znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 358/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením sp. zn. 13 Co 262/2013 z 25. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) a jeho uznesením sp. zn. 13 Co 262/2013 z 25. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala v procesnom postavení   žalobkyne   v konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom   Veľký   Krtíš   (ďalej   len „okresný   súd“),   predmetom   ktorého   bolo   rozhodovanie   o   náhrade   majetkovej   škody a nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   resp.   nesprávnym   úradným postupom   okresného   súdu,   ktorý   je   súčasne   súdom,   ktorý   sťažovateľke   uvedenú   škodu a nemajetkovú   ujmu   mal   spôsobiť.   Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   samej   rozsudkom sp. zn. 1 C/72/2012 z 12. marca 2013, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a zároveň odmietol   i návrh   sťažovateľky   na   prerušenie   konania.   Proti   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 1 C/72/2012   z 12.   marca   2013   podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktoré   krajský   súd svojím napadnutým rozhodnutím v odvolacom konaní potvrdil.

3.1 Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „spôsobil porušenie základných práv sťažovateľa, osobitne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

3.2 Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„1.   Rozhodoval   vylúčený   sudca.   Všetky   úkony,   ktoré   boli   zo   strany   konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...

2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...

3.   Súdy   oboch   stupňov   založili   svoje   rozhodnutia   na   skutočnostiach   a právnych argumentoch,   ku   ktorým   sa   sťažovateľ   nemohol   vyjadriť   s cieľom   ovplyvniť   súdne rozhodnutie vo svoj prospech...

4.  ...   konanie   pred   odvolacím   súdom   ako   aj   rozhodnutie   odvolacieho   súdu v predmetnej   veci   porušuje   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...

5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“.

4.   V petite   podanej   sťažnosti   sťažovateľka žiadala, aby ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu,   ktoré   ďalej   zruší   a predmetnú   vec   vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím krajského súdu

7. Sťažovateľka podanou sťažnosťou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 C/72/2012 z 12. marca 2013 o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej   škody, nemajetkovej ujmy, návrhu na prerušenie konania a náhrade trov konania.

8. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo   slobody,   a   preto   ich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   základných   práv a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní sa   však   nevyčerpávajú   ústavné požiadavky   späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého   postupu   orgánu   verejnej   moci   (II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen   vo   využití   všetkých   dostupných   zdrojov   zisťovania   skutkového   základu   na rozhodnutie,   ale   aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   využitia   v   súlade s procesnými predpismi.

9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup   k   súdu,   nie   je   absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,   že   by   uvedené   právo   bolo   dotknuté   v   samej   svojej   podstate.   Okrem   toho   tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

12.   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má každý   právo na to,   aby sa   v   jeho veci   vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

13. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

14. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

15. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

16.   Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

17. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 13 Co/262/2013 z 25. júna 2013 uviedol: «Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez   nariadenia   pojednávania   podľa   §   214   ods.   2   OSP   a   rozhodnutie   okresného   súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov.

Odvolanie   do   výroku,   ktorým   bol   návrh   navrhovateľa   na   prerušenie   konania zamietnutý, krajský súd odmietol podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/ OSP.

Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   uvádza   krajský   súd   ďalšie dôvody.

Odvolanie   navrhovateľa   používa   sofistikované   argumenty   a   filozofickoprávne konštrukcie,   cituje   rozhodnutia   iných   krajských   súdov   Slovenskej   republiky   ako   aj Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Toto odvolanie však napriek svojmu obsahu sa len málo vzťahuje k podstate priebehu konania na okresnom súde a následného rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa ust. § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Bolo   v   právomoci   súdu   prvého   stupňa   zvážiť   a   rozhodnúť,   či   sú   tu   dôvody navrhované navrhovateľom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Súd prvého   stupňa   rozhodol,   že   takéto   dôvody   nie   sú   dané,   návrh   na   prerušenie   konania zamietol a pokračoval v konaní.

Neobstojí v tejto súvislosti argument navrhovateľ o tom, že proti výroku, ktorým súd zamietol   návrh   navrhovateľa   na   prerušenie   konania,   súd   pripustil   odvolanie   a   preto nemohol v konaní pokračovať, kým nebude o takomto odvolaní rozhodnuté.

Je   nepochybné,   že   podľa   ust.   §   109   ods.   2   OSP   súd   môže   konanie   prerušiť. Z ust. § 202 OSP potom vyplýva, že proti rozhodnutiu, ktorým súd podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) konanie prerušil, je prípustné odvolanie. Z ust. § 202 OSP však nevyplýva, že odvolanie by bolo prípustné aj proti rozhodnutiu,   ktorým návrh na prerušenie konania podľa   §   109   ods.   2   písm.   c/   bol   zamietnutý.   Aby   odvolanie   aj   proti   zamietajúcemu rozhodnutiu, v tomto prípade prichádzalo do úvahy, ust. § 109 ods. 2 OSP by prinajmenšom muselo začínať: „Súd rozhodne aj o návrhu na prerušenie konania...“.

