   v   rozhodcovskom   konaní   pred rozhodcovským súdom.“ Podľa bodu 2 tohto článku: „Pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobou zriadením alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od prípadu   k prípadu   troma   fyzickými   osobami   poverenými   na výkon   rozhodcu   zo   strany poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník podpisom   týchto   všeobecných   poistných   podmienok.“   Podľa bodu   3 tohto   článku: Rozhodcovskému   konaniu   podliehajú   všetky   spory   medzi   poisťovňou   a poistníkom, poisteným,   oprávnenou   osobou   alebo   ich   právnymi   nástupcami   najmä:...   Z uvedeného vyplýva a je nepochybné, že rozhodcovská doložka bola zapracovaná už do Všeobecných poistných podmienok teda obsiahnutá v návrhu predmetnej zmluvy, ktorú spotrebiteľ mal možnosť   len   prijať   alebo   odmietnuť   ako   celok.   Na   tom   nič   nemení   obsah   osobitných zmluvných dojednaní č. 01/2007 k predmetnej poistnej zmluve, kde v bode 2 je opätovne dohodnuté riešenie sporov v rozhodcovskom konaní s odkazom na predmetný článok XV Všeobecných poistných podmienok. Oprávnený svoj návrh poistnej zmluvy nekoncipoval čo sa   týka   rozhodcovskej   doložky   alternatívne   t.   j.   nekoncipoval   ho   takým   spôsobom,   pri ktorom by bol viazaný svojim návrhom tak v alternatíve s rozhodcovskou doložkou ako aj v alternatíve bez rozhodcovskej doložky. V takom prípade by mohol preukazovať osobitné individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky nakoľko spotrebiteľ by mal možnosť uzavrieť poistnú   zmluvu   podľa   svojho   uváženia   či   s   rozhodcovskou   doložkou   alebo   bez rozhodcovskej doložky. Pokiaľ spotrebiteľ takúto možnosť nemal a formulár mu dal možnosť zmluvu len prijať alebo odmietnuť ako celok nie je možné konštatovať, že ide o zmluvné dojednanie individuálne dohodnuté. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd navyše zastáva   názor,   že   už   samotná   forma,   v   akej   sú   zmluvné   dojednania   napísané   -   a   to drobulinkým ťažko čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto popísaným textom - už sama osebe podstatne sťažuje reálne oboznámenia sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte   obsiahnutými.   Rozhodcovská   doložka,   ktorá   nie   je   individuálne   dojednaná,   je spotrebiteľovi vnútená. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá   zvyšuje   nerovnováhu   medzi   dodávateľom   a   spotrebiteľom,   je   neprijateľnou podmienkou   aj   v   zmysle   §   53   ods.   4   Občianskeho   zákonníka,   na   základe   ktorého prvostupňový   súd   túto   rozhodcovskú   doložku   vyhodnotil   ako   neprijateľnú   podmienku zmluvy, a teda je absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola zapracovaná   do   Všeobecných   poistných   podmienok.   Spotrebiteľ   teda   ak   chcel   od dodávateľa získať poistenie, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať. Nemohol ovplyvniť postup pri výbere rozhodcov uvedený v predtlačí zmluvy.   Už   táto   skutočnosť   zvyšuje   nerovnováhu   vo   vzťahu   medzi   dodávateľom   a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na   tom,   že   zmluvné   strany   sa   spoločne   dohodnú   na   výbere   osôb   (súdu),   ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú...».

Odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   nemá   v   žiadnom   prípade   arbitrárnycharakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým Európskehosúdneho   dvora)   vychádza   z   predpokladu,   že   kontrolu   neprijateľných   podmienokv spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupuje daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa(II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcimprávnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôžesama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojímvlastným   (m.   m.   I.   ÚS   313/2010,   II.   ÚS   134/09).   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasils interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanejjudikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak byten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôlipri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam.

