SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 358/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátskakancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného právana verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenompod sp. zn. 5 Er 1102/2010 a jeho uznesením z 21. januára 2011, postupom Krajského súduv Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 123/2011 a jeho uznesením z 30.júna 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom podsp. zn. 4 Oboer 299/2013 a jeho uznesením z 25. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného právana verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva podľa čl. 20ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 1102/2010 a jeho uznesením z 21. januára 2011(ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v BanskejBystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 123/2011 a jehouznesením z 30. júna 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ako aj postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 4 Oboer 299/2013 a jeho uznesením z 25. novembra 2014 (ďalej len „uznesenienajvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osoboupodnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela so (ďalej len „povinný“)poistnú zmluvu č. 4455290018 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetkyspory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom.Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky protipovinnému, ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážnehosúdu Košice sp. zn. 3 C 94/2009 zo 7. mája 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiťsťažovateľke dlžné poistné v sume 459,63 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovskéhokonania). Sťažovateľka zdôraznila, že povinný vlastnoručne podpísal osobitné zmluvnédojednania k poistnej zmluve, v ktorých bola osobitne a oddelene od textu všeobecnýchzmluvných podmienok či samotnej poistnej zmluvy písomne dohodnutá rozhodcovskádoložka.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnomsúde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom bolrozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice. Okresný súd uznesením žiadosť súdnehoexekútora zamietol bez nariadenia pojednávania, bez toho, aby preskúmal rozhodcovskýspis, bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho,aby vykonanie exekúcie namietal povinný.
Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd uznesením tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu, avšak opätovne bez toho,aby vo veci vykonal pojednávanie, a bez toho, aby riadne zohľadnil konkrétne skutkovéokolnosti veci.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodu odňatiamožnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktoré najvyšší súd uznesením odmietol.
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, alenanovo konštruoval skutkový stav, pričom k ním získaným listinným dôkazom sasťažovateľka nemala možnosť vyjadriť. Okresný súd tak vykonal kontrolu postupurozhodcovského súdu a dospel k opačným právnym záverom. Takýto postup je podľasťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúrunajvyššieho súdu (napr. sp. zn. 4 Oboer 299/2013) a ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia(napr. II. ÚS 499/2012), v ktorom ústavný súd v obdobnej veci sťažnosť sťažovateľky prijalna ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.
Sťažovateľka podrobne opisujúc v sťažnosti závery jednotlivých všeobecných súdovvyjadruje s nimi nesúhlas a tvrdí, že ich postup bol v rozpore najmä s judikatúrou Súdnehodvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), napr. uvádza rozhodnutie sp. zn. C 472/11„Csipai“, kde je jasne uvedené, že „akonáhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru dostatok skutkových a právnych zistení, aby mohol podmienku v zmluve vyhlásiť za neprijateľnú, je povinný o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov a umožniť im kontradiktórne konať vo veci“. Sťažovateľka tiež uvádza judikát Súdnehodvora (C 478/99) Komisia vs. Švédske kráľovstvo, kde «je principiálne vyložený názor ESD na implementáciu prílohy ku smernici do vnútroštátneho zákonodarstva členských štátov, kde odobril názor Švédska, že príloha nemá ten význam ako nejaký „black list“ vždy zakázaných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (ako sa to najmä z pohľadu rozsudkov našich súdov opierajúcich sa o § 53 ods. 4 písm. r) OZ najčastejšie stáva), lebo by došlo ku popretiu samotného zmyslu a účelu smernice obsiahnutého najmä v čl. 3,4 - 7 - k ich neprincipiálnemu redukovaniu».
Sťažovateľka poukazuje na možnosť nesprávnej aplikácie rozhodnutia Súdneho dvorasp. zn. C 40/08 „ASTURCOM“ v súvislosti so smernicou Rady č. 93/13/EHS o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, keď za kľúčový podľa názoru sťažovateľkyopierajúci sa o prácu „prof. Jána Mazáka Výber súdnych rozhodnutí ESD“ nemožnopovažovať len samotné znenie výroku tohto judikátu, ale je potrebné vziať do úvahy aj jehoodôvodnenie.
Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že napadnutými rozhodnutiamivšeobecných súdov konajúcich v jej veci došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu, keďže v ich dôsledku jej zákonný nárok na úhradu dlžného poistného, ako ajďalšie nároky proti povinnému sa stali súdne nevymožiteľné.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijaljej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a uzneseniamiokresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné právazaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené v čl. 6ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, označenéuznesenia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil okresnémusúdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecnésúdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútorocha exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jejodňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore s judikatúrouústavného súdu, najvyššieho súdu, ako aj Súdneho dvora.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, žeochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenie o zamietnutížiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, ústavný súd vzhľadom na už uvedenépoukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie ako riadnyopravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Napadnuté uznesenie okresného súdu, akoaj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol teda predmetomsúdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časťsťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského súdu
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnostismerujúcej proti postupu a uzneseniu krajského súdu bral do úvahy neskoršie napadnutéuznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania sťažovateľky odmietol,a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len„ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahuk napadnutému uzneseniu krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutiadovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veciZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítaod právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uzneseniekrajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podané.
Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkýmneodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávaniapred zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnils právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložkyvo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.
Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresné súdy nenariadili pojednávaniea neumožnili jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súdprvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovaniapovinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadoupodľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne nazáklade podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadoupodľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotnýmdovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť aj v dovolaníproti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací konkretizovanúvadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii,vyplýva, že uvedenú možnosť sťažovateľka aj využila, a tak sa jej námietkou odňatiamožnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd dovolací. Pretovzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomociústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu, keďže nazáklade podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto častimusel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecnýmsúdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to tedavšeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovoromnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie súarbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,I. ÚS 241/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a boli vyhlásené spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak prijej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Kiným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí ajabsencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte skonkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie konkrétnej sumy s príslušenstvomna základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku. Okresný súd napadnutýmuznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietolz dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnoupodmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskehozákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkombol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strána rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulomna vykonanie exekúcie.
Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolaniena krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) OSP.
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdubez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolaniesťažovateľky nie je dôvodné.
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že «Tvrdenie odvolateľa o nedostatku kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol vydaný na základe platnej rozhodcovskej doložky, a teda zákonnosť exekučného titulu, nie je súladné s citovanými ustanoveniami Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní. Naopak, vyplýva z nich, že exekučný súd je povinný pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi z úradnej povinnosti dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým exekučný súd skúma, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku...“.
Krajský súd ďalej konštatoval, že «rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z XV. časti bod 1 VPP, ktoré sú súčasťou Poistnej zmluvy, exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve... Podstatnou skutočnosťou z hľadiska posúdenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do zmluvných dojednaní vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Tvrdenie odvolateľa o tom, že rozhodcovská doložka bola individuálne dohodnutá, pretože povinný podpísal jednak Všeobecné poistné podmienky a jednak osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve a preto došlo k individuálnej dohode o rozhodovaní, sporov v rozhodcovskom konaní nemá oporu v obsahu predmetnej poistnej zmluvy. Podľa článku XVII bod 2 Všeobecných poistných podmienok všetky články ustanovenia a dojednania uvedené v týchto Všeobecných poistných podmienkach sú neoddeliteľnou súčasťou poistnej zmluvy uzavretej medzi poistníkom a poisťovňou a nadobúdajú voči konkrétnemu poistníkovi (poistenému) v plnom rozsahu a bez výnimky účinnosť dňom ich podpísania. Z článku XV časť rozhodcovské konanie vyplýva cit. „poisťovňa a poistník sa dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom.“ Podľa bodu 2 tohto článku: „Pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobou zriadením alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník podpisom týchto všeobecných poistných podmienok.