Proti zamietajúcemu rozhodnutiu súdu o návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.   2   písm.   c)   odvolanie   nie   je   prípustné.   Táto   skutočnosť   našla   výraz   aj   vo   výroku rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Neobstojí   ani   argument   navrhovateľa,   že   odvolací   súd pripustil odvolanie proti zamietajúcemu výroku svojho rozhodnutia v uvedenej časti. Už Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že v prípade, že procesné poriadky výslovne neumožňujú   podanie   odvolania,   nie   je   možné   založiť   jeho   prípustnosť   poučením v konkrétnom súdnom rozhodnutí a súčasne sa nedá uvažovať ani o porušení základného práva na súdnu ochranu poskytovanú riadnym opravným súdom. Odvolanie navrhovateľa nedáva podklady pre prípadnú odlišnú argumentáciu, než používa Ústavný súd SR. V konečnom dôsledku výrok odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania navrhovateľa v časti, pokiaľ tento napádal správnosť zamietnutia jeho návrhu na prerušenie konania, je založený   na   ust.   §   218   ods.   2   písm.   c)   OSP,   pretože   toto   odvolanie   smerovalo   proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie prípustné nie je.

Odvolací súd sa nezaoberá argumentáciou navrhovateľa, ktorá v odvolaní dôvodí, ako má sudca postupovať ak sa dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený. Odvolateľ totiž nemôže vedieť, či vec prejednávajúci sudca sa dozvedel v tomto prípade o nejakých skutočnostiach, pre ktoré by mal byť vylúčený a preto nepostupoval správne keď konal, a ak tieto   skutočnosti   vie,   mal   ich   oznámiť   prvostupňovému   a   pri   podanom   odvolaní   aj odvolaciemu súdu.

Jeho   subjektívne   stanovisko,   že   v   jeho   očiach   nemožno   považovať   sudcu za nestranného, nie je procesným argumentom, ale rétorikou, ktorou okrem iného s obľubou používajú „profesionálny“ kverulanti.

Pre skutočnosti, ktoré inak okresný súd zrozumiteľne uviedol vo svojom rozhodnutí, nemožno   sudcu   zatiaľ   považovať   za   vylúčeného   a   preto   nebol   dôvod,   aby   tento   sudca v konaní nepokračoval. V odvolaní navrhovateľ uvádza, že súd prvého stupňa nezistil úplne skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. V texte odvolania už nie je uvedené, o ktoré navrhnuté dôkazy by malo ísť a ktoré takto navrhnuté dôkazy prvostupňový súd odignoroval. Nie je tak isto zdôvodnené nesprávne právne posúdenie veci.

V tejto súvislosti krajský súd sa plne stotožňuje aj so stanoviskami najvyššieho súdu, ktoré   už   v   danej   problematike   zaujal   (napr.   36/2007   ZSP).   Podľa   týchto   záverov,   ak odvolateľ podáva odvolanie, nestačí len samotné poukázanie na označenie (alebo text) toho ktorého zákonného ustanovenia. Nevyhnutnou náležitosťou odvolania je vymedzenie, ktorý právny záver a z akých dôvodov nepovažuje odvolateľ za správny. Pokiaľ v odvolaní chýba táto (osobitná) náležitosť, nie je vymedzený obsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu a rozhodnutie prvostupňového súdu napadnuté odvolaním nemožno preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto „uplatneného“ odvolacieho dôvodu.»