Pokiaľ sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínaný rozsudokSúdneho   dvora   vo   veci   Asturcom   Telecomunicaciones   SL   proti   Cristina   RodríguezNogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskýmizmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhuna   výkon   právoplatného   rozhodcovského   rozsudku)   v   tom   zmysle,   či   je   oprávnenýkonštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojhorozsudku   konštatoval,   že   vnútroštátny   súd   môže   ex   offo   preskúmať   nekalú   povahurozhodcovskej   doložky   v   prípade   právoplatného   rozhodcovského   rozsudku   vydanéhobez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesnépravidlá   v   rámci   obdobných   opravných   prostriedkov   vnútroštátnej   povahy.   V   takomtoprípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa danéhovnútroštátneho   práva   vyplývajú,   s   cieľom   zabezpečiť,   aby   spotrebiteľ   nebol   uvedenoudoložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudokrozhodcovského   súdu   v   právnej   veci   spotrebiteľa)   z   uvedeného   vyplýva,   že   pokiaľ   jepodmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskummateriálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkonrozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konanív   znení   neskorších   predpisov),   potom   postup   všeobecného   súdu,   ktorý   z   toho   vyvodídôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd pretoargumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho dvora považoval skôr svedčiacuv prospech správnosti napadnutých rozhodnutí krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto častiodmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ako súdu odvolacieho považujeústavný súd za potrebné zdôrazniť, že v sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľkadoplnila   aj   ďalšiu   právnu   argumentáciu,   ktorú   však   v   exekučnom   konaní   v   podanomopravnom   prostriedku   nepredniesla.   O   takýchto   námietkach   potom   ústavný   súd   nemáprávomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu v tombráni.

3.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením najvyššieho súdu

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,ktorý ho odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   a   niedo právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné   súdy   (čl.   124   a   čl.   142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   jealternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný   súd   však   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorýmdovolanie   odmietol   ako   neprípustné,   a   nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť   signalizujúcusvojvoľný   postup   tohto   súdu   nemajúci   oporu   v   zákone.   Podľa   názoru   ústavného   súdunapadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   a   ich   odôvodnenia   sú   určité   a   zrozumiteľné,bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní,nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobodysťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárneiba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom,ako   k   jednému   z   dôvodov   prípustnosti   dovolania   z   dôvodu   nenariadenia   pojednávaniapred okresným   súdom,   prekvapivosti   posúdenia   exekučného   titulu   okresným   súdomna základe ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémutoprávnemu posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného súdu je potrebné uviesť, že ústavnýsúd   vzhľadom   na   závažnosť   tejto   námietky   a   nejednotnosť   argumentácie   jednotlivýchsenátov   pri   právnom   posúdení   v   obdobných   prerokovaných   a   rozhodnutých   veciachpristúpil   k   zjednoteniu   odchylných   právnych   názorov   a   7.   mája   2014   prijal   v   plénestanovisko sp. zn. PLz. ÚS 1/2014, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnomsúde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný a v ktoromuviedol: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadostiexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade   posúdi   exekučný   titul   v   neprospech   oprávneného,   je   povinný   dať   mu   možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   saku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosťkonania   ako   celku   postačuje,   ak   je   oprávnenému   táto   možnosť   reálne   poskytnutáv odvolacom konaní.“

Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu je potrebné konštatovať, ženapadnuté uznesenie najvyššieho súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv,ktorých   porušenie   sa   namieta.   V posudzovanej veci   nedošlo   k odňatiu   možnosti   konaťpred súdom z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označenomkonaní   nenariadil   pojednávania   na   účely   vykonávania   dokazovania,   sťažovateľkapo oboznámení   sa   s   výsledkami ex   offo šetrenia   a   právneho   posúdenia   v   napadnutomuznesení okresného súdu mala možnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacomkonaní, čo aj využila, čím došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok(základné   a   odvolacie)   nebolo   poznačené   tvrdenou   vadou   (odňatia   možnosti   konaťpred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súdv   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   teda   dospel   k   prijateľnému   právnemu   záveru   oneexistencii   vád   zakladajúcich   prípustnosť   dovolania,   ktoré   aj   primeraným   spôsobomodôvodnil.

Vzhľadom   na   použitie   argumentácie   sťažovateľky,   ktorou   spochybňuje   správnosťaplikácie jednotlivých judikátov Súdneho dvora všeobecnými súdmi v jej veci a ktorúpredniesla až v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd konštatuje, že nemohol na ňuprihliadať, pretože, ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy muv tom bráni.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015