“ Podľa bodu 3 tohto článku: Rozhodcovskému konaniu podliehajú všetky spory medzi poisťovňou a poistníkom, poisteným, oprávnenou osobou alebo ich právnymi nástupcami najmä:... Z uvedeného vyplýva a je nepochybné, že rozhodcovská doložka bola zapracovaná už do Všeobecných poistných podmienok teda obsiahnutá v návrhu predmetnej zmluvy, ktorú spotrebiteľ mal možnosť len prijať alebo odmietnuť ako celok. Na tom nič nemení obsah osobitných zmluvných dojednaní č. 01/2007 k predmetnej poistnej zmluve, kde v bode 2 je opätovne dohodnuté riešenie sporov v rozhodcovskom konaní s odkazom na predmetný článok XV Všeobecných poistných podmienok. Oprávnený svoj návrh poistnej zmluvy nekoncipoval čo sa týka rozhodcovskej doložky alternatívne t. j. nekoncipoval ho takým spôsobom, pri ktorom by bol viazaný svojim návrhom tak v alternatíve s rozhodcovskou doložkou ako aj v alternatíve bez rozhodcovskej doložky. V takom prípade by mohol preukazovať osobitné individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky nakoľko spotrebiteľ by mal možnosť uzavrieť poistnú zmluvu podľa svojho uváženia či s rozhodcovskou doložkou alebo bez rozhodcovskej doložky. Pokiaľ spotrebiteľ takúto možnosť nemal a formulár mu dal možnosť zmluvu len prijať alebo odmietnuť ako celok nie je možné konštatovať, že ide o zmluvné dojednanie individuálne dohodnuté. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobulinkým ťažko čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto popísaným textom - už sama osebe podstatne sťažuje reálne oboznámenia sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Rozhodcovská doložka, ktorá nie je individuálne dojednaná, je spotrebiteľovi vnútená. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou aj v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého prvostupňový súd túto rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda je absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola zapracovaná do Všeobecných poistných podmienok. Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať poistenie, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať. Nemohol ovplyvniť postup pri výbere rozhodcov uvedený v predtlačí zmluvy. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú...».
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárnycharakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým Európskehosúdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienokv spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupuje daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa(II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcimprávnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôžesama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojímvlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasils interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanejjudikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak byten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôlipri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam.
Pokiaľ sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínaný rozsudokSúdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina RodríguezNogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskýmizmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhuna výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnenýkonštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojhorozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahurozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydanéhobez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesnépravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomtoprípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa danéhovnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenoudoložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudokrozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ jepodmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskummateriálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkonrozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konanív znení neskorších predpisov), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodídôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd pretoargumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho dvora považoval skôr svedčiacuv prospech správnosti napadnutých rozhodnutí krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto častiodmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ako súdu odvolacieho považujeústavný súd za potrebné zdôrazniť, že v sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľkadoplnila aj ďalšiu právnu argumentáciu, ktorú však v exekučnom konaní v podanomopravnom prostriedku nepredniesla. O takýchto námietkach potom ústavný súd nemáprávomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu v tombráni.
3. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,ktorý ho odmietol ako neprípustné.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a niedo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorýmdovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcusvojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdunapadnuté uznesenia najvyššieho súdu a ich odôvodnenia sú určité a zrozumiteľné,bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní,nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobodysťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárneiba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom,ako k jednému z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávaniapred okresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdomna základe ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémutoprávnemu posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného súdu je potrebné uviesť, že ústavnýsúd vzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivýchsenátov pri právnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciachpristúpil k zjednoteniu odchylných právnych názorov a 7. mája 2014 prijal v plénestanovisko sp. zn. PLz. ÚS 1/2014, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnomsúde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný a v ktoromuviedol: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadostiexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť saku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosťkonania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutáv odvolacom konaní.“
Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu je potrebné konštatovať, ženapadnuté uznesenie najvyššieho súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv,ktorých porušenie sa namieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konaťpred súdom z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označenomkonaní nenariadil pojednávania na účely vykonávania dokazovania, sťažovateľkapo oboznámení sa s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v napadnutomuznesení okresného súdu mala možnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacomkonaní, čo aj využila, čím došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok(základné a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konaťpred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súdv odôvodnení napadnutého uznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru oneexistencii vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobomodôvodnil.
Vzhľadom na použitie argumentácie sťažovateľky, ktorou spochybňuje správnosťaplikácie jednotlivých judikátov Súdneho dvora všeobecnými súdmi v jej veci a ktorúpredniesla až v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd konštatuje, že nemohol na ňuprihliadať, pretože, ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy muv tom bráni.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015