18.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Co/262/2013   z 25.   júna   2013   s rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   1   C/72/2012 z 12. marca   2013   považoval   ústavný   súd   za   podstatné   uviesť   aj   relevantnú   časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že „Návrhmi, podanými na súd dňa 27. 09.   2012,   ktoré   boli   zapísané   pod   sp.   zn.   1   C/72/2012,   1   C/74/2012,   1   C/77/2012,   1 C/78/2012, navrhovateľ žiadal súd, aby uložil odporcovi zaplatiť mu z titulu zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci, škodu 12.922,07 Eur a nemajetkovú ujmu   2.584,42   Eur.   V   návrhoch   navrhovateľ   uviedol,   že   škoda   mu   bola   spôsobená nesprávnym   úradným   postupom,   keďže   Okresný   súd   vo   Veľkom   Krtíši   v   jednotlivých exekučných veciach, týkajúcich sa povinných... do 15 dní od doručenia žiadosti, nevydal uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Tvrdil, že toto rozhodnutie vydal súd až po márnom uplynutí 15-dňovej lehoty. Na pojednávaní dňa 12. 03. 2013 súd v súlade s ust.   §   112   ods.   1   O.   s.   p.   veci   vedené   na tunajšom   súde   pod   sp.   zn.   1   C/72/2012,   1 C/74/2012, 1 C/77/2012, 1 C/78/2012, spojil na spoločné konanie, ktoré sa bude ďalej viesť pod sp. zn. 1 C/72/2012. Na pojednávanie dňa 12. 03. 2013 sa navrhovateľ a jeho právny zástupca   neustanovili,   hoci   boli   riadne   predvolaní.   Žiadali,   aby   súd   nariadené pojednávanie zrušil, z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Ďalej žiadali, aby súd konanie prerušil a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného   sudcu   a   práva   na   nestranný   súd.   Dôvody   uvádzané   navrhovateľom   súd nepovažoval za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania a preto potom v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p., vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Odporca   sa   na   pojednávanie   dňa   12.   03.   2013   neustanovil,   hoci   bol   riadne predvolaný, pričom žiadal súd, aby vec prejednal v jeho neprítomnosti s prihliadnutím na obsah   jeho   písomného   vyjadrenia   k   návrhu   na   začatie   konania.   V   tomto   písomnom vyjadrení žiadal súd, aby návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Súd   vykonal   dokazovanie   oboznámením   sa   s   pripojenými   spismi   tunajšieho   súdu sp. zn. 6 Er/255/2011, 9 Er/437/2011, 9 Er/468/2017, 6 Er/328/2011.

O   návrhu   navrhovateľa   na   prerušenie   konania   až   do   právoplatného   rozhodnutia Ústavného súdu SR, o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd, súd rozhodoval podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., podľa ktorého   pokiaľ   súd   neurobí   iné   vhodné   opatrenia,   môže   konanie   prerušiť,   ak   prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Podľa § 109 ods. 2 O. s. p., prerušenie konania nie je obligatórne a teda súd   môže   konanie prerušiť   a   tiež nemusí.   Dôvodom   pre   prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/, však vždy musí byť tá skutočnosť, že prebieha konanie v   ktorom   sa   rieši   tzv.   predbežná   (prejudiciálna)   otázka.   Túto   otázku   si   však   súd   môže vyriešiť aj sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.). V danom prípade zaujatosť vec prejednávaného zákonného sudcu navrhovateľ namietal už v návrhu na začatie konania. O jeho námietke bolo rozhodnuté Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, postupom podľa § 16 ods. 1 O. s. p. Vo veciach, ktoré sa pôvodne viedli na tunajšom súde pod sp. zn. 1 C/72/2012,   1 C/74/2012, 1 C/77/2012,   1 C/78/2012, zákonný sudca nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania týchto vecí,   keďže nebol zákonným sudcom v exekučných veciach,   v ktorých   podľa   tvrdenia   navrhovateľa,   neboli   vydané   rozhodnutia   súdom v zákonnej lehote. Vzhľadom na uvedené, keďže navrhovateľ si uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu a o jeho námietke bolo už aj zákonným postupom rozhodnuté, súd nevidel dôvody pre prerušenie konania a preto jeho návrh ako nedôvodný zamietol. Z   vykonaného   dokazovania   a   to   z   pripojeného   spisu   tunajšieho   súdu   sp.   zn. 6 Er/255/2011 mal súd nesporne preukázané, že pod touto sp. zn. sa na tunajšom súde viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému..., pre vymoženie 1.838,27 Eur istiny s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla na tunajší súd dňa 16. 05. 2011. Dňa 21. 06. 2011 vydal súd uznesenie č. k. 6 Er/255/2011-11, ktorým žiadosť   súdneho   exekútora...   o   udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie   zamietol.   Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 9 Er/437/20l1 vyplýva, že pod touto sp. zn. sa na tunajšom súde viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému..., pre vymoženie 986,87 Eur istiny s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla na tunajší súd dňa 15. 08. 2011. Dňa 09. 09. 2011 súd vydal uznesenie č. k. 9 Er/437/2011-11, ktorým žiadosť súdneho exekútora... o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 9 Er/468/2011 vyplýva, že pod touto sp. zn. sa na tunajšom súde viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému..., pre vymoženie 444,09 Eur istiny s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla na tunajší súd dňa 12. 09. 2011. Dňa 20. 10. 2011 súd vydal uznesenie č. k. 9 Er/468/2011- 11,   ktorým   žiadosť   súdneho   exekútora...   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie zamietol. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6 Er/328/2011 vyplýva, že pod touto sp. zn. sa na tunajšom súde viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r. o., so sídlom Bratislava. Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému..., pre vymoženie 920,87 Eur istiny s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla na tunajší súd dňa 14. 06. 2011. Dňa 22. 07. 2011 súd vydal uznesenie č. k. 6 Er/328/2011-11, ktorým žiadosť súdneho exekútora... o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   zamietol.   Lustráciou   v   registri   exekučných   vecí   (Er)   bolo   zistené,   že   počet nevybavených   exekučných   vecí   na   Okresnom   súde   vo   Veľkom   Krtíši   k   31.   12.   2010 predstavoval 17722 vecí a k 31. 12. 2011 20766 vecí. Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť   úkon   alebo   vydať   rozhodnutie   v   zákonom   ustanovenej   lehote,   nečinnosť   orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah   do   práv,   právom   chránených   záujmov   fyzických   osôb   a   právnických   osôb.   Pri posudzovaní   nesprávneho   úradného   postupu   súdu   spočívajúceho   v   porušení   povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že   bolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   alebo z právoplatného   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o   ústavnej   sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Súd   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   z   vyššie   citovaných   ustanovení   zákona. Z vykonaného dokazovania mal nesporne preukázané, že navrhovateľ sa písomne obrátil na odporcu   ako   na   príslušný   orgán   so   svojím   nárokom   na   náhradu   škody.   Odporca   ním uplatňovaný nárok na náhradu škody neuspokojil a preto sa navrhovateľ obrátil so svojím návrhom na súd. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že by 15 dňová lehota na   vydanie   poverenia   pre   exekútora,   aby   vykonal   exekúciu,   by   sa   mala   vzťahovať   aj na rozhodnutie   súdu,   ktorým   sa   zamieta   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie. Potom nemožno hovoriť, že by súd v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn.   6   Er/255/2011   tým,   že   vydal   uznesenie   o   zamietnutí   žiadosti   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie 21 dní od podania návrhu vo veci sp. zn. 9 Er/437/2011 10 dní od podania návrhu, vo veci sp. zn. 9 Er/468/2011 23 dní od podania návrhu, vo veci sp. zn. 6 Er/328/2011   23   dní   od   podania   návrhu   sa   dopustil   nesprávneho   úradného   postupu. V tejto   súvislosti   je   potrebné   prihliadnuť   aj   na   počet   nevybavených   exekučných   vecí v priebehu rokov 2010 a 2011 na súde s tým, že na ich vybavovaní sa podieľalo 8 sudcov, ktorí vybavovali aj iné hlavné agendy (T, C, Cb, P). Naviac v danom prípade nie sú splnené ani podmienky uvedené v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Ani v jednej z vyššie uvedených exekučných vecí na tunajší súd nebola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní. Potom keďže v danom prípade nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu uvedené v § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.“.

19. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

20. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu vrátane odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 C/72/2012 z 12. marca 2013, na ktoré odkazuje aj krajský súd, ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je napadnuté rozhodnutie krajského súdu   aj náležite odôvodnené. Podľa   názoru ústavného súdu   nemožno   teda   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   považovať   za   zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, (vrátane nosného argumentu krajského súdu vychádzajúceho z hmotnoprávneho posúdenia sťažovateľkou uplatneného nároku „Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že by 15 dňová lehota na vydanie poverenia pre exekútora, aby vykonal exekúciu, by sa mala vzťahovať   aj   na rozhodnutie   súdu,   ktorým   sa   zamieta   žiadosť   o udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie.“), ktoré   nemajú   oporu   v   zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel a účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   zákona   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov, Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

21.   Krajský   súd   teda   vo   svojom   napadnutom   rozhodnutí   právne   vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah zamietol sťažovateľkou   podané   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   1   C/72/2012 z 12. marca   2013,   ktorým   rozhodol   o zamietnutí   sťažovateľkou   podanej   žaloby vychádzajúcej z nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní opierajúcich sa pritom o zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

22.   V   súvislosti   so   sťažovateľkou   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami účastníka konania.

23. Nad rámec už uvedeného a v súvislosti so sťažovateľkou predostretým názorom, podľa   ktorého   napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   je „rozhodnutím   absolútne prekvapivým“ považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,   a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je   súčasťou   systému   všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má   za následok   porušenie   základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozhodnutia krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutie krajského súdu hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

24. Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné vnímať   postavenie   ústavného   súdu   ako   orgánu,   ktorého   úlohou   by   bolo   zjednocovať stanoviská   najvyššieho   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08,   IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011),   ako   aj   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   (m.   m.   I. ÚS   199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

25. Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

26